Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tiene mojej minulosti - 9. kapitola

07.10.2011 (17:45) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2152×

Zvuk pípajúceho budíka sprevádzalo moje hlasité kýchnutie. Načiahla som sa a zobrala z nočného stolíka ďalšiu vreckovku, do ktorej som sa hlasito vysmrkala. Na zemi pod mojou posteľou ich ležala už malá kôpka. To mám za to, že moknem hodiny na daždi. Budem to musieť nejako prežiť s nádchou a bolesťou hlavy, nič iné mi nezostáva. Už som sa aj štverala z postele, keď mi odrazu zazvonil mobil. Číslo som nepoznala.

„Haló?“ ozvala som sa nosovým tónom.

„Nech ti ani nenapadne chodiť do školy, Bella,“ ozval sa z telefónu vyčítavý hlas Alice. „Poznámky ti prinesiem domov. Neopováž sa vyliezť z postele.“

„Alice, nedohodli sme sa na tom, že mi nebudeš organizovať môj život?“ pripomenula som jej vyčítavo včerajší rozhovor.

„Ber to ako dobrú radu od kamarátky. O všetko sa postarám a nezabudni zavolať do práce, že neprídeš.“

„Rozkaz, madam.“ Namrzene som zložila telefón a už som aj vytáčala číslo Mandy.

Zdvihla mi to na druhýkrát. „Áno, Bella?“

„Mandy, je mi to naozaj ľúto, ale ani dnes nebudem môcť prísť do kaviarne.“ Odklonila som sa od mobilu, aby som mohla kýchnuť.

„Čo sa deje, Bella? Si chorá?“

„Už to tak vyzerá.“ Potlačila som ďalšie kýchnutie.

„To ma mrzí. Dúfam, že sa skoro vyliečiš.“ Potom trochu otrávenejším tónom dodala. „Veď ja to v práci nejako utiahnem.“

„Ďakujem, že ťa mám, Mandy. Si poklad.“ Ozvali sa vo mne výčitky. Veď ona tam bude pracovať úplne sama, zatiaľ čo ja budem ležať doma. „Len čo sa budem cítiť lepšie, tak prídem.“

„Nemusíš sa s tým ponáhľať, Bella. Hlavne sa uzdrav.“

Musela som sa vyhrabať z postele minimálne preto, aby som si došla na záchod a uvarila čaj. Premýšľala som, či si mám do postele vziať učenie, ale cítila som sa tak mizerne, že som ten nápad rýchlo zavrhla. Rozhodla som sa preto zavolať Renée a spýtať sa, čo je u nej nové. Bola nadšená, že jej volám. Akoby aj nie, keď väčšinou ona bola tá iniciatívna, ja som málokedy volala jej, alebo Charliemu. Moja mama ma zahrnula podrobnosťami o svojich nových zážitkoch a záľubách, porozprávala mi, ako ju Phil zobral na jeden zo zápasov, ako išli spolu do zoologickej záhrady alebo ako sa zapísala na kurz sochárstva. Prišlo mi ľúto, že som svoju matku tak dlho zanedbávala. Ona sa, samozrejme, pýtala na školu, na prácu a trochu bojazlivo aj na mojich známych. Snažila som sa rozprávať čo najviac všeobecne a nezachádzať do detailov. Hovor sa predĺžil na dobrých dvadsať minút.

Cítila som, že som za tento deň musela vypiť hektolitre vody a po štvrtej šálke čaju som už ani nevnímala jeho chuť. V pyžame a župane som sa posadila na pohovku v obývačke, mala som už dosť vylihovania. Pozrela na som hodiny na stene, o takomto čase by už mala Alice prísť aj s poznámkami. A nemýlila som sa. Prešlo slabých päť minút, keď sa ozvalo klopanie na dvere. Položila som čaj na stôl a išla otvoriť. Ibaže vo dverách nestála Alice.

„Alice si musela ísť niečo vybaviť a tak ma požiadala, aby som ti priniesol toto.“ Edward ukázal na poznámky, ktoré držal v rukách. Čakal na odpoveď, ktorej som ja však momentálne nebola schopná. Bez rozmýšľania som zatlačila na dvere a pokúsila sa ich zatvoriť. Edward ma ale predbehol a vsunul nohu medzi dvere a zárubňu. „Bella, prosím, porozprávajme sa.“

Hoci som sa mu neodvážila pozrieť do tváre, cítila som na sebe jeho pohľad. „Nemáme sa o čom rozprávať.“ Znova som sa pokúsila zatvoriť dvere, ale teraz ich úplne odtisol a vstúpil do bytu.

„Bella, ľutujem...“ Zasekol sa a viac nevedel, čo povedať. Alebo nemohol. „Prosím, pozri sa na mňa.“

Váhavo som zodvihla hlavu a pozrela naňho. Jeho pohľad planul. Bola v ňom zmes bolesti, žiaľu, lásky a ľútosti.

„Prečo si prišiel?“ spýtala som sa priškrtene.

„Musel som ťa znova vidieť, Bella. Nikdy som ťa neprestal milovať a hoci mnou teraz pohŕdaš a nechceš ma ani vidieť, ja ťa mám stále pred očami. Každá moja myšlienka patrí tebe, nedokážem...“ Znova sa zasekol. Vyzeralo to, akoby sa dusil, akoby mu dochádzal vzduch v pľúcach.

Nedokázala som otvoriť ústa, aby som mu odpovedala. Cítila som takú ťažobu, že ma priklincovala na mieste. Po takom dlhom čase...

„Viem, že mi neodpustíš, ale nikdy sa neprestanem kajať a žiadať ťa o odpustenie. A aj teraz by som rád prosil... ak mi dovolíš...“

Priblížil sa ku mne. Pomalými, váhavými krokmi sa dostával do mojej blízkosti. Načiahol ruku, končekmi ľadových, bledých prstov sa dotkol mojej tváre. Pod jeho dotykom sa moje telo išlo roztopiť, privrela som oči, keď svoju dlaň pritisol na moje líce. Dosť!

Otočila som sa chrbtom k nemu. Z časti preto, aby som nevidela jeho a z časti preto, aby on nevidel mňa.

„Odíď, Edward,“ prehovorila som. „Odíď.“ Do poslednej chvíle som to premáhala.

„Odpusť, Bella,“ zašepkal, ovial ma jemný vánok a ja som vedela, že je preč. Viac som to nedokázala zadržať. Moje oči náhle zalial prúd horúcich sĺz. Valili sa cez okraj ako rieka, ktorá sa práve rozvodnila. Tak dlho som to potlačovala... Ale on moje slzy nevidel. V zúfalosti som sa zviezla na zem a nechala pramene sĺz pretekať. Boli to však tiché slzy, bez vzlykov. Na tie som silu nemala. Stačil jediný dotyk, jediný pohľad, aby som znova pocítila všetku bolesť, ale aj radosť z dávnej lásky. Moje srdce pumpovalo ako o závod, silno udieralo do hrudného koša ako keby to mali byť jeho posledné údery.

Na čo boli dobré tie posledné dva roky? Na čo bolo všetko to odopieranie, keď stačil jediný moment a všetko sa to zrútilo a musím znova trpieť? Chceli predsa, aby som žila normálny, ľudský život, tak na čo, dočerta, sa mi znova doňho miešajú? Teraz, keď som ho zariadila po svojom... Edward odo mňa odišiel, zasadil mi úder, ktorý ma položil na kolená. Spamätala som sa, začala som znova žiť, ale on sa ukázal opäť, a opäť som na kolenách. Kde je teraz moja hrdosť?

Nechala som myšlienky prúdiť hlavou, voľne a bez nejakého vedomého príkazu. Neviem presne, kedy nastal ten moment, keď sa moje myšlienky premenili na sny. V jeden moment bol les vo Forks až príliš skutočný. Myšlienky, keď ste pri vedomí môžete trochu usmerniť, môžete si ich zakázať alebo zmeniť. Sny také nie sú. Nemohla som uniknúť tej bolesti zo straty, bolesti z toho, že vidím jeho tvár – tú tvár plnú bezľútostnej tvrdosti. Akoby som nikdy neexistoval... Hlúpy sľub, ktorý sám porušil.

Môj sen však nabral odrazu nový smer. Už tam nebola len tá nepriehľadná maska, v tej tvári bola teraz ľútosť, bolesť a pokora. Odpusť mi, hovoril mi prízrak. Tvár a slová však neboli jediné veci, ktoré sa zmenili. Teraz som bola ja tá, ktorá ubližuje a ktorá má všetko vo svojich rukách. Ja mám moc nad ním. Ja som tá, čo hovorí Bude to, akoby som vôbec neexistovala.

-

Na druhý deň to bolo lepšie. Horúčka ustúpila, ale nádcha zostala. Dala som si nejaké kvapky a šla do školy ako normálne. Keď budem školu takto zanedbávať, nakoniec nebudem schopná promovať.

Alice sa posadila na prvej prednáške ku mne. Jasper s ňou nebol. „Kde máš Jaspera?“

Alice sa uškrnula a odpovedala mi. „Išiel s Edwardom na lov. Dnešok strávim s tebou.“

Nič som jej na to neodpovedala a radšej som sa venovala profesorovi. Žeby Alice zabudla, že musím pracovať?

Každopádne, držala sa stále pri mne. Stretávala som ju medzi prednáškami na chodbách a potom sa na mňa zavesila aj po vyučovaní.

„Alice, musím ísť do práce,“ pripomenula som jej, keď sa mi všemožne snažila votrieť svoju prítomnosť.

„Teraz máš hodinu voľno,“ odsekla. „Pôjdem s tebou do práce, Bella. Máme si toho toľko povedať...“

To mi niečo pripomenulo.

„Alice vieš predsa, že som ťa dôrazne žiadala, aby si medzi nás neplietla Edwarda. A ty si ho poslala za mnou...“

„Och, Bella. Nechápem, na čo sa vy dvaja hráte. Obaja veľmi dobre viete, že bez seba nemôžete žiť a pritom si tak ubližujete. Nikdy sa neprestanete milovať.“

Zdvihla som obočie. „Je to minulosť. Zabudla som.“ Nebola to úplná pravda, ale ani nie klamstvo. Je to minulosť. „Nemá zmysel obnovovať niečo, o čo ani jeden z nás nestojí.“

Alice si povzdychla a potom ma skúmavo prezrela zlatými očami. „Je v tom ten druhý?“ spýtala sa odrazu.

Na myseľ mi prišiel len jeden, ktoré by mohla myslieť. „David?“ Takmer som sa zasmiala. „Nie, on... je to iba... spolužiak.“ Dodala som váhavo. Nechcela som povedať, že je to môj kamarát, pretože to nebola celkom pravda.

„Ale stretávate sa...“ nedala sa odbiť.

Bez záujmu som pokrčila plecami. „Nijako veľmi.“

„Jemu sa zrejme tvoja spoločnosť páči,“ nadhodila zvedavo. Tušia som, že to bude chcieť rozoberať.

„Je to jeho vec.“ Nepáčilo sa mi, že ma takto spovedá. Chcela som tento rozhovor ukončiť nielen preto, že som bola nervózna z Alice, ale aj preto, že som mala pocit, že Davidovi krivdím. On tu bol vždy pre mňa...

Alice so mnou išla do bytu, kde som si odložila veci a pripravila sa do práce. Potom so mnou išla aj do kaviarne, kde sa zoznámila s Mandy. Tá bola z nej nadšená a vyčítala mi, že som ju s Alice nezoznámila skôr. Nechala som tie dve nech sa porozprávajú a šla som obslúžiť pár zákazníkov. Občas som sa pristavila aj pri Alice, ktorá mala pred sebou nedotknutú kávu a sušienky a prehodili sme spolu pár viet.

Večer ubehol rýchlo. Keďže ma Alice priviezla do práce svojím Audi, tak aj o desiatej som nasadala k nej na sedadlo spolujazdca. Pri jej rýchlej jazde sme boli pred internátom v priebehu pár minút. Zaparkovala na prázdnom mieste, vedľa môj ošumelého Fordu.

„Ďakujem, Bella, za dnešok. Bolo to fajn... že sme sa porozprávali.“

„Hej.“ Usmiala som sa. „Aj nabudúce.“ Otvorila som dvere. Ovial ma chladný nočný vánok až mi zadrkotali zuby. Alice sa zasmiala.

„A zajtra sa poriadne obleč. Bude chladno.“

„Maj sa, Alice.“

„Dobrú, Bella.“ Ešte raz som jej zamávala a Audi rýchlosťou blesku vyštartovalo z parkoviska a napokon sa stratilo v tme.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tiene mojej minulosti - 9. kapitola: