Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » The Blade 1.Kapitola

09.10.2009 (14:30) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 991×

EDWARD

     Kráčal, spomínal, rozhodoval sa! Čo má urobiť? Za kým má ísť, keď nikoho nemá? Je len úbohá sirota, túlajúca sa chodníkmi po celom meste. Nevie nájsť domov, nevie nájsť rodinu. Tobôž nie lásku po ktorej túži od nepamäti. Nikto mu ju nedal, nikto ho nechcel, každý ho len odkopol. Striedali si ho ako na bežiacom páse, z rodiny do rodiny. Celé detstvo  ba dokonca aj teraz neviem pochopiť, prečo nemá mamu, otca. Prečo sa narodil umierajúcej matke. Prečo sa o neho otec staral iba štyri roky. Prečo odišiel. Samé prečo, prečo, prečo. Nevedel si i nimi rady.

     Určite aj kvôli tomu ako šestnásť ročný skončil na psychiatrii. Podrezal si žili, predrogoval sa. Siahol si na život! Hoci bol rok na psychiatrii a pochopil, že on za nič nemôže, nevedel sa s tým vyrovnať. Nevedel s tým žiť. Nechcel si znovu siahnuť na život no nechcel byť ani živý. Bol totálny outsider! Dokonca aj v škole. Každý sa mu smial a uťahoval si s neho, každý ho bral na ľahkú váhu.

      Mal telo ako boh!, pekné vypracované tehličky, nie príliš veľké, také akurát. Mal nádherný zadok, za ktorým sa otočilo každé dievča. Mal modré, prenikavé oči, úchvatné bronzové vlasy. Každý mu ich závidel. No nikto ho aj napriek tomu nezobral to party. Kašľali na neho. Jediné, čo mu ostávalo  bolo začať od nuly. Zajtra sa má presťahovať do Forksu, najdaždivejšieho mesta v Amerike. Neviem ku komu ani prečo. Proste mu včera zavolal právnik, ktorý ho okrem iného vyhrabal z veľkého množstva problémov, a povedal, že konečne našiel rodinu, ktorú hľadal. Stačili dve minúty a boli dohodnutý. Zajtra o šiestej ráno zo všetkými vecami na autobusovej zástavke.

     „Kde prosím ťa trčíš?“ Skríkol Josh. Ja som až nadskočil, nemohol by stíšiť? Čo do mňa zase chce, je len päť. Autobus ide o šiestej, čo na to zabudol?

„Doma!“ Jedno slovo, a začal sa nekonečný príval nadávok.

„Čo som ti  urobil? Nejač ako baba!“ tíšil som ho a pozrel sa na hodinky. Bolo päť, v tom som si bol na sto percent istý.

„Čo? To ti nestačí, čo pre teba robím? Vieš, čo ti si...! To nie je dôležité, čo robíš doma? Mal si predsa byť tu. O desať minút ti ide autobus!“ Čože, ale veď je len päť.

„Už aj nech si tu.“ Skríkol na mňa už asi po miliónti krát a ja som prekonal svoj rekord. Zbalil som si všetky veci za menej ako dve minúty. Ako to robím?, pýtal som sa sám seba a bol pyšný, aký som rýchli. Uháňal som tmavou uličkou osvietenou len jednou lampou a snažil sa regulovať dych. Mám len sedem minút, musím to stihnúť!

     Chcem začať od znova a nechcem zomrieť pod Joshovimi rukami. Narobil by si zbytočne veľa vybavovačiek.

„KO-NE-ČNE!“ zvolal Josh, keď ma videl udýchaného prichádzať zo severnej strany.

„Kde si bol?“ opýtal sa a vrazil mi jednu poza ucho.

„Au. Ty si mi povedal o šiestej!“ bránil som sa a šúchal si udreté miesto. Ten má vážne silu. Určite zase chodí to fitka.

„Ty..!“ celý z červenel a postupne menil farby. Videl som na ňom, že nemá ďaleko od poriadneho výbuchu. Prišla však moja spása. Autobus.

„Odložme hádky. Budeš mi veľmi chýbať. Si jediný človek na zemi, ktorý ma má rád!“ chcel som sa rozlúčiť no viditeľne ho neprešla vojnová nálada.

„Prepáč. Mal si pravdu. Ja som sa pomýlil.“ Ospravedlnil som sa. Chcel som sa s ním rozlúčiť, no autobus už otváral dvere.

     „Ahoj. Budeš mi veľmi...“ nestihol som dopovedať. Nahol sa objal ma.

„Choď už. Nový začiatok čaká. Nezabudni na jedno, uč sa!“ upozornil ma a ešte raz objal.

„Ahoj.“ Nasadol som do autobusa a posledný raz zakýval Joshovi, môjmu strážnemu anjelovi! Vtedy ma prepadol strach. Kto to bude? Kde to v pekle vlastne je? Čo až ma s tade znovu vykopnú?, pýtal som sa, ani neviem koho, a spomínal na moje najťažšie životné chvíle.

„Vypadni!“ počul som to slovo, už veľakrát a vrylo sa mi do pamäte na veky vekov. Hovoril mi ho každý. Moji prvý, druhý aj tretý pestúni. Hneď za touto vetou nasledovalo silné plesknutie dverami. Bol som sám,  na ulici. Znovu!

      Melancholicky som sa pozrel von oknom a sledoval ako sa mi rodné mesto stráca pred očami. Neubránil som sa, vytiekla mi jedna, jediná slza. Musím byť šťastný, nový začiatok! Stretnem nových ľudí, čo ma nebudú poznať. Stretnem ich a oni ma budú mať radi. Musím  sa tešiť!

___________________________________________________________________________

     Zobudil som sa a rýchlo sadol. Prečo toto? Mojou nočnou morou bol práve tento sen! Nikdy som nevedel pochopiť, prečo, no aj napriek tomu som sa ho bál ako malé detsko! Nikto o ňom nevedel a ja som bol vďačný. Určite by si zo mňa uťahovali. Stále a stále dokola ma nútil myslieť nad minulým život a nedovolil mi kľudne spávať. Strašil ma! Konečne som bol šťastný a necítil som sa ako vyhnanec. Mal som všetko a nič mi nebránilo žiť nový život. Nič okrem môjho sna.

      „Raňajky, Edward!“ zakričala Sue, moja adoptívna mama. Mal som ju veľmi rád, dokonca som jej hovoril mama.

„Už idem mamy. Hneď som tam!“ skríkol som a vyhrabal sa s perín. Na svoj sen som už ani nepomyslel. Umyl som si zuby, učesal vlasy, nahodil na seba šaty a rozbehol sa do kuchyne.

„Dobré ránko!“ pozdravil som a pustil sa do taniera, ktorý bol na stole. Bol pre mňa.

     „Hmm. Neviem ako začať, ale ...“ prerušila ma mama v jedení a ja som pochopil. Prečo nemôžem byť aspoň rok šťastný? Som tu len tri mesiace a už idem preč. Chcú ma vykopnúť.

„Kľudne ma vychoď. Ja to pochopím, stalo sa mi to už veľa krát. Ale to ty vieš!“ Dojedol som a chcel sa postaviť.

„Čo?“ opýtala sa ma Sue a hľadela na mňa nechápavým výrazom.

„Ja som ti len chcela povedať niečo o...“ znovu sa zasekla. Na teraz som ja stál ako debil a pozeral na ňu.

„Pozri sa! Viem, že máte s Jane veľmi dobrý vzťah. Máš ju rád, tipujem. A ja som sa len chcela opýtať, či ste už spolu spali. Nechcem byť babička a neviem, či sa o tom s tebou niekto rozprával.“ Aha, tak o toto je išlo. Celý som z červenel. Ona sa chce so mnou rozprávať o sexe!

„Neboj sa. Ešte som s ňou nespal. Ešte nie je pripravená a ja počkám. Nemám sa kam ponáhľať.“ odpovedal som jej a ona si nepatrne vydýchla.

„Tak dneska pri večeri?“ pýtala sa pričom ukladala taniere do myčky.

„Jasné. Ahoj!“ zakričal som a vybehol z domu. Hnal som sa cez ulicu a bežal k Oliverovi domov. Nechtiac som sa ale potkol a spadol uprostred cesty.

„P...i!“ zanadával som. Hriech, ktorý mi ostal z minulého života. Vždy a všade som hrešil. Sue to hrozne trhalo nervy no zvykla.

„Túúút!“ Čože?! Pozrel som sa na cestu a nestihol som sa ani zamyslieť, keď...

CARLISLE

     „Ahoj, Rosalie. Mohla by si mi doniesť tašku?“ opýtal som sa a ďalej čítal článok a podmorskom výskume.

„Áno!“ Počul som ako beží hore a v zapätí...

„Klop, klop.“ Náhlivé klopkanie na dvere.

„Vstúp!“ Zatvoril som článok a venoval pozornosť mojej najmladšej pacientke. Zachránil som ju ani nie pred desiatimi rokmi! Bola krôčik od božej brány. Znásilnili a zbili ju priateľovi kamaráti. Ešte stále sa s toho nedostala. Šťastie, že má Emmeta. Inak by sa položila.

„Tu máš. A mohla by som sa niečo...“ hovorila Rosalie no peager ju prerušil. Ozvalo sa náhlivé pípanie. Dôležitý prípad.

„Prepáč Rosalie, ale toto je urgentné. Musím ísť. Porozprávame sa potom!“ ospravedlnil som sa a bežal dolu schodmi.

     „Musím ísť do nemocnice.“ Zakričal som Esme, ktorá bola v lese. Nasadol som do svojho auta a uháňal do mestskej nemocnice. Snažil som sa ísť, čo najrýchlejšie no niekde sa to nedalo. Netrvalo mi to dlho a stál som pred nemocnicou. Rýchlosťou blesku, ľudsky vzato, som vbehol do nemocnice.

„Doktor, rýchlo. Chlapec, sedemnásť rokov. Zrazil ho kamión. Má na mále!“ skríkla sestrička a mnou preletel elektrický prúd. Bože, sedemnásť rokov! Čo robil? Vošiel som na operačku a uvidel telo mladého, krásneho chlapca. Skôr bývalo krásne. Teraz je celé od krvi, ľavú kosť na nohe a pravú na ruke mal zlomenú vonkajšou zlomeninou. Bolo mi vidno kosti. Dlho som nič takéto nezažil. Nestrácal som čas myšlienkami. Rozbehol som sa a snažil zachrániť, nezachrániteľné. Robil som všetko no nedarilo sa nám. Vtedy ma niečo... Nie to nemôžeš. Ako to bude vyzerať? Ale má len sedemnásť, chúďa chlapec. Hádal som sa sám so sebou. Nevydržal som.

      „Von!“ skríkol som, keď mu srdce prestalo už po tretí krát biť.

„Všetci von! Čo ste ma nepočuli?“

„Ale doktor.“ Chcela namietať sestrička no ja som znovu zreval.

„Von!“ použil som pri tom aj môj skrytí upírsky talent na ľudí a všetci zmeraveli.

„Už ideme!“ Konečne, pomyslel som si v duchu a čakal kedy konečne vypadnú.

„Choďte až pred chodbu. Prosím!“ prikázal som a oni ma poslúchli. Rozmýšľal som celým svojím ja ako. Ako ho mám prinútiť nekričať? Sedatíva! Mal ich v sebe už veľké množstvo no aj tak som mu ich dal a uhryzol. Nebolo už vôbec ťažké prestať. Proste sa zahryznúť a vydržať ten nával zmyslov a pustiť. Zvládal som to. Vypol som prístroje a zakryl ho plachtou pre mŕtvoly. Zdalo sa mi to sadistické ale musel som ho dostať preč! Chytil som vozík a uháňal s ním do pitevni.

     „Je mŕtvy. Prepáčte mi ten výstup na operačke no chcel som ho zachrániť. Vedel som, že sa to nedá ale chcel som. Idem ho odviesť do pitevni. Čas smrti 9:31.“ Prehovoril som k týmu lekárov, ktorý čakali pred operačkou a dúfal, že mi uveria. Musia mi uveriť. Som tu len pol roka a nechcem aby sme sa znovu museli sťahovať. Stálo by nás to veľa síl. Viezol som ho dole do pitevne a obzeral sa za seba. Bál som sa či ma nikto nesleduje.

„A sme tu!“ povedal som nám obom a chytil ho na ruky!
     “Ideme.“ Potichučky som ho zadným vchodom odviezol do auta a viezol nás domov. Bolo to prihlúple. Viesť premieňajúceho človeka v aute na zadnom sedadle, k tomu zakrytému plachtou na mŕtvoly. Dupol som na plyn a vyštartoval naprieč celým mestom bez zaváhania. Kľučkoval som a otáčal sa ako v akčnom filme!

„Rosalie Esme! Pomôžte mi!“ skríkol som ako náhle som prišiel domov. Chcel som ho čo najskôr dostať do bezpečia!

„Carlisle! Kto je to?“ opýtali sa naraz a pomáhali mi ho vyniesť hore do jednej z izieb.

„Kto to je, Carlisle. Hovor!“ kričala na mňa Esme hoci nemusela.

„Ja neviem. Ale, bol taký a ja som...“ nevedel som nájsť slová. Prvý krát v živote som sa nevedel vykoktať.

„Už teraz sme štyria a sme nápadný. Čo ti to napadlo?“

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Blade 1.Kapitola: