Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tí praví 3. kapitola

11.05.2011 (21:15) • leacullenfun • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1208×

Kapitola tretia: Starí známi 

Jednoducho ticho. Priveľké a priveľmi ťaživé ticho i na takýto les. Keď som si toto cez svoje ustávajúce vzlyky a plač, ktorý mi i tak nepomohol, uvedomila, bolo pre mňa už pravdepodobne neskoro. Teda nie pravdepodobne, ale určite. Za chrbtom sa ozvalo pár krokov, priveľmi tichých na to, aby som ich započula niekde v meste, ale tu v tomto mŕtvolnom tichu to bolo možné. Bála som sa otočiť, pretože som vedela pre aký druh je také ticho charakteristické. Nenávidela som svoje vnútro a srdce za to, že hneď ako si uvedomilo, kto by to teoreticky mohol byť, tak vzbĺklo nádejou. Nádej, ktorá zhasla ako plameň sviečky hneď, ako som začula hlasný, sarkastický, ale hlavne ženský smiech. Teraz som sa už bez problémov ešte v sede otočila môjmu hosťovi čelom a postavila sa. Aj keď jej sa to muselo vidieť, ako keby vstával balvan. Ale to mi môže byť jedno.

„Ale, ale, koho to tu nevidím?“ začala nevinne, ako keby sme boli priateľkami, ktoré sa stretli po dlhšom čase. Ale čo odo mňa chce? Veď som ju spoznala len vďaka tým jej ohnivým vlasom – samozrejme Viktoria, družka Jamesa, ktorý ma chcel minulý rok uštvať a zabiť ako nejakú divú zver. A takmer sa mu to aj podarilo. Tupo som na ňu civela a čakala, čo povie ďalej. Zatiaľ som bola viac zvedavá, ako vystrašená.

„Vidím, že do reči ti veľmi nie je,“ pokračovala už trochu podráždenejšie, „tak čo keby sme prešli k veci?“ Pri tom ako to hovorila sa neuveriteľnou rýchlosťou presunula z konca lúky až ku mne. Presnejšie, odo mňa stála tak na jeden krok. Ale veď načo? Vedela rovnako dobre ako ja, že by som jej utiecť nedokázala.

„Čo odo mňa chceš?“ vysúkala som zo seba roztraseným hlasom. To, ako sa ku mne rýchlo priblížila ma vystrašilo. Bola som zvyknutá, že upíri sa pri mne aspoň snažili správať ľudsky. Bolesť, ktorá sa mi pri tejto spomienke zjavila na tvári si Viktoria vysvetlila asi po svojom ako strach z nej, a tak sa ešte viac usmiala a pri tom odhalila svoje bezchybné, biele zuby.

„Ty sa ešte pýtaj,“ rozrehotala sa a chytila ma od krkom. Nestíhala som sledovať zmeny jej nálad.

„No čo myslíš?“ spýtala sa po chvíli už šeptom s perami pri mojom uchu. Vychutnávala si môj narastajúci strach. Až teraz mi to došlo. Pomsta. Ale prečo práve na mne? Veď ja som Jamesa nezabila, som len človek. Aj keď som istým spôsobom bola rada, že tento zabijak nejde po Edwardovi, tak sa mi ešte takto zomrieť nechcelo. Nie ako korisť.

„Ja som ho nezabila,“ povedala som vcelku pokojne a pomaly, aby moje slová správne pochopila. Ale túto svoju poznámku som oľutovala, lebo mi krk stisla pevnejšie.

„Samozrejme, že nie, ty hlupaňa!“ Takmer zvrieskla; ešte stále pri mojom uchu.

„James bol úžasný lovec, ale prečo by jeho vrah mal zomrieť a necítiť bolesť zo straty, ktorú cítim ja?“ V tomto smere som ju aj trochu ľutovala. Vedela som, čo je to prísť o lásku. Ale to teraz, vzhľadom na to, že ma chcela zabiť, podstatné nebolo. Podstatná bola jediná vec, ktorú som aj hneď povedala. A v kútiku duše som verila, že ma snáď aj zachráni.

„On ma nemiluje. Som mu ľahostajná.“ Tým prekliatym slzám som opäť nezabránila prejaviť moju slabosť a tým jej urobiť radosť. Ale jej tvár sa hneď po tom skrivila do zamyslenej smrteľnej grimasy. Po pár sekundách vyriekla svoj rozsudok už s menším úsmevom, ale z jej hlasu bolo cítiť spokojnosť.

„Vieš čo? Ani to veľmi nevadí. Počkám si naňho niekde inde a zabijem napríklad niekoho z jeho rodiny. To by mohol byť dostatočný trest preňho.“ Alebo samovražedná misia pre teba, dodala som v duchu. Ale to som už nepovedala.

„Hneď sa mi zdalo zvláštne, že si tu sama,“ povedala polohlasom a takým až sebakritickým tónom. Zúrivost jej zatieňovala úsudok.

„Je mi ľúto, ale toto je koniec,“ povedala škodoradostne, no so smutným výrazom v tvári. Nemožná kombinácia.

„Takže zbohom v ďalšom živote.“ Po týchto slovách sa mi zahryzla do krku a ja som asi prvý raz za náš rozhovor prejavila skutočný strach výkrikom bolesti. Ale už bolo neskoro. Život zo mňa odchádzal veľmi rýchlo a ona pila hltavo. V pár posledných sekundách, ktoré mi zostávali, sa mi pred očami zjavili tváre rodičov. Charlie. Renée. Dokonca aj Phil. Do očí mi vytreskli nové slzy nového smútku, ktorý nemal s Edwardom a Jacobom nič spoločné. Prepáčte. Zlyhala som.

Na hranici ubúdajúceho vedomia som stihla zachytiť ešte jednu vec. Zúrivé vrčanie plné hnevu a agónie.

No zvláštne bolo, že nevychádzalo s Viktoriinho hrdla.

Autor: leacullenfun (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tí praví 3. kapitola: