Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stroskotaní - prológ + 1. kapitola

26.08.2010 (16:30) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1580×

Prológ

Ako mu to mám povedať? Ako mu povedať, že čakám dieťa s jeho bratom? Ako? Som odporná, zákerná a nezaslúžim si ani jedného z nich. Chcela som... áno, v tom je problém, že JA som chcela. Sebeckosť, prečo som len taká? Ako som to len mohla dopustiť, niečo také? Nenávidím to dieťa, čo vo mne rastie, nenávidím ho. Ale nemôžem to urobiť, jemu. Milujem ho, ale koho milujem viac? Prečo musím byť taká nerozhodná a chcieť všetko. Nestačilo mi iba jedno? Ten krásny úsmev alebo ten dych berúci pohľad? Nie! Prečo sa nevinná dovolenka, takto zvrtla? Tie krásne dni, a ešte krajšie týždne... sú ukončené takto. Koho mám nenávidieť a obviňovať? Jeho, za to, že ma priviedol do druhého stavu? Ten plod, ktorý toto všetko spôsobil? Alebo Jeho, že mi nedokázal dať to, čo som chcela. Lenže to bolo iba moje absurdné pubertálne myslenie. Hormóny, zvrátený rozum, pudy... Nie, nie, nie!!! Aspoň tento raz buď k sebe úprimná. To, ty! Nenáviď a obviňuj seba! Je len jedna možnosť, ako pred tým újsť a ty vieš aká. No najskôr musím urobiť jednu vec. Vrátiť sa späť.

1. kapitola

„Na pravobok!“ zvolal pirátsky Eric. 

„Už je to tu zase,“ pošepkal mi Lucas.

„Čo už s ním? A to si zober, že je z nás najstarší.“ Otočila som kormidlo doprava a rozhliadla sa. 

Bolo tu krásne. Azúrové more, spaľujúce slnko, čerstvý vzduch a ľudia, ktorým mám nesmierne rada. 

„Noé, chceš pivo alebo pivo?“ spýtala sa ma Luss. Jej možnostiam som sa musela zasmiať. Ach moja najlepšia priateľka. Moja náhradná rodina. Každý sa tak vnímame. Ako inak, bohatí rodičia sa vám veľmi nevenujú. Ale Eric, ten to má snáď najhoršie. Otec veľvyslanec a matka právnička. Aj túto jachtu mu kúpili. Každý z nás má vplyvných rodičov. Matka Luss je šéfredaktorkou v známom módnom časopise, otca nemá. Lucasovi sú známy tanečníci. A moji? Tým sa nerada chválim a málo kto, vie pravdu. Ako to povedať. Asi... no... na mojich rodičov si hoc – kto netrúfne. Áno, vlastnia reštaurácie, salóny krásy, vlastný baseballový tým, ale všetko je len zásterka. A možno nie. Možno, že o tomto snívali a s pomocou toho, čo robia si to splnili. Sama sa v nich nevyznám. Sú jednými z mnoha, ale odlišujú sa. Čo by ste si mysleli? Že sú nejaký obchodníci alebo dediči nehorázneho majetku? Nie! Mafiáni, to sú, do takejto rodiny som sa narodila. Obávaná rodina. Nevonia mi to, ale je to mojou súčasťou. Ale dosť o rodine!

„Tu to zastav,“ povedal mi Eric a ja som vypla motor. 

„Noé, nahoď plavky a ide sa do vody!“ kričala na mňa Luss z podpalubia.

Rýchlo som sa za ňou rozbehla. Teplý letný vzduch mi hladil telo. Prebehla som okolo Lucasa, ktorý dával do vody schodíky.

Vyzliekla som si tričko, obliekla moje obľúbené plavky a čakala na Luss. Mužská časť už bola vo vode a snažila sa potápať jeden druhého. Ach, prerastené deti. Musela som sa usmiať. Ten hrejivý pocit pri srdci...

„Tak, tam nejdem,“ povedala bojazlivo Luss.

„Ale no tak. Ja tam rozhodne idem, či tam sú alebo nie,“ odpovedala som jej a hneď za nimi skočila. 

Boli sme tu sami, nikto iný, len my štyria. Nakoniec sme presvedčili aj Luss, aby sa k nám pridala. Užívali sme si, ako sa len dalo. Voľnosť a hlavne to, že sme spolu. Vyliezla som späť na loď, zobrala so ruky ďalekohľad a cez neho sa pozerala do diaľky. Nič som nevidela, len malé vyčnievajúce skaly. Pozrela som sa na mapu. Nachádzali sme sa niekde na východ od Brazílie. Na mape som nič nenašla, žiadny ostrov, ktorý by nám bol blízko, nič. Nevadilo mi to, mali sme tu všetko čo sme potrebovali, ale zásoby pomaly dochádzajú. Budem musieť povedať Ericovi. Znova som zobrala do ruky ďalekohľad a obzerala sa, no teraz som niečo zahliadla. Nebola to skala, skôr nejaký ostrov, ale bol ďaleko na to, aby som to určila.

„Eric!“ zakričala som na neho. Okamžite vyšiel z vody a náhlil sa ku mne. 

„Pozri sa,“ podala som mu ďalekohľad. Pozeral sa cez neho dlho, akoby si sám nebol istý. 

„Je to ostrov?“ spýtala som sa, keď sa nemal k ničomu.

„Vyzerá to tak. Pozri sa na mapu.“

„Ja som sa na ňu pozerala, ale žiaden ostrov tam zakreslený nie je.“

„Ako to, že nie?“ vzal mapu do rúk a so záujmom ju skúmal.

„Čo sa deje?“ spýtal sa pobavene Lucas, keď aj s Luss vyšli z vody.

„Je tam ostrov, ale na mape nie je,“ povedal mu zamyslene Eric. Lucas si vzal do rúk mapu a následne aj ďalekohľad. 

„Možno to bude len malý ostrov, preto tam nie je.“ Prišlo mi to ako celkom logická vec. Nebol by prvý, ani posledný. 

„No áno, ale v tejto oblasti nemajú byť vôbec žiadne ostrovy.“ Prehovoril Eric. Teraz som to pochopila, to zdesenie.

„Čo s tým chcete robiť?“ spýtala som sa. Veď to nie je vôbec dôležité. No čo? Jeden ostrov navyše, nás to nijak neovplyvní.

„Poďme sa tam pozrieť.“ Po dlhej dobe prehovorila Luss.

„Nie je to zlý nápad, aj ja som na to myslel. Eric?“ Lucas sa obrátil na Erica. Rozhodnutie bolo na ňom, ako na najstaršom a majiteľovi lode.

„Noni?“ obrátil sa na mňa s otázkou.

„Čo ja? Mne je to úplne jedno,“ povedala som, akoby som stým nič nemala.

„Takže ideme.“ Zavelil Eric a pre mňa to znamenalo, že som sa mala ujať kormidla.
S loďou som išla pomaly, síce tých skál nebolo veľa, ale opatrnosti nie je nikdy dosť.

„Choď ku tej skale, tam necháme loď!“ zakričal mi Eric.

Znova som pomaly poháňala loď, ale odrazu som počula veľký treskot. Zľakla som sa a radšej zastavila.

„Dúfam, že sa lodi nič nestalo,“ povedal Eric a zodvihol na mňa varovný prst.

„Ja za to nemôžem. Vidíš tu niečo?“

„Noni má pravdu, Eric. Nič tu nie je, možno skala pod nami,“ zastal sa ma Lucas.

„Dobre. Necháme loď tu. Zoberte si nejaké veci a pôjdeme člnom.“ Eric nás všetkých poslal zbaliť si veci a vyhodil kotvu z jachty. Zobrala som si len to najnutnejšie. Vodu, plavky, jedlo a ešte nejaké veci. Obliekla som si tričko a kraťasy, v takom teple sa na sebe nedá mať ani nič iné.

Keď už boli všetci hotový, nasadli sme do člnu a vyštartovali. Ostrov sa zdal byť ďalej, ako som predpokladala. Ale bol krásny. Biely piesok na pláži, samé palmy a rôzne papagáje.
Vystúpili sme z člnu a mňa krása toho ostrova úplne uchvátila.

„Tak, ideme!“ zavelil Lucas.

Predierali sme sa lesom alebo skôr pralesom. Videla som rôzne živočíchy, ktoré som doteraz videla iba v telke.
No odrazu sme počuli obrovský výbuch a následne oblak dymu. Mohlo to znamenať len jedno. Ale dúfala som, že to tak nebude.

Všetci sme sa rozbehli naspäť odkiaľ sme prišli. Trvalo to dlho, no nakoniec sme sa objavili na pláži a videli už len posledné horiace kúsky lode.

„Nie!“ skríkol Eric.

„To... to bola naša loď?“ zakoktala sa Luss.

„Čo bude teraz?“ spýtala som sa hystericky.

„Čo sa s ňou stalo, ako to? Veď... ten rachot...“ Lucas mal pravdu, ten náraz niečo spôsobil a kvôli tomu teraz nemáme loď.

Nervózne som sa prechádzala po pláži a nevedela čo robiť. Je to len sen, určite sen alebo skôr nočná mora. 

„Čo bude teraz? Čo s nami bude?!“ hystericky zavíjala Luss.

„Neviem, ja neviem.“ Zničene hovoril Eric.

„Máme ešte čln, ten čln, kde je?“ napadlo ma.

„Čo chceš s člnom? Vieš ako sme ďaleko... ani neviem od čoho? Vieš to?!“ bezradne rozhadzoval rukami Lucas.

„Máš iný nápad, ako sa z tade dostať? Čo chceš robiť?!“

„Veď je to len tenký nafukovací čln? S ním nedoplávame nikde!“ boli sme bezradní, to áno, ale Eric to vôbec neuľahčoval.

„Keď sme sa pozerali na mapu, neboli sme ďaleko Brazílie. Je to viac, ako nič!“ bol to náš jediný spôsob. Jediný spôsob, ako neumrieť na bohom zabudnutom ostrove.

„Dobre, bol tu niekde na pláži. Aha, tam je,“ ukázal Lucas na nejaký vyčnievajúci kus neďaleko nás.

„Ale nie! Nie, nie, nie!!! Čo teraz? Čo budeme robiť teraz? Sme tu uväznení!“ kričala Luss pri pohľade na prasknutý čln.

„Ako si ho mohol nechať na slnku? Ako?! Sám hovoríš, že je tenký a ty ho necháš na slnku, a tak dlho?! Si ty normálny?!“ strkala som do neho s prívalom zúrivosti.

„Takže ty ma obviňuješ? Podľa teba je to moja vina?! To ty si s loďou do niečoho narazila, nie ja! Keby si dávala pozor, neboli by sme tu!“ Tak teraz on obviňuje mňa?! 

„Ona za to nemohla Eric. Ukľudni sa.“ Snažil sa Lucas upokojiť Erica.

„To hovoríš ty?! To ty si sem chcel ísť!“ 

„Chcela to Luss, nie ja!“ 
Vrieskali po sebe a jeden druhého obviňovali.

„Dosť!!!“ skríkla som ako najhlasnejšie som vedela.

„Nie je to nikoho vina! Jednoducho sa to stalo! Už to nevrátime. Musíme vymyslieť, čo ďalej.“ Nemohlo to takto pokračovať, museli sme niečo urobiť a pri hádkach nevymyslíme nič.

Lucas s Ericom sa objali a ospravedlnili sa sami sebe, a aj nám. Luss z toho bola nešťastná, vôbec nevedela čo má robiť. Snažila som sa jej prihovárať, ale bola na dne. 

„Luss je na tom zle. Ale my musíme vymyslieť, čo ďalej.“ Mala som na mysli pár vecí. Vždy, keď som pozerala nejaký film o tom, ako niekto stroskotal a musel si stavať prístrešok nad hlavou, vysmiala som sa tomu. Hovorila som si, že to nie je možné. Veď predsa vždy máte vysielačku alebo vás niekto nájde, no teraz som v tejto situácii, a do smiechu mi veľmi nie je. 

„Rozdeľme sa. Možno niečo nájdeme alebo niekoho.“ V tejto chvíli som ďakovala bohu za Erica. Vzala som Luss a šli sme spolu, ani neviem kam. Ale hlavné bolo, že niečo robíme. 
Pane Bože, prosím, nech niečo nájdem. Dlho si chladnú hlavu neudržím!

Po dlhej dobe, určite aspoň po dvoch hodinách chôdze, som prestávala dúfam. Chodili sme ako telá bez duše. Luss na dne a ja skoro. Nikde nič, len samý piesok, voda, a zase piesok. Vyčerpaná a s pocitom, že je to v podstate moja vina, som sa zvalila do piesku a nehybne ležala.

„Noé,“ pípla Luss.

„Hmmm?“ otrávene som zagraučala.

„Pozri sa.“

Zodvihla som pohľad od piesku a pozrela sa na ňu. Ukazovala niekde do diaľky. Na nejaký dom. Dom?! Okamžite som sa postavila a bežali k tomu neuveriteľnému zázraku.

Tak, váš názor? Budem rada za všetko :).

zhrnutie

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stroskotaní - prológ + 1. kapitola: