Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Striptíz pre Edwarda - 19. kapitola

29.09.2011 (07:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 75× • zobrazeno 9214×

Bella:

„Pomoc!“ skríkla som. Chlap sa dostal rukou medzi moje stehná a prešiel po mne prstom. Zavrela som oči a kŕčovite zaťala päste. Zrazu sa ťažoba toho tela zo mňa stratila.

„Čo to robíš! Šéf ťa zabije, ty idiot!“ Rýchlo som otvorila oči a schúlila sa do klbka. Vystrašene som pozerala, čo sa deje. Námorník držal toho bastarda pod krkom.

„Do riti, čo robíš?“ prskal ten chlap, no námorník sa nedal.

„Mám ťa nechať? Šéf za ňu vyvalil majetok, čo mu povieš?“ Pustil ho. Chlap sa postavil na nohy a udýchane sa na mňa pozeral. Nechutne si odpľul na zem a v sekunde bol preč. Ten mladý muž sa na mňa šokovane pozeral, ako som sa svoju nahotu snažila chaoticky zakryť prikrývkou.

„Ďakujem,“ vyjachtala som zo seba. Plakala som a bolelo ma celé telo. Námorník len kývol a zmizol. Ležala som chvíľu bez pohnutia a snažila som sa spamätať. Vydesil ma. Bolo to strašné. Každá bunka môjho tela sa cítila pošpinená a pritom nedošlo k najhoršiemu. Som slabá, aby som zvládla to, že si ma niekto vezme na silu. Som príliš krehká. V tomto mal Edward pravdu. Nedokážem čeliť násiliu a bolesti. Mňa to zlomí. Myšlienky plávali mojou hlavou a to, na čo som myslela, ma ubíjalo. Cítila som, že to nezvládnem. Radšej umrieť, než nechať toho muža takto mi ublížiť. Bála som sa toho, na čo som myslela, ale viac som sa bála toho, že mi ublížia. Znásilní ma a kto vie, čo so mnou ešte urobí. Nesmiem to dovoliť. Nesmiem to pripustiť.

Rýchlo som sa postavila a prebehla do kúpeľne. Vbehla som do sprchového kúta a nechala na seba tiecť teplú vodu. Oprela som čelo o kachličky a plakala. Nakoniec som v sebe predsa len našla silu sa obliecť a vrátiť sa do kajuty, kde som si sadla na posteľ a chvela sa. Hlavu som zaborila do dlaní a premýšľala. Prešla už minimálne jedna hodina, a tak som začala nervózne pokukovať po dverách, ktoré sa aj otvorili.

Vo dverách sa objavil ten slizký hajzel a ja som celá stuhla. Cez tvár sa mu rysovalo pár opuchnutých, zatiaľ ružových, škrabancov. Prešiel takmer až ku mne a nenávistne zasyčal.

„Pozri sa, čo si mi urobila.“ Ukázal na svoju tvár. „Ty fľandra, dúfam, že ti to šéf spočíta. Ako sa mám teraz ukázať doma,“ prskol a prešiel k toaletnému stolíku, kde si začal sústredene prezerať svoju tvár. Využila som situáciu a rýchlo som prebehla poza jeho chrbát k otvoreným dverám. Utekala som ako o život a vlastne mi o život aj išlo. Vybehla som po schodoch a rozrazila drevené dvere na palubu. Vonku bolo šero. Bežala som k boku lode a preliezla zábradlie. Vietor mi rozfúkal vlasy na všetky strany. Držala som sa len končekmi prstov. Tá výška ma prekvapila. Nečakala som, že je to tak vysoko, hlavne, keď sa vlny okolo lode rozostúpili.

Obzrela som sa. Ten chlap bol už na palube.

„Ty chceš ujsť?“ zakričal na mňa. „Sme na otvorenom mori, ty hlupaňa. Skočíš do vody?“ Začal sa smiať a opatrne pristupoval ku mne.

„Nerob to, malá,“ ozval sa námorník z druhej strany. Zmätene som hľadela z jedného na druhého. Znova som pozrela do vody a zatočila sa mi hlava. Ruky mi oťaželi a kolená sa rozklepali. Prsty sa mi šmykli a ja som padala. Pár sekúnd voľný pád a potom bolestivý dopad na hladinu. Pripadalo mi to, akoby som spadla na betón a nie do vody. Než som sa stihla spamätať, hladina sa za mnou zavrela a ja som vdýchla množstvo slanej vody. Pálila ma v pažeráku. Snažila som sa dostať nad hladinu. Mávala som rukami a nohami. Keď som už na chvíľu dostala hlavu nad hladinu, prekryla ma vlna a znova som v krku ucítila slanú chuť. Tma bola všade naokolo a ja som už zrazu necítila strach, len prázdno. Zavrela som oči a nechala sa hojdať vlnami.

Ucítila som bolesť na hrudi. Bránica sa mi prudko stiahla a ja som začala kašľať vodu. Otvorila som oči. Nado mnou sa skláňal ten námorník a bol celý mokrý. S úľavou si sadol vedľa mňa. Chvíľu som sa ešte v kašli zvíjala na drevených doskách paluby. Potom som sa začala dvíhať zo zeme, keď ma zdrapol druhý chlap a vlepil mi facku. Mokré vlasy sa mi prilepili o tvár.

„Hoď ju do kajuty, lebo ja by som tú suku zabil. Nemá rozum. Toto nepotrebujem,“ prskol. Námorník ma zodvihol do vzduchu ako pierko a niesol ma do kajuty.

„Nerob hlúposti. O pol hodinu sme na mieste.“ Položil ma na posteľ.

„Zavolali ste na to číslo?“ šepla som zachrípnuto. Smutne sa na mňa pozrel.

„Nemôžem. Ak by na to prišli, je po mne.“

„Ja sa radšej zabijem,“ šepla som a on bolestne skrivil tvár. Zrazu ma totálne šokoval. Z vrecka nohavíc vybral putá a pripútal ma k posteli.

„Nebudem riskovať, že niečo vyvedieš. Vždy je šanca, jasné!“ Otočil sa a náhlivo odišiel. Zúfalo som za ním hľadela, lebo bol mojou jedinou šancou.

Po pol hodine sme vážne zakotvili a ja som sa strhla, keď loď svojím bokom prirazila k doku. Netrvalo dlho a prišiel po mňa námorník. Dal mi dlhý plášť a vyšli sme na palubu. Bola som premrznutá a stále dosť mokrá. Vonku už bola tma. Boli sme na nejakom ostrove a bolo tu jediné dlhé mólo, na ktorom som rozoznala malé golfové autíčko. Ten druhý sa už živo bavil s nejakým mladíkom. Podišli sme k nim.

„Dávaj na ňu pozor, je bláznivá. Skočila nám do mora. Nik musel skočiť po ňu. Radšej si ju pripútaj, aby sa nič nestalo.“ Mladík si ma premeral. Nik ma odviedol až k autíčku a posadil ma.

„Drž sa, malá,“ šepol.

„Volám sa...“

„Nehovor mi to,“ povedal náhlivo. Nechcel poznať moje meno. Bola som len ďalšia chudera, ktorú sem priviezli.

„Som Bella,“ povedala som aj napriek tomu, že mi pritlačil prst na ústa. Ťažko si povzdychol. Nahol sa ku mne.

„Poslal som na to číslo správu,“ šepol mi pri uchu a ja som takmer vyskočila od radosti. Nahla som sa k jeho ruke a pobozkala ju. Nevedela som, ako inak mu mám ukázať, že som mu vďačná. Zas na mňa zasvietil lúč nádeje.

Mladík si sadol ku mne a rýchlo vyrazil. Pozrel sa na mňa.

„Si peknučká,“ povedal s úsmevom. Ja som sa na neho pozrela ako na totálneho idiota. Pripadalo mi to choré. Bavil sa so mnou, akoby sme sa stretli niekde v reštaurácii a nie na takomto mieste a v tejto situácii.

„Kde to sme?“ opýtala som sa pridusene.

„Toto je súkromná pláž. Cez deň je tu pekne. Uvidíš. Musíš sekať dobrotu. Šéf nemá rád hysterky.“ Zasmial sa.

„Čo so mnou bude?“ Pozrela som mu do tváre. Nechápavo zodvihol obočie. Najskôr si myslel, že som bláznivá, lebo viac so mnou nehovoril. Priviezol ma k obrovskému luxusnému domu. Viedol ma dlhou chodbou a potom po schodoch do peknej izby.

„Priprav sa.“ To bolo všetko, čo povedal, než zavrel dvere. Okamžite som sa rozbehla k oknám. Boli zablokované a dali sa otvoriť len troška. Začala som teda otvárať dvere. V kúpeľni bolo okienko otvorené, ale bolo veľmi malé. Aj keby som sa ním prepchala, bolo to na druhom poschodí. Začala som prehľadávať skrinku za skrinkou. Nič, okrem kozmetiky, tu nebolo, a tak som vbehla do izby a hľadala čokoľvek, čo by mi mohlo pomôcť. Zrak mi padol na stolík pri posteli. Bolo to ako vo filme. Na stolíku bol nôž na otváranie listov, pár obálok a pero. Schmatla som nôž a strčila ho pod vankúš. Udýchane som si sadla na posteľ a snažila sa upokojiť. Budem bojovať. Možno budem mať šťastie. Musím vydržať, kým po mňa príde Edward.

Sedela som strnulo na posteli minimálne ďalšiu hodinu. Oči sa mi začali samé privierať a ja som mala čo robiť, aby som nezaspala. Cítila som sa neskutočne uťahane. Pripadalo mi, že som nespala celé roky. Začala som sa knísať zo strany na stranu a zrazu som padla na vankúš. Len si na sekundu ľahnem, pomyslela som si a privrela oči. Zaspala som takmer okamžite.

Prebudil ma zvláštny šramot pred dverami a hlasy. Trvalo niekoľko sekúnd, kým som sa zorientovala. Nebol to sen, v čo som dúfala. Skutočnosť bola taká, že som ležala v posteli nejakého chlapa, ktorý si ma o pár sekúnd vezme. Zneuctí ma a možno ma aj zabije. Rukou som siahla pod vankúš a uchopila nôž. Zovrela som ho v ruke tak silno, že ma čepeľ trocha porezala. Bolo mi to však jedno. Pretočila som tvár do vankúša. Dvere sa s vrzgotom otvorili. Niekto vstúpil dnu a opatrne prešiel k posteli. Ucítila som, ako si sadol na posteľ. Nôž som zovrela pevnejšie v náručí. Jeho ruka ma uchopila za rameno a otáčal ma. Stuhla som. Bola som nervózna. Chvela som sa ako osika. Rukou som vyštartovala oproti nemu. V šere som takmer nič nevidela. Ruku mi obratne zastavil a vtlačil mi ju späť do vankúša. Schmatol mi aj druhú ruku a uväznil mi ju nad hlavou. V amoku som sa zvíjala a nahla som sa, aby som ho mohla uhryznúť. Jeho pery sa vtedy na mňa prisali a váhou svojej hrude ma vtlačil do postele. Doširoka som otvorila oči. Zrak teraz nebol mojím najsilnejším zmyslom, no chuť a čuch áno. Jeho vôňa bola príjemná a mužná. Asi sa moja myseľ úplne pomiatla.

18. kapitola - 20. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Striptíz pre Edwarda - 19. kapitola: