Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ticho pravej lásky 10. kapitola

30.06.2011 (20:30) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1909×

10. kapitola

Pohľad neznámeho:

Utekal som lesom a všetci išli za mnou ako handrové bábiky. Nad tou myšlienkou som sa zasmial.

Niekto za mnou zavrčal a tak som sa radšej venoval svojej práci. Vedel som, že keď nespravím prácu poriadne, trest ma neminie.

Les sa za mnou rýchlo míňal a počul som, že ostatní za mnou sú už netrpezliví.

Nemohli sme byť ďaleko. Ešte som ju necítil, ale vedel som, že je blízko.

Trochu som spomalil, aby som sa mohol lepšie sústrediť.

„Tak máš ju?“ spýtala sa ma tá malá mrcha za mojím chrbtom.

„Sklapni! Ako sa mám sústrediť, keď mi vkuse dýchaš na krk?!“ skríkol som na ňu.

Ts. Mrcha jedna! Ako si dovoľuje rozkazovať mi?!

„Tak si hlavne pohni. Nemáme veľa času,“ ozvala sa zozadu. Zamračil som sa.

Už som ani nedúfal, že ju zacítim, keď... Víťazne som sa usmial.

Vôňa čerstvých ruží, jahôd a levandule ma šteklila v nose. Ostatní ju ešte nemohli zacítiť, ale ja som ju cítil akoby stála predo mnou. Rozbehol som sa ešte rýchlejšie a išiel po stope.

Jej stopa bola stále viac a viac silnejšia. Aj ostatní zozadu ju už museli cítiť. Ešte chvíľu som bežal po jej stope, keď sa zrazu predo mnou týčil obrovský kamenný hrad.

Niekto ma pochvalne potľapkal po pleci a moje ego stúplo o pár bodov vyššie. Prefíkane som sa zasmial.

Kto by mohol pochybovať o Demetrim Volturim?

V tom istom čase, pohľad Belly:

Zobudil ma hluk na chodbe. Nechcela som otvoriť oči a znova sa vrátiť do reálneho sveta. Otočila som sa na druhý bok a snažila som sa znova zaspať.

Než som stihla niečo zaregistrovať, počula som, ako sa rozrazili dvere mojej izby a niekto ma už niesol vo svojom náručí po chodbe.

Rýchlo som otvorila oči a začala sa obzerať okolo seba.

Všade pobehovali slúžky a vojaci. Všetci mali v rukách fakle, z ktorých sršal oheň. Chaos. To bolo prvé, čo ma napadlo, keď som to uvidela. Ale všetko sa rýchlo vzďaľovalo. Veľmi rýchlo.

„Hej! Daj ma dolu!“ Pozrela som na toho, ktorý ma niesol.

Bol to ten Emmett z plesu. Ale niečo sa zmenilo.

Na plese bola jeho tvár rozžiarená šťastím a jeho úsmev na kilometre oznamoval, že niečo šípi. A teraz bola jeho tvár zvraštená vážnosťou a nebezpečenstvom. Zdalo sa mi, že som tam zazrela aj trocha strachu.

„Veď vy ma unášate! Okamžite ma dajte dole a vysvetlite mi, čo sa to tu deje!“ skríkla som a snažila sa vyslobodiť z jeho svalnatých rúk.

Emmett sa trpko zasmial, až mi prebehol mráz po chrbte.

„Ja ťa chcem uniesť? Veď ti zachraňujem život!“ zavrčal.

Nechápavo som sa naňho pozrela a vtedy som si všimla slúžku, ktorá mi raz priniesla obed do izby.

Kľačala na zemi a v tvári sa jej dal čítať strach. Keď si všimla, že sa na ňu pozerám, len zdvihla hlavu a povedala to, z čoho mi padla sánka.

„Zbohom, slečna...“

Chcela som k nej podísť, privinúť si ju do náruče a utíšiť ju. Nevedela som pred čím by som ju mala utešovať, ale ten pocit naplnil celé moje vnútro... Vtedy som slúžku stratila z dohľadu, lebo sme zahli za roh. Znova som sa začala vzpierať v Emmettovom náručí, ale tentoraz som do toho zapojila krik aj končatiny.

Môj krik sa ozýval na metre ďaleko, ale ja som kričala čoraz hlasnejšie. Ústa som mala dokorán otvorené, ako som kričala, ale zrazu som v ústach mala látku, ktorá mi zabraňovala kričať. Zlostne som sa pozrela na Emmetta, ale ten mi nevenoval pozornosť. Len sa pozeral pred seba a pozorne sledoval cestu.

Už mi to liezlo krkom, ako sa mi snaží „pomôcť“.

Zobrala som všetku svoju silu a nechtami ho poškrabala po hrudi. Ako som prechádzala nechtami po Emmettovej hrudi, jeho košeľa sa roztrhala tam, kde prešiel môj necht. Následne sa ozval zvuk, ako keď triete kov o kov. Emmett bolestne zasyčal a prekvapene sa na mňa pozrel. Pohľad som mu neopätovala a on sa rozbehol ešte rýchlejšie.

O chvíľu sme sa zastavili pred veľkými dubovými dverami a Emmett rýchlo bežal von z hradu, aj so mnou v náručí.

Pár metrov od hradu som si všimla Cullenovcov, ale neboli všetci. Boli tam len Alice, Jasper a Edward... Prekvapene som vydýchla.

Všetci sa tvárili tak isto ako Emmett. Tak vážnych som ich ešte nevidela. A tiež sa mi nestalo, aby som ich nevidela ako rodinu. Spolu.

Emmett k ním rýchlo dobehol, ale ja som sa neprestala vzpierať, ani keď sme už boli pri nich. Konečne ma Emmett položil na zem, ale látku z úst mi nevybral. Zdvihla som ruku, že si ju vyberiem, ale Emmett mi chytil zozadu ruky.

„Edward, pozri sa, čo mi urobila! Roztrhala mi košeľu! A vieš ako to bolelo?!“ skríkol Emmett vážne a všetci naňho pozreli ako na blázna.

Potom sa ich pohľad presunul na mňa. Všetci pri pohľade na mňa doslova skameneli.

„Musíme rýchlo odísť. Už sa to začína,“ povedal Edward a rýchlo sa začal prehrabovať v batohu.

Konečne som si vytrhla ruky z Emmettovho zovretia a vybrala si látku z úst. Hodila som ju na zem a rozkričala sa.

„Čo sa to tu deje?!“ skríkla som namosúrene.

„Bella, musíme odísť. Hneď.“ Podišla ku mne Alice a chytila ma upokojujúco za ruku. No mňa to neupokojilo. Skôr ešte viac nazlostilo.

„Kam ideme?! A prečo vlastne?!“ rozkričala som sa hystericky.

Edward niečo vybral z batoha a podišiel bližšie ku mne.

„Bella, teraz nie je vhodný čas na vysvetľovanie. Musíme odísť. Hneď.“ Pozrel mi do očí.

„Ale čo Marvolo? A Lima? A...“ Vtedy som znova ucítila v ústach látku a chcela som si ju vybrať, ale to mi niekto zakryl oči červenou šatkou a vyhodil si ma do náruče.

„Naf... Puzt...“ kričala som cez látku v ústach.

Nikto si ma nevšímal a okolo mňa presvišťal vietor.

Dúfam, že sa vám kapitolka páčila a trochu som vás aj prekvapila. Znova by som chcela veľmi poďakovať tým, ktorí mi u predošlej kapitole zanechali komentár... Veľmi pekne vám ďakujem. ;)

A mám na vás jednu veľmi zložitú prosbu :D. Plánujem napísať novú poviedku, ale

neviem, aká by sa vám páčila. Tak mi, prosím, v komentároch zanechajte

návrhy na novú poviedku.

S láskou, Vaša Alsee. ;)

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ticho pravej lásky 10. kapitola: