Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tiene mojej minulosti - 10. kapitola


Tiene mojej minulosti - 10. kapitolaBellina choroba sa zhorší, a tak sa Alice rozhodne, že jej najlepšie bude u Cullenovcov, a tak chtiac-nechtiac tam musí ísť. Ako zvládne byť pod jednou strechou s Edwardom a zvládne to vôbec? Alebo to bude znamenať ďalší krok k ich zblíženiu?

Dni znova plynuli normálne. Škola, Alice, práca, Alice a opäť škola. Dni sa zlievali do jedného, vyzeralo to opäť na ten príjemný stereotyp, ktorým som žila predtým, hoci Alice sa občas postarala o osvieženie. Týždeň po našom uzmierení s Alice som už v tom vedela šliapať. Nesnažila som sa vrátiť predchádzajúcu apatiu a imunitu voči akýmkoľvek citom a miesto toho som si užívala novo nabitú energiu. To bola tá svetlejšia stránka môjho života.

 

Tú druhú, oveľa menej optimistickejšiu, tvorili obavy. Bol to strach a hrôza z toho, že hoci je Alice teraz so mnou a mnohokrát sa mi zaprisahala, že už ma neopustí, som si istá, že až raz príde dôvod na odchod, ja už ju neuvidím. Znova odídu a znova po sebe zanechajú moje krvácajúce srdce. To je aj dôvod, prečo som nedovolila dať svojim citom úplnú voľnosť. Síce sa s Alice stretávam, ale do svojho srdca ju už nepustím. Ju ani nikoho z jej rodiny, ktorú som kedysi nazývala svojou.

 

Moje plány do budúcnosti napredovali, ale stačil jeden okamih, ktorý ich mohol navždy naštrbiť. Po mojom neliečenom nachladnutí sa dalo očakávať, že choroba bude pretrvávať. A stalo sa tak. Týždeň na to ma ráno pochytil strašný kašeľ a zistila som, že mám aj horúčku. Pokašľávala som aj predtým, ale teraz to bolo horšie. Cítila som, že si vykašlem celé pľúca. Alice, samozrejme, prišla za mnou.

„Bella, vôbec sa mi to nepáči. Mala by si ísť k lekárovi. Carlisle...“radila mi Alice, ale ja som ju radšej zastavila.

„Alice, ja rozhodnem, či pôjdem k lekárovi. Neumieram predsa.“ Pravda bola, že som sa nechcela s Carlislom stretnúť. Neviem, ako by som sa mu znova mohla pozrieť do očí a rozprávať sa s ním bez toho, aby mi nepripomínal toho, na ktorého sa snažím zabudnúť.

„Si taká tvrdohlavá.“ Kriticky si zložila ruky na prsiach a prísnym pohľadom ma napomínala. „Bella, ak si myslíš, že ťa nechám vypustiť dušu kvôli tvojej tvrdohlavosti, tak si na omyle. Pri najmenšom náznaku zhoršenia ťa k lekárovi odveziem nasilu.“

„Zajtra ma to prejde, uvidíš.“

 

Mýlila som sa. Bolo to horšie. Nielenže som kašľala, bola som horúca a navyše ma bolelo celé telo. Na myseľ mi prichádzali rôzne choroby ako chrípka alebo niečo tomu podobné. Ale chrípku z prechladnutia nemôžem dostať. Je to vírusové ochorenie.

 

Ako Alice tvrdila, tak aj urobila. Mohla som protestovať, koľko som chcela, na tú pohotovosť ma aj tak dovliekla. A samozrejme, Carlisle sa ma ochotne ujal.

„Bella, ako dlho máš už kašeľ?“ spýtal sa ma profesionálnym tónom.

„Asi týždeň. Prechladla som vonku a odvtedy sa ma to drží.“

Carlisle prikývol a niečo si zapisoval. „Pôjdeš na röntgen pľúc, Bella. Mám podozrenie na zápal pľúc,“ povedal znepokojene.

„Čože? Zápal pľúc? Nie, to nemôže byť.“ Mám predsa školu, to si nemôžem dovoliť.

„Obávam sa, že je to tak. Ak sa to potvrdí, musíme si ťa tu nechať a budeš sa liečiť.“

 

Röntgen pľúc to, samozrejme, potvrdil. Diagnóza znela zápal pľúc. Carlisle povedal, že predchádzajúce nachladnutie ho skomplikovalo. Keďže zápal pľúc je vírusové ochorenie, zo samotného nachladnutia som ho nemohla dostať, ale musela som sa nakaziť už predtým.

 

„Carlisle, naozaj je potrebné, aby som zostávala v nemocnici?“ pýtala som sa ho, keď mi s určitosťou povedal, čo mi je. „Radšej by som zostala doma, ja sa o seba postarám.“

Carlisle chcel niečo povedať, no Alice ho prerušila. Celá rozjarená sa otočila na svojho otca a objasnila mu svoj plán. „A nemohla by Bella zostať u nás? My by sme sa o ňu postarali lepšie ako v nemocnici, tým som si istá.“

„V žiadnom prípade, Alice. To sa nestane, radšej nech ma prepustia na revers.“ Alebo radšej nech umriem.

Carlislovi sa však jej nápad páčil. „No... určite by sme ti vedeli zabezpečiť skvelú opateru a lekársku starostlivosť, Bella.“ Moje protesty si nevšímal.

„No tak je rozhodnuté!“ jasala Alice. Vôbec ma nebrala na vedomie.

„Nikam nepôjdem,“ trvala som si na svojom.

„Bella, je mi jedno, ako budeš protestovať, ale k nám pôjdeš tak či tak. Radšej sa nebráň, lebo ťa tam odvlečiem nasilu.“ Uškŕňala sa.

Vedela som, že brániť sa Alice nemá zmysel. Ona by si niečo vymyslela, aby ma tam dostala. Keby som sa veľmi bránila, som si istá, že by ma tam ozaj odvliekla nasilu, ako sa mi vyhrážala.

 

Alice ma nenechala ani ísť sa pobaliť a sama ma odviezla k nim domov. Povedala, že mi veci, ktoré potrebujem, pošle neskôr. Netvárila som sa bohvieako, keď ma na verande privítala celá rodina Cullenovcov. Nemohla som sa pozrieť tým usmievajúcim sa osobám do očí. Necítila som sa dobre pri vedomí, že toto bola kedysi moja rodina.

„Bella, som rada, že ťa tu budeme mať. Samozrejme, ma mrzí tvoja choroba, ale môžeš si byť istá, že sa o teba dobre postaráme.“ Esme sa odvážila ako prvá a objala ma najskôr váhavo, no potom viac vrúcnejšie.

„Ďakujem, Esme.“ Nemohla som jej povedať, že aj mňa teší, že som u nich a naviac im ešte pridávam starosti. Diplomatické ďakujem to snáď vystihlo dostatočne.

„Tak poď, Bella, ubytujem ťa.“ Alice ma zatiahla za ruku a prešmykli sme sa dnu. Keď som prešla popri Edwardovi, sklopila som pohľad do zeme a zdvihla ho až, keď sme boli na poschodí.

 

Alice si ma posadila na posteľ. „Bella, naozaj nevyzeráš dobre. Nájdem ti niečo na spanie a ty si ľahneš do postele, rozumieš?“

„Alice, nemusíš sa so mnou baviť ako s malým deckom.“ Štvalo ma, že ma tak obskakuje a pozerá sa na mňa ako na invalida. Jej radu som však poslúchla.

 

Priniesla mi saténové modré pyžamo, ktoré ma príjemne chladilo na rozpálenej pokožke a nechala ma osamote, aby som sa mohla prezliecť. Izba, v ktorej ma ubytovala, vyzerala ako hosťovská – došla som k tomu názoru potom, ako som si ju prezrela. Z nábytku, čo tam bol, priam kričalo, že sa nepoužíva a nebolo v izbe cítiť nijakú útulnú atmosféru. Veľká posteľ v strede miestnosti bola však nesmierne pohodlná.

 

Pri staraní o mňa sa striedala Alice s Esme. Nosili mi lieky a horúci čaj, rozprávali sa so mnou a rozptyľovali ma.

 

Krušná chvíľa však prišla v noci. Zaspala som po polnoci a aj tak bol môj spánok slabý. Musela som sa prehadzovať zo strany na stranu a mala som nepríjemné sny. Keď som prudko otvorila oči, pocítila som, ako sa vedľa mňa niečo pohlo a som si istá, že som ešte pred chvíľou cítila na svojej tvári dotyk ľadový rúk. Behala som očami po izbe až som ho našla.

„Prepáč, nechcel som ťa zobudiť,“ ospravedlňoval sa mi. Edwardova tvár svietila aj v tej tme ako mesiac. Váhavo sa na mňa pozeral a nedokázala som odhadnúť, aký má v tvári výraz.

„Čo tu robíš?“ vyhŕkla som náhle. Vlastne to nebol jeho dotyk, čo ma zobudilo.

„Ja... dával som na teba pozor.“

„Nemusíš tu byť,“ povedala som mu. Tým som sa snažila vyjadriť, že nechcem, aby tu bol. Chcem byť sama.

Videla som zreteľne, ako mu moje slová došli a tvár sa mu skrivila bolesťou. „Bella, prosím, neodháňaj ma od seba. Bolí ma vidieť ťa takto, chcem ti pomôcť... Starať sa o teba...“

„Alice s Esme sa o mňa starajú,“ zašomrala som. Nechcela som si to priznať, ale trápilo ma, ako veľmi som ho zarmútila.

„Nežiadam od teba, aby si sa so mnou zhovárala a ani ťa nežiadam o odpustenie, pretože si ho nezaslúžim. Chcem len, byť pri tebe. Prosím...“

Len na malý moment som sa mu zahľadela do očí. Len aby som pocítila, že to, čo hovorí, je pravda. Potom som pohľad sklopila, ale neodpovedala som mu. Prikrývku som si pritiahla bližšie k brade a stočila sa do klbka.

 

Moje gesto si vysvetlil ako súhlas. Vedela som, že tam zostal po celý zvyšok noci a aj keď som spala, som cítila jeho prítomnosť pri sebe. Avšak, keď som sa ráno zobudila, uvítala ma Alice s podnosom s raňajkami.

„Alice, nie som invalid, po raňajky by som si zašla aj sama.“ Vystrela som nohy, aby mi mohla položiť podnos na kolená. Vyzeralo to lákavo.

„Máme ťa tu opatrovať, tak neprotestuj, Bella. Musíš si zvyknúť, že ťa bude teraz každý obskakovať.“ Alice sa vyškierala a sledovala, ako so záujmom pozerám po raňajkách. „No tak, jedz, Bella.“

Vzala som do rúk chutne vyzerajú croissant a odlomila som si z neho kúsok, ktorý som si potom vložila do úst. Mňam. Bol tam aj káva a čaj. Vybrala som si čaj.

„Najesť sa zvládnem aj sama, Alice. Nemusíš na mňa dohliadať,“ povedala som sarkasticky, keď mi jej upriamený pohľad začínal byť nepríjemný.

„Po jedle máš lieky, niekto ti ich sem prinesie. Ja musím ísť teraz do mesta niečo zariadiť, takže dávaj na seba pozor a lež v posteli, nenamáhaj sa.“

Otrávene som prikyvovala hlavou. „Nechcela si niekam ísť?“

Alice na mňa vyplazila jazyk. „Hej, už idem!“ Ladne vyplávala z izby a zatvorila za sebou dvere.

 

Zostala som osamote. Rýchlo som do seba nahádzala raňajky a chcela som vstať, aby som odniesla podnos do kuchyne. Niekto ma však zastavil.

„Nevstávaj.“ Vo dverách sa objavil Edward a v rukách niesol niečo, čo vyzeralo ako moje lieky. „Nechaj, ja to odnesiem.“ Vzal podnos a položil ho na zem.

„Chcela som ho len odniesť do kuchyne. To sa nemôže ani pohnúť z postele?“ Namrzene som si prekrížila ruky na prsiach.

„Nenamáhaj sa, Bella. Máš ležať, ako ti Carlisle nakázal.“ Edward mi pripravoval pohár s vodou a vybaľoval jednotlivé lieky, ktoré mám užiť. „Čoskoro ťa príde skontrolovať.“

Nevedela som, čo mu mám povedať, alebo či mu vlastne mám niečo povedať. Podával mi lieky.

„Ďakujem.“ Pozorne sledoval, ako som lieky zapila a potom sa pousmial. Už som nemala ako zamestnať svoje ruky, tak som ich bezvládne nechala položené vedľa seba.

 

„Ďakujem ti, Bella,“ povedal odrazu Edward. Nevedela som, čo tým myslí, za čo mi ďakuje. Spýtavo som zdvihla obočie. „Ďakujem, že si mi dovolila byť pri tebe. Veľa to pre mňa znamená.“

„No... fajn.“ Nevedela som, ako sa vyjadriť.

„Ak by si niečo potrebovala... čokoľvek, stačí povedať.“ Usmial sa milšie a potom odišiel aj s podnosom.

 

Alice mi nepovedala, kedy sa mieni vrátiť a ja som sa tu nemala ako zamestnať. Predpokladám, že skočila aj ku mne do bytu, aby mi zabalila zopár vecí, ktoré tu budem potrebovať.

 

Carlisle ma prišiel skontrolovať, ako povedal Edward. Bola to len rutinná kontrola – prezrel ma a zmeral teplotu, a potom sa ma spýtal zopár otázok. Horšie to bolo, keď mi volal Charlie. Môj hlas znel dosť zle, tak som musela tvrdiť, že som stále prechladnutá, aby sa zbytočne nestrachoval. To isté som povedala aj mame.

 

Alice sa vrátila o tretej a priniesla mi môj notebook a nejaké veci do školy. Priniesla aj zopár časopisov – niektoré o móde, iné bulvárne. Do izby mi priniesli televízor a kopu filmov, na ktoré som sa ani raz nepozrela. Večer mi Esme pripravila kúpeľ a ja som vliezla do teplej a pohodlnej vane. Zatvárali sa mi viečka, ale prikázala som im, aby zostali otvorené.

 

Večera musela byť vynikajúca, ale ja som ju pre čoraz menší apetít nezjedla. Bolo mi zle už len keď som jedlo videla. Carlisle mi musel dať nejaké prášky na spanie, pretože som pre neutíchajúci kašeľ a bolesti celého tela nemohla poriadne zaspať. Nakoniec som sa spánku úplne poddala, keď hodiny na digitálnom budíku ukazovali polnoc.

 

Pohľad Edward

 

Sledoval som spiacu Bellu a premýšľal nad tým, ako na mňa teraz reaguje. Nemohol som jej to vyčítať, má úplnú pravdu, keď ma nenávidí. Spôsobil som jej obrovskú bolesť a zničil jej život. Ale už ju nemienim nikdy opustiť. Navždy budem pri nej. Viem, že ona ma už nebude vnímať tak ako predtým, jej lásky nie som hoden, ale chcel by som tu byť pre ňu aspoň ako jej priateľ, prinajmenšom ochranca.

 

Dnes už spala pokojne po Carlislových práškoch a vôbec netušila, že tu stojím a pozerám sa na ňu, ako sladko spí. Tak veľmi sa zmenila a predsa je stále rovnaká. Jej dievčenské rysy sú viac ženské a vyzerá dospelejšie. V tvári má vypísané, že si toho veľa vytrpela a aj jej vnútro sa zmenilo. Ale moja láska k nej sa nezmenila, tá zostane navždy rovnaká, nikdy ju neprestanem milovať.

 

Spomedzi mrakov sa na obzore začalo ukazovať slnko, ktoré dávalo poznať, že sa blíži úsvit. Bál som sa, aby pribúdajúce svetlo nezobudilo anjela spiaceho v posteli, tak som prešiel k oknu a zatiahol som žalúzie, a miestnosť sa znova ponorila do tmy.

 

Esme sa rozhodla urobiť Belle raňajky, tak som zišiel do kuchyne, aby som jej s tým pomohol a potom jej tie raňajky odniesol do izby. Hneď, ako som vošiel, Esme sa na mňa usmiala.

„Chceš jej ich odniesť?“

Prikývol som. „Mala by sa každú chvíľu zobudiť,“ povedal som zamyslene. Vtom mi Alice poslala myšlienkou: Sedem minút. Usmial som sa.

„Stále si taký smutný, Edward,“ konštatovala Esme. Nebola to otázka, bolo mi to vidieť na tvári, že ma trápi táto situácia. Esme mi priateľsky stisla rameno. „Bude v poriadku, synak.“ Videla, že to nie je jediné, čo ma trápi. „Edward, vy patríte k sebe. Inak to ani nemôže byť.“

„Nikdy mi to neodpusti, Esme. Príliš som jej ublížil.“ Tvár som si vložil do dlaní.

„Ona vie, prečo si to urobil.“ Esme si povzdychla a ďalšie slová vyslovila iba v mysli. Edward, dopraj jej čas. Nejde o to, že by ti neodpustila. Ona má strach, bojí sa znova milovať.

„Keby si tak mala pravdu, Esme.“

„Chce to iba čas, Edward. Uvidíš, že všetko sa napraví. Verím, že ťa nikdy neprestala milovať. Iba si to nechce pripustiť.“

Objal som Esme a vyjadril jej tak svoju vďaku za jej dôveru.

„No tak dobre. Tu máš raňajky. Každú chvíľu sa zobudí.“ Esme mi podala podnos a ja som odišiel nahor do Bellinej izby.

 

Presne, ako predpovedala Alice, sa Bella začala pomaličky prebúdzať. Najskôr sa pomrvila a potom pomaličky odlepila očné viečka od seba a nakoniec oči úplne otvorila. Jej pohľad hneď padol na mňa.

„Ja... priniesol som ti raňajky,“ vysvetlil som jej a pokúsil som sa o úsmev. Bella sa chcela posadiť, ale bola dosť slabá, tak som automaticky prešiel k nej a ponúkol jej pomoc.

„Nenamáhaj sa.“ Pomohol som jej posadiť sa a podoprel som jej chrbát vankúšom, aby sa jej pohodlne sedelo.

„Ďakujem,“ povedala mi rozpačitým zachrípnutým hlasom. Nemá rada, keď sa o ňu niekto stará. Ja by som ju najradšej aj kŕmil, keby si o to požiadala.

„Mám ti zapnúť televíziu?“ spýtal som sa a načahoval som ruku po ovládač.

Bella pokrútila hlavou. „Nemám chuť pozerať sa.“ Zrejme nemala chuť ani na jedlo, v ktorom sa iba vŕtala. Ustarostene som si ju premeral, keď odtiahla od seba podnos s raňajkami.

„Bella, mala by si niečo zjesť, takto nenaberieš silu.“

Odvrátila od jedla pohľad. „Nemám chuť do jedla.“ Vyzerala naozaj slabá. Budem si o tom musieť pohovoriť s Carlislom. Nechcem, aby sa mi začala strácať pred očami.

 

Bella sa začala zdvíhať z postele. „Kam chceš ísť?“

Prehodila nohy cez okraj postele. „Potrebujem ísť na toaletu.“ Sklopila pohľad a som si istý, že keby mala dosť síl, tak by sa začervenala.

„Pomôžem ti.“ Podal som jej ruku, ktorú váhavo prijala a potom som jej pomohol postaviť sa. Zaknísala sa, tak som ju chytil pevnejšie.

„Nič sa nedeje. Iba sa mi zakrútila hlava. Dlho som ležala v posteli.“ Podala mi svoje vysvetlenie a stále čakala, kedy ju pustím. Nebol som si ešte celkom istý jej rovnováhou, tak som ju stále z jednej strany podpieral. Pomaličky som s ňou prešiel k záchodovým dverám, kde som zostal stáť a ona zmizla za nimi. Svojou prirodzenou rýchlosťou som odbehol do kuchyne pripraviť jej lieky a vodu a potom som zas vybehol do izby, kde som to odložil. Keď som sa vracal, počul som tiecť vodu z kohútika, zrejme si umývala tvár. Doprial som jej trochu súkromia a vrátil som sa do izby rozhodnutý na ňu počkať.

 

Vrátila sa celkom rýchlo. Keď videla na nočnom stolíku pripravené lieky, urobila kyslú grimasu, ale vzala si ich aj tak.

„Mám ti niečo priniesť?“ spýtal som sa, keď zapila tabletky.

„Nič nepotrebujem.“ Usadila sa pohodlnejšie do vankúšov. „Mohol by si, prosím, zapnúť telku? Asi by som si predsa len niečo pozrela...“

Vzal som do ruky ovládač a zapol jej nejaký program, potom som jej podal ovládač, aby si prepla, na čo ona chce.

„Budem dole,“ oznámil som jej a vyšiel z izby. Videl som ešte ako prikývla.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tiene mojej minulosti - 10. kapitola:

 1
09.10.2011 [12:30]

FaireDoufám v brzké pokračování. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7. Sisi
09.10.2011 [12:29]

hezké, jen tak dál Emoticon

09.10.2011 [11:21]

AngieCullen Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. marcela
09.10.2011 [9:41]

Je mi jich líto obou.Krása. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Sanasami
08.10.2011 [22:50]

Veľmi pekné rýchlo pokračko prosím prosím Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. lucka2010
08.10.2011 [21:52]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. martty555
08.10.2011 [21:37]

rýchlo ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. lied
08.10.2011 [21:37]

Emoticon Emoticon Emoticon držím mu palce at je vytrvalí

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!