Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tiene mojej minulosti - 6. kapitola

29.09.2011 (07:00) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2188×

Príliš som sa na dnešný večer nepripravovala. Nestrácala som čas obzeraním sa v zrkadle, vyberaním vhodného oblečenia či úpravou vlasov. Bolo by mi to aj tak na nič. Mandy mi včera povedala, že nechala rezervovať na dnešok celú kaviareň, takže práca odpadá. Zostávajúci čas, kým sa poberiem do kaviarne, som strávila písaním eseje a učením sa. V škole sa mi darilo, mala som dobré známky a aj dochádzka bola ukážková. Začínala som mať ten pocit, že som si správne vybrala odbor pre štúdium.

Keď už bol najvyšší čas, pobrala som sa z bytu a nasadla do svojho starého, ošumelého Fordu. Mandy mi prízvukovala, že kedykoľvek budem chcieť, môžem odísť - ak ma to tam prestane baviť a nemusím sa zabávať spolu s ostatnými. Neviem potom, prečo si tam vyžiadala moju spoločnosť, keď jej na tom ani veľmi nezáleží.

Na parkovisku pred kaviarňou už stáli dve autá. Ja som to svoje zaparkovala vedľa auta, ktoré patrilo Mandy a vystúpila som. Zvnútra bolo počuť hlasný smiech, takže som predpokladala, že zábava sa už začala. Len na malý moment som zaváhala predtým, než som vkročila dnu. Premýšľala som, či je toto správny krok, či som pripravená ísť medzi ľudí bez toho, aby to na mne zanechalo následky. Ale žiadny varovný hlások v hlave sa neozýval, takže som dvere otvorila a vstúpila dnu.

„Á, Bella, konečne!“ zvolala Mandy a ihneď sa ku mne prirútila. „Ďakujem, že si prišla.“

„Veď som ti to sľúbila.“ A slovo sa má dodržať. Premerala som si miestnosť hodnotiacim pohľadom. Nebolo to tu nijak vyzdobené, vyzeralo to tu ako vo všedný deň. Dokopy nás tu bolo desať – ja, Mandy, Lucas, niekoľko ich priateľov, ktorých nepoznám a nakoniec som si všimla aj Davida, ktorý sa na mňa nesmelo usmieval. „Ty si pozvala Davida?“ spýtala som sa jej pošepky. „Odkedy sa poznáte?“

Neušlo jej malé zachichotanie. „Lucas sa s ním pozná, on ho pozval. A myslím si, že to bol celkom dobrý nápad.“ Spiklenecky na mňa žmurkla a vrátila sa k Lucasovi na koleno.

To už si ku mne kliesnil cestu spomínaný David. „Ahoj, Bella. Dúfal som, že prídeš.“

„Čau, David,“ odzdravila som ho. „Takže ty sa poznáš s Lucasom?“

Prikývol. „Áno, má izbu hneď vedľa mňa. Tak ma pozval.“

Iba som prikývla. „Poď si sadnúť k nám,“ ukazoval na stôl, za ktorým sedeli všetci ostatní. „Miesto vedľa mňa je voľné.“ Nič som mu na to nepovedala a nechala som sa odviesť, kam hovoril. Prvé, čo mi udrelo do očí, bola otvorená fľaša whisky stojaca na stole a následne potom Lucasov pripitý úsmev.

„Bella,“ zvolal, keď som si k nim prisadla. „Poď si so m-mnou pripiť.“ Zdvihol fľašu a chcel mi naliať, ale zastavila som ho.

„Nie, ďakujem Lucas. Nepijem.“ Iba neveriacky vyvalil oči.

„Ale, Bella, teraz môžeš. Ja mám dvadsaťjeden – oficiálne už môžem piť, takže to treba poriadne osláviť.“ Videl, že sa nepodvolím, tak to nechal tak. „Ty si taký suchár.“ Začkalo sa mu. David vedľa mňa súcitne povytiahol kútiky úst dohora. Zrejme si o tom tiež myslí svoje.

Oslava sa preklenula do oveľa hlučnejšej. Atmosféra bola nabitá hlasnými hovormi, hudbou, smiechom a pár vypitými fľašami. Mala som pocit, že jediný, kto tu je triezvy, som ja s Davidom. Mandy síce toho veľa nevypila, ale aj tej sa občas plietli slová. Ostatní chalani a pár báb na tom boli horšie. Ja som sa väčšinou držala stranou a bavila sa iba s Davidom a poprípade s Mandy, ktorá sa so mnou občas pustila do reči.

Z Davida sa nakoniec vykľul celkom milý chalan, zhovorčivý a zdravo sebavedomý. Bol aj vtipný, keď rozprával, často sa smial sám na sebe. Bol to ten typ chalana, ktorý sa radí vo všeobecných merítkach medzi zlatý stred. Väčšinu konverzácie zaobstaral on, ja som rozprávala málo, nemala som chuť ani dôvod na rozhovor.

Pozrela som sa na hodinky. Bolo pol dvanástej. „Je neskoro, asi by som už mala ísť.“ Vstala som zo svojej stoličky a pohľadom pátrala po Mandy. Našla som ju ako sedela na kolenách Lucasovi a niečo mu šepkala do ucha. Naznačila som jej, že už musím ísť.

„Dobrú, Bella. A ďakujem, že si prišla!“ Ten záhadný úsmev na jej tvári nešlo prehliadnuť. Znova sa otočila k Davidovi a začala ho bozkávať.

„Myslím, že aj ja mám dosť.“ David sa podľa môjho príkladu tiež chystal domov.

Spolu sme vyšli pre kaviareň a ja som automaticky zamierila k svojmu autu. David sa však plánoval rozlúčiť. „Hej, Bella, dobrú noc!“ Podišiel ku mne.

„Och, dobrú noc, David.“ A vtedy som si všimla, že on tu nie je autom. „Ty tu nemáš auto?“

„No, vlastne nie. Priviezol som sa sem s Lucasom a ostatými. Domov pôjdem autobusom.“ Pokrčil plecami. Nezdalo sa mi správne nechať ho ísť takto neskoro hromadnou dopravou.

„Nasadni si. Zveziem ťa, ak chceš,“ ponúkla som mu a zvažovala, či som predsa len urobila dobre.

Neváhal dlho. „To je od teba milé. Ďakujem, Bella.“ Nasadli sme do auta a vyšli z parkoviska.

Už teraz som si pripadala hlúpo a nepríjemne. Bolo to dlho, čo som bola v spoločnosti nejakého človeka takto blízko, keď nás delilo iba sedadlo auta. Znervóznela som.

„Ty nemáš rada večierky.“ Bolo to skôr oznámenie ako otázka. David bol jedným z tých ľudí, ktorí boli až príliš vnímaví. A to nikdy nie je dobré. Aspoň pre mňa.

„Nie, nemám,“ odvetila som stroho.

„Takže sa ani nechodíš zabávať na diskotéky a do klubov s priateľmi alebo tak?“ spýtavo zdvihol obočie. Tieto druhy rozhovorov som nikdy nemala rada.

„Nemám priateľov,“ odpovedala som úprimne. David vypleštil oči a skúmavo si ma prezeral.

„Ty že nemáš priateľov? Nijakých priateľov?“

Povzdychla som si. Že sa o tom vôbec s ním bavím. „Mala som. Kedysi.“ To kedysi vyznelo zatrpknuto.

„Aha.“ Zrejme nevedel, čo na to viac povedať. „Takže si sama? Nemáš ani priateľa alebo tak?“ Už ma jeho otázky prestávali baviť. Viac a viac zarezával do živého, do toho, čo som navždy pochovala.

„Nerandím,“ odpovedala som tvrdo. Asi som použila príliš nevrlý tón.

„Prečo...?“ Chcel pokračovať ďalej, ale ja som ho zarazila.

„Pozri, David. Neviem, o čo ti ide, ale a nie som taká, ako si predstavuješ. Nesnaž sa so mnou spriateliť, pretože ja o to nestojím, jasné?“ Síce to bolo odo mňa kruté, ale zároveň to bol jediný spôsob, ako mu dať najavo, že u mňa nemá šancu. Nebolo by fér dávať mu nádeje, alebo sa s ním stýkať, keď mi je ľahostajný a žiadne city, ani tie kamarátske si viac nemôžem dovoliť.

„Fajn. Prepáč.“ Jeho tón neznel podráždene ani urazene. Bol zmierlivý a ospravedlňujúci.

David sa o rozhovor nepokúsil až kým sme neprišli k jeho časti internátu. Mlčky sedel až kým si neodopol pás. „Vďaka za odvoz, Bella.“ Len jemne sa pousmial.

Prikývla som. Miešali sa vo mne rôzne pocity. Bojovala som sama so sebou a rozhodovala sa, čo urobiť. David sa už chystal odísť, keď vtom som prehovorila.

„Mala som priateľa. Kedysi,“ vydýchla som. David prekvapene otočil pohľad smerom ku mne. „Milovala som ho ako nikoho na svete. Aj jeho rodinu.“

Odrazu ma zastavil a prehovoril on. „Nemusíš mi to hovoriť, ak nechceš, Bella. Ja to pochopím.“

Pokrútila som hlavou. „Nie. To je v poriadku. Myslím, že to potrebujem zo seba dostať. Príliš dlho som mlčala.“ Ešte chvíľu som si to premýšľala a potom znova prehovorila:

„Bol pre mňa všetkým – mojou prítomnosťou aj mojou budúcnosťou. Snívala som o tom, že raz budem k jeho rodine patriť.“ Nedovolila som spomienkam, aby mi prekazili moju reč. Pevne som ich držala pod kontrolou. „Ale všetko sa zmenilo. Bude to, akoby som nikdy neexistoval.“ Citovala som jeho slová. „Odišli a vzali so sebou všetko. Moje srdce, moju dušu, moju lásku a moju budúcnosť. Všetko, o čom som kedy snívala. Zničilo ma to a už nikdy som nebola tým, kým som bola kedysi.“

David mi venoval smutný, súcitiaci pohľad. „Mrzí ma to. Ja... nevedel som.“

Jeho ľútostivých slov som si nevšímala. „Teraz sa vrátili, jeho súrodenci chodia na Dartmouth. Vrátili sa všetci okrem neho. Snažím sa im vyhýbať, robím všetko preto, aby som ich viac nevpustila do svojho života... Zabudla na nich.“

„Takže preto si takáto? Preto odmietaš priateľov?“ David to pochopil už po pár slovách. „Bojíš sa sklamania?“

„Jednoducho chcem žiť svoj život pokojne, bez akýchkoľvek pút a trápenia. Takto sa s tým všetkým viem najlepšie vyrovnať.“ Možno som tajne dúfala, že si tento vnímavý chlapec pomyslí, že som blázon a nechá ma tak a nebude sa viac o mňa zaujímať. Ja sa s ním priateliť nebudem.

„Takže to nie len mnou, však? Chcem povedať... Moja spoločnosť ti nevadí.“

Povzdychla som si. Prečo to len musel načať, teraz mu budem musieť ublížiť. „David, necháp ma zle, ale ja vonkoncom nemám v pláne akokoľvek sa s niekým zbližovať.“ Videla som, že chce namietať, ale zarazila som ho. „Ani ako kamarátka.“

„Chápem,“ odvetil smutne. „Ale aj tak sa mýliš. Ja to nevzdám, Bella.“ Na malý moment sa mi zahľadel do očí a potom vyšiel do noci.

Tak to ti želám veľa trpezlivosti, pomyslela som si trpko.

Naštartovala som znova auto a vybrala sa naspäť k svojmu internátu.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tiene mojej minulosti - 6. kapitola: