Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tí praví 5. kapitola

22.05.2011 (21:30) • leacullenfun • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1393×

„Prosím, nie, len to nie!" kričal som vo svojej hlave zúfalo. Ona nie, to sa nesmie stať. 

 Zbesilo som bežal za zdrojom kriku a modlil sa, aby nebolo neskoro. Stromy sa okolo mňa mihali takou rýchlosťou, že keby som do niektorého teraz nedopatrením narazil, tak by som ho vyvalil. Netuším, či je Sam niekde tu, alebo mi nestačí, či už odštartoval stratégiu a obíde miesto útoku a pôjde na útočníka zozadu. V mojej hlave sa teraz nachádzala len jedna zmysluplná myšlienka - musel som jej pomôcť za každú cenu. 

Na scénu, ktorej som sa stal svedkom vo chvíli, keď som dobehol na miesto útoku, asi nikdy nezabudnem. Na lúke, ktorej krása bola až absurdná, stála upírka s karmínovo červenými vlasmi. Bola ku mne otočená chrbtom a nezamerala na mňa svoju pozornosť, aj keď vedela, že som tam a že pre ňu predstavujem hrozbu. Svoj pud sebazáchovy prekonala len pre jednu vec, presnejšie pre svoju obeť, ktorou v tejto chvíli bola Bella.

Keby ju tá pijavica prisiata na jej krčnej tepne nepridržiavala rukami, určite by sa už dávno neudržala na svojich nohách. Oči mala privreté, bola bledá a jej pery mali namodralý nádych. Zvláštne je, že toto všetko som zaregistroval len za pár sekúnd - pokiaľ som na ňu nezaútočil. Moja stratégia bola jednoduchá – útočiť na ňu, pokiaľ sa nedostaví Sam. Alebo pokiaľ jeden z nás nezomrie. 

Najprv som sa jej pokúsil zahryznúť do ľavého ramena, no ona sa mi bleskurýchlo otočila čelom a uhla doprava. Podcenil som ju. Kútikom oka som zaregistroval, že Bellino telo sa bezducho zviezlo na zem a keby nie toho, že počujem pomalý a neistý tep jej srdca, tak si pomyslím, že je mŕtva. Plnou rýchlosťou som sa rozbehol k tej pijavici. Keď som ju mal takmer na dosah, tak ma s úsmevom preskočila. Aj keď som nechcel, musel som priznať, že bojovať s ňou nebude ľahké.

„Nič viac nevieš, šteňa?“ spýtala sa škodoradostne. No to nemala robiť, pretože v tej chvíli, keď jej ostražitosť poľavila, vďaka jej vlastnej namyslenosti, na ňu zozadu skočil Sam a bez milosti jej odtrhol hlavu.

V myšlienkach som mu zachytil spokojnosť s našou prácou, ale tým som sa teraz zaoberať nechcel. Premenil som sa do svojej ľudskej podoby (obliekol sa) a ako v tranze podišiel k Belle. Bola snáď ešte bledšia ako predtým, na krku mala dve červené bodky po uhryznutí. Mali sme štastie, že ju tá pijavica nezabila hneď ako sa jej dotkla - videl som čo dokáže vyhladovaný upír v myšlienkach ostatných zo svorky. Dýchala veľmi plytko a okrem toho, že sebou sem-tam bolestne šklbla, som nezaznamenal žiadny pohyb.

Kľakol som si k nej a chytil ju za ruku. Ihneď ma prekvapila jej nízka teplota. Za sebou som započul praskot ohňa, do ktorého Sam nahádzal pozostatky tej beštie.

Pomaly k nám podišiel a kľakol si vedľa mňa. Bol strašne bledý, po radosti z nášho výťazstva už nebolo ani stopy.

„Už to začalo, Jake. Mení sa,“ povedal mŕtvym hlasom. Bol na tom takmer rovnako zle ako ja, pretože toto nebol len tak niekto, človek, ktorého sme nepoznali, toto bola Bella. Ten krehký človiečik s ťažkým osudom, no pevnou vôľou. Dodnes mi pamätám ten hnev, ktorý kypel v Samovi, keď ju doniesol v bezvedomý z lesa - bledú a uplakanú, bez chuti do života. Bolo to asi prvý raz, keď si prial, aby tie zlatooké pijavice zostali. Prvý a posledný raz. Aj keď som podvedome vedel, čo sa deje, toto definitívne potvrdenie bolo priveľmi bolestné. Z hrdla sa mi vydral bolestný vzlyk. Prečo?

„Čo urobíme?“ zašepkal som stále zvierajúc jej ruku vo svojej dlani.

„Nič,“ bola jeho strohá odpoveď.

 „Aj keď... môžeme zaistiť, aby sa z nej nestal netvor,“ pokračoval neisto. Podľa jeho tonu som okamžite spoznal, čo chce urobiť.

„Nie!“ skríkol som hneď nekompromisne. Bolo mi čím ďalej, tým horšie, už len z tej predstavy, že by sme jej mali ublížiť práve my, ochrancovia. To mu nedovolím. Nemá právo jej zobrať život.

„Myslíš si, že ona bude chcieť zabíjať, či žiť večne? Veď, preboha, Jake, ona stratila chuť do života už dávno!“ skríkol na oplátku on na mňa.

Keď som sa na to pozrel z tejto strany, tak Samove rozhodnutie dávalo zmysel. Pred očami sa mi zjavil smútok, ktorý mala vpísaný v tvári, odkedy tie zlatooké pijavice zmizli. Iróniou bolo, že sme pre ňu obidvaja chceli to najlepšie. No ani po tomto som nezmenil názor. Na to som bol priveľký sebec. Nedokázal som sa zmieriť s krutou realitou. No budem musieť, je to jej život. Sam videl moju nerozhodnosť a bezradnosť.

Premena trvá tak tri dni. Keď chceš, tak ťa tu deň-dva nechám rozhodnúť sa. Je mi ľúto.“ V kútiku mysle sa mi ozvala otázka odkiaľ vie, koľko trvá premena. Stalo sa už niekedy niečo takéto? V tvári mal skutočne vpísanú veľkú bolesť a vinu. Sam síce túto vetu povedal neutrálne, ale vedel som, že očakáva že, sa rozhodnem tak ako on. No to som zatiaľ nedokázal.

„Dobre, choď,“ povedal som slová adresované Samovi. On mi povzbudivo stisol plece, bez slova sa premenil a odišiel.

A tak som so slzami v očiach zostal sám a pred sebou som mal to najdôležitejšie rozhodnutie svojho života, pretože som mal v rukách niečo veľmi cenné – a to Bellin život.

 ... 

Tá bezmocnosť, ktorú som cítil, bola strašná. Mohol som pri nej akurát len tak sedieť, držať ju za ruku a šepkať jej klamlivé slová útechy vždy, keď skríkla bolesťou. A jej výkriky sa opakovali čím ďalej, tým častejšie. Aj keď ubehlo ešte len pár hodín, na jej tele som už zbadal malé zmeny, pre ľudské oko neviditeľné.

Bola bledšia, omnoho bledšia ako predtým, jej telo bolo chladnejšie ako normálne a už z nej bol jemne cítiť ten ostrý, sladkastý upírsky smrad. Najhoršie bolo vedieť, že som jej trápenie mohol ukončiť, no chcela by to tak? Prečo táto zodpovednosť musela padnúť na mňa? Jej život mi ležal v dlaniach, ako krehké vtáča s polámaným krídlo – a bolo len na mne, či mu pomôžem a postarám sa oň, alebo ho zničím. Ale ako ďalej teraz? Stačilo by mi vedieť len jedno – či je ochotná žiť a byt bytosťou, ktorá sa mi prieči najviac. Aj keby bola upírom, nedokázal by som ju nenávidieť, pretože by som vedel, že sa ním nestala dobrovoľne.

Viem, že by nechcela zabíjať, a tak by sa možno stala zlatookým tak, ako Cullenovci... Možno, možno, možno. No žiadna istota. Bolo iróniou, že som dokázal zabiť najhorších predátorov sveta, no osobe, ktorú milujem, som pomôcť nemohol. Opäť skríkla, no hlasnejšie ako kedykoľvek predtým. Akú bolesť asi prežíva? Vie, že som tu s ňou?

Tlmene som opäť vzlykol a pohladil ju po vlasoch. S každým jej výkrikom som trpel aj ja. Tak rád by som to jej bremeno bolesti prevzal na seba.

V hlave sa mi začali prehrávať chvíle, ktoré som s ňou prežil. Deň, keď sa na našom prahu objavila bledá a zničená. Opravovanie motoriek. Všetky naše výlety a milé rozhovory. A samozrejme, naša prvá spoločná spomienka – to, keď som jej rozprával legendy svojho kmeňa. To nebezpečenstvo, pred ktorým ju legendy varovali, ju nakoniec dostihlo. V tých legendách sa nehovorilo len o jednom, čo som sa dozvedel až nedávno od Sama. Jed upírov a naša krv meničov sa doslova odpudzujú. To znamená, že uhryznutie upíra je pre nás veľmi bolestivé, vo väčšej miere až smrteľné, rovnako ako pre nich je jedovatá naša krv. Ďalší dôkaz toho, že sme jednoducho nepriatelia na život a na smrť.

A zrazu to prišlo. Idea, vlastne nápad, ktorý mohol  mať strašné dôsledky, no za pokus to stálo. Hlavne v tejto situácii. Čo by sa stalo, keby sa v jej tele stretol jed upíra s krvou meniča? Nedokázala by moja krv zachrániť jej ľudskosť? Stal by sa z nej aj tak upír? Na tie otázky som nedokázal odpovedať. No jej osud nebol vábny, nech som sa naň pozeral z ktorejkoľvek strany. Bolo mi jedno, či by s tým Sam súhlasil. Teraz išlo o ňu.

Ako v tranze som zobral ostrý kameň, ktorý bol vedľa mňa a zarezal som si ním do žily. Okamžite mi po ruke začal tiecť pramienok krvi – možnože jej jediný kľúč k lepšej budúcnosti. Jej hlavu som si položil na kolená a ruku, z ktorej mi krv vytekala, som jej priložil k ústam.

„Pi, prosím,“ povedal som v nádeji, že ma aspoň čiastočne vníma.

Ale nijako nereagovala, a to, čo som potreboval, za ňu našťastie urobil jej ľudský reflex. Ale podstatné bolo, že prehĺtala. Že moja krv sa jej dostane do tela a snáď pomôže. Vždy, keď som cítil, že sa moja rana na ruke uzatvára, som ten ostrý kameň a znova zobral a porezal sa, nevnímajúc bolesť. Chcel som jej dať čo najviac. Čo najviac nádeje na lepší život. Prestal som, až keď sa mi slabosťou začali zatvárať viečka. A teraz mi zostáva len jediné. Čakať a dúfať.

Autor: leacullenfun (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tí praví 5. kapitola :