Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 11. kapitola

26.06.2013 (14:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 40× • zobrazeno 4610×

Bella:

Jacob zapriahol dva kone a vyhupol sa na kozlík. Ja som si s otcovou pomocou vysadla na sklopné sedadlo a on sa posadil k Jacobovi. Nahlas si opakoval, čo treba z dediny doviezť a ja som sa kochala pohľadom na okolité lesy. Dnes vyšlo slniečko a ja som ochotne nastavila svoju bledú tvár jeho hrejivým lúčom. Otec sa zrazu prudko otočil a načiahol sa po obrovský dáždnik. Rozprestrel ho a strčil mi ho do ruky. Prekvapene som na neho vyvalila oči.

„Nechceš mať predsa pehy a opálená pokožka je znakom...“

„Znakom čoho, otec?“ skočila som mu príkro do reči. Privrel oči a povzdychol si, akoby som bola dieťa, ktorému niet pomoci.

„Isabella, dámy majú bledú pokožku a ty si dáma!“ Použil poučný tón hlasu a ja som neveriacky pokrútila hlavou. Môj otec ma nepochopiteľne radil k panstvu a to mi prišlo ironicky komické.

„Dáma?“ opýtal sa Jacob cez rameno, premeral si ma pohľadom a rozosmial sa. Otec do neho štuchol lakťom.

„Presne tak! Veď sa na ňu pozri.“ Ukázal na mňa otvorenou dlaňou a pozrel sa na mňa s toľkým zaľúbením, akoby sa díval na ikonu nejakého majstra.

„Vyzerá ako dáma, to sa nedá poprieť, ale vyšla z chudoby. Je slúžka,“ preniesol Jacob trucovito.

„Možno vyšla z chudoby, ale má všetko, čo potrebuje ozajstná dáma.“ Jacob krútil hlavou a tak mu otec začal vyratúvať na prstoch, čo všetko mám. „Má vzdelanie, inteligenciu, talent a krásu. K tomu sme jej s matkou šetrili na veno. Nebude chudobná nevesta, Jacob. Pán už dávno sľúbil, ešte keď bola malá, že jej na veno prispeje.“

„Prispeje mi na veno? To je novinka,“ precedila som cez zuby.

„Prečo syčíš, keď by si sa mala tešiť. Je to štedrý a spravodlivý muž. Iní páni taký nie sú. Tomu ver! Nie je to jeho povinnosť. Na niektorých panstvách slúžkam vyberá muža panstvo.“

„Tak v minulom storočí, otec. Nie je jeho záležitosťou dávať mi veno. Nikto sa mu neprosil. Ty hovoríš štedrosť, ja drzosť. Omotal si ťa svojimi peniazmi okolo prsta. Niekedy mám pocit, že nemáš vlastný názor. Za to, čo minule urobil, si mal toho hulváta strieskať ako malého fagana,“ preniesla som ublížene a poslednú vetu vlastne len so zlosťou šepla.

„Čo urobil?“ vyletel Jacob nabrúsene a kočiar prudko zastal. Prekvapila ma jeho reakcia a len som mykla ramenami. Otec ho chlácholivo chytil za rameno.

„Len po nej kričal,“ povedal rozhodne a mne venoval chladný pohľad. Ostatok cesty som už radšej mlčala. Otec ešte raz vyratúval, čo treba kúpiť, akoby sa tým snažil vymazať predošlý rozhovor.  

V dedine sme zastali pred domom doktora Parkera, kde mal aj ambulanciu. Jacob mi pomohol vystúpiť  a roztopašne na mňa mrkol, keď som si upravovala sukňu. Nedalo sa na toho blázna neusmiať.

„Hneď prídem za tebou. Sadni si do čakárne a počkaj, až ťa vyzvú vstúpiť,“ dával mi otec inštrukcie, ako malej. Prikývla som a vošla do prvej chodby.

„Dobrý deň,“ pozdravila som staršej žene.

„Dobrý deň,“ šepla. Sadla som si na lavičku vedľa nej. Prezerala si ma a potom sa široko usmiala a prisunula sa ku mne so spikleneckým úškrnom bližšie.

„Vy ste Isabella Swanová, však?“ opýtala sa a bez toho, aby počkala na odpoveď spustila: „Podobáte sa na matku, keď bola vo vašich rokoch, ale ste ešte krajšia. Počula som, že pán Cullen strávil na panstve rekordne dlhý čas. Škoda, že neprišiel aj do dediny. Videla som ho na pohrebe Rene. Ten muž hádam nestarne, alebo ja už nemám najlepší zrak. Je to pekný muž.  Čo poviete?“ Ja som sa nejako strácala v jej rýchlom prejave a tak som len prikyvovala. Dvere na ambulancii sa otvorili a vyšiel sedliak s oviazanou rukou a hneď za ním mladý doktor Newton. Pohľadom zastavil na mne a usmial sa.

„Slečna Swanová...“ oslovil ma až prehnane nadšene a rukou naznačil, že môžem vstúpiť. Ja som však rýchlo pozrela na ženu vedľa mňa.

„Pani tu bola skôr!“ Priam som to skríkla.

„Nie, moja milá. Ja sprevádzam tuto Gordona. Zasekol si kosákom do ruky, chudák.“ Postavila sa a hneď podoprela muža. „Bolo ti to treba?“ osopila sa na Gordona a potom venovala vďačný pohľad doktorovi. „Ďakujem vám, Mike. Ste náš anjel. Dovidenia,“ povedala v podstate jediným dychom.

„Dovidenia, Bea a zajtra po práci príďte na preväz,“ povedal Newton a zas rukou naznačil, aby som vstúpila. Ustrnula som. On zrazu pohodil hlavou.

„Celkom som zabudol. Pán Cullen si výslovne želal doktora Parkera. Určite preto nechcete mať problémy.“ Zodvihla som obočie a rázne sa postavila.

„Pán Cullen mi nebude určovať, za ktorým lekárom budem chodiť,“ povedala som mrzuto a vošla do ambulancie. Bolo to tu pekné, ale očividne to zariaďoval niekto starší. Doktor sa posadil na veľké kreslo a ukázal na stoličku, položenú vedľa stola. Sadla som si a položila ruku na stôl, lebo to jediné ho z môjho uhla pohľadu malo zaujímať.

„Už skoro vôbec nebolí, len keď prenášam niečo ťažšie. Ani by som sem nešla, ale otec mal cestu do dediny a trval na tom.“ Newton sa nahol cez stôl, chytil moju ruku a stačil mi zápästie. Trocha to zabolelo, ale nič som na sebe nenechala poznať. Naopak, usmiala som sa.

„Áno. Vyzerá to dobre.“ Naklonil skúmavo hlavu na bok. „Myslím, že som pána Cullena dosť nahneval. Očividne som sa mu nepáčil.“

„Očividne áno,“ šepla som bez toho, aby som mu pozrela do tváre. Sledovala som svoju ruku.

„Neviem, čo mu tak prekážalo. Možno sa vážne bál o moju neodbornosť, ale skôr mi to pripadalo tak, že sa bojí o vás a to, že na rozdiel od doktora Parkera, mám ja tak o pol storočia menej a mohla by ste ma upútať, alebo bože chráň, ja vás.“ Zaškeril sa. Ja som prižmúrila oči.

„Pán doktor, to, čo tu naznačujete...“

„Ja nič nenaznačujem. Cullen by musel  byť slepí, aby ste sa mu nepáčili, ale mal by to dávať menej na javo. Je ženatý a ľudia by si predsa mohli všimnúť...“ Prudko som vyskočila na nohy.

„Čo si to dovoľujete! Donedávna som považovala za hulváta len jeho, ale ako vidím, všetci muži sú...“ Rozhodila som rukami a zahryzla si do pery. Nasledujúcich pár sekúnd som si radšej bolestivo párkrát zahryzla aj do jazyka. Vypenila som ako malé decko a nesmierne som sa za to hanbila.

„Tak to sa vám teda ospravedlňujem. Myslel som si, aspoň z chovania pána domu to tak vyplynulo, že sa nestaráte len o dom, slečna. Mňa do toho samozrejme nič nie je.“

„Presne tak! Do toho vás nič nie je, ale ak to už chcete vedieť, ja som slušná a vychovaná dáma. To, čo ste tu naznačili je bohapustá hlúposť!“ Pobúril ma, rozhodil a zaskočil. Ovládla som sa a teraz som už hovorila pokojne, aj keď vo mne vrela krv.

„Ja som zvyknutý jednať s ľuďmi na rovinu a chcel som mať jasno. Nerád by som si z Cullena urobil nepriateľa tým, že mu ľudovo povedané, poleziem do kapusty.“ Zas sa dosť nevhodne zaškeril.

„Prosím?“ vypískla som prekvapene.

„Myslíte, že by bolo príliš trúfalé, prísť vás navštíviť, prípadne vás pozvať na prechádzku po nedeľnej omši?“ Zodvihol obočie.

„To by teda bolo trúfalé po tom, čo ste naznačili.“ Založila som si ruky do lona a odvrátila pohľad.

„Ja som len chcel mať jasno, aby sme sa do budúcna vyhli nedorozumeniam. Moja priamosť vám asi veľmi nevyhovuje. Budem sa teda snažiť svoje tvrdenia a otázky viac zaobaľovať. Pre vás urobím všetko, slečna Swanová.“ Jemne sa uklonil a ja som spustila ruky pozdĺž tela, nervózne som vstala a cúvla k dverám.

„Nestojím o vašu spoločnosť,“ povedala som ublížene.

„Iste. Nestojíte, lebo som vás nahneval. Verím však, že vás to do nedele prejde. Prídete na omšu, však?“ Prešiel k dverám a siahol na kľučku.

„Nie, neprídem,“ odvrkla som.

„Dobre. Prídem vám teda poobede poreferovať, čo bolo na kázni.“ Usmial sa a otvoril dvere. V čakárni sedel môj otec a tak som k nemu rýchlo vybehla. Doktor vyšiel z ambulancie a podal v priateľskom geste otcovi ruku. Potom podal ruku mne a tak som zo zdvorilosti jeho gesto opakovala. Zovrel moju dlaň a pritlačil si moju ruku k perám. Väčšina mužov bozkáva žene ruku tak, že sa jej perami nedotkne. On však dokonalo zakryl výhľad môjmu otcovi a pery na chrbát mojej dlane ozaj pritlačil. Tak to bol už druhý bozk o ktorý som nestála.

„Požiadal som vašu dcéru o prechádzku po omši. Budete nám robiť spoločnosť, pane?“ opýtal sa môjho otca. Ten sa na mňa prekvapene pozrel a potom mykol ramenami.

„Nechystal som sa na nedeľnú omšu, ale s Bellou príde Dorota a rada vám bude robiť spoločnosť.“ Zatočila sa mi hlava pri predstave, že mu to otec vlastne schválil. Zaťala som zuby.

„Bella? To znie tak exoticky a hlavne, je to úplne presné. Neviem sa dočkať nedele, Bella,“ šepol a uklonil sa.

S otcom sme vyšli z dverí. Ponúkol mi rameno a vykročili sme ulicou.

„Takže mladý doktor... Všimol som si, že sa na teba pozeral naozaj veľavravne, ale že tak bleskovo urobí prvé kroky, to je teda naozaj zaujímavé. Musí byť tebou očarený.“

„Vôbec sa mi nepáči. Je príliš sebavedomí a povedala by som aj drzý.“

„Dnes sú mladí muži iní. Sú priamejší a sebavedomejší. Nie je to na škodu. Dotiahne to ďaleko.“ Pristavil pri nás Jacob. Na kočiari mal už naložené potraviny a drevo na police, kožené sedlo a deky pre kone. Otec mi pomohol na kočiar a vyrazili sme.

Na nedeľňajšiu omšu som si obliekla tie najkrajšie šaty. Nemala som o doktora záujem, ale keď ma už mali v dedine všetci vidieť, nechcela som urobiť hanbu sebe a vlastne ani jemu. Dorota ma učesala, tiež si obliekla to najlepšie a všetkým v dome vykladala, že bude robiť garde na mojej schôdzke s doktorom. Nemala som to srdce kaziť jej radosť a vešať jej ešte na nos, že doktor na mňa žiaden veľký dojem neurobil, no Dorota by to dokázala v nevhodnú chvíľu s tvárou nevinného dieťaťa použiť.

Na omši som Newtona nevidela a na chvíľu som sa aj potešila, že mu do toho niečo vošlo, alebo len zabudol. Keď sme však po kázni odchádzali z kostola, stál hneď vedľa kňaza, s ktorým si šiel každý pri odchode potriasť rukou. Aj ja som prešla k otcovi Patrikovi a úctivo sa uklonila.

„Otče, bola to pôsobivá kázeň,“ povedala som uchvátene.

„To mám radosť, Isabella. Váš otec spomínal, že hráte na klavír. Chcel som vás požiadať o to, či by ste neprišli zahrať na svadbu dcéry doktora Parkera. Určite vás príde požiadať aj sám.“ Zovrel mi dlaň.

„Vlastne ma doktor Parker požiadal, aby som slečnu Swanovú priviedol s jej spoločníčkou na čaj.“ Otec Patrik sa prívetivo usmial a podal moju ruku priamo do tej jeho. On si ma automaticky pritiahol k sebe, a akoby sme boli pár, omotal si moju ruku okolo predlaktia. Chcela som mu ruku vytrhnúť, no bolo tu priveľa ľudí. Vykročili sme smerom k domu doktora Parkera a Dorota cupitala za nami.

„Ste nesmierne elegantná a modrá vám pristane, Bella,“ šepol mi.

„Nevidela som vás na omši,“ povedala som síce trocha nevrlo, ale keď sme minuli zoskupenie starších žien s dcérami, ktoré na nás vrhali obdivné a miestami aj závistlivé pohľady,  vyhrala moja hlboko ukrytá dievčenská márnomyseľnosť. Cítila som sa dôležito a tak som sa rozhodla, že si to hádam aj trocha vychutnám.

„Prišiel som neskôr. Mal som v ambulancii tri deti zo sirotinca. Mali vyrážku od jedovatého lykovca. Priviezli ich nečakane. Posla väčšinou napred nepošlú. Bolo by to pridrahé.“ Usmial sa na staršiu ženu kráčajúcu naproti nám a zdvorilo sa jej uklonil. Aj ja som sa pozdravila.

„Aspoň, že s nimi prišli. Niektoré sirotince a školy lekára jednoducho nevolajú, aby nemuseli platiť.“ Prepadli ma trpké myšlienky na školu. Kým som nezačala strážiť dcéru doktora Rozena, škola nemala lekársku starostlivosť vôbec.

„Ja im nikdy nič neúčtujem a účtovať nebudem.  Preto ich stále dovezú, ak sú choré.“ Pozrela som sa mu z boku do tváre.

„To je od vás šľachetné,“ šepla som. Otočil ku mne hlavu.

„Takže prvá vec, ktorá na vás, čo sa týka mojej osoby urobila dojem. Začína to dobre.“ Zas sa zaškeril, no teraz som sa zasmiala aj ja.

„Možno predsa len nebudete až taký hrozný.“

„Prispievam na charitu a beriem si neplatené služby v kláštore. Mám rad deti a zvieratá. Zlepšuje to moje skóre?“

„Zlepšilo by, ak by ste mi to dávkoval postupne a nie takto nárazovo.“

„Mám to v povahe, byť priamym. Na druhej strane, len čo prekročíme prah tohto domu, už sa k slovu nedostanem a budem môcť akurát obdivovať vašu krásu na diaľku. Doktorova manželka vám zhltne ako malinu. Rada rozpráva.“ Rázne zaklopal na drevenú bránu, ktorú nám hneď otvorila staršia slúžka. Úctivo sa uklonila a s Dorotou sa hneď pustili do živého rozhovoru.

Strávila som príjemné popoludnie pri šálke čaju a dobrom koláči. Manželka doktora Parkera naozaj nevedela prestať rozprávať, ale bola to milá osoba. Parker prehodil pár zdvorilostných fráz vrátane žiadosti, aby som zahrala na klavír na svadbe jeho dcéry, na ktorú ma hneď pozval aj s otcom. Newton využil príležitosť a ponúkol mi svoju spoločnosť a to, že ma s otcom vyzdvihne. Sama som bola prekvapená, keď som bez zaváhania jeho ponuku prijala. Vôbec nebol tak hrozný, ako sa mi zdal predtým. Bol priamy, ale hovoril pravdu a mala som pocit, že hovorí to, čo si myslí a to je vzácne.

Prešli dva mesiace a ja som si nedokázala predstaviť nedeľné popoludnie bez prechádzky s Mikom, alebo všedný deň bez toho, aby sa zastavil, prípadne mi poslal aspoň lístok s odkazom, aký smutný bol jeho deň, keď ma nevidel. Jacobovi sa Newton nepáčil, no otcovi veľmi. Myslím, že ma Charlie už videl, ako lekárovu manželku. Ja som však bola zdržanlivejšia. Lichotil mi Mikov záujem a priazeň, jeho neustále ospevovanie mojej krásy, ale nič viac som necítila. Bol to pekný muž, no neprichádzali na mňa mdloby pri pohľade do jeho tváre.

Prešiel ďalší mesiac. Po nedeľnej prechádzke som sa s Mikom lúčila pred prvou bránou k panstvu. Dorota utekala na pred. Očividne mala trocha zažívacie problémy. Pojedla toľko čerešní, že som sa ani nedivila. Chcela som sa od brány prejsť a tak mi Mike pomohol vystúpiť z koča a keď som sa nohou dotkla zeme, pritiahol si ma tesne k svojmu telu. Mal v očiach ten výraz, o ktorom som vedela, že musí časom prísť. Bol celý napätý, ako struna. Kŕčovite ma zovrel v objatí. Pritisol tvár k mojej a naše pery sa spojili. Neprotestovala som. Bolo to nevyhnutné, ako dýchanie. Mäkko sa moje ústa poddávali tým jeho a na tvári som ucítila aj jemnú pichľavosť jeho takmer neviditeľného strniska. Bol horúci, ako letný deň a voňal mydlom a kolínskou. Odtiahol sa od mojich úst a udýchane sledoval moju reakciu. Nadýchla som sa. Bolo to zvláštne. Niečo tomu chýbalo. V mysli sa mi vybavil ten bozk, ktorý mi nadelil Edward Cullen. Drsný, dravý, temne ľadový a zvláštne živočíšny s jazykom, ktorý sa mi predral do úst ako úhor a chutil tak sladko. Mohla som porovnávať. Každý bol iný, a svojim spôsobom rovnaký. Ani jeden z tých bozkov mi nerozbúchal srdce láskou. Ten prvý mi ho rozbúchal hnevom a ten druhý sklamaním. Usmiala som sa.

„Bella, požiadal som vášho otca o stretnutie. Zajtra k vám prídem,“ šepol mi, nahol sa, aby zovrel moju ruku a pobozkal ju. Naskočil do koča a ten sa pohol. Dívala som sa ako mizne medzi stromami a pomalou chôdzou šla k domu. Zrak som dvíhala k oblohe a kochala sa pohľadom na ťažké oblaky, ktoré vyzerali, akoby boli plné vody a stačil by jediný blesk, ktorý by ich pretrhol a z neba by sa zlialo nekonečné množstvo vody.

„Nemali by ste mať garde?“ opýtal sa ma hrubý, priam zúrivý hlas spomedzi stromov. Zadívala som sa pomedzi konáre k starému múru vonkajšieho opevnenia.

„Pane... Netušila som, že prídete na panstvo,“ povedala som šokovane. Prudko vykročil smerom ku mne. Konáre pred sebou rozhrnul a oni s praskotom narazili späť do seba, keď sa za ním zas zavreli. Zastal predo mnou.

„To ste očividne netušili, inak by ste sa tak neprístojne nesprávali!“ povedal tvrdo.

„Neprístojne?“ vypískla som. Bolo mi jasné, že videl náš bozk, aj keď od miesta, kde sme stáli, mohol vidieť akurát to, ako sme sa k sebe na chvíľu pritlačili.

„Bozkávate sa so slobodným mužom a skrývate sa sním za hradbami,“ zasyčal rozladene.

„Pobozkal ma prvýkrát a vôbec, vás do toho nič. K tomu mi oznámil, že sa zajtra stretne s mojim otcom!“ povedala som rozhnevane. Chcela som mu to vmietnuť do tváre ako obranu, že nie som žiadna ľahkovážna nehanebnica.

„A vy dúfate, že požiada o vašu ruku?“ opýtal sa podráždene. Pozrela som mu do očí a potom som spustila hlavu tak, že som sa bradou dotkla svojej hrude. Viem, že chce požiadať o moju ruku. Otočila som sa Cullenovi chrbtom a chcela sa prešmyknúť preč, no schmatol ma za rameno a otočil k sebe. Prstami mi drsne zodvihol bradu, aby mi videl do očí. „Nechám vás tu samú tri mesiace a vy hneď podľahnete nejakému doktorovi? To vám nejaký lapiduch stačí, Bella? Myslel som, že pre seba chcete viac. Myslel som, že pre vás váš otec chce viac,“ syčal mi do tváre. Chytila som ho za zápästie a chcela jeho ruky stiahnuť, no bolo to márne. Bol ako z kameňa.  

„Vy do toho nemáte čo hovoriť!“ Odtláčala som ho od seba.

„Tak čo mu odpoviete? Vezmete si ho?“ Tvrdo sa dožadoval mojej odpovede.

„Neviem!“ skríkla som zúfalo.

„Ako, že neviete? Ľúbite ho?“ Teraz priam reval.

„Nie! Teda, neviem!“ Zrazu ma pevne objal druhou rukou a pery, ktoré boli len centimetre od mojich sa na mňa pevne pritisli. Prsty mi z pod brady zmizli a pevne ma na seba tisol. V tom bozku bola zúrivosť. Dokonca mi vrčal do pier, čo mi prišlo úplne šialené. Podlamovali sa mi kolená. Cítila som sa slabá a malátna. Okolo jeho tela sa vznášala zvláštna aura. Mala som pocit, že ju vidím, že ju môžem nahmatať. Tá vôňa, čo halila jeho pokožku a tá bezuzdná vášeň mi brala dych. Ústami mi na malú chvíľu opäť preplával jeho jazyk. Tieto bozky boli vlhké a tvrdé. Cítila som chuť jeho úst a bolo to ako mať v ústach lahodné víno. Chcelo sa mi kričať a tak som sa mu zaprela do hrude a naozaj mu do pier aj skríkla.

„Nie!“ Odtlačila som ho a on ma pustil. Zrútila som sa na zem. Sukňa sa okolo mojich nôh zvlnila do vejára. Zostala som sedieť na chladnej tráve. V prstoch jednej ruky som zovrela pár stebiel aj s hlinou. Druhou som si držala ústa a z očí mi tiekli slzy. Ten chlap ma opakovane donútil plakať a to bola moja najväčšia slabosť. To som nechcela. Nie pred ním. Razom ma však zodvihol zo zeme, akoby som bola z páperia.

„Vezmite si ma, Bella,“ šepol.

Dievčatá, naozaj dúfam, že sa kapitola páčila a že som aspoň trocha dejom prekvapila. Na ďalšej sa už intenzívne pracuje a bude čoskoro. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 11. kapitola: