Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tam, kde sa neumiera - 18. kapitola

24.03.2011 (21:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 5496×

Bella:

Všetci sa na mňa dívali. Mala som pocit, že to nevydržím. Nikto nič nepovedal. Jediné, čo mi dávalo silu nevziať nohy na plecia, bola Edwardova láska. Miluje ma a to je hlavné. Esme bola zjavne sklamaná. Všetci z rodiny už precitli z omámenia. Jasper priam vrčal a Emmett sa tváril, akoby by žul citrón. Alice mala kamenný výraz. Jediný, kto bol ako-tak uvoľnený, bola Rose, aj to najskôr preto, že to odo mňa vlastne čakala. Carlisle pozrel na Esme a objal ju okolo ramien. Edward sa otočil k svojej rodine.

„Nechajte nás chvíľu osamote,“ šepol a všetci sa synchrónne otočili a šli preč. Neviem, či by pre mňa nebolo menej deprimujúce, keby kričali alebo nadávali, ale to ticho ma vraždilo. Keď zmizli z dohľadu, zviezla som sa k zemi a objala si kolená rukami. Bolo to jediné objatie, v ktoré som teraz mohla dúfať. Edward sa na mňa nekompromisne pozrel.

„Ohrozila si moju rodinu, Bella,“ šepol. Z očí mi tiekli bolestivé slzy. Edward sa tváril tvrdo a nekompromisne. Nemala som odvahu pozrieť mu do tváre. Neviem, čo som mohla čakať. Verila som mu. Verila som, že mi neublíži, ale bála som sa, že ma odvrhne.

„Je mi to ľúto,“ šepla som.

„Ľúto? Ako ti máme teraz veriť?“ štekol.

„Milujem ťa,“ šepla som. Edward sa zachvel a sklonil sa ku mne.

„Čo si povedala? Zopakuj to,“ povedal zvláštnym tónom. Nevedela som, či sa hnevá alebo naozaj nepočul.

„Milujem ťa,“ zopakovala som troška hlasnejšie.

„Dokáž mi to!“ povedal strnulo. Pozrela som sa mu do očí. Netušila som, čo odo mňa môže chcieť. Moja myseľ ma zradila. Ničomu som nerozumela. Jediný spôsob, ktorý ma napadol bol... Sucho som prehltla. Postavila som sa na nohy a opatrne som si stiahla ramienka na tielku. Chcela som pokračovať ďalej, keď ma Edward s nechápavým výrazom schmatol za zápästie.

„Môžeš mi vysvetliť, čo to robíš?“ opýtal sa prekvapene.

„Ja ti to chcem dokázať,“ zahapkala som. Edward sa prekvapene zasmial.

„Nie, to som nemyslel,“ šepol zastrene. Nervózne som sa na neho dívala. Cítila som sa trápne a ponížene.

„Edward, ja som to skazila. Urobím čokoľvek, aby si mi odpustil. Urobím čokoľvek, aby mi odpustila tvoja rodina,“ šepla som.

„To nebude jednoduché. Hnevajú sa. Oklamala si nás. Dali sme ti našu dôveru a rozhodli sa za teba biť. Nebolo potrebné brať nám slobodnú vôľu,“ povedal trocha jemnejšie. Previnilo som sklopila zrak. Ak by sa to dalo nejako napraviť, urobím to.

„Ja sa tak hanbím,“ šepla som.

„Aro bude ešte dlho zúriť. Mali sme šťastie. To, že nám dá pokoj, myslel vážne, ale aj svoje podmienky. Veľmi sa na teba hnevám, Bella, ale máme len mesiac na to, aby si sa stala človekom. O tej druhej požiadavke zatiaľ radšej nehovorím.“ Jeho hlas sa zmenil z nahnevaného na strápený. Podišla som k nemu a jemne sa dotkla jeho ruky.

„Urobím všetko, čo budeš chcieť,“ šepla som.

„Ja chcem vedieť, čo chceš ty.“

„Len teba,“ šepla som a cítila, ako mi do tvári vstupuje horúčava. Edward zodvihol obočie. Chytil ma za ruku, ale stále si držal odstup. Bola som vlastne aj rada. Aspoň vidí, že na neho žiadnu moc nepoužívam.

„Ideme domov. Je tam množstvo upírov, ktorým sa musí bakchantka ospravedlniť,“ povedal a otočil sa smerom k domu. Ja som však ustrnula.

„Neublížia mi?“ šepla som a hneď som oľutovala, že som sa to opýtala. Edward po mne strelil nahnevaný pohľad.

„Nie,“ štekol. Sucho som prehltla a šla za ním ako ovečka na porážku. Nenašla som odvahu zodvihnúť hlavu. Keď sme už boli na prahu domu, nervózne som sa ošila.

„Ja sa bojím.“ Edward sa na mňa nahnevane pozrel.

„Povedal som ti, že ti nikto neublíži,“ povedal rázne.

„Ja som ublížila vám. Preto sa bojím. Bojím sa, že mi neodpustia,“ šepkala som tak, aby ma v dome nepočuli.

„Na to si mala myslieť skôr. Ja sa nebojím, že ti neodpustia. Odpustia ti. Bude to chcieť ale čas.“

„To je jediné, čo nemám. Mám len mesiac.“ Nervózne som si hrýzla pery. Edward sa sklamane oprel o zábradlie.

„Bella, hovoríš, ako by si mala umrieť. Ty dostaneš šancu žiť. Milujem ťa, ale nijako ťa k sebe nepripútavam. Ak tu nebudeš chcieť zostať, ja sa s tým budem musieť zmieriť. Chápem, že sa nás ako človek budeš báť. Nemusíš si ma brať a nemusím to byť ani ja, kto s teba urobí človeka,“ povedal na moje prekvapenie pokojne. Ja som však pokojná nebola.

„Čo?!“ vyprskla som. Vždy som bola výbušná povaha. To, čo Edward povedal, ma totálne vyviedlo z miery. Skočila som k nemu a chytila ho za košeľu a zatriasla ním. Prekvapene sa chytil zábradlia za sebou.

„Tak teraz si ma totálne naštval,“ prskala som. Edward sucho prehltol.

„Nikto okrem teba sa ma ani nedotkne. Povedal si tú najväčšiu somarinu na svete. Ja nechcem nikoho iného. Chcem byť s tebou. Čo si myslíš. Najradšej by som odtiaľ od hanby ušla a ty si jediný dôvod, prečo som tu. Dokážeš si vôbec predstaviť, aké bolo ťažké vzdať sa možnosti zabiť toho kráľovského upíra? Všetko vo mne po tom túžilo. Celá moja podstata a každá moja bunka túžila po jeho hlave. Viac však túžim po tebe. Nechcela som tu ostávať, lebo som vedela, že to pre mňa bude ťažké, ovládnuť sa. Verila som, že to zvládnem po tvojom boku a ver, že to pochopil aj Aro. Preto sme dostali šancu. Zlyhala som, ale našla som nakoniec správnu cestu. Ak mi teraz ty hovoríš, že sa ma vzdáš, tak si ty zradil mňa,“ štekala som ako besný pes. Edward stál s otvorenými ústami. Potom sa na mňa pozrel a jeho tvár sa rozžiarila.

„Ja viem, aké to bolo ťažké. Videl som to v Arovej hlave. Milujem ťa. Len som chcel, aby si vedela, že pre teba urobím čokoľvek. Odpustím ti, ak ty mne,“ šepol. Okamžite som mu skočila okolo krku. Objala som ho tak pevne, že trocha zaskučal od bolesti.

„Prepáč,“ šepla som. Edward ma objal a nežne pohladil. Zhlboka som sa nadýchla a pripravila som sa na vstup do domu. Šla som prvá. Keď sme otvorili dvere, ovanula ma vôňa palaciniek. Takmer som odpadla. Esme stála za sporákom a otáčala ďalšiu. Otočila sa ku mne a rozpačito sa usmiala.

„Daj si, kým sú teplé. Dúfam, že som ich nepresladila.“ Nechápavo som sa posadila za stôl. Esme vybrala z chladničky jahody a šľahačku.

„Je mi to ľúto, Esme,“ šepla som. Pozrela na Edwarda a potom na mňa.

„Bella, nikto z nás nechápe, ako sa musíš cítiť. Bolo by ľahké súdiť ťa, ale nemáme na to právo. Jediné, čo chcem, je tvoj sľub, že sa nič podobné už nestane. Do mesiaca budeš človekom. Budeš potom musieť veriť ty nám a ja ti sľubujem, že sa môžeš spoľahnúť. Postaráme sa o teba.“

Nikdy som nepočula nič krajšie. Spokojne som sa usadila a začala jesť. Tie palacinky boli presladené, no aj tak som si ich nastriekala šľahačkou a zajedala jahodami. Nedokázala by som jej povedať, že neboli dobré, lebo vlastne boli. Od nej by mi chutilo hádam aj blato. Najviac som sa bála jej reakcie. Mama je však mama. Dokázala mi, že keď hovorila o tom, že budem jej dcérou, tak to myslela vážne. Matky predsa milujú svoje deti, aj keď hnevajú.

17. kapitola - 19. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tam, kde sa neumiera - 18. kapitola: