Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tiene mojej minulosti - 13. kapitola

Úžasný obrázek Jacoba blacka


Tiene mojej minulosti - 13. kapitolaObčas veci nedopadnú tak, ako sme si ich plánovali a na ľútosť je už neskoro. Dôsledky sú ničivé a nezvratné...

Môj pobyt u Cullenovcov sa poriadne predlžoval a od chvíle, keď som k nim prišla znova bývať, už ubehli dva týždne. Cullenovci ma strážili ako oko v hlave. Síce sa snažili byť nenápadní a môj pohyb sledovali väčšinou z diaľky, dobre skrytí pred mojím pohľadom a pohľadom iných ľudí. No aj tak bolo nesmierne ťažké ignorovať to vedomie, že máte za chrbtom skupinku strážnych upírov.

Mala som pocit, že túto situáciu trochu zneužívajú. Počula som ich, keď sa rozprávali o tom, že Victoria zrejme nie je v štátoch a momentálne nepredstavuje nebezpečenstvo. Žiadala som ich, aby ma pustili domov, ale oni trvali na tom, že takto je to bezpečnejšie.

„Nechápem, prečo nemôžem ísť domov!“ sťažovala som sa po jednom záchvate zlosti, ktorý ma postihol. „Nehrozí mi nebezpečenstvo.“

Edward mal zrejme iný názor. „Bella, stále je tu možnosť, že sa vráti a dovtedy, kým s ňou neskoncujeme, nie je bezpečné, aby si bola sama.“ Toto mi vysvetľoval už nespočetne veľakrát a zakaždým som mu tvrdila opak a vyvracala jeho argumenty.

„Mám toho už po krk! Neprosila som vás, aby ste na mňa dávali pozor, chcem sa vrátiť domov!“ V tvári som bola červená a mala som pocit, že každú chvíľu vybuchnem od zlosti. Čakala som, čo mi odpovie Edward. Či už konečne uzná, že ma tu držia neprávom.

Sklonil pohľad. „Je mi to ľúto.“ To bolo všetko, čo povedal. A to bola posledná kvapka do môjho kalichu zloby, ktorý momentálne pretiekol. Totálne vytočená som sa obrátila a vybehla som do svojej izby pričom som sa snažila, aby dvere treskli s čo najväčším rachotom.

 

Mojej podráždenosti nebolo konca-kraja. Stále som bola mrzutá či v škole, či doma. Vlastne v mojom dočasnom domove. Nepomohlo mi sťažovanie, frflanie ani hádky - Cullenovci neustúpili. S Edwardom som bola na vojnovej nohe, vyhýbala som sa mu ako sa len dalo.

Jediné rozptýlenie mi prinášala škola a práca. Večer po hádke s Edwardom som bola v práci mrzutá. Dnes so mnou nikto z Cullenovcov nebol, ale bola som si istá, že sú niekde nablízku a dávajú na mňa pozor. Hnevala som sa na toho nešťastníka, čo stojí niekde vonku a nudí sa, nech už to je ktokoľvek.

„Hm, Bella,“ oslovila ma Mandy, keď som k nej pribehla s objednávkou pre zákazníka, „pozri sa ku dverám. Ten chlapec je neodbytný.“ Mandy pohodila hlavou smerom, ktorý povedala a ja som ju nasledovala. Keď práve prichádzajúci David uvidel, že sa naňho pozerám, usmial sa. Dostala som chuť pretočiť oči, ale miesto toho som sa aj ja nakoniec usmiala.

David prišiel k pultu. „Čau, Bella.“

„Ahoj, David. Nehnevaj sa, ale práve teraz mám strašne veľa práce a nemám čas venovať sa ti.“

Bol s tým zdá sa, zmierený a len pokrčil plecami. „To nevadí. Aj tak nemám doma čo robiť.“

Odišla som odniesť zákazníkovi objednávku a jeho som tam nechala samého.

Večer ubiehal celkom rýchlo najmä vďaka množstvu zákazníkov, a tak som bola veľmi prekvapená, keď som sa pozrela na hodiny a bolo už desať. David tu stále sedel a keď sme s Mandy zamykali kaviareň, počal nás.

„Tak dobrú, Bella!“ zakričala Mandy, keď naštartovala svoje auto. „Dobrú, Dave!“

Obaja sme jej zakývali a ocitli sme sa sami.

„Takže,“ začal David. „Dobrú noc, Bella,“ zaželal mi a už sa zberal na odchod, keď vtom mi v hlave skrsol nápad. Šialený nápad, bláznivý, ale prečo by nemal vyjsť? Alice nemá ako zistiť, čo urobím, lebo som to neplánovala. Bola som rozhodnutá.

„Hej, Dave!“ zakričala som naňho a on sa hneď otočil. „Ponáhľaš sa domov?“ Snažila som sa o čo najsrdečnejší výraz, akého som len bola schopná. Chytil sa.

„No... vlastne ani nie.“ Usmial sa. „Prečo?“

„Čo keby sme sa šli niekam previezť? Nechce sa mi ísť domov...“

Davidova tvár sa rozžiarila a, samozrejme, súhlasil. „Jasnačka.“ Mala som pocit, že ten by súhlasil s hocijakým blbým nápadom - ak by to zahrňovalo aj mňa.

Obaja sme nastúpili a ja som čo najrýchlejšie vyšla z parkoviska. Čudovala som sa, že ma ešte nikto z mojich „strážcov“ nezastavil.

„Ty sa ponáhľaš?“ spýtal sa Dave so smiechom, lebo som sa rútila dosť prekročenou rýchlosťou cez mesto.

Nervózne som mu odpovedala. „Nie.“ Mala som však obrovské nutkanie ešte pridať plyn a neustále som kontrolovala spätné zrkadlá, či neuvidím nejaké známe auto za nami.

„Kam vlastne ideme?“ David sa obzeral z okienka.

Rozjarene som pokrčila plecami. „Nemám tušenia,“ zasmiala som sa, ako mi plán výborne vychádza.

S pocitom zločinca utekajúceho z väzenia som sa rútila mestom až sme sa ocitli niekde na prázdnej ceste za mestom. Trochu som spomalila, ale išla som stále rovno, nevediac, kedy zastavím. Užívala som si to.

Pozrela som sa na Davida, ktorý sa práve pozeral na mňa a obaja sme sa zasmiali. Z mojej strany to bol asi prvý úprimný úsmev po dlhom čase. Otočila som sa naspäť a moje oči v tom momente zaznamenali osvetlenú postavu pred nami. Inštinktívne som dupla s hrôzou na brzdu, ale bolo neskoro. Moje auto vletelo do tej osoby plnou silou.

Čo sa však stalo následne som si nedokázala vysvetliť. Akoby som narazila do betónovej steny, hodilo mnou o volant a na krátku chvíľu ma to vyradilo z vedomia. Bol to však iba moment, keď som si potom uvedomila, že počujem blízko seba divoké, hrdelné vrčanie a mne to v tej chvíli došlo. Ten náraz, postava... S hrôzou som otvorila oči, aby som zbadala Davida zakrvaveného na sedadle vedľa mňa.

Lenže vrčanie utíchlo a ja som opäť strácala vedomie, náraz bol príliš silný. Ako sa zo mňa pomaly vyplavovalo vedomie, mala som pocit, že počujem ďalšie vrčanie, tentokrát silnejšie. Nebolo to len vrčanie. Spolu s ním som počula hlasy. 

 

Pohľad Edward:

Alicina vidina bola jednoznačná. Victoria sa rozhodla vrátiť a tentoraz sme vedeli presne kde sa nachádza. Neunikne nám. Teraz už nie. Stopa bola čerstvá len niekoľko hodín. Celá naša rodina sa zapojila do lovu. Už sa ňou nenecháme obalamutiť.

Bella, ktorá je práve v práci, medzi ľuďmi, je nateraz v bezpečí a tak sa mohol aj Emmett zapojiť do lovu. Bol z toho nadšený.

Stopa viedla do lesa. „Nemôže byť ďaleko,“ zašepkal Jasper a ja som svojím zmyslom začal prečesávať okolie či nezačujem jej myšlienky. Nikde nič.

Alice pár metrov odo mňa ustrnula. A keď som sledoval jej víziu spolu s ňou, mal som pocit, že som naozaj z kameňa. Bella s Davidom mŕtvi a Victoria víťazne sa usmievajúca nad ich telami zanechávajúc ich nám na očiach. Jej pomsta sa vydarila.

Alice prehovorila ako robot. „Je to falošná stopa.“ Jej mŕtvolný hlas ihneď upútal pozornosť členov mojej rodiny, ktorí k nej pribehli. Ja som sa prebral z hrôzy.

„Alice, kde sú?“ Začal som ňou triasť. „Povedz mi, kde sú!“

Moja sestra si znova prehrala vidinu. „Prázdna cesta. Je tam les...“ Obaja sme si všimli značky, ktorá bola pri ceste – ukazovala na neďaleké jazero. „Viem, kde to je.“

Už som si bol istý miestom a tak som sa rozbehol lesom, opačným smerom ako sme prišli. Pred sebou som mal obraz Belly, ale nie ten mŕtvy, zakrvavený výraz, v mojich predstavách bola Bella stále rovnako živá a na to som sa sústredil. Nie, neprídem neskoro.

Len minimálne som vnímal svoju rodinu, ktorá bežala za mnou a Alice, ktorá im vysvetľovala, čo videla. Sústredil som sa na Bellu. Na myseľ mi prichádzali rôzne banality – ako som ju nahneval a sklamal. Musím sa jej ospravedlniť. Budem mať ešte šancu, však?

Už som bol dosť blízko, aby som počul jej myšlienky a videl scénu, ktorú videla ona pred sebou. Auto rútiace sa rovno na ňu a v ňom Bella s Davidom. Smejú sa. Videl som Victoriin víťazoslávny úsmev, Bellin zdesený výraz predtým, než auto plnou rýchlosťou nabúralo do nej.

Musela ma počuť, vedela, že som blízko a vytušila, že nemá šancu prežiť ak tam zostane. S hlasným zavrčaním sa odklonila od pôvodného plánu a dala sa na útek. Ja som ju však nenasledoval. V momente, keď som zaregistroval uväznenú v aute, zranenú, môj smer bol iba jediný. Ona musí žiť.

Moja rodina dobehla hneď po mne. Alice, ktorá sa pridala ku mne, kričala rozkazy ostatným. „Bežte za ňou! Carlisle, ešte žije.“ Odtrhol som dvere na aute a vytiahol krvácajúcu Bellu z auta von. Chlapec vedľa nej bol však mŕtvy. Carlisle pribehol ku mne a bleskovo sa ujal Belly.

Zmietali mnou také silné pocity, že som sa v nich sám nevyznal. Cítil som úľavu, strach, nenávisť aj hnev zároveň. „Vyzerá to na otras mozgu a pár odrenín. Dostane sa z toho,“ komentoval Carlisle Bellin stav. „Našťastie dopadla lepšie ako ten chlapec.“ V tejto chvíli som nedokázal pocítiť dosť veľký žiaľ, aby som súcitil so smrťou Davida. Sústredil som sa na Bellu.

„Vezmeme Belu k nám, ty sa postaraj o auto a... o Davida,“ dodal som nakoniec. „Zahlaď stopy.“ Alice prikývla. Dôkazy musia zmiznúť. Nemôžeme nehodu nahlásiť polícii, lebo to žiadna nehoda nebola. Ťažko by sme vysvetľovali polícii, že auto narazilo do upíra a bolo tu ešte veľa ďalších nejasností. Lepšie a zodpovednejšie bude, ak telo aj auto nadobro zmiznú. Bez stôp. Alice sa o to postará.

Vzal som Bellu na ruky a rozbehol sa s ňou k nám domov spolu s Carlislom.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tiene mojej minulosti - 13. kapitola:

 1
9. martty555
21.10.2011 [17:58]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

8. Ang
20.10.2011 [11:08]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7. marcela
20.10.2011 [8:27]

Tak to je síla.Zvládne to Bella? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

20.10.2011 [1:10]

FaireDoufám, že brzy přidáš pokračování. Emoticon

20.10.2011 [0:47]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

20.10.2011 [0:15]

Dorianna Emoticon Emoticon

3. lied
19.10.2011 [20:52]

chudák David tohle si asi Bella jen tak neodpustí určitě si to bude dávat za vinu Emoticon Emoticon Emoticon

2. Sisi
19.10.2011 [20:22]

tak tohle jsem nečekala už se těším na pokračování. Emoticon

1. Sanasami
19.10.2011 [19:33]

Bože ta Bella je ale teľa čo spôsobila .....chudák David rýchlo pokračko prosím prosím prosím Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!