Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Transylvánska smršť - Prológ

28.02.2013 (16:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 36× • zobrazeno 4763×

Vladimir:

Rumunské zimy sú tvrdé a dlhé. Hlavne tu v Karpatoch. Keď tu napadne sneh, táto rázovitá krajina je pre ľudí takmer nezvládnuteľná. Zleniveli. Odchádzajú z hôr do miest a vôbec, celé Rumunsko sa vyľudňuje. Čo všetko som v tejto krajine prežil. Tu som doma, tu mám korene. Zažil som tu vzostupy, aj pády. Keď si spomeniem, aký sme tu boli mocní. Užívali sme si. Spojili sme upírov a vládli sme ľuďom, tak, ako to má správne byť. Žiadne schovávanie a ilegalita. Sme predsa niečo viac, než sprostý človek. Potom prišli a všetko mi vzali! Nahnevane som pri tej spomienke zavrčal a udrel do hrubého pňa. Z borovice spadla poriadna nádielka snehu, ale ja som sa jej obratne vyhol. Stefanovi zabili jeho družku. Cítil som s ním a bol odhodlaný pomstiť ju, aby môj brat našiel svoj pokoj.

Zmobilizovali sme sa, povstali a zaútočili. Kto to mohol vedieť, kto mohol tušiť, ako to dopadne. Vyviazli sme len my dvaja. Niekoľký sa pridali k nim a ostatných pobili. Jane a Alec, tie dve mená ma budú na jazyku páliť už na veky. Čo by som dal za to, aby som tu malú mrchu mohol roztrhať na kúsky. Teraz moje telo živí iba túžba pomstiť sa. Drží ma pri živote a je jediným dôvodom, prečo som už dávno z tohto sveta neodišiel. Zas som zavrčal.

„Môžeš s tým prestať? Chceš loviť, alebo budeme bezducho vrčať na stromy?“ opýtal sa ma Stefan, ktorý netušil, čo sa mi práve odohrávalo v mysli. Pomaly som sa otočil.

„Musíme nižšie. Tu nič neulovíme,“ zasyčal som.

„Si si istý?“ Diabolsky sa na mňa usmial. Vtedy som to začul. Nejaká žena sa s niekým ohnivo hádala. Ten druhý sa ešte nedostal k slovu. Podľa zafarbenia a frekvencie hlasu bola mladá a len pol druhého kilometra od nás. Konečne sa ozval aj muž a potom ešte jeden.

„Žena je moja,“ skríkol som a prudko vyrazil. Stefan sa hlasno zasmial a razom bol za mnou. Hádka sa stupňovala a to sa mi páčilo. Pekne sa im všetkým zvýšil tep a srdcia im bubnovali vo vysokých obrátkach. Bola to hudba, ktorú okrem unikátneho zvukového pôžitku dopĺňal aj ten voňaví a o malú chvíľu vizuálny. Ja som sa najviac tešil na chuťový.

Najprv som si myslel, že sú to kočovníci, no nešlo o cigánov. Zastal som na okraji cesty. Jeden z mužov bol nahnutý nad otvorenou kapotou starej dodávky a druhý sa skláňal pod ňou. Žena zbehla za blízky závej na to nechutné vyprázdnenie sa. Ľudia sú odporne nechutní. Obišiel som auto v polkruhu. Nezbadali ma. Stefan vyčkával, čo sa bude diať. Naklonil som sa z opačnej strany pod auto a pozrel do očí mladíkovy s ryšavými vlasmi. Zadrhol sa mu dych a potom sa mu nozdry divoko roztiahli.

„Čo to, kurva...“ Schmatol som ho za ruku a celú jeho veľkú postavu narval jediným pohybom pod podvozok auta tak, že mu trčali len nohy. Zahryzol som sa mu do tepny a naliehavo skrotil tú bolesť vo svojom hrdle. Stefan na nič nečakal. Stiahol toho druhého k zemi a bol s ním hotový skôr než ja s tým svojim. Ostala tu ešte ona. Už vidím, ako sa zas slušne pobijeme o korisť.

„Už ste to opravili? Hovorila som, že ideme zle, ale chlap radšej umrie, ako by sa opýtal na cestu,“ nadávala tá ženská, keď sa nemotorne vracala k autu.

„Je moja,“ šepol som.

„Pochybujem,“ zachrapčal Stefan. Opreli sme sa svorne o auto a čakali, až nás uvidí. Vyšla na krajnicu za pomoci rúk, lebo sa jej komicky šmýkalo a potom sa narovnala. Pozrela sa našim smerom. Do nosa mi vietor privial omamnú vôňu. Bolo to niečo skvostné, čisté a príjemné, čo sa tu často nevidí. Zaostrila na nás pohľad.

„Čo tu dočerta chcete? Kde je Ervin a Vasile?“ skríkla na nás a potom si siahla za chrbát, za opasok, odkiaľ vytiahla dýku väčšiu pomaly, ako bola sama. Komicky sa s ňou zahnala. Pozrel som na svojho brata a on sa uškrnul.

Pomalým krokom sme vyrazili k nej. Bola to malá hra na spestrenie lovu. Čakali sme, kto z nás neodolá a rozbehne sa ako prvý. Dievča cúvlo, keď vyhodnotilo, že farba našich očí nie je veľmi prirodzená. Možno poznala miestne rozprávky o upíroch. Potom jej očividne došlo, že jej tá kudla život nespasí a tak sa rozbehla čo vládala dole zasneženým brehom. Padla tvárou dopredu a šmykla sa až pod kopec. Pri svojom akrobatickom páde si poranila ruku na tom žabykláči a odporne zakliala. Nevydržal som to. Vôňa krvi ma zmámila. Odrazil som sa a vyhupol do vzduchu. Dopadol som rovno pred tú vyplašenú chiméru. Bez zaváhania, aby ma hádam nepredbehol môj brat som sa jej zahryzol do krku. Napil som sa a prestal vnímať okolie. Bolo to lahodnejšie, než čokoľvek, čo som doposiaľ pil. Extáza. Bola tak čistá, sladká a spievala milostné piesne sirén lákajúcich námorníkov na skaly.

„Vladimir!“ zreval na mňa Stefan, no ja som si len tú hnedovlásku pritlačil bližšie k sebe a s perami na jej rozkmásanom krku na neho zavrčal. „Vladimir, cítiš to!“ Postavil sa predo mňa a zodvihol bradu, ako keď vetrí pes. Ja som cítil len tú opojnú chuť a mal som strach, že mi ju chce zobrať.

Zas som zavrčal, na čo sa Stefan oproti mne rozbehol a silno ma udrel do hrude. To dievča odo mňa odletelo. Nakrčil som sa pred ňou do útočnej pozície. Chcel som si ju dopiť, no Stefan roztiahol ruky. „Volturriovci,“ zaškrípal zubami. Ja som však chcel tú ženu a nezaujímali ma nejaký... Potriasol som hlavou a potom znova. Musel som začať myslieť. Snažil som sa v spleti zvukov a vôni rozoznať, čo tak môjho brata vydesilo. Privrel som oči a nadýchol sa. Vždy som však cítil len jej krv a tak som sa nadýchol znova a ešte raz.

„Ako nás mohli nájsť?“ zašepkal som, keď som to konečne zacítil. Boli blízko. Vietor sa zrazu otočil a to bola vhodná chvíľa na útek. Svorne, bok po boku, ako sme kedysi bojovali, sme dnes utekali. Potupné, ale ešte nebol čas, postaviť sa im. Raz za pár rokov po nás Aro pošle tie svoje psychotické dvojčatá, aby nám ukázali, kde je naše miesto. Demonštrácia sily. Nešlo im o to zabiť nás. Aro sa priam vyžíval v predstave, že trpíme a to bolo viac, ako keby nás zabil a ukončil naše poníženie. Vbehli sme do lesa a vyhupli sa na stromy. Mierili sme do hôr. Naposledy nás hnali cez pol Ruska. Stefan zrazu spadol k zemi, ako by ho podťal a ohol sa do dokonalého oblúka. Bez zaváhania som skočil k svojmu bratovi a vtedy aj mňa zložila tupá bolesť na kolená.

„Pozrime sa...“ zašepkali tie na prvý pohľad anjelské pery malého dievčatka.

„Nechaj ich,“ povedal jej brat, ale nie zo súcitu. Bolesť ustála, no bol som slepý a hluchý. Nevedel som určiť, kde stoja. Stačilo by im chcieť a bolo by po nás.

„C-c-c-c. Na koho to nenarazíme. Transylvánia? Ste obaja tak patetickí Hovorila som Alecovi, že je to váš odporný pach. Aká náhoda, že? To sme ani nešli po vás. Výchovná lekcia však nezaškodí. Neviete, že po sebe treba upratať?“ Prišla zrazu jedna rana zprava a hneď za tým jedna zľava. Stefan hlasno zreval, ale nevedel som, kde presne je. Potom som bolestne zareval aj ja, keď sa moja pravá a ľavá ruka ocitli mimo tela. Snažil som sa okolo seba kopať.

„Pozri sa, ako chrobák bez nožičiek,“ zasmiala sa tá malá špina.

„Jene, dosť bolo zábavy. Musíme sa vrátiť k ostatným. Aro ich chce mať nažive,“ povedal Alec.

„Aj tak nechápem prečo,“ odvrkla a ucítil som kopanec do brucha. Moje telo letelo vzduchom a narazilo do stromu, z ktorého spadlo množstvo snehu a doslova ma pod sebou pochovalo.

„Lepšie je to takto. Musia s tým žiť.“ Alec sa zasmial.

„Upracte po sebe!“ zdôraznila Jane. Nastalo ticho. Bolo to dosť zlé. Tá bezmocnosť, ktorú som cítil, bola šialená. Mal som chuť pod tým snehom ostať naveky.

Ležal som tam ako kus skaly a keď som po chvíli začal zas vidieť a počuť, uvedomil som si, že sú dávno preč. Stefan sa dával s bolestivým syčaním dohromady. Potom ma cez vrstvu snehu chytil za nohu, ktorá mi zostala a vytiahol ma von. Ostal som sedieť bez rúk a jednej nohy na zemi a díval sa na Stefana, ako sa mu pomaly sceľuje rana na nohe a ľavej ruke. Aspoň, že mu nechala pravú, aby sa zlepil. Položil predo mňa moje ruky a bez jediného slova mi pravú končatinu podržal pred tvárou. Plný zlosti som na ňu napľul poriadnu dávku jedu. Priložil mi ju k ramenu a pritlačil. Začalo to páliť a ja som bolestivo zasyčal. Úpony svalov a šľachy sa k sebe začali kŕčovite priťahovať a bolelo to hádam viac, než keď mi tú ruku utrhli.

„Idem ti pre nohu,“ šepol. Šiel pomaly, aby som mal čas prilepiť si druhú.

„Čo tu kurva robili?“ zaškrípal som zubami.

„Počul si, neboli tu kvôli nám.“

„Tak prečo, teda?“ Postavil som sa na zrastajúcu nohu a opatrne na ňu dostúpil. Stiahol som zo seba dotrhanú koženú bundu a vykročil späť k tomu pokazenému autu.

„Hádam to ideš vážne upratať?“ opýtal sa ma Stefan v úplnom šoku.

„Ten čiernovlasý mal peknú bundu. Idem si po ňu,“ povedal som spurne. Bolo jasné, že to budeme musieť aj upratať. Potupné bolo len to, že nám to prikázala. Pribehli sme k autu a ja som z torza chlapa stiahol koženku a otieral ju od krvi do snehu. Stefan zatiaľ vyzliekol druhého z drahej lyžiarskej vetrovky. Vôbec to k nemu nešlo a inokedy by som sa na tom poriadne bavil, ale dnes nie. Toľko poníženia na dnes stačilo. Obzrel som sa okolo.

„Kde je tá...“ Obaja sme sa rozbehli na miesto, kde som ju od seba odhodil a zastali nad kalužou krvi. Odtiaľ sa ťahala stopa v snehu. Akoby sa plazila preč.

Za obrovským zasneženým balvanom som počul biť jej srdce, ale bol som prekvapený tým, že vôbec žije a že mala ešte tú silu odtiahnuť sa za ten kameň, keď jej v žilách teraz okrem zbytkov jej krvi prúdi aj upíri jed. Obišli sme ju každý z jednej strany. Sedela chrbtom opretá o ostrú skalu. Vlasy mala polepené krvou a prehodené cez tvár. Kúsky kože z roztrhaného hrdla sa jej k seba začali pomaly priťahovať, ako sa jed v nej snažil sceliť poranenia. Obaja sme naklonili hlavy na strany. Nehádzala sebou, nekričala.

„Mení sa,“ preniesol Stefan, akoby mi to hádam mohlo ujsť. Siahol som jej na čelo a odhrnul ulepené vlasy z tváre. Bola krásna. Pred tým som si to nevšimol. Pred tým bola sprostý človek, no teraz má v sebe jed upíra. Má v sebe môj jed.

„Zabi ju,“ šepol mi brat do ucha.

„Nie!“ odvrkol som. Stefan na mňa vyvalil oči. Napriamil som sa. „Mám dosť Jane a Aleca. Kedy príde na radu pomsta? Je na čase zvrhnúť tých gašparov vo Volterre. Chcem späť to, čo nám vzali! Ona bude prvá. Moja dcéra.“ Keď som to vyslovil, cítil som, ako sa mi z hrude rozlialo niečo teplé.

Upíri milujú len raz, ale teraz som pocítil niečo iné. Bola to náklonnosť. Mala v sebe môj jed a bude mojou dcérou. Mám možnosť viesť ju a formovať od jej prvého dňa. Nie, žeby som nikdy v živote nestvoril upíra, ale toto bolo iné. Nikdy sa mi to nestálo náhodou. Vždy ma to stálo toľko námahy a toto je svojim spôsobom, ako nechcené tehotenstvo. Budem znova otecko, prehnalo sa mi iracionálne hlavou. Vzal som to dievča za ruky a vyhodil som si ju krížom cez chrbát.

„Ty si sa zbláznil! My sa tu máme problém uživiť a teraz budeme traja. Nechce sa mi strážiť novorodenú. Vieš dobre, čo nás čaká!“ Stefan krútil hlavou, až kým sme sa nedostali domov. Zrúcanina starého hradu v lese sa nedá nazvať domovom, ale mali sme tu pokoj od všetkých a aký luxus potrebuje upír? Žiaden. Položil som tú ženu na zem a začal jej prezerať vrecká. Našiel som doklady a nejaké Levy. Otvoril som ošúchanú dokladovku a uškrnul sa.

„Volá sa Isabella.“ Hodil som všetko do ohňa, ktorý tu zložil improvizovane Stefan, aby jej aspoň trocha spríjemnil tú neopísateľnú agóniu, v ktorej sa teraz zmieta. Upíri si dobre pamätajú bolesť premeny a tak to bolo pochopiteľné. Ja som mal skôr chuť, vykúpať ju od tej zaschnutej krvi v jazere, ale môj brat je ľudomil.

„Takže Isabella. Čo priezvisko?“ opýtal sa strnulo.

„Swan,“ odvetil som ledabolo. „O pár dní už nebude Isabella Swan, ale prevezme naše meno.“ Uškrnul som sa.

„Naše?“ Stefan si dnes pri tom krútení hlavou niečo urobí. Nahol som sa nad dievča a pohladil ju po ulepených vlasoch.

„Tak Isabella, ja sa volám Vladimir Zamfir a som tvoj tvorca. Som upír.“

Prológ máme za sebou a dúfam, že sa Vám páčil. Zanechajte mi prosím komentár. Ďakujem. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Transylvánska smršť - Prológ: