Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tiene mojej minulosti - 8. kapitola


Tiene mojej minulosti - 8. kapitolaBella s Davidom trávia spoločný voľný čas, ale niekto im ho prekazí a David bude mať možnosť spoznať toho Edwarda Cullena, ktorý tak veľmi ublížil Belle. Čo myslíte, ako dopadne toto stretnutie? Alice je však nedobitná a nechce, aby sa jej kamarátka trápila... Dá jej Bella šancu?

Hoci som to nepredpokladala a mala som pocit, že som Davidovi jasne naznačila, že nemám záujem o priateľstvo, stal sa z neho môj verný spoločník. Niekto by to mohol nazvať aj môj verný psíček. David mal jednu obrovskú chybu – bol veľmi vnímavý a vždy vycítil, ako sa veci majú. Možno by som mu to nemala zazlievať, čo keď sa naozaj pokúša pomôcť mi?

Každopádne, v pondelok sa celý deň motal okolo mňa. Rada by som vedela, čo mu Mandy o mne povedala, keď je taký vytrvalý. Hneď som si aj spomenula, že sa jej budem musieť ospravedlniť, keď prídem do práce. V sobotu som sa k nej nezachovala príkladne a nie je to voči nej fér. Ale kúsok mňa si navrával, že si to Mandy predsa len zaslúži.

 

„Bella,“ začal David, keď sme si sadli po konci vyučovania na lavičku do blízkeho parku. „Viem, že o tom nerada hovoríš a nerada na to spomínaš, ale je tu jedna vec...“ Pozorne som nastrčila uši a poznámky, čo som mala pred sebou som odsunula nabok.

„O čo ide, David?“

„Vieš, vidí sa mi, že ty... toho chalana stále miluješ, však? Myslím tým – nikdy si naňho úplne nezabudla.“

„Čo?“ Znechutene som prebodla Davida pohľadom a začala som sa zbierať na odchod.

„Bella, prepáč, ja som nechcel...“ Bol vykoľajený, nečakal takúto reakciu, to je jasné.

„Nechaj ma, David. Ja vážne nestojím o tvoju spoločnosť a už vôbec nie o to, aby si ma spovedal a hral sa na psychiatra. Toho som si vytrpela dosť.“ Hádzala som si v rýchlosti všetky papiere do kabelky až ma zastavila jeho ruka.

„Bella, naozaj ma to mrzí,“ ospravedlňoval sa. „Už to nikdy nespomeniem. Sľubujem. Prosím, nehnevaj sa na mňa.“ Vyzeral naozaj, že ho to mrzí, tak som sa pokúsila prepáčiť mu.

„Fajn, dobre. Aj mňa mrzí, že som tak vyletela. Nemala som tak prudko reagovať, ja len... žiadam ťa, aby si tú vec predo mnou už nikdy nespomínal, hej?“

„Ďakujem.“ Videlo sa mi, že si poriadne vydýchol. „A sľubujem, že už sa do toho nebudem rýpať.

„Je už dosť neskoro – mala by som sa prichystať do práce.“ V skutočnosti som mala ešte dosť času, ale potrebovala som od neho uniknúť.

„Počkaj, idem aj ja.“ Zamračil sa na oblohu, z ktorej začali padať kvapky dažďa. Zatiaľ len mrholilo, ale som si istá, že z toho bude poriadna sprcha.

Kráčali sme malým chodníčkom vedúcim cez park na internáty, keď som si všimla malé modré Audi odparkované kúsok vedľa nás. Šok, ktorý mnou prebehol vo chvíli, keď som zaregistrovala dve bledé postavy opierajúce sa o auto, mi spôsobil, že som a mieste stuhla a srdce vynechalo pár úderov. V tom momente neexistovalo nič iné okrem najdokonalejšej tváre na celom svete, ktorej pohľad práve smeroval mojím smerom.

„Bella?“ ozval sa David vedľa mňa vystrašeným hlasom. „Bella, čo sa deje?“ Všimol si môj ohromený pohľad a nasledoval ho.

Dve nehybné postavy - Alice a... jeho - sa práve pohli a kráčali priamou cestou smerom k nám. Ja som nebola schopná ani len odpovedať Davidovi. Všetko sa mi to premietlo pre očami, akoby som to znova prežívala. Bolesť div, že ma nezrazila na kolená, keď sa mi znova a znova premietali chvíle strávené s ním. Boli už len pár metrov od nás.

Davidovi to v okamihu došlo. „To je on?“ Pohodil hlavou smerom k... Edwardovi. Ďalšia vlna bolesti si razila cestu mojím vnútrom pri spomienke na jeho meno, ktorú som tak dlho potlačovala. Neodpovedala som mu.

Zastavili na meter od nás, mohla som si ich dokonale prehliadnuť – nenašla som na ňom ani najmenšiu stopu po zmene. Alice vedľa neho sa žiarivo usmievala.

„Bella.“ Dokonalý, zamatový hlas bolo to jediné, čo ma dokázalo zo šoku prebrať – bolo to ako sprcha ľadovou vodou, ktorá uhasí plamene bolesti zvierajúce vaše telo. Stačilo jedno slovo.

Nebola som však dosť silná, nedokázala som udržať pohľad na jeho zjave a ako najväčší zbabelec na svete som sklonila hlavu.

„Bella,“ povedal znova a natiahol za mnou dlhú ruku. Vystrel ju ku mne, ale neurobil ani krok.

Vyľakala som sa, keď sa David vedľa mňa posunul dopredu. „Ani sa jej nedotkneš.“ Zavrčal výhražne. „Nemysli si, že neviem, čo si jej urobil.“

Varovne som na Davida pozrela a nažila sa ho stiahnuť naspäť. „Prestaň sa do toho pliesť.“ Zamrazene zastal s otvorenými ústami.

„Poďme odtiaľto, Bella. Tento frajer ti nestojí za to.“ Znechutene hodil pohľadom smerom k Edwardovi.

Jeho reakcia ma vydesila. Presne ako kedysi sa tiché, divoké vrčanie ozývalo niekde z útrob jeho hrude. Prepaľoval Davida nepriateľským pohľadom ja som mala chuť urobiť to isté.

„Edward.“ Alice mu upokojujúco stisla ruku, kým sa znova neovládol. Potom sa obrátila na mňa. „Bella, prišli sme sa s tebou pozhovárať. Nemôže to takto ďalej fungovať.“

Cítila som na sebe Edwardov pohľad, ale neodvážila som sa opätovať mu ho. „Bella, prosím, daj mi šancu, všetko ti vysvetliť.“

„Opustil si ju!“ Ozval sa znova David. „To ti nestačí?“ Tentoraz už bol riadne nahnevaný.

„Kto si, že sa do toho staráš?“ Edwardov momentálny výzor naháňal strach – fialovo-sivé kruhy pod očami a temné dúhovky dávali vedieť zainteresovaným, že už dávno nebol na love. Obaja sa navzájom merali a odhadovali sa.

Moja psychika to však už nedokázala ďalej znášať. V agónii som sa chytila za hlavu a rozkričala sa. „Dosť!“ Nemala som viac síl zostávať tam, moje ovládanie sa zosypalo ako domček z karát. Apatia, za ktorú som sa posledné roky skrývala, ma opustila a nahradilo ju plné vedomie. Akoby som sa prebudila z kómy. Avšak realita bola horšia. Nohy sa samé pohli a utekala som cez celý park, čo najďalej od nich.

„Bella!“ kričal Edward za mnou.

„Nie, teraz ju nechaj. Musí sa z toho dostať.“ Alice ho tam musela iste zadržiavať.

Utekala som cez celý park, čo najďalej od nich, a nepozerala som na smer, nohy ma samé unášali. Dlho trvalo, kým som sa opäť zastavila. Oprela som sa o najbližší strom a s pocitom beznádeje sa zviezla na vlhkú zem. Medzitým sa jemné mrholenie dostalo do fázy, kedy z oblohy padali ťažké kvapky, ktoré mi premáčali oblečenie a teraz sa na mňa lepilo. Ja som to však nevnímala. Jediné, čo som dokázala registrovať, bolo to, že moja bezpečná bariéra, ktorú som si dva roky pestovala, sa zrúcala a ja som opäť zraniteľná.

 

Aké to len bolo zvláštne! Zistila som, že opäť dokážem cítiť dianie okolo seba, dokážem vnímať zvuky a vidieť veci, ktoré som tak dlho prehliadala. Akoby som vyliezla zo svojej kukly. Avšak motýľom som sa nestala. Nemala som krídla, ktoré by som vystrela a letela k oblohe. Bola som len úbohá larva, neschopná premeniť sa na motýľa.

 

Ako dlho som sedela v tom daždi? Mohli to byť sekundy, minúty, no rovnako aj hodiny, čas neexistoval. Bola tu iba bolesť. Sama by som sa z tejto zúfalej fázy nedostala a keby mi nezačal zvoniť mobil, tvrdla by som tu ďalších pár hodín. Roztrasenými rukami som z tašky vytiahla mobil.

„Haló?“ Až teraz, keď som sa rozhýbala, zistila som, že mi je poriadna zima.

„Bella?“ ozval sa z telefónu hlas Mandy. „Neprišla si do práce. Čo sa deje?“

„Čože?“ Zmätene som sa okolo seba poobzerala. Práca. „Och, Mandy, prepáč, ja... niečo mi do toho prišlo.“

„Prečo si mi nedala vedieť, že neprídeš?“ Znela trochu podozrievavo.

„Prepáč, mrzí ma to. Vieš ja... necítim sa dobre. Mohla by som si dnes vziať voľno?“ V tomto stave som nebola schopná vykonávať akúkoľvek prácu. Najskôr sa musím dať dokopy.

„Myslím, že je to v pohode. Dnes tu nie je veľa ľudí a myslím, že aj tak budem končiť skôr.“ Teraz už neznela podozrievavo, ale ustarostene. „Bella, čo sa deje? Znieš hrozne.“

„Radšej o tom nechcem hovoriť, Mandy. Ďakujem, že si ma pochopila.“

„To je samozrejmé, Bella. Daj sa do poriadku, to je hlavné.“ Počula som ako si povzdychla. „Maj sa, Bella.“ Nestihla som ani odpovedať a telefón ostal hluchý.

Musela som sa pozbierať. Ruky som zaprela do stromu a ťarbavo som sa vyštverala na nohy. Takmer som sa zošmykla naspäť, keď mi pokĺzla topánka na vlhkej zemi a musela som pridržať kmeňa, aby som zostala pevne stáť.

 

Nemala som tu auto a zašla som dosť ďaleko, takže kým som sa dostala na internát, stihla som ešte viac premoknúť. Cítila som, akoby mi voda vsiakla až do kostí. Doma som konečne mohla stiahnuť zo seba to oblečenie, ktoré však išlo dole len s veľkou neochotou, pretože sa mi také premočené lepilo na kožu. Teplá voda ma doslova pálila na holej koži a musela som si pridať viac studenej.

Po sprche som sa zabalila do bieleho županu a urobila si mätový čaj na zohriatie. Dumala som nad tým, aké dôsledky bude mať dnešný deň nielen na moje fyzické zdravie, ale aj to psychické. Spomienka na neho príliš bolela a vedela som, že by som nikdy nebola schopná pozhovárať sa s ním, ako to odo mňa žiadal. Príliš som sa obávala.

Klopanie na dvere ma prebralo zo zadumania. Začudovala som sa, kto by to tak mohol byť – mňa sem nikdy nikto neprišiel hľadať. Na myseľ mi prišiel David. Žeby ma prišiel skontrolovať? Mandy to byť nemohla, tá má totiž prácu až do desiatej a aj keď mi hovorila, že chce skončiť pred záverečnou, ešte je dosť skoro. Neochotne som vstala zo stoličky a došuchtala sa k dverám. Keď som dvere otvorila, a pozrela do očí osobe, ktorá za mnou prišla, zamrzol mi výraz na tvári.

„Ahoj, Bella,“ pozdravila ma Alice. Nebolo jej badať na tvári nijaké emócie, už nebola vysmiata.

„Čo chceš, Alice?“ Neustúpila som od dverí a nepustila ju dnu.

„Pozhovárať sa s tebou.“ Stále bola vážna. „Pozveš ma dnu?“

„Nechcem sa s tebou zhovárať, Alice. S nikým z vás.“ Týmto som sa jej snažila dať jasne najavo, že netúžim, aby za mnou niekoho posielala.

„Budeš sa so mnou rozprávať, Bella.“ Tá malá, drzá opica ma odsunula nabok a sama sa pretlačila bez pozvania dnu. Neobzerala sa, nehodnotila môj byt, proste si iba nakráčala do obývačky a sadla si na pohovku. Prehltla som uštipačné poznámky, ktoré sa mi zbiehali na jazyk a zamierila som k nej.

„Tak čo chceš?“ rozhodila som rukami a potom si ich dala vbok.

Alice otočila svoju strapatú hlavu ku mne. „Chcem dať všetko do poriadku, Bella. Ako si mohla vidieť, Edward sa vrátil k nám domov. Musela som ho dlho presvedčovať, aby si konečne priznal, že urobil poriadnu chybu, keď od teba odišiel.“

„Nemám chuť na rozhovory, tak rýchlo vybaľ, čo chceš, Alice.“ V skutočnosti ma znepokojoval smer, ktorým sa uberal jej monológ.

„Bella, ty navždy budeš mojou priateľkou, nič sa medzi nami nezmenilo.“ Teraz hovorila precítene a ja som z jej tónu pobadala, že jej veľmi záleží na tom, čo chce vyjadriť. „Bojíš sa znova otvoriť svoje srdce, pretože sa nechceš sklamať, ale neuvedomuješ si, že tým trpíš ešte viac.“

„Prišla si mi povedať, že moje srdce je navždy stratené? Nemusíš sa namáhať, ja to viem už dávno. Načo za mnou prišiel Edward? Nepotrebujem od neho nijaké vysvetlenia a predpokladám, že aj teraz si sem prišla tlmočiť jeho ospravedlnenia.“

„Nie, Bella. Nevie, že som tu. Vlastne... to ja som ho donútila, aby za tebou išiel. Keď sa dozvedel, že sme ťa znova stretli, najskôr nám zakázal sa s tebou kontaktovať. Ale sám musel uznať, že to bola chyba.“ Na chvíľu sa odmlčala a ja som vstrebávala jej slová. „Bella, dovoľ mi stretávať sa opäť s tebou. Bolí ma, že ma odmietaš a najmä preto, lebo viem kvôli čomu to robíš. Vždy som ti bola dobrou priateľkou a nehovor, že nie a aj teraz ti chcem byť nablízku.“

„Načo mi chceš byť nablízku, Alice? Aby si ma mohla znova potom opustiť? Keď si znova niekto uvedomí, že je nebezpečné, aby som s vami bola a rozhodnete sa odísť?“

„Koľkokrát ti to mám opakovať? Nikam neodídeme. Bez teba už nie, Bella.“ Teraz vstala a podišla až úplne blízko ku mne. „Prosím, Bella. Neodmietaj ma.“ Na tváričke sa jej zjavil taký prosebný a ľútostivý výraz, že keby som ju tak dobre nepoznala a nevedela, aká je herečka, pristala by som jej na to a ešte by som ju s plačom objala.

„Sľubuješ, že ma nebudeš nútiť do toho, čo sama nebudem chcieť a nebudeš viac spomínať minulosť?“

Tvár sa jej rozžiarila v momente, keď som to vyslovila a ľútosť nahradila očividná radosť. Ona už vedela, aká bude odpoveď. „Sľubujem, Bella. Sľubujem.“ Horlivo pritakala.

„A...“ Chcela som pokračovať, ale ona ma zastavila.

„Edward nebude o ničom vedieť. Sľubujem.“ Čakala som, že každú chvíľu začne poskakovať alebo spievať či tlieskať, taká bola rozradostená. „Och, Bella, som taká rada. Uvidíš, že ťa nesklamem.“ Od radosti sa mi vrhla do náručia a ja som v tom momente stuhla. Keď si to všimla, odtiahla sa odo mňa.

„Och, prepáč, Bella.“ Zdalo sa, že si uvedomila, čo sa stalo. „Asi som reagovala prehnane.“

„Nie je to tvoja chyba, Alice. Príliš dlho som sa vyhýbala telesnému kontaktu, prekvapilo ma to.“ Ani s Renée som sa poriadne nerozlúčila, inštinktívne vycítila, že ma nemá objímať a rešpektovala to.

„Budem si dávať pozor.“ Odrazu pozrela na hodinky a nesúhlasne zakrútila hlavou. „To je už hodín! Musím sa už pobrať, čaká ma Jasper a doma mám ešte toľko práce.“ Celá jasala a tipovala som, že sa už nevie dočkať, kedy oznámi rodine, že sme znova priateľky.

„Tak teda dobrú noc, Alice.“ Nenapadlo ma nič iné, ako sa s ňou rozlúčiť.

„Dobrú noc, Bella. Zajtra sa uvidíme.“ Natešenú som ju odprevadila k dverám a potom sa vrátila na stoličku k svojmu čaju. Moje jediné myšlienky boli venované jej a tomu, či som urobila dobre, keď som ju vrátila do svojho života.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tiene mojej minulosti - 8. kapitola:

 1
02.10.2011 [13:52]

Faire Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. marcela
02.10.2011 [10:28]

Jsem zvědavá co Alice vymyslí.Moc hezký. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. s
02.10.2011 [0:21]

jsem zvědavá, jak to bude dál Emoticon

4. lucka2010
01.10.2011 [23:27]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

01.10.2011 [22:37]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

01.10.2011 [22:29]

Dorianna Emoticon Emoticon Emoticon

1. martty555
01.10.2011 [22:09]

rýchlo ďalšiu tvoja poviedka sa mi hrozne páči Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!