Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tam, kde sa neumiera - 36. kapitola

14.06.2011 (19:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 28× • zobrazeno 5075×

36. kapitola

Edward:

Sedel som na zemi. Všade bola tma. Nevadilo mi to a nevadil ani ten zápach a chlad. Jediné, čo ma trápilo, bola moja manželka. Dúfal som a veril, že sa o ňu moja rodina postará. Keď sme šli do Volterry, veril som, že sa Aro zachová správne. Veril som, že jeho priateľstvo s Carlisleom je silnejšie, než urážka, ktorej sa mu u nás dostalo, keď bola Bella ešte bakchantkou. Aro je však samoľúby bastart. Keď sme mu vysvetlili, čo sa s Bellou stalo a čím sme si prešli, bol najprv fascinovaný. Počúval so zatajeným dychom a myslel som, že to vyrieši diplomaticky.

Jeho zvrátená myseľ však nabrala iný smer než som dúfal. Chcel mať moju ženu a nenarodené dieťa vo Volterre. Veľmi ho zaujímalo, ako prebehne tehotenstvo a samotný pôrod. Chcel spoznať tvora, ktorý vznikne z génov upíra a človeka. Na živote Isabelly mu nezáležalo. Bola teraz len bezvýznamným človekom, ktorého jedinou úlohou bolo donosiť dieťa. Ľudský inkubátor. Ako bakchantka bola fascinujúca a ako človek úplne nepodstatná. Keď som si uvedomil, čo má v pláne, vyrútil som sa na neho, no to som už ležal v bolestnom kŕči na zemi. Jane sa na mne zgustla. Myslím, že som bol mimo pár hodín. Zavreli ma do tejto smradľavej pivnice pod hradbami Volterrskej pevnosti. Netušil som, čo je s mojím otcom a tiež, či sa podarí mojej rodine uchrániť to najdôležitejšie v mojom živote. Prvé dni som sústredil všetky svoje sily na to, aby som sa odtiaľ dostal. Vrážal som do stien a do mreží, no nepovolili. Toto bolo špeciálne väzenie pre upírov.

Po týždni sa na mňa prišiel pozrieť osobne sám Aro. Nenašiel odvahu vstúpiť do cely. Sledoval ma len cez ťažkú mrežu.

„Ako, Edward? Je ti tu dobre?“ opýtal sa pobavene. Snažil sa na nič nemyslieť, no aj tak mu niektoré myšlienky prekĺzli.

„Mám pár sťažností. Počul som už, že sú Volterrskí upíri pohostinní, ale toto s tým nemá nič spoločné,“ povedal som pridusene. Bolo mi ťažko. Moje oči už boli úplne čierne a začínali ma ovládať pudy. Začal som mať pocit, že mu ide práve o to. Chcel, aby sa vo mne zobudil ten netvor, ktorého roky potláčam. Aro sa zasmial, keď pozrel do mojej zničenej tváre.

„Moja garda je na stope tvojej rodine. Urobili presne to, čo som čakal. Rozdelili sa. Jasper a Emmett nás poctia návštevou už o pár dní. Jane má neskutočný presvedčovací talent. Mám pocit, že sa moja garda pekne rozrastie.“ Jeho arogancia a samoľúbosť ma privádzala do zúrivosti. Uvedomil som si, že keď sa rozdelili, oslabili svoje sily. Dúfam, že Alice včas uvidí každú hrozbu a stihnú ujsť.

„Čo je s mojím otcom?“ opýtal som sa váhavo. Aro sa zarazil. Potom prešiel k mreži a oprel sa čelom o studený kov.

„Ach, Carlisle...“ vzdychol. „Carlislea potrebujem. Keď sem privedú krásnu Bellu, bude potrebovať lekársku starostlivosť. Musím priznať, že som sa musel veľmi ovládať, aby som ho nezabil. Je tvrdohlavý a neustále útočí na moje city. To nemám rád,“ zamyslel sa a potom sa s úsmevom rozhliadol po tej pivnici, v ktorej som bol zatvorený.

„Teba som nezabil len preto, že verím, že dostaneš rozum. Tvoj dar má v mojej garde stále otvorené dvere. Nebudem však čakať večne. Nepatrím k tým najtrpezlivejším. Premysli si to,“ šepol.

„Ak sa pridám ku garde, dáš mojej žene pokoj?“ opýtal som sa pridusene.

„Nie. Na nej predsa nezáleží. Tak či tak ju dostanem. Chcem to unikátne dieťa. Zamysli sa, Edward. Ak vstúpiš do gardy a odprisaháš mi vernosť, tak budeš mať svoje dieťa stále na očiach. Ak s tebou budem spokojný, nebudem mať námietky, aby si ho aj vychovával. Čo na to povieš?“ Zakrútil som hlavou.

„Ako myslíš,“ prskol Aro a odkráčal. Prešiel ďalší týždeň. Bol som už slabý a zúrivosť otriasala každou mojou bunkou. Zviera vo mne túžilo po krvi. Chcel som uhasiť tú tupú bolesť v mojom hrdle. Nedokázal som už triezvo myslieť a každá myšlienka skončila pri tom istom. Potreboval som loviť a ukojiť smäd. Moje zmysli sa ešte viac zostrili.

Na poschodí som začul ťažké kroky. Otvorili sa hrubé dvere na vstupe do podzemia a rozoznal som pohyb troch upírov. Necítil som však ich pach. Počul som aj splašené srdce človeka. Šokovane som sa započúval. Mal som strach, že je to moja manželka. Zachvel som sa. Desil som sa toho, že by ma videla v tomto stave. Neručil som za nič, čo urobím. Doslova som šalel. V podobnej situácii som ešte nebol.

Keď prišli bližšie, ovanula ma vábivá vôňa krvi. Aro sa postavil pred mrežu a široko sa usmial.

„Priniesol som ti zákusok,“ šepol. „Myslím, že si dosť smädný alebo sa mýlim?“

Vysoký upír strčil pred mrežu telo nejakého muža. Krvácal a strácal vedomie. Celé moje telo zavibrovalo a bez toho, aby som to chcel, som sa vymrštil oproti mreži a natiahol sa po toho človeka. Upír ho odtiahol. Cítil som sa ako zviera v klietke, ktoré dráždia kusom mäsa. Nebol som schopný myslieť. Chcel som sa len napiť. Chcel som toho muža a jeho krv, ktorá by ma zbavila tej bolesti. Ak by som sa neupieral len na ten šialený smäd, možno by ma napadlo, ako z tejto situácie von. Myslel som ako upír. Bol som vyhladovaný a šialený strachom o moju krehkú Bellu.

Aro sa pobavene zaškeril. Chytil toho človeka pod krk. Po ruke mu stiekol potôčik krvi z mužovho čela. Uprene som sledoval každý jeho pohyb. Aro sa postavil trochu bližšie a nechal si kvapky krvi stekať pomedzi dlhé prsty. Zavrčal som - alebo to bolo skôr bolestné zaskučanie. Rukou urobil prudký pohyb a pár kvapiek tej lahodnej tekutiny pristálo na mojej tvári. Zalapal som po dychu a zviezol sa zmučene popri chladnej mreži k zemi.

„Bude tvoj, ak chceš.“ Znova mi strčili muža pred mrežu a celé moje telo sa prudko myklo. Z hrude sa mi vydralo hlasné vrčanie. Hrudník sa mi kŕčovito zdvíhal.

„Chceš ho, Edward?“ zopakoval otázku. Chcelo sa mi kričať áno. Moje vnútro to slovo doslova revalo.

„Nie,“ šepol som a na jednom slove sa mi hlas zlomil a preskočil do ťažkého vrčania.

„Priniesol som ho pre teba. Naozaj nechceš?“ Zodvihol obočie a natisol už polomŕtveho muža na mreže. Stačilo sa natiahnuť a schmatol by som ho za ruku. Možno by som ju odtrhol. Určite by v nej zostalo dosť krvi, aby ma aspoň trocha nasýtila. Chvel som sa a sledoval toho človeka. Bol som v tranze.

„Chcem ho,“ zavrčal som. Aro kývol na upíra a ten opatrne otvoril obrovský zámok na ťažkej mreži. Rýchlym pohybom strčil muža do cely a rýchlo zavrel. Vtedy som sa napäl a vyštartoval ako zmyslov zbavený. Schmatol som telo a zaboril zuby hlboko do krčnej tepny. Krv mi stekala do mŕtvych útrob a ja som hltavo pil. Ani jedna kvapka nesmela prísť nazmar. Trvalo to pár sekúnd a telo bolo prázdne. Nezostalo v ňom nič. Žiadna krv a žiadny život. Akoby v sekunde sa mi vrátil zdravý rozum. Šokovane som pozrel na telo na zemi. Nenávidel som sa, ale viac som nenávidel Ara. Zabil by som ho a rád. Začal som ľutovať, že to vtedy nespravila Bella.

„Mám pre teba ešte jedno prekvapenie,“ povedal pokojne princ Volterry a mávol na upíra, ktorého som doposiaľ nevidel. Upír prešiel k Arovi a ja som zalapal po dychu. Razom som sa prebral.

„Edward,“ šepol svalnatý blondín a ja som uprel svoj pohľad do jeho červených očí.

35. kapitola – 37. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tam, kde sa neumiera - 36. kapitola: