Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 27. kapitola

natáčení


Stratený živel - 27. kapitolaAko bude vyzerať nasledujúci deň? Ako si Bella zvyká na novú prácu? Čo ak nastanú komplikácie?

V práci sme zostali asi do tretej ráno. Napriek takému času bolo dnu ešte veľa mužov, ktorým dievčatá a ženy robili spoločnosť. Túto noc som zvládla obslúžiť štyroch mužov a zarobila som si takmer dvesto dolárov. Veď toľko alebo menej som v bare u Sam zarobila za jeden týždeň!

„Nie každý deň môže byť taký úspešný,“ podotkla Mia. „Môžeš naraziť na takých, ktorí ti nedajú vysoké prepitné. A nie vždy musia byť pekní, na to nezabúdaj. Dôležitú rolu majú peniaze, takže dievčatám je ich vzhľad ukradnutý.“ Vrátili sme sa späť do šatne, kde sme sa prezliekli. Mia však neodolala a skritizovala môj odev. „Mala by si si za tie peniaze kúpiť niečo lepšie, lebo nabudúce ti nemusím otvoriť ja a iný ti neuverí, že tu pracuješ. Mohli by sme ísť zajtra na nákupy a tiež by bolo fajn urobiť niečo s tvojimi vlasmi.“

„S vlasmi?“ opýtala som sa nechápavo. „Čo je na nich zlé?“

Obrátila ma k zrkadlu. „Pozri, sú až príliš dlhé. Ja viem, že asi chceš mať vlasy až po zem, ale iba zakrývajú tvoje krásne telo, po ktorom muži bažia. Stačilo by ich skrátiť tesne nad prsia a možno nafarbiť, aby mali pôvabný lesk.“ Dívala som sa ako sa mi pohráva s vlasmi, potom ich pustila, otočila sa a vzala si zo skrinky kabelku.

„Hm,“ spomenula som si, „Lola mi vravela, že mi dáš kľúč, keďže nemám bývanie.“ Chápavo pokývala hlavou.

„Dobre, tak poď so mnou.“ Kývla na mňa rukou a ja som ju nasledovala po chodbách až k zadným dverám. Vyšli sme von do mierne chladnej noci.

„Kde to vlastne je?“ Auto som mala neďaleko, tak by som ju mohla zobrať. Aj tak mám v ňom všetky veci, takže ho tu nemôžem nechať. Mia však naň bude mať určite samé kritické poznámky.

„Vľavo na tej ulici.“ Ukázala rukou. „Neočakávaj však žiaden luxus. Lola odkúpila celé dve poschodia pre dievčatá, je tam vyše dvadsať izieb. Mesačne sa platí smiešnych päťdesiat dolárov, čo vypovedá aj o jednoduchosti izby a spoločnej kúpeľne. Nie je nás tam ale veľa, keďže niektoré si tu chodia iba privyrábať.“

Prešli sme na koniec ulice a Mia chcela zabočiť vľavo, ale ja som ju zastavila. „Mám tam auto.“ Kývla som hlavou na druhú stranu ulice, kde osamelo stál môj nákladiačik s vyblednutou a olúpanou červenou farbou.

Zasmiala sa. „Myslíš tamten kus šrotu?“ Tvárila som sa naďalej vážne, až pochopila, že si z nej neuťahujem. „Izzy, v tom predsa nemôžeš po Seattli jazdiť! Ako si sa s ním sem dostala?“

„Jazdí dobre,“ poznamenala som, čiastočne urazená z toho, ako nazvala moje auto. Vraj kus šrotu. Ten kus šrotu zato zvládol cestu z Kalifornie až do Washingtonu bez poruchy!

„Nemôžeš v tom jazdiť. Preboha, zajtra s tebou pôjdem na šrotovisko, aby si z neho dostala aspoň nejaké peniaze.“ Už-už som chcela vykríknuť nie, ale ona ma zastavila. „Veď sa naňho pozri. Môže sa každú chvíľu rozpadnúť a potom zaň nedostaneš nič. Zbytočne tu zaberá miesto a s ním ťa ani na parkovisko obchodného centra nepustia.“ Začala sa smiať, ale po chvíľke prestala.

„Idem si aspoň pre veci,“ povedala som a rýchlo prešla na druhú stranu ulice k autu. Vybrala som z neho cestovnú tašku a o minútku bola späť pri Mii, ktorá nás doviedla k vysokej starej bytovke, kde-tu bola opadnutá omietka. Dvere neboli zamknuté a schody boli na niektorých miestach zničené. Ak to mám porovnať s bytom v Port Angeles, toto bolo omnoho, omnoho horšie. Len čo si našporím peniaze, odsťahujem sa odtiaľto. Ach, a to som videla len schodisko.

S Miou sme vyšli až na predposledné poschodie, kde kľúčom odomkla izbu, z ktorej vzala ďalší kľúč. Podala mi ho a ukázala na posledné dvere na konci chodby. Bolo ich tu približne desať.

„Tam máš svoju izbu.“ Následne ukázala na dvoje dvere. „A tam sú spoločné toalety a sprchy. Neboj, každé poschodie má svoje, takže okrem našich dievčat, tam na nikoho iného nenarazíš. Choď sa zoznámiť so svojou izbou a ja za tebou onedlho prídem.“ Zavrela sa do izby a mňa nechala samú.

Vybrala som sa na koniec chodby, kde som odomkla dvere s nápisom 12E. Za nimi na mňa čakala ešte jednoduchšia izba, než akú som mala u Jess. Bola tu jednolôžková drevená posteľ, jedna skriňa, malý stolík so stoličkou a zrkadlo, všetko to bolo staré. Hodila som na posteľ cestovnú tašku, až zapraskala. Čo urobí, keď si na ňu ľahnem ja?

Malé okno ponúkalo výhľad na tmavú ulicu. Bola som tuším na piatom poschodí, ak sa nemýlim. Otvorila som cestovnú tašku a začala vyberať oblečenie, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere. Dnu vošla Mia, keďže som zabudla zamknúť. V noci na to nesmiem zabudnúť, pretože netuším, kto býva na nižších poschodiach a mohol by si tu len tak vkráčať.

„Doniesla som ti čistú posteľnú bielizeň. Práčovňa na mince je na prízemí, keby si náhodou potrebovala niečo oprať. Prací prášok si príď keď tak vypýtať, lebo dole nič nenájdeš. A neodporúčam ti tam niečo nechať, lebo ti to do pár minút zmizne.“ Vyplašene som sa na ňu pozrela, ale ona sa zasmiala a hodila mi na posteľ plachtu a obliečky.

Pozrela sa na moje napoly vybalené oblečenie a začala sa v ňom prehrabávať. „Nečakala som, že tu budeš mať aj dobré kúsky. Ale rozhodne by si mala vyradiť takéto veci.“ Rukou na mňa ukázala a ja som sa v duchu pýtala, čo je na tom zlé. Ona akoby počula moje myšlienky. „Rozhodne nos iba obtiahnuté nohavice, zvýraznia tvoje štíhle nohy. To platí aj o takýchto bundách a mikinách, tie sú tabu. Och, táto koženka je úžasná!“ Podala mi ju a prehrabávala sa ďalej.

„Prečo mi ju dávaš?“ opýtala som sa nechápavo a pozrela na čiernu koženku od sestier.

Pootočila ku mne hlavu. „Vravím, že takto ťa tam nikto nepustí. Vyberám ti vhodné oblečenie, ktoré sa máš odložiť do skrine. Uvidíš, keď sa začneš lepšie obliekať, aj si niekoho nájdeš, pokiaľ si single.“ V podstate mala pravdu. Do baru som sa vždy snažila pekne obliecť, aj keď som išla niekam s Edwardom, možno preto si ma vôbec všimol... Bože, nesmiem naňho myslieť, lebo sa mi roztrasú ruky.

Zavesila som bundu na jeden z troch vešiakov v skrini. Ostatné oblečenie, ktoré mi Mia podávala, som ukladala na poličky. Čierne obtiahnuté rifle, čierne čipkované tielko, krátke topy...

„No páni!“ vydýchla uchvátená a ja som si všimla, čo vytiahla z tašky. Boli to tie nádherné tmavomodré šaty, ktoré som mala na večeri s ním. „Tie museli byť drahé. Odkiaľ ich máš?“

Trhla som sebou pri tých spomienkach. „Od bývalého.“ Presnejšie od jeho sestry, ale to je predsa jedno. Nechcela som ani na jedného z nich myslieť, preto som od nej šaty vzala a uložila ich späť na spodok tašky a zahádzala ich oblečením, ktoré bolo podľa Mie hrozné. Tašku som zazipsovala a odložila hlboko do skrine. Nastalo ticho.

„Prečo si tu?“ opýtala sa po chvíli. Otočila som sa smerom k nej.

„Kvôli práci, a ty?“

Nadvihla jedno obočie. „Tuším, že sa mi chceš zveriť so svojím príbehom rovnako ako ja.“ Posadila sa na posteľ a ja na stoličku, ktorá sa trocha kývala. Dlho sa na mňa dívala sivomodrými očami, ktoré jej pri tmavých vlasoch pekne vynikali, až som sa napokon rozhodla vyjsť s pravdou von.

„Prišla som z Kalifornie do Port Angeles, kde som si našla kamarátku, prácu, bývanie a časom aj priateľa a spoznala som svoju biologickú rodinu. Bola som dokonale šťastná. Avšak jedného dňa moja kamarátka bez stopy zmizla a ja som sa musela vysťahovať. Priateľ mi celý čas klamal a s rodinou som prerušila kontakt. Nemala som peniaze, a preto ma Carmen poslala sem.“

„Poznala som Carmen. V klube pracujem od jeho začiatkov, Lolu som poznala už dávno predtým. Začínala som tam ako dvadsať ročná. Mala som malú dcérku a keďže ma partner vyhodil z domu, Lola mi oznámila, aký biznis rozbieha. Partner sa o tom dozvedel a čo myslíš, komu na súde zverili malú, dobre zabezpečenému mužovi alebo štetke?“ Odmlčala sa a ja som sa na ňu s ľútosťou pozrela. „Teraz platím vysoké alimenty a vídavam ju raz mesačne, ale aj to mi chce obmedziť, nechce, aby ma považovala za svoju matku.“

Pokrčila ramenami a postavila sa. „Každý si musíme prejsť svojím peklom, ale raz nás isto čaká nebo.“ Ešte mi zaželala dobrú noc a odišla.

Sedela som tam ako oparená. Ani v najmenšom som netušila, že pod tou tvrdou škrupinou sa v nej skrýva matka odtrhnutá od dcéry. Pôsobila na mňa tak pokojne, tak vyrovnane a pritom trpela bez svojej dcéry. Napriek tomu v tej práci ostala namiesto toho, aby si našla nejakú inú a mala možnosť získať dcéru do svojej opatery. Prečo? Za toľké roky nedokázala opustiť Lolu a ísť svojou cestou?

Zopla som si vlasy do gumičky a vybrala sa na spoločné toalety, kde som si zmyla z tváre mejkap, ktorý mi pripomínal, čo som dnes v noci robila. Nechala som sa obchytávať cudzími mužmi, tisla sa k nim, zhovárala sa s nimi, všetko len pre peniaze, pre tie hlúpe bankovky, vďaka ktorým sa môžem niekam posunúť, môžem si kúpiť byt, nájsť si lepšiu prácu. Stačí prežiť niekoľko mesiacov.

Vrátila som sa na svoju izbu, kde som sa pre istotu zamkla. Prezliekla som sa do pyžama a zaliezla do postele, ktorá podo mnou zapraskala, akoby sa mala rozpadnúť. Do rúk som vzala mobil a zažmurkala na oslepujúce svetlo displeja. Otvorila som správy, označila ich a chystala sa ich odstrániť. Nad nimi svietilo jeho meno s číslom. Posledný raz som si ich prečítala a odstránila. Zabolelo ma pri srdci počas spomínania naňho. Oči sa mi zaliali slzami, tak som nechala mobil dopadnúť na zem a pretočila som sa na chrbát.

Prečo si všetci musíme prejsť peklom? Prečo nemôže byť všetko skvelé a jednoduché? Chýbali mi Jess, sestry aj Edward. Cnelo sa mi za bytom aj prácou v Port Angeles. Chcela som sa vrátiť späť do Kalifornie za Adele a Terrym. Na chvíľu som oľutovala, že mi povedali pravdu. Nespoznala by som síce nových ľudí ani svoju skutočnú rodinu, ale možno by som bola šťastná a nemala by som také problémy, ako teraz.

Zavrela som oči a snažila zaspať s myšlienkou, že raz na každého čaká nebo.

 

Ráno... Teda, už bol takmer obed, keď som sa zobudila. Za šesť minút dvanásť. Cítila som sa unavená, no prevrátila som sa a donútila sa posadiť. Netušila som, čo budem dnes robiť. Musím však zájsť za Miou, aby som vedela, o ktorej mám prísť do klubu.

S kozmetickou taštičkou a uterákom som išla na toalety, kde som si umyla tvár a zuby a začala si rozčesávať zamotané vlasy zo včerajška. Nemala som nimi toľko pohadzovať. Vtom sa dvere otvorili a dnu vošla Mia.

„Bré ránko. Som rada, že už sa chystáš do nákupného centra. Najskôr sa ale stavíme na raňajky, ukrutne mi škvŕka v žalúdku.“ Postavila sa pred vedľajšie umývadlo a ja som sa na ňu so zdvihnutým obočím pozrela.

„Do nákupného centra?“ Hodila po mne pohľad, akoby som bola z inej planéty, a začala sa upravovať.

„Áno, veď sme sa o tom včera rozprávali. Kúpiš si niečo lepšie do šatníka a zveríš sa do rúk nejakému dobrému kaderníkovi.“ Začala si nanášať maskaru na mihalnice, zatiaľ čo ja som sa ešte párala s uzlíkmi vo vlasoch. Keď si všimla, s čím sa tak zdržiavam, súhlasne prikývla. „Vravím, že ich musíš o polovicu skrátiť. Budeš mať s nimi menej starostí. Rýchlejšie ti vyschnú, minieš menej šampónu a nezakryjú ti poprsie pred mužskými pohľadmi.“

Práve dnu vošlo zívajúce dievča s ryšavými vlasmi. Mia sa v zrkadle uškrnula. „Vyzerá to, že si v práci zostala o čosi dlhšie, že Emma?“

Dievča ospalo prešlo okolo Mie na toaletu, pričom si neodpustila poznámku: „Choď dokelu.“ S Miou to však nespravilo nič, len sa ďalej usmievala.

„Zbožňujem takéto pozitívne rána. Čo ty, Izzy?“ Kútikom oka na mňa pozrela, na čo som len s úsmevom zavrtela hlavou, a ona ďalej pokračovala v líčení. Mne sa za ten čas úspešne podarilo rozčesať vlasy. Vrátila som sa do izby, kde som dlho hľadela na puzdro so šminkami, až som to vzdala a postavila sa pred zrkadlo a snažila si čo najdôkladnejšie naniesť jemnú linku. Pomerne sa mi podarila. Zakončila som to maskarou a jemným mejkapom.

Musela som sa na seba v zrkadle usmiať, pretože som vyzerala omnoho lepšie. Riadila som sa Miou, a preto som si obliekla krátky bordový top nad pupok, obtiahnuté rifle a na vrch čiernu koženku. Prezrela som sa v zrkadle a zhodnotila, že to vôbec nie je zlé. Práveže som sa cítila trošku odvážne, ako Izzy v noci, keď bez štipky zahanbenia vkráčala v erotickej spodnej bielizni medzi cudzích mužov.

Náhle do izby vošla Mia v svetlej rifľovej bundičke a krátkych obtiahnutých čiernych šatách s väčšími bielymi bodkami a uznanlivo hvízdla. „Dobrá zmena, oproti včerajšku.“ Zasmiala sa. „No poď, inak umriem od hladu. Zastavíme sa v mojej obľúbenej kaviarni.“

Vzala som si malú kabelku cez rameno, do ktorej som si odložila peniaze a mobil, a Mia ma už ťahala preč, až som ledva stihla zamknúť dvere. Vonku bolo príjemne, takmer až teplo. Auto som nechala tak, nehodlala som ho dať zošrotovať, ale zároveň som sa v ňom radšej nevozila.

Prešli sme pár ulíc, až sme došli do jednej rušnejšej, kde sa nachádzala príjemná kaviareň. Mia si objednala miešané vajíčka a kávu, ja som si popýtala moje obľúbené lievance s javorovým sirupom. Keby sme mali aspoň malú kuchynku, nemala by som problém pripraviť raňajky pre seba i pre ňu. Bola som vďačná za to, že máme aspoň práčovňu, inak by som musela nosiť tašku so špinavým oblečením niekoľko ulíc a potom naspäť.

Staršia pani nám doniesla raňajky a Mia sa do nich s radosťou pustila, občas si uchlipla z kávy. Až keď sa mi vôňa jedla dostala do nosu, uvedomila som si, ako veľmi som hladná. Uznala som, že tak dobré lievance by som ja nepripravila.

Len čo sme dojedli, pobrali sme sa na zastávku, odkiaľ sme sa autobusom odviezli k jednému z najlepších nákupných centier. Netušila som, že v Miinej spoločnosti sa budem cítiť tak príjemne. To, čo sme si nadránom povedali v mojej izbe, sme už ani len slovkom nespomenuli. Nechceli sme myslieť na smutné veci, a preto som sa jej pýtala, kam a čo chodí nakupovať.

V nákupnom centre sme začali hneď s najbližším obchodom s oblečením. Našla som veľa pekných kúskov, ale musela som šetriť, keďže som mala už len okolo stosedemdesiat dolárov a potrebovala som si niečo nechať na úpravu vlasov. Musela som sa teda rozhodovať rozvážne. Keď som však zbadala nádhernú červenú koženú bundičku, ktorú mi schválila aj Mia, nemohla som odolať a nepozerala na vysokú cenu. Prešli sme viacero obchodov, kde som si kúpila už len čiernu sukňu.

Mia ma donútila ísť do obchodu so spodnou bielizňou a aj keď som sprvu namietala, niektoré krásne čipkované kúsky ma upútali. Predovšetkým čierno-ružová čipkovaná podprsenka a nohavičky, ku ktorým ladili rovnaké podväzkové pásy a jemné čierne pančuchy.

„Topánky ti nejaké nájdeme, ale toto si musíš kúpiť!“ prehovárala ma, až som sa nakoniec podvolila a odniesla veci k pokladni. Bankoviek som mala razom pomenej. Ostalo mi niečo na kaderníka a na nejaké drobnosti. Ešteže som mala na byte odložené nejaké peniaze, ktoré som si zarobila v Port Angeles.

Mia si toho tiež nekúpila veľa, ale neodolala čiernym čipkovaným šatám, tmavomodrej priehľadnej blúzke a roztrhaným rifliam. Jedným z posledných bol obchod s dekoratívnou kozmetikou. Ja som si neplánovala nič kúpiť, ale ona ma predsa len nahovorila na tmavočervený rúž.

Nakoniec sme navštívili kaderníctvo, kde Mia kaderníkovi opísala predstavu môjho účesu. Nenápadne som načúvala, čo sa chystajú s mojou korunou krásy spraviť. S neochotou som sa zverila do rúk kaderníkovi, ktorý s mojimi vlasmi stváral kadečo. Najprv ich strihal, zdalo sa mi, že až príliš. Následne ich nafarbil, zmyl farbu, vyfúkal a žehličkou a kulmou upravil. Zato bolo príjemné, s akou nehou sa mi staral o vlasy, aj som sa pri tom uvoľnila.

Keď bol kaderník hotový a chystal sa ma otočiť k zrkadlu, začali ma nahlodávať obavy, ako budem vyzerať. Čo ak budú príliš krátke? Alebo príliš svetlé či tmavé? Čo ak sa pomýlil a namiešal zlú farbu? Mohol urobiť akúkoľvek chybičku.

Otočil ma k zrkadlu a vtom momente ma uvidela aj Mia. Nezmohla sa ani na slovo rovnako, ako aj ja. Vlasy mi siahali tesne nad prsia, mali krásny lesk a boli vlnité ako od prírody. Boli jemné a hladké na dotyk sťa zamat.

„Vyzeráš epicky! Vsadím sa, že ťa v práci nikto nespozná.“ Zľahka sa dotkla mojich vlasov, aby sa presvedčila, či sú také hladké, ako sa na prvý pohľad zdajú. „Vravela som, že ti to prospeje. Krásne ti odhaľujú prsia.“ Zasmiala sa, a keď som pri pokladni zaplatila, náhlili sme sa na rýchly obed – alebo skôr večeru. Tvrdila, že sa musíme poponáhľať, aby sme sa stihli vrátiť na byt a potom do práce.

Dali sme si v rýchlom občerstvení chutné cestoviny a následne sme išli na autobus, ktorým sme sa odviezli o zástavku ďalej a boli sme tak o kúsok bližšie k bytu. Do bytu som vošla pár minút po piatej, čo bolo podľa Miiných slov celkom neskoro.

„Klub otvárajú už o štvrtej, ale máme šťastie, že tam pracuje toľko dievčat, ktoré sa striedajú,“ rozprávala počas chôdze do práce. Nestíhala som sa prezliekať, preto som sa neprezliekala a tašky nechala na posteli, so sebou som si vzala iba tú menšiu, v ktorej sa skrývala krásna čipkovaná bielizeň.

Došli sme k železným dverám, Mia na ne zaklopala a o minútku nám otvorilo pre mňa neznáme dievča. Bolo ich tu toľko, že som si nedokázala zapamätať všetky tváre, a preto som si nebola istá, či som ju včera zahliadla.

Ako prvé sme sa išli osprchovať a následne v ružových saténových župančekoch sme vošli do šatne, kde som si obliekla môj dnešný úlovok. Cítila som na sebe pohľady ostatných dievčat po celý čas. Našla som si svetloružové vysoké topánky, Mia mi naniesla na viečka očné tiene a troška upravila linku. Vlasy som mala vlnité, takže tie nepotrebovali žiadnu úpravu. Už len pár kvapiek parfumu a bola som pripravená.

Otočila som sa k zrkadlu a bola nadmieru spokojná. Moje prsia vyzerali plnšie a vďaka podväzkovému pásu som mala čiastočne zakryté brucho. Dnes sme vynechali rúž, aby som vyzerala ako bábika. Mia vyzerala ako pravý opak mňa, mala do oči bijúcu červenú čipkovanú podprsenku a nohavičky, k tomu zladila čierne samodržiace pančuchy a červené lodičky.

„Piatková noc je jedna z najrušnejších,“ upozornila ma, keď sme kráčali po chodbe ku dverám so  závesom, v ktorých sa zjavilo blonďavé dievča náhliace sa do šatne.

„Ale zato je to najlepší deň na zarábanie, že?“ Nadvihla som jedno obočie a pousmiala sa na ňu.

Uškrnula sa. „V podstate áno.“ Vošli sme dnu a ja som si hneď všimla, že je tu omnoho viac ľudí než včera, omnoho viac dívajúcich sa párov očí. Ťažký cigaretový vzduch ma zaštípal v očiach. Vybrala som sa k baru, kde som si vypýtala jednu ochutenú vodku, lebo som sa cítila viac nervózna než včera.

„Snažíš sa zapíjať stres?“ opýtala sa.

Moja ruka s pohárikom sa zastavila na polceste. „Máš nejaký lepší nápad?“ Asi som sa nemala pýtať, pretože mi s úsmevom podala škatuľku cigariet. S ohrnutým nosom som sa naň pozrela.

„No tak, aspoň to skús.“ Zobrala mi pohárik a položila ho na pult. Keďže som sa nemala k činu, vzala mi škatuľku a zapálila si jednu cigaretu, ktorú mi následne podala. „Pokiaľ sa nechceš dusiť, nenasávaj do pľúc, ale iba do úst. Nechaj si tú chuť uležať na jazyku.“ Neochotne som sa riadila jej pokynmi. Jemne som si potiahla do úst a v momente som pocítila horkastú, jemne pálivú chuť tabaku. Časť som vyfúkla a časť vdýchla, načo som zakašľala. Chcela som jej ju vrátiť, ale pobádala ma, aby som to zopakovala. A tak som jej prianie splnila.

Potiahla som si, dym sa mi zastavil v ústach a pri vydychovaní som časť vdýchla. V hrdle ma to príjemne pálilo a na jazyku mi ostala horkastá chuť. Musela som uznať, že to pôsobilo ako afrodiziakum, nepociťovala som žiadnu nervozitu či stres, a to som sa nemusela opíjať.

„Vidíš,“ potiahla si, keď som jej vrátila cigaretu, „nie je to také zlé.“ Vyfúkla na mňa kúdol dymu. „A tak sa z pasívnej fajčiarky stala aktívna.“ Zasmiala sa a ja som sa k nej pridala.

„Prosím ťa, neplánujem v tom pokračovať.“ Nadýchla som sa vzduchu, ale aj v tom som cítila cigarety. Tu sa čerstvého vzduchu asi nedočkám.

Žmurkla na mňa. „Veď uvidíme.“ Dofajčila cigaretu a vybrala sa hľadať voľného muža. Urobila som to isté, ale išla som opačným smerom. Ladne som kráčala pomedzi stoly s kreslami s vypätou hruďou, pohľadom som prečesávala okolie. A hľa, tam sedel osamotený muž. Hneď som si všimla, že nie je taký pekný, ako moji predošlí zákazníci, ale pokiaľ mi dá veľa peňazí, nevidím v tom žiaden problém. Presne ako vravela Mia, na vzhľade tu nezáleží.

Bol to pán po päťdesiatke, nebol veľmi príťažlivý, no napriek tomu som sa k nemu predklonila. „Dáte si niečo?“

Zdvihol zrak, najprv mi pozrel do tváre, no následne mu oči zabehli k mojim prsiam. Usmiala som sa a jemne naklonila hlavu nabok. Jazykom si navlhčil pery, ktoré sa mu následne roztiahli do úškrnu.

„Dones mi koňak, kuriatko.“ Len čo som sa vystrela a vykročila k baru, tľapol ma po zadku. Ovládla som sa a nezareagovala na to, iba som odišla k baru po drink a vrátila sa späť k mužovi. Tvárila som sa, akoby sa nič nestalo, s úsmevom som sa posadila na opierku a naklonila sa k nemu bližšie. Chlipnou rukou sa ma dotýkal, rozprával mi o svojich problémoch a ja som ako anjelik počúvala a hladila ho po stehne.

Stálo to za to, lebo k barovému pultu som sa vrátila s vysokou čiastkou peňazí. Hneď som tretinu podala barmanke, aby som na to náhodou nezabudla, inak by som mala problémy. Onedlho za mnou prišla Mia s tiež slušným počtom bankoviek. Sadla si na barovú stoličku a ja vedľa nej.

„Už tu ostaneme a budeme sa pozerať.“ Natiahla sa po škatuľke cigariet, a keď ma ponúkla, jednu som si bez uváženia vzala.

„Pozerať sa? Na čo?“ Podržala mi pred cigaretou oheň, potiahla som si a vyfúkla dym. Tá horkastá chuť bola príjemná.

Tiež si jednu zapálila. „Každý večer o siedmej mávame vystúpenie. Čo myslíš, načo máme to pódium?“ Zasmiala sa, no keď hudba utíchla, prestala. V celej miestnosti nastalo ticho. Na pódiu sa črtali obrysy postáv, ale v takej tme som ich nedokázala rozoznať.

Následne sa odtiaľ ozvala žena s prenikavým hlasom, ktorá začala spievať, a následne s ňou sa rozoznela hudba a svetlomety namierili na pódium, na ktorom začala tancovať skupinka asi desiatich dievčat oblečených v podobných kostýmoch, ktoré odhaľovali len o trochu menej nahej pokožky než naše odevy.

Ich telá sa vlnili do rytmu hudby, pohyby mali ladné a zvodné, akoby na pódiu vyrastali. Dievča s rovnými krátkymi blond vlasmi a ofinou spievalo hlavné vokály, zatiaľ čo ostatné ju iba dopĺňali. Svojimi telami k sebe lákali mužov, až aj ja som mala chuť pridať sa k nim a tancovať, taká tá hudba bola chytľavá.

Vtom svetlomety namierili aj do publika, kde na niektorých stoloch tancovali dievčatá v rovnakých trblietavých kostýmoch. Všetky boli tak dokonale zladené, boli tak ohybné, až mi svojím vystúpením zobrali dych. Určite som nebola jediná. Každý v miestnosti bez dychu sledoval ich tanec, ich zvodné vrtenie bokmi či zadkom.

Postupne sa rozpŕchli medzi stoly, aby viacerí ich mohli vidieť zblízka. Najviac však dokázala upútať mladá žena so zlatom v hrdle. Muži ich hltali pohľadom, a keď sa ozval posledný tón, v miestnosti zavládla tma, no o chvíľu rozsvietili na rovnaké prítmie ako vždy a na pódiu sa ukláňali tanečnice. Musela som odložiť cigaretu do popolníka a pridať sa k búrlivému potlesku. Vzápätí som ju vzala späť medzi ukazovák a prostredník a nasala tabakový dym do úst.

„Kto je to?“ opýtala som sa Mie ukazujúc na dievča z pódia, ktoré práve zmizlo za dverami so závesom.

„To je Ellie, naša najlepšia vokalistka.“ Zahľadela sa niekam, akoby bola duchom neprítomná. „Spomínam si, ako sa Lola snažila prilákať viac zákazníkov. A tak som jej poradila, aby zaviedla tanečné vystúpenia. Ver či nie, aspoň polovica z nich tu prišla iba kvôli tomu.“ Hlavou kývla smerom k obsadeným stolom.

„Nebolo by lepšie,“ uvažovala som, „keby sa k nim pridali aj ostatné dievčatá. Je fajn, že sa prejdú pomedzi stoly, ale keby ich bolo viac, každý muž by mal z toho zážitok a omnoho väčší.“

Zasmiala sa. „Žubrienka, nemôžeš si tu len tak nakráčať a meniť pravidlá.“ Znova sa zasmiala, no potom sa ku mne naklonila. „Skúsim to navrhnúť Lole.“ S úsmevom som sa na ňu pozrela. Žeby som mala dobrý nápad?

Mia zahasila cigaretu do popolníka a odišla. Zahľadela som sa na mužov sledujúc, či niektorý z nich nie je opustený. Momentálne mal však každý spoločnosť, a tak som pomaly dofajčila cigaretu. Už-už som sa chcela vybrať do šatne, aby som si skontrolovala mejkap, ale náhlila sa ku mne dievčina, ktorá mi odkázala, že ma potrebujú na dvojke.

Prešla som okolo stolov až k boxu so závesmi, ktorý bol asi najväčší zo všetkých. Odhrnula som záves a vošla dnu, kde sedeli okolo stola štyria pekní páni. Pri nich postávala Lola a s jedným sa zhovárala.

„A tu je naša najnovšia členka, Izzy,“ predstavila ma a ja som sa s úsmevom postavila za osamelého muža a pohladila ho po napätých ramenách. Okrem mňa tu bola Mia, Emma, ktorú som spoznala ráno, a jedno neznáme dievča s anjelsky svetlými vlasmi. „Tak ja vás teda nechám. Ešte sa niekedy uvidíme, Marcus.“ Lola opustila box a každá sme sa plne venovali svojmu mužovi. Na Mii bolo vidieť, že už tu pracuje dlhé roky, počas ktorých nazbierala prax. Nezaháľala som a nechala muža, nech sa ma dotýka, aby som potom dostala veľké množstvo peňazí.

 

Dnešný večer bol zatiaľ bezproblémový. Dvakrát sme si s Miou dali pauzu, išli sa nadýchať čerstvého vzduchu a upraviť sa do šatne. Postávala som pri bare, keď ku mne prišla Lexie.

„Nejaký muž v prvom boxe si ťa vyžaduje.“

„Mňa?“ opýtala som sa prekvapene.

Lexie nechápavo stiahla obočie. „Pýtal sa na Izzy a ty si jediná Izzy, ktorú poznám.“ Netušila som, kto by si mohol vyžadovať moju spoločnosť. Musel to byť niekto z mojich predošlých zákazníkov, keď poznal moje meno.

Došla som k boxu, odtiahla záves a uvidela toho podnikateľa zo včera. Nahodila som úsmev, a keďže bol sám, trochu som sa znepokojila. Zatiaľ som nebola v boxe úplne sama so zákazníkom. Včera sa zdal byť milý, až na tie posledné otázky, ale asi som ho iba príliš zvádzala. Možno by som mala ubrať, aby si muži nemysleli, že sa chcem s nimi vyspať.

Pristúpila som k nemu a zľahka ho pohladila po ramene. „Dáš si niečo?“ Nato sa uškrnul.

„Dnes len teba,“ zašepkal a stiahol ma za ruku k nemu do lona, až som takmer zjajkla. Zase som pololežala, zatiaľ čo mi on dychtivo prechádzal rukou od stehna, po boku až k prsiam. Snažila som sa odtiahnuť, ale veľmi sa mi nedarilo.

„Máme dosť času, nemusíme ísť na to tak zhurta.“ Išiel na mňa prirýchlo, príliš veľa dotykov hneď na začiatku. Snažila som sa ignorovať jeho ruky, ale nešlo to.

„Ja len dokončujem, čo si včera začala,“ zamumlal mi do pokožky, keď perami bozkával môj dekolt. Znechutene som sa striasla. Rukami som sa mu zaprela do hrude, no ani to nezabralo. Namiesto toho jeho stisk zosilnel, čo nebolo príjemné. Bola som slabá a mohla som sa brániť akokoľvek, s ním to ani nepohlo, ba práve naopak, mal z toho väčšiu zábavu.

„No tak! Chceš peniaze. Alebo nie?“ zachrapčal mi do ucha. Potrebovala som peniaze, ale nie takýmto spôsobom, bolo toho na mňa už priveľa, zachádzal priďaleko. No tie peniaze... Prudko ma chytil za boky a obrátil tak, že som si naňho musela sadnúť obkročmo, inak by som si mohla natiahnuť nejaký sval. Opäť som ho zatlačila rukami do hrude, načo okolo mňa obopol ruku, ktorou mi rozopol podprsenku, zatiaľ čo druhou sa zo mňa snažil stiahnuť nohavičky.

„Pomoc!“ zakričala som, ale môj hlas bol prislabý, preto som to zakričala znova a hlasnejšie. Zúfalo som dúfala, aby ma niekto započul, aby sem nahliadol a pomohol mi. Ktokoľvek.

Dnu razom vtrhol mohutný ochrankár, ktorý zo mňa surovo strhol mužove ruky a ja som tak bola oslobodená z jeho zovretia. Okamžite som sa postavila pridržiavajúc si podprsenku na prsiach a cúvala som, až kým som chrbtom nenarazila do steny.

„A von!“ zahučal naňho ochrankár, ktorý ho ľahko ako mušku vytiahol von.

„Ty odporná malá suka!“ zasyčal s nenávistným pohľadom, než zmizol za závesom. Klepala som sa, a preto som si radšej sadla. Roztrasenými rukami som sa snažila zapnúť si podprsenku, čo sa mi podarilo až na siedmy pokus. Predychávala som, čo sa pred chvíľou stalo, k čomu mohlo dôjsť. Mia ma neupozornila, aby som si dávala pozor v boxoch s jedným mužom. Vari ešte nič také nezažila?

Sedela som tam ešte niekoľko minút, kým som bola schopná postaviť sa a vyjsť z boxu. Zahliadla som postavu, ako sa ku mne náhli – Mia.

„Preboha, si v poriadku?“ Chytila ma za ramená a jemne mnou zatriasla. Cítila som, ako sa mi do očí hrnú slzy, čo si Mia všimla, objala ma okolo ramien a odviedla ma do šatne, kde ma usadila na stoličku. Stále som sa triasla a slzy mi už tiekli po tvári.

Pevne ma objala a pohladila po chrbte, pričom mi do ucha šepkala upokojujúce slová. Okolo nás sa zhŕkli dievčatá, ktoré sa vypytovali, čo sa mi stalo. To v postate nevedela ani Mia, ale pravdepodobne videla, ako vyviedli toho muža von.

„Včera mi ponúkal sex,“ začala som habkavo, „ale ja som to odmietla. A dnes prišiel znova, nevedela som, že on ma čaká v boxe. Dotýkal sa ma a chcel...“ Nedokončila som vetu, ale ostatné si to isto vedeli domyslieť. Mia ma ešte tuhšie objala. Počula som ľútostivé slová dievčat, ktoré sa postupne rozpŕchli.

„Poď, prezlečieme sa a pôjdeme na byt,“ prihovorila sa mi, na čo som iba súhlasne prikývla. Pomaly som sa prezliekla a zatúžila som po sprche, aby som zabudla, aby som zmyla tie dotyky z môjho tela. Stále sa uisťovala, či som v poriadku, a počas cesty na byt ma pozorne kontrolovala.

Odprevadila ma až do izby a opýtala sa, či má so mnou zostať, no ja som iba pokrútila som hlavou. Nechcela som ju viac zaťažovať. Postačí mi, ak sa osprchujem a poriadne vyspím.

Pri odchode sa zastavila vo dverách. „Prepáč, že som ti nepovedala, aby si si dávala pozor. Keď si sama, je lepšie, ak sa uistíš, že je ochrankár nablízku, alebo ho požiadaš, aby stál pred boxom.“ Popriala mi dobrú noc a uistila ma, že keď budem čokoľvek potrebovať, mám za ňou hocikedy prísť.

Bolo iba pár minút po druhej. Zobrala som si osušku a pyžamo a vybrala sa do spoločných spŕch, kde našťastie nikto nebol. Teplá voda uvoľnila moje napäté svaly a para s vôňou sprchového gélu ma príjemne opantávala. Následne som sa v pyžame s mokrými vlasmi vrátila na izbu.

Ľahla som si do postele a aj keď ma ešte prenasledovali spomienky na mužove dotyky, po sprche mi prišli menej reálne, až som sa snažila samú seba nahovoriť, že to všetko bol iba sen.


Chcem sa poďakovať za komentáre k predošlej kapitole, neskutočne ma potešili. :) Budem vďačná, ak opäť nejaké zanecháte.

P.S.: Nechcem veľa prezrádzať, ale čoskoro sa objaví nová postava. A plánujem aj ďalšiu sériu, ktorá je však v nedohľadne, keďže po tomto príbehu sa plánujem vrhnúť na nejaký iný. :D


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 27. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!