Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tí praví - Prolog + 1. kapitola

the break dawn


Tí praví - Prolog + 1. kapitola Tak a je to konečne tu. Môj prvý článok na tejto stránke, z čoho sa neskutočne teším. No prosím, berte ohľad na to, že som úplný nováčik.
Kapitola má názov "Last goodbye", pretože toto je moje zobrazenie posledného rozhovoru Belly a Jacoba, v ktorom bola Bella ešte človekom. Viac k deju vám zatiaľ nepoviem, budete si musieť počkať, pokiaľ si vyrobím zhrnutie... ale pokiaľ ste priaznivcami Damona, Stefana, Eleny a Upírskych Denníkov, tak toto bude presne vaša šálka kávy... teda časom.
Tento diel nie je nič extra, pretože sa ešte len rozbiehame. No sľubujem, že dalej sa polepším. Pred tým než sa do toho pustíme, vas žiadam o jednu maličkosť - o komentáre (dopredu ďakujem).
Pekné čítanie, vaša leacullenfun.

 

Prológ

Už je to pár týždňov, teda vlastne mesiacov. Ale ja čas už veľmi nevnímam. Jednoducho mám svoj program – škola, práca a Charlie. Stále dookola, len v inom poradí. Ľudia, veci, vnemy - to všetko okolo mňa prúdi ako rozbúrená rieka. A ja v tej rieke predstavujem nehybný kameň, balvan, ktorým posunie len čas.

Je až zarážajúce, aké je toto prirovnanie presné. Viem, ako sa tento stav nazýva – jednoduché prežívanie. Ale je mi to jedno a je mi úplne ukradnuté to, čo si o mne myslia ostatní. Mám svoj malý svet plný smútku. Jediný člověk, teda vlastne bytosť, ktorej patrili moje city je preč. A s ním je preč i moja radosť zo života. Bol mojou druhou polovicou, vlastne stále ňou aj je. Odišiel, no vo mne jeho slová nechali hlbokú ryhu, priepasť samoty, ktorá sa každým dňom rozširuje... a len Boh vie, dokedy vydržím.

Pomaly som podišla k zrkadlu vo svojej kúpeľni. Pohľad na moju zničenú, bledú tvár ma už ani neprekvapil, len vystrašil. Keby ste ma stretli pred pol rokom s ním a jeho rodinou a teraz, pravdepodobne by ste ma nespoznali. Nie, túto Isabellu by pravdepodobne nespoznal nikto. A to ma hnevalo najviac – to, ako niekto iný ovplyvnil môj život, zmenil ma na nepoznanie. A ja s tým neviem nič urobiť. 

Moje ruky sa mimovoľne stisli do zlostných pästí a ja som privrela oči. Pred nimi sa mi objavili bytosti môjmu srdcu najdrahšie a s tým aj nevýslovná bolesť, no ja som to ignorovala. Namiesto toho som sa započúvala do jemného zvuku tečúcej vody z kuchyne na prízemí. Charlie pravdepodobne umýval riad po svojich raňajkách. Ešte ani slnko nevyšlo a on sa už ponáhľal do práce. V poslednom čase to so mnou má veľmi ťažké. Nemyslím to, že by som zanevrela na to, čo treba robiť. To som robila správne – v živote som nemala lepší školský priemer ako teraz, snažila som sa robiť všetko správne, baviť sa s ostatnými ako doteraz. 

Ale o toto neišlo. Charlie ma poznal veľmi dobre, aj kde som pri ňom bývala len veľmi krátko. Videl moju nechuť do života a za to ho nenávidel. My dvaja sme sa v podstate už ani nerozprávali o ničom inom ako o nutnostiach, pretože Charlie sa bál mojich reakcií. Prišla som mu ako časovaná bomba, ktorej stačí len malý podnet na výbuch. Ani sa mu nečudujem, veď aj pri normálnych rozhovoroch mnou niekedy prebehla elektrizujúca bolesť – takmer všetko mi ho pripomínalo a on to vedel. Chudák Charlie. Jedna vec je, ked bolesť znášam ja, ale Charlie za moje chyby trpieť nebude. Nesmie.

Moje ruky sa zovreli do  ešte pevnejších pästí, sťa by mi išlo o život. A v skutočnosti aj išlo.

„Tak a dosť," zašepkala som takmer cez nehybné pery.

V zrkadle som po týchto slovách už nevidela len Isabellu poznačenú smútkom. Tá dievčina s gaštanovohnedými, dlhými vlasmi a s neprirodzene bledou pleťou sa jemne, i keď nútene, pousmiala. Ale najväčšia zmena bola badať v posledných mesiacoch mŕtvych, čokoládovohnedých očiach. Bolo v nich odhodlanie.

Som pripravená.

 

Kapitola prvá: Last goodbye... for now.

O pár mesiacov neskôr…

 

Po zaznení zanechajte odkaz…

„Jake ja...“ Už ani nepočítam, koľko ráz som zapochybovala o tom, čo chcem povedať.   „Jednoducho mi povedz, čo sa deje. Možno som divná, ale nie hlúpa.“ S hnevom som zakončila svoj monológ a položila slúchadlo.

Aby som vás v skratke uviedla do situácie - po mojom predsavzatí opät začať žiť, sa mi do života nečakane vkradol jeden človek, teda vlastne indián, a známy môjho otca – Jacob Black. Jacob ma jediný ťahal stále ďalej, pomáhal sa mi spamätať. Robili sme spolu všetky možné hlúposti, od prechádzok, cez stretnutia s ostatnými z La Push, až po jazdenie na motorkách.

No Jake sa v podstate stal stredom môjho života – pomáhal mi ho naplniť, vracal mi silu, dával mi dôvod žiť. Zdalo sa, že mu nevadilo, ako som na tom. Dokonca to vyzeralo, že ma má rád takú, aká som – polozlomenú, no odhodlanú krôčik po krôčku pokračovať dalej. Teda, až do minulého týždňa.

Boli sme spolu v kine (aj s Mikeom). No všetko prebehlo celkom v poriadku. Jake mi dokonca pri jednom rozhovore dal sľub, že pri mne zostane, počká na mňa. Vtedy mi spadol kameň zo srdca, veď čo by som bez neho robila? No ale to nie je podstatné. Keď sme išli domov, obidvaja hovorili, že je im zle od žalúdka.

Mikea sme odviezli rovno domov, lebo vyzeral dosť bledo a Jake na tom nebol oveľa lepšie. Predtým než vystúpil z auta v La Push mi povedal, že sa mi ozve čo najskôr. A tu je môj problém – ešte nezavolal. A to už prešli dva týždne! Keď sa s ním snažím skontaktovať, vždy mi zdvihne jeho otec Billy a povie mi, že Jacob je chorý. Ale tomu neverím, a to hlavne preto, lebo Charlie videl Jacoba v meste a podľa neho vyzeral zdravo. Bol tam s nejakou partiou urastených indiánov... 

za to že sa na mňa vykašľal sa ani tak nehnevám, aj keď je to rana pod pás. Veď kto by sa so mnou zahadzoval?  V hlave mi vŕta skôr to, prečo mi to nepovedal rovno do očí. To nie je jeho štýl. Že by len preto, že ma ľutuje?

„Bells, si v poriadku?“ spýtal sa ustarane Charlie. Ani som si nevšimla, že na mňa už pol minúty zaujato hľadí z gauča.

„Áno, len...“

„Jacob,“ doplnil Charlie naoko nezaujato.

To som tak priehľadná? Alebo to vydedukoval z toho, ako kŕčovito zvieram ten úbohý telefón? Mám toho tak akurát dosť. Pôjdem za ním do La Push po vysvetlenie, aj keby sa mi mal vysmiať. Ja jednoducho musím vedieť o čo ide, prečo sa zmenil zo dňa na deň. Kde je môj starý Jake?

„Idem za ním do La Push,“ povedala som pevným hlasom, snažiac sa skryť vlastné obavy.         

Veľa šťastia," zamrmlal nespokojne Charlie, snažiac sa mi pozrieť do očí.

Takého Jacoba nepoznal ani on. Vlastne kôli nemu mal v rukách telefón častejšie ako ja. No a s presvedčením môžem povedať, že ja som dôvodom, prečo Charlie čoraz častejšie zvyšuje na svojho priateľa Billyho hlas. Ale za toto ja vážne nemôžem.

„Vďaka,“ zamrmlala som na oplátku a bez slova sa vybrala k dverám. Úkony ako obutie sa a zvesenie bundy z vešiaka som urobila automaticky.

***

Nádherného počasia vonku som si všimla, až keď som vyšla s kľúčmi od auta z domu.  Vážne nezvyčajné. Niekedy som mala pocit, že slnko a Forks sa odpudzujú a sú nezlučiteľné. No ako tak pozerám, všetko je možné. To počasie mi dodalo aspoň trochu odvahy. Rýchlejšie ako zvyčajne som sa svojím autom vybrala smerom k La Push. Tá cesta bola vážne až priveľmi krátka. Ani som sa nenazdala a už som pred Jakeovým domom

Vypla som motor. Okej. Nádych, výdych. No super. Vôbec to nepomohlo. Naviac, až teraz som si všimla, ako sa mi ruky na volante trasú. S tým už vážne nič nenarobím.

S hlbokým - a posledným - povzdychom som vystúpila z auta a snažila sa porozhliadnuť dookola.  Zapozerala som sa do okien, presnejšie do okna, v ktorom bolo vidieť Billyho ako sa na mňa pozerá. V tom chlapovi som sa nikdy veľmi nevyznala, ale skutočne sa mi zdalo ako keby sa na mňa pozeral... ľútostivo.

„Bella?“ ozval sa jemne prekvapene, no strnulo, mužský hlas spoza môjho chrbta. Ako to, že som ho nepočula? Veď všade dookola je štrk! Toto mi vážne niečo, vlastne niekoho, pripomína.        

„Bella, čo tu robíš?“ ozval sa ten hlas patriaci Jakeovi ešte raz, no tentoraz nahnevanejšie.

Ja som sa k nemu celá strnulá otočila. To čo som videla ma vystrašilo - Jacob bol oproti mojim nedávnym spomienkam strašne vysoký a svalnatý, po jeho dlhých vlasoch nezostalo ani stopy. No najhorší bol ten jeho utrápený výraz. Ako keby niekto zomrel.

Snažila som sa mu odpovedať tak, aby sa mi nezlomil hlas. No tentoraz od hnevu. Kto mu toto spravil?

„Snažím sa zistiť, čo sa s tebou deje a prečo si sa mi ani raz neozval.“ Chcel ma prerušiť, no ja som nehodlala vo svojom monológu len tak skončiť. Potrebovala som zo seba vysypať všetku tú nervozitu, nahromadenú  za posledné dva týždne.

„Jake, pokiaľ ma máš plné zuby, tak to chápem. Ale to, že mi to nevieš povedať priamo do očí, ma ubíja. Čo sa ti, preboha, stalo?“ Demonštratívne som ukázala rukou na jeho telo, aby vedel, čo myslím.

Ďalej som pokračovala už zraniteľnejšie „Jake, mám ťa veľmi rada...“ Ďalej som sa nedostala. Jednoducho som ďalej pokračovať nedokázala. Ale to, čo sa za mojimi slovami skrývalo, pochopil. Poznal ma veľmi dobre.

„Bella... ja pre teba nie som ten pravý priateľ. Jednoducho..." Zrazu ustrnul, sťa by mu niekto zalepil ústa lepiacou páskou.

Prosím, dôveruj mi. Nie som dosť dobrý a ani dosť silný. Odíď.“

Oči sa mi automaticky zaliali slzami zúfalstva, aj keď som už pre príchodom sem tušila, čo si budem musieť vypočuť. No nádej umiera posledná. A tentoraz je už určite mrtva.

Predtým, než sa otočil, som v jeho očiach zazrela smútok z toho, čo mi povedal. Alebo to bolo len zbožné želanie? Z lesa mu oproti šla skupina indiánov, rovnako urastených, ako bol teraz Jake. Čo tam robili? Keby som nevedela, že Jake mužských súrodencov nemá, povedala by som, že sú to jeho bratia.

Všetci sa bez slova otočili a vybrali sa smerom bližšie k dedine. Takto to teda skončí? Prečo? Svoje úvahy som si nechala pre seba a strnulo si sadla naspäť do auta. Naštartovala som automaticky, pretože oči som mala stále zaplnené slzami, ktoré nechceli prestať tiecť. Ale to je jedno. Naposledy som sa ohliadla za vzďaľujúcim sa Jacobom a popohnala svoje auto nevedno kam.

 

Keby sa Bella pozerala za Jakeom dlhšie, zistila by, že aj on má slzy na krajíčku. No nebolo inej cesty. Bolo to len pre jej vlastné dobro. Teda aspoň podľa neho.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tí praví - Prolog + 1. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!