Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Transylvánska smršť - 7. kapitola

05.07.2013 (16:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 23× • zobrazeno 3544×

Edward:

Cítil som ich a dokonalo počul a keď sa smerom ku mne rozbehla tá smršť, chvíľu som vážne premýšľal, že zdúchnem. Mala oproti mne nesmiernu prevahu. Nevidím jej do hlavy, silovo je na tom tiež ďaleko lepšie a k tomu všetkému bude ešte pekne naštvaná. Na jej stabilite určite nepridal ani fakt, že je Rumunka. Krv v žilách jej určite za ľudského života priam vrela temperamentom. Postavil som sa tomu čelom a pripravil sa na boj.

Preletela vzduchom. Využil som jej nerozvážnu túžbu otrhať mi nohy a ruky a pohybom naučeným zo zápasov s Emmettom som ju v skoku stiahol za ruku a dostal ju do obrátky. Dopadla teda tvárou k zemi a ja som ostal sedieť na jej chrbte a zvrátil jej oba ruky dozadu. Začala syčať a cvakať zubami ako besná. Snažila sa zúrivo vyslobodiť a na chvíľu sa jej aj podarilo vyslobodiť jednu ruku. Tvrdo som jej prirazil hlavu do lístia na zemi a pritlačil ju lakťom medzi lopatky nadol.

„Už si skončila, alebo sa chceš ešte pohrať?" opýtal som sa posmešne, lebo sa práve objavili Vladimir so Stefanom. Chcel som im ukázať, že som tú potvoru predsa len dostal k zemi. Na Stefanovej tvári bolo dokonca vidieť neskrývaný obdiv, no Vladimir ma v duchu nabádal, aby som jeho dievčatko pustil, inak si ma podá. Pousmial som sa. Presunul som váhu na koleno, ktorým som sa Belle zaprel do chrbta v oblasti drieku. Rýchlo som jej pustil ruky a potom sa odrazil, aby som uskočil do bezpečnej vzdialenosti. Na zdvorilosti nemal nikto náladu a tak som v geste mieru zodvihol ruky. Vladimir zatiaľ pridržiaval Bellu za pás, aby po mne nevyštartovala.

„Tak vysyp, čo chceš, Edward!" preniesol Stefan znechutene.

„V prvom rade,“ urobil som dramatickú pauzu a ukázal otvorenou dlaňou na zmietajúcu sa Bellu. „Na ňu sa spoliehate ako na zbraň proti Arovi? Stačí jeden silnejší upír, ktorý využije jej nepozornosť a ste bez toho jej štítu, ktorý aj tak neovláda.“ Založil som si ruky na hrudi a pokrútil hlavou.

„Bella potrebuje trénovať. Nestaviam na nej. Ona je odrazovým mostíkom. Arova garda je bez dvojičiek len svorka sa chaoticky pohybujúcich a neschopných upírov. To bude Bellina úloha. Ochráni nás pred Jane a Alecom.“ Stefan do Vladimira nepatrne strčil. Nepáčilo sa mu, že mi prezrádza taktiku. Akoby zabudol na to, že mu vidím do hlavy.

„Budeš oslovovať nomádov a klany?“ Prižmúril som oči a pousmial sa.

„Čo vlastne chceš!“ okríkol ma Stefan. 

„Odvediem vás vysoko do hôr. Je tam opustená meteorologická stanica. Teraz je tam pre ľudí priveľa snehu a budete mať súkromie. Upíri tam tiež nezablúdia, keďže je to vyľudnené. Zabijem tak dve muchy jednou ranou. Dodržím slovo, že vám pomôžem a udržím túto, ďalej od ľudí.“ Rýchlo som im ozrejmil svoj plán. Vladimir so Stefanom na seba v krátkosti pozreli.

„Nepotrebujeme jeho pomoc!“ zrevala Bella. Vladimir ju chlácholivo potľapkal po chrbte a ona na neho cez rameno zavrčala.

„Ty sama uprednostňuješ strechu nad hlavou pred pobytom pod holým nebom. Mali by sme ísť s ním.“ Spokojne som prikývol a zazubil sa na tú potvoru. Neviem prečo, ale mal som radosť z toho, že vrčí hnevom. Bola komická v tej svojej nesústredenosti a podráždenosti.

Do tváre mi šľahal ľadový vietor. Sneh bol zatuhnutý a pod nohami nám vŕzgal. Akurát za Bellou sa prášilo, akoby krajinou letela snehová fréza. Stará meteorologická stanica  zívala prázdnotou už mnoho rokov a hrdzavé zábradlia držali už len silou vôle. Bella pobehla dopredu a bez zaváhania vybehla prvých pár schodov. Konštrukcia zapraskala. Vyskočila do vzduchu, ako vydesená mačka. Schodisko sa s rachotom zosypalo a ona pristala na všetky štyri, do útočnej pozície, s jednou nohou napnutou dozadu, akoby mala každučkú sekundu vyraziť vpred. Odpozerala ju určite od Vladimira, lebo som mal pocit, akoby som sa v niektorých situáciách díval na jeho zmenšeninu. Pochytila jeho gestá, spôsob pohybovania a dokonca aj techniku útočenia a obrany, čo nebolo najšťastnejšie. Nie žeby nebol skvelým bojovníkom, ale za tie storočia pokroku, aj čo sa týka bojových techník, sa nepohol vpred ani o milimeter.

„Bella zrušila schody,“ zasyčal Stefan. Rozbehol som sa oproti múru a vymrštil sa do vzduchu. Zachytil som sa na okraja rímsy a vhupol sa do dverí tak, že som ich vykopol. Zaprášilo sa. Aj vo vnútri bola hromada snehu. Siahol som do vrecka a vybral zapaľovač. Videl som dokonalo, ale zo života medzi ľuďmi som si odniesol pár návykov. Ľudia neradi ostávajú v tme a prvé, čo urobia, keď vlezú niekam do tmy, je to, že zabezpečia svetlo. Škrtol som teda kamienkom a rozhorel sa malý plamienok. Vladimir vyskočil hneď za mnou a v sekunde za ním aj Bella a Stefan. Rozhliadol som sa, či nenarazím na nejakú sviečku, prípadne lampáš, keď sa ku mne priblížila naozaj nesmierne blízko. Zastala vedľa mňa, naklonila hlavu a sfúkla mi plameň na zapaľovači.

„Nevieš, že sme žeraví?“ opýtala sa ma ako totálneho idiota. Na tvári ma pošteklil jej dych.

„Horľaví...“ opravil ju Stefan automaticky. Pohodila hlavou a dala sa na prieskum stanice. Zmizla niekde v izbách pre personál. Mal som zvláštne nutkanie ísť za ňou a dozrieť na ňu, akoby jej tu hádam mohlo niečo ublížiť. To ona bola pohromou pre všetko, čoho sa dotkla. Ozvalo sa zadunenie a potom silný úder. Z útrob stanice sa k nám vzniesol kúdoľ prachu a hneď za ním sa zjavila aj ona. Mala na tvári nános omietky a vyzerala, akoby strčila hlavu do sadzí. Z tej srdcovej tváre jej žiarili len karmínové oči, ktoré temneli. Zaleskli sa biele zuby v zavrčaní a potom sa začala rýchlymi pohybmi oprašovať.

„Voda nefunguje,“ zasyčala. Stefan sa začal smiať a ochotne jej pomáhal s oprašovaním. Skôr ju začal mlátiť a náramne sa pri tom bavil, ako jej lietala hlava zo strany na stranu až do chvíle, než po ňom besne zacvakala zubami. Bol trénovaný na podobné reakcie. Ruky hneď stiahol a zaškeril sa.

„Môžeš si ľahnúť do záveja na brucho a zabrať nožičkami. Myslím, že to tak robia snežné psy.“ Zazubil sa a ona nakrčila čelo. Už som si o ich spolužití urobil istý obraz a tak som čakal jej útok na Stefana a on podľa jeho mysle tiež. Ona sa však ležérnou chôdzou presunula predo mňa.

„Nemáš niečo s tečúcou vodou?“ oslovila ma, akoby som bol hotelový recepčný. Pokrútil som hlavou.

„Vážne máš pocit, že si môžeš vyberať? Sme tak ďaleko hlavne kvôli tebe. Zvládneš neútočiť na ľudí?“ Posmešne som pohodil hlavou.

„Zvládneš nebyť arogantný idiot?“ oplatila mi nevrlo. Bože, to bola potvora. Krásna, ale potvora. Bola omnoho horšia, lebo som jej nevidel do hlavy.

„Viem o loveckej chate, kde po nahodení generátora môže byť tečúca a dokonca teplá voda. Žiaľ, som arogantný idiot a preto zostaneme tu!“  Vytočila ma. Vyskočil som zo stanice. Mal som v úmysle aspoň provizórne upevniť dvere na svoje pôvodné miesto, aby tam neustále nefučal zavej snehu.

„Ak by si bola aspoň trocha milšia, možno by si ho na tú chatu presvedčila,“ nabádal ju Vladimir zmierlivo. Hovoril s ňou rumunsky, ale používal zvláštny dialekt. Bolo však zbytočné snažiť sa kamuflovať ich rozhovor do pre mňa nie veľmi zrozumiteľného jazyka, keďže som Vladimírovi videl do hlavy. Vyskočil som s kovovými dverami späť a snažil sa rukou napraviť vyrazené pánty, aby sa na nich dali zavesiť dvere. Tá transylvánska smršť si zložila ruky za chrbát a opatrne sa ku mne priblížila. Nakúkala mi cez rameno, akoby ju zaujímalo, čo robím.

„Vŕŕŕ...“ zavrčal som a ona sa naježila ako... Nedá sa povedať mačka, lebo to je príliš mierumilovné zviera. Ani puma by jej nebola rovná. Uskočila na stranu a hrdelne zavrčala. Zasmial som sa a pokúšal sa zavesiť tie hlúpe dvere.

„Chcem ísť do loveckej chaty!“ Dala mi rozkaz, akoby hádam čakala, že zasalutujem a poviem- vykonám.

„Chcem, aby si sa prestala správať ako neriadená strela,“ odvrkol som. Pozrela na Vladimira a mykla ramenami, akože sa so mnou nedohodne, no ten jej rukou naznačil, nech to ešte skúsi. Bol medzi nimi naozaj úzky vzťah. Stvoriteľ má k svojmu dieťaťu stále dosť blízko, ale toto je výnimočnosť. Vladimir na nej visel a ona ho rešpektovala, aj keď to tak možno na prvý pohľad nevyzeralo. 

„Ja sa budem snažiť. Chcela by som ísť do tej chaty, kde tečie voda.“ Nedívala sa na mňa priamo. Skôr len zazerala. Upevnil som dvere a pomaly sa otočil.

„Zvládneš povedať prosím?“ opýtal som sa a tváril sa výchovne. Zaťala zuby. Videl som na nej, ako bojuje s tým, aby po mne vyštartovala a vyrazila tie čerstvo zavesené dvere mojim chrbtom. Ovládla svoj výraz a zhlboka sa nadýchla.

„Mohli by sme ísť radšej do tej chaty, prosím?“ opýtala sa ľadovým hlasom. To prosím udivilo aj rumunských bratov.

„Asi áno. Ak sa dohodneme na určitých pravidlách, tak by to šlo. Voda však hneď nepôjde. Bude treba benzín do generátora a určite bude potrebovať aj opravu. Potrubie bude staré,“ lamentoval som. Ona ma však nevnímala. Rozrazila dvere a moje snaženie o ich uzatvorenie bolo na nič. Pri dopade sa zaborila do snehu až do pol pása.

„Poďme!“ zrevala a mi traja sme ako cvičené opice šli. Čo iné nám tiež zostávalo.

Chata v lese už ako tak zodpovedala predstave tej hnedovlásky. Síce si ju prezerala s nakrčeným nosom, no mlčala. Razom sa zavrela v zadnej izbe a nastalo božské ticho. Vladimir so Stefanom zaujali miesto pred chatou a dlho sa zhovárali. Snažil som sa ich úplne ignorovať a vytesniť ich rozhovor čítaním jedinej literatúry, čo tu bola. Do rána som teda prečítal nechutný, nezmyselný a hlúpy ženský román, kde bolo deja zhruba na tri strany a zbytok bol len sex zabalený do vzletných slov a hlúpostiach ako o jaskyni rozkoše a tvrdom dobyvateľovi, čo jaskyňu navštívil. Mohol som hneď zmiznúť, aby som doniesol potrebné veci na opravu. Nechcel som proste len vylúpiť nejaký obchod, aby som spojazdnil ten generátor. Mal som dosť peňazí a ľudia pre mňa už desaťročia neboli problémom. Ráno som šiel som teda nakúpiť a modlil sa, aby sa medzi tým nepozabíjali. Dúfal som, že nájdem chatu stáť. Vrátil som sa s kanistrom benzínu, ktorý by mal na nejaký čas zabezpečiť teplú vodu, mal som náradie a materiál na opravu a nezabudol som ani na čisté oblečenie. Možno som robil chybu, že som sa na tú smršť díval ako na upírku s potrebami, aké mali moje sestry a matka. Rosalie by v špinavých šatách nevydržala ani sekundu. Keď som sa vrátil, skoro som spadol z nôh. Chata na moju radosť stála, ale šokujúcim bol pre mňa ten zjav pred chatou. Vladimir so Stefanom sa kým som bol preč, pustili do čistenia ponorky a generátora. Hnedovlásku očividne poslali vyčistiť studničku, odkiaľ sa čerpala voda. Teraz som sa na ňu díval. Mala na sebe len nohavičky, podprsenku a na vrchu oblečenú Stefanovu košeľu, ktorú sa neobťažovala zapnúť. Sústredene žmýkala nohavice, ktoré mala včera na sebe. Tak veľmi sa vžila do tej činnosti, že látka zapukala a ona tie nohavice šmarila so zlosťou do veľkého kovového hrnca, v ktorom si kvázi prala. Potom sa otočila na mňa, nakrčila čelo a vystrčila bradu.

„Čo čumíš!“ okríkla ma nahnevane. Keď som sa spamätal z prvotného šoku, položil som kanister a siahol do veľkého plecniaka. Hodil som po nej nohavice a vlnený sveter s ponožkami. Čakať vďačnosť by bolo asi naivné. Zhodila zo seba priamo pred mojimi očami košeľu a začala sa súkať do rifieľ. Nemal by som sa dívať, ale nešlo to. Musel som. Tie útle, dlhé nohy zahalila rifľovina a ja som priam elektrizujúci vnímal zvuk, ktorý vznikol trením látky o jej alabastrové telo. Totálne som sa prestal sústrediť. Prestal som vnímať všetko naokolo. Chvíľu v rukách prevracala modrý sveter, kým našla správnu stranu a pretiahla si ho cez hlavu. Keďže sa ho neobťažovala rozopnúť, zastavil sa jej pod ramenami a keď ho nechcela hneď zničiť, potrebovala pomoc. Zakňučala, ako šteňa. Akoby som bol v mrákotách, priskočil som k nej a snažil sa ju zo svetra vyslobodiť. Rozopol som pár gombíkov a pod prstami som na chvíľu ucítil jej hebkú pokožku. Keď na sebe ucítila môj dotyk, stuhla v pohybe. Zrazu sa okolo len vzniesli zdrapy modrej vlny a ja som bol na chrbte na zemi. Okolo sa zaprášil sneh, na ktorý dopadali kúsočky bývalého svetra. Bella na mne sedela obkročmo. Nečakal som útok a tak som urobil to jediné, čo by v tej chvíli urobil každý. Dal som pred seba ruky a bolestne si uvedomil, že v nich držím jej prsia. Vyvalila na mňa oči. Ja som stuhol, vydesený tým, čoho som sa dopustil. Prvá prišla facka zprava a hneď zas zľava. Teraz som si rukami chránil hlavu, ako do mňa mlátila. Nebránil som sa, lebo tentokrát som si aj zaslúžil. Neviem, kto z nás sa cítil trápnejšie.

Ja si plne a bolestne uvedomujem, ako dlho mi trvala táto kapitola. Ešte sa mi to nestalo. Proste som nejako pre túto poviedku stratila niť. V každom prípade ju dopíšem a urobím všetko, aby bola ďalšia kapitola do jedného týždňa. Už na nej aj poctivo pracujem. Všetkým, ktoré ste na túto poviedku nezanevreli, veľmi ďakujem. Dúfam, že sa kapitola páčila a možno aj trocha pobavila. Poprosím o komentár. Ďakujem. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Transylvánska smršť - 7. kapitola: