Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 18. kapitola

...


Stratený živel - 18. kapitolaSestry, svet živlov a moc... Nezabudli sme na niečo?

Onedlho sme sa všetky štyri ocitli vo svete živlov, do ktorého vraj skutočne patríme. Bol naším pravým domovom. Tam ste nemuseli pred nikým tajiť, že máte nadprirodzené schopnosti, boli ste sami sebou.

Našli sme si potôčik, ktorý som potrebovala na precvičovanie svojej moci. Hneď sme prišli na to, že to bude potrebovať čas, pretože som nedokázala ovládať veľké množstvo vody. Nanajvýš guľu vody rovnako veľkú, ako je moja zovretá päsť.

Ony mi taktiež predviedli svoje schopnosti. Prvá bola Rose. Zamerala sa na jeden obyčajný dub, ktorého listy sa postupne zafarbili do hneda a opadali na zem, až strom ostal bez jediného lístka na konároch. Alice sa k nej pripojila a rozvírila hromadu lístia do víru. Ja som na tu scenériu len s úžasom hľadela neschopná slova.

Esme to zavŕšila tým, že listy vzplanuli, ostal z nich len popol.

„Páni,“ vydala som zo seba.

„Teraz to skús ty,“ povzbudila ma Esme s úsmevom na perách, snažila sa mi dodať odvahu. „Vlož do toho všetku svoju silu, všetku svoju energiu. Zameraj sa na ňu. V mysli si predstavuj, čo má urobiť a ona ťa poslúchne.“

Plnila som jej pokyny, ale aj napriek tomu som stále mala slabú moc. Toto bude potrebovať veľmi veľa času a trpezlivosti. Ja som sa však nevzdávala a cvičila som ďalej. Skúšala som všetky možnosti – v duchu som sa tej vode sprvu milo prihovárala, keď ma to už začínalo štvať, kričala som naň, no nič nezaberalo. Samozrejme, nie nahlas.

Dobre, skúsim to inak.

Potôčik nebol hlboký, takže som sa neobávala, že by som si mohla namočiť šaty. Najprv som ponorila jednu nohu a následne druhú. Bolo to... príjemné. Ako sa mi  voda obmývala okolo nôh. Natiahla som pred seba obe ruky a zavrela oči. Prerušila som tok svojich myšlienok a sústredila sa výlučne na vodu. Cítila som, ako sa do mojich rúk vlieva energia.

Len čo som otvorila svoje oči, naskytol sa mi pohľad na scenériu priamo predo mnou. Presne ako v mojich predstavách. Voda veľkosti miniatúrneho obláčiku sa vznášala vo vzduchu. Nebolo to bohvieako ohromné, ale pre mňa to bol zatiaľ najväčší úspech. Dokázala som to!

Zovrela som obe ruky v päsť a spŕška vody dopadla späť do potôčika.

Alice mi nadšene zatlieskala. Preskočila som pohľadom na Rose, ktorá sa len milo usmievala. Iba Esme sa ozvala.

„Dokážeš pred dopadom tú vodu zadržať?“ Nadvihla jedno obočie a ja som to prijala ako výzvu. Preto som im predviedla všetko, čo bolo v mojich silách.

 

Po nejakom čase sme si dali prestávku, sadli si do trávy a rozprávali sa. Neskôr sme znova precvičovali a potom sme sa prechádzali po lese. Všetko tu bolo také očarujúce, až som nemala chuť opustiť to tu, ale vedela som, že čo nevidieť sa budem musieť vrátiť do ľudského sveta.

Počas môjho „pobytu“ vo svete živlov som stihla postrehnúť, že slnko na oblohe sa posúva ako aj u nás. Zaujímalo by ma, či tu taktiež nastane noc. Lenže to ma nenapadlo práve vtedy, keď sme sa všetky štyri zhovárali. S odvahou som sa Rose opýtala, ako využíva svoju moc. Povedala, že vlastní v meste malé kvetinárstvo, pretože ku kvetom má najbližšie. Dokáže urýchliť proces vädnutia, ale vie ich aj opäť postaviť na nohy.

Raz tam určite musím zájsť!

 

Do sveta ľudí sme sa vrátili tak ako predtým – cez jazierko. Bol to vážne zvláštny typ portálu, na rozdiel od stromov. Tie mi prišli ešte celkom v pohode, ale ten, kto vymyslel jazierko na teleportáciu, musel mať veľmi bujnú fantáziu. Prečo jednoducho nemohli spraviť rovnaké portály?

Mala som späť svoje typické oblečenie. Zo zvyku som skontrolovala aj svoj mobil.

„Štyri hodiny?“ zhrozila som sa. Presnejšie, bolo o päť minút štyri. „Ako je to možné?“ Vyplašene som sa na ne pozerala. Veď sme tam nestrávili až šesť hodín! Nanajvýš dve. Alebo som stratila pojem o čase?

„No, veci sa majú tak, že čas v našom svete plynie rýchlejšie,“ začala s vysvetľovaním Esme, ale Rose jej do toho skočila.

„Jednoducho, keď uplynie jedna hodina, v ľudskom svete sú to tri.“ Pokrčila ramenami, akoby sa nič nedialo. Ale práveže dialo. Mala som len hodinu na to, aby som sa dostala domov, prezliekla sa a išla do práce. A je tu ešte jeden dosť veľký háčik. Nemám so sebou auto.

„Prečo ste mi to nepovedali skôr?“ Ešte než stihli odpovedať, mávla som nad tým rukou. „To je jedno, teraz len potrebujem rýchlo odvoz. Vezmete ma, prosím, do Port Angeles?“ S nádejou v očiach som sa na ne zahľadela.

„Jasné, to nie je problém.“ Alice sa usmiala a už ma viedli k autu odstavenému na krajnici. Bol to krásny nový kabriolet s červenou metalízou. Podľa toho usudzujem, že o financie nemajú veľké starosti.

Za volant si sadla Rose, ku ktorej to auto dokonalo pasovalo. K nej si sadla Esme a ja s Alice sme sedeli vzadu. Rose pochopila, že sa ponáhľam, preto neotáľala a dupla na plyn, až ma trocha hodilo do sedadla. Našťastie mi nebolo zle od žalúdka. Aj napriek tomu som každú chvíľu kontrolovala čas na mobile, pričom som bola viac a viac nervózna.

„Neboj,“ Alice mi priateľsky položila ruku na rameno, „všetko v pohode stihneš.“ Jej slová ma čiastočne upokojili, tak som sa na ňu vďačne usmiala. Bola mi príjemnou oporou. Všetky tri sa ku mne milo správali, obzvlášť Esme. Aj Alice, len ona bola viacej živšia a energickejšia. Rose bola tak trochu odmeraná, čo neznamenalo, že sa ku mne zle chovala. Bola skôr taká neutrálna a niekedy až sarkastická.

Do Port Angeles sme došli v rekordne krátkom čase. To bolo asi tým, že Rose bez okolkov porušovala predpisy ohľadom maximálnej rýchlosti a predbiehala takmer každé auto. Esme vedela, kde bývam, preto som im nemusela ja nadiktovať adresu, ktorú som si už pamätala.

Všetky sa na mňa otočili.

„Vďaka za odvoz,“ usmiala som sa na ne a vystúpila z auta. Do baru môžem už ísť predsa svojím nákladiačikom. Už-už som im chcela zamávať na rozlúčku, ale zastavila ma Rose.

„Počkáme ťa a odvezieme ťa do práce.“ Esme s Alice na súhlas prikývli a mne neostávalo nič iné, ako sa im podriadiť. Keby som sa tu s nimi začala ohľadom toho naťahovať, stratila by som zbytočne čas. Rýchlym krokom som sa dostala k hlavným dverám budovy, ktoré som hneď aj otvorila. Čakalo ma more schodov, ktoré som brala rovno po dvoch, takže mi to nezabralo veľa času.

Vpadla som do bytu a vošla do svojej izby. Otvorila som skriňu, kde som sa snažila nájsť nejaký vhodný odev do baru.

„Bella?“ ozvalo sa spoza môjho chrbta. Prudko som sa otočila a uvidela Jessicu opierajúcu sa o rám dverí od mojej izby.

„Oh, ahoj,“ šepla som zadýchane. Následne som sa opäť začala prehrabovať v skrini, ale Jess ma od nej jemne odstrčila a o minútu mi už do rúk kládla hotový outfit. Vďačne som sa na ňu usmiala a chcela sa ísť prezliecť do kúpeľne, ale zastavila ma.

„Nechcem sa rýpať v tvojom súkromnom živote, ale kde si celý čas bola? Ani nevieš, ako som sa bála, keď tvoje auto tu bolo a ty nie. K tomu si mala vypnutý mobil...“ Bolo na nej vidno, že jej nie som ľahostajná. Mala o mňa skutočné starosti. Ako pravá kamarátka.

„Prepáč.“ Teraz dnešok musím zhrnúť do jednej vety, nesmiem strácať čas. „Vieš, bola som so svojimi sestrami a zvyšok ti vysvetlím neskôr.“

Len prikývla a konečne sa usmiala, za čo som bola rada. Nerada by som ju videla v depresívnej nálade. Stačí, že ja mám také chvíľky raz za dva-tri dni. Ale hádam to už skončilo, hádam ma už nič zlé nečaká.

Hneď som utekala do kúpeľne, kde som sa prezliekla do odevu, ktorý mi za krátky čas pripravila. Až keď som sa zazrela v zrkadle, všimla som si, čo som si práve obliekla. Počas prezliekania som to akosi nepostrehla, príliš som premýšľala nad tým, čo by sa stalo, keby som meškala do práce. Samozrejme, Samantha by bola isto trošku namrzená, ale nemyslím si, že by ma vyhodila. Nebola by predsa taká krutá, že? Okrem pár rozporov, ktoré sa týkali Edwarda, ja keď nie doslovne, sme celkom vychádzali v pohode.

Na sebe som mala bledo-modré kraťasy, krátke biele tričko bez rukávov s potlačou a na to šedý trblietavý kardigán. Vonku predsa nie je až tak teplo a hlavne, keď slnko zapadne, teplota klesne o pár stupňov. No, väčšinu času strávim v bare, do ktorého ma hodia moje sestry ich kabrioletom. A kto ma privezie späť domov?

Z kozmetickej taštičky som vybrala priehľadnú špirálu a lesk na pery. O niekoľko minút som bola hotová a môže sa ísť!

Vybehla som na chodbičku už obutá, odomkla som dvere a než som ich zavrela, zvolala som na Jess, že už idem a že sa uvidíme po jednej ráno. Ak teda do vtedy nezaspí.

Bola som rada, že som sa na tých schodoch nezabila, pretože som doslova letela. Aj napriek tomu, že som vedela, že Samantha nie je zlá, nechcela som meškať. Iba by som si zbytočne u nej pošpinila meno a získala tým titul každodenne meškajúci zamestnanec.

Nasadla som do auta a vtedy si uvedomila, že môj mobil ostal ležať na komode. Nemienila som sa však poň vracať. Veď ho nebudem potrebovať, či?

Rose vyrazila, vedela presne, kde sa nachádza bar, takže moje inštrukcie nepotrebovala. Onedlho zastavila pred barom. Znova som sa im poďakovala, vystúpila z auta, zamávala im a vstúpila do baru. Anna sa na mňa v momente pozrela tým typickým pohŕdavým pohľadom. Samantha stála pri bare s malým zápisníkom v ruke.

Hodiny práve ukazovali minútku pred piatou, tak som si s úľavou vydýchla.

„Ahoj,“ pozdravila som sa im, pričom len Samantha bola ochotná mi opätovať pozdrav. Anna pohodila svojou blond hrivou, čím mi asi naznačovala, že ma ignoruje, akoby som tam vôbec nestála. Ja som sa ňou však netrápila. Hodila som ju za hlavu a nedovolila, aby ma jej správanie akokoľvek urazilo.

Postavila som sa za bar, pričom Samantha kontrolovala fľaše alkoholu a čosi si zapisovala do svojho zápisníka. Hneď nato sa vytratila do svojej kancelárie. Ja som sa musela trochu zorientovať. Aj keď som tu nebola len jeden deň. Začínalo mi to tu trocha chýbať.

V hlave som si zopakovala všetky drinky a ich prípravu. Nechcela som sa dnes nijako strápniť, že by som niečo pokazila alebo zabudla.

Čakali sme len pár minút, než dnu vstúpil nejaký starší chlap a sadol si ku stolu. Anna za ním hneď cupkala na vysokých topánkach, v krátkej čiernej sukni a úzkom tope. Nemali sme prikázané, ako máme byť oblečené. Bolo to na nás. Avšak ona sa na rozdiel odo mňa obliekala vyzývavejšie, chcela na seba upriamiť pozornosť. Taktiež jej chlapi často dávali tringelt. Samozrejme, aj mne niekedy ľudia nechali prepitné, ale nikdy viac ako ona.

Anna prišla baru, povedala, čo si ten chlap objednal a pozrela sa na mňa pohŕdavým pohľadom. Svižne som pripravila whisky s ľadom, až som sama ostala šokovaná. Stihla som to za pár sekúnd a bez akéhokoľvek vyliatia. Som to ale šikovná!

Podala som jej pohár, ona ho len vzala, odfrkla si a odkráčala preč.

 

Všetko prebiehalo ako vždy. Bar bol plný ľudí, z reproduktorov sa rinula hlasná hudba, ktorá by tých ľudí aj vytiahla na parket, keby tu nejaký bol. Áno, dalo sa tancovať popri stoloch, ale veľa miesta tu teda nebolo. Ľudia sa však aj bez toho dokázali zabávať, stačil im len alkohol.

Dokonca prišiel aj Edward, asi pol hodiny po otvorení, a sadol si do najvzdialenejšieho boxu, iba ten bol voľný. Neustále sme po sebe hádzali očkom a ja som mala čo robiť, aby som sa pri našom očnom kontakte dokázala sústrediť na zákazníkov. Ešte aj z tej diaľky ma opantával. Stačil jeden pohľad a moje myšlienky sa rozleteli ako kŕdeľ vrán.

„Ale, ale,“ ozvala sa Anna, keď sa zastavila pri bare a vyžiadala si objednaný drink. Ignorovala som ju, lenže ona mienila pokračovať. „To ťa ten tvoj priateľ nadobro odpísal? Vlastne, bolo to už predvčerom! Že som zabudla, ako si tú priviedol tú čiernovlásku. Hm, bude to dnes ryšavka? Veď má doslova celý hárem.“ Uškrnula sa a čakala, že sa asi zrútim alebo vybuchnem. No nedočkala sa ničoho.

Aj keď som nechcela, jej slová ma trocha ranili, až mnou nepatrne myklo. Vedela som, že Edward ma miluje, iná pre neho nič neznamená. Jedine jeho sestra je pre neho určite dôležitá a aj jeho matka. Ale ja som mu verila, že som jeho jediná.

Nedala som na sebe nič zdať a s kamennou tvárou som jej bez slova podala drink. Presnejšie krásne červený Cosmopolitan v pohári na vysokej stopke. Než sa mi Anna otočila chrbtom, uchechtla sa. Potom sa vydala k jednému stolu opodiaľ. Vtom sa mi vnukol úžasný nápad. Chce sa zahrať? Lebo ja áno.

Zamerala som sa na tú tekutinu v pohári, nevnímala som nič iné. Vo svojej mysli som si predstavovala to, čo sa onedlho zmenilo na realitu. Pohár sa znenazdajky prevrhol a na jej tričku sa vynímala veľká červená škvrna. Zhrozene vypískla. Pár ľudí sa otočilo, niektorí sa zasmiali a iní nad tým len pokrútili hlavou.

Pozrela sa na mňa s nevraživosťou v očiach. Mne kmitali kútiky úst smerom nahor. Nechcela som byť zlá k ľuďom, ale ona si to zaslúžila. To mala za tie jej urážlivé a klamlivé reči. Podišla k baru a prepaľovala ma pohľadom.

„Viem, že za to môžeš ty!“ zasyčala na mňa nepríjemným hlasom. Ja som si zachovávala neutrálny výraz, ale moje pery sa mi vykrútili do úškrnu. Určite nechápala, ako sa to mohlo stáť. Na tácke nosila aj omnoho viac drinkov a nikdy jej nič nespadlo. Doposiaľ. Vedela však, že v tom mám prsty, ale kto by jej to uveril? Nachádzala som sa od nej minimálne tri alebo štyri metre, takže som nemala šancu nijako ju znemožniť.

Následne sa prudko otočila a s nosom nahor odkráčala do Samanthinej kancelárie, z ktorej sa o chvíľku ozýval jej nahnevaný a piskľavý hlas. Samantha tomu neuverí, aspoň podľa mňa. Jedine že by Anne nejako nadržiavala, ale to si nemyslím.

Ja som zatiaľ pokračovala vo svojej práci – nalievala ľuďom rôzne drinky. Tí, ktorých obsluhovala Anna, si prišli osobne k baru po drink, iní zas vyčkávali. Vyplatilo sa im to, pretože o pár minút vyšla z dverí Anna v čistom čiernom tielku a mne nevenovala ani jeden pohľad. Bez slova si vzala tácku a išla sa venovať zákazníkom.

V duchu som sa celý čas radovala, že mi konečne niečo vyšlo. Niečo, čím som sa jej mohla odplatiť. Zároveň som si precvičila svoje schopnosti a zistila, že neovládam výlučne čistú vodu, ale asi všetku tekutinu. Doma budem musieť na tom zapracovať.

Občas som skontrolovala aj Edwarda, či sa náhodou niekam nepremiestnil. Nie. On sedel stále na tom istom mieste a pred sebou mal pohár vody, z ktorého si ani len raz neodpil. To pohŕda našou vodou? Vari je podľa neho zlá? Potrebuje „značkovú“ vodu?

To ma však prestalo zaujímať, len čo som s ním naviazala očný kontakt. Díval sa na mňa pohľadom plným vášne, ale obočie mal stiahnuté, mimika jeho tváre prezrádzala, že nad niečím tuho premýšľa. Čo to však bolo, neviem. Azda si všimol, že za dnešnou malou potýčkou s Annou stojím ja? Že to ja som tá, ktorá zapríčinila prevrhnutie pohára?

 

Zvyšok večera ubiehal v pohode, Anna sa ku mne ani raz neozvala. Avšak bolo na nej vidieť, že to v nej vrie. Najradšej by mi to oplatila nejakou štipľavou poznámkou. Nič ju ale nenapadalo. Alebo iba niečo plánovala? Hádam nie.

Pár minút pred jednou v noci opúšťali bar poslední zákazníci a jedným z nich bol aj Edward. Pousmial sa na mňa a potom zmizol v tme za dverami. Bude tam na mňa čakať. Ako vždy. Ústa sa mi samovoľne roztiahli do úsmevu.

Rýchlo som poumývala posledné poháre a mohla som odísť. Už som bola aj celkom unavená. A bude to asi tým precvičovaním mojich schopností vo svete živlov. To isté ma čaká aj ďalšie dni. Dohodla som sa na tom so sestrami. Každý deň sa stretneme o tej desiatej na tom mieste a budú so mnou cvičiť. Taktiež sľúbili, že dohliadnu na čas, aby som stihla dôjsť do práce.

Vyšla som von z baru a rozhliadla sa navôkol. Nikde nikoho. Pouličná lampa osvetľovala jeho auto, ale nik v ňom nesedel. Začínala som mať čudný pocit. Kam zmizol? Predsa by tu nenechal auto, keby niekam išiel.

Na bokoch som ucítila čiesi ruky. Od strachu som vypískla. Srdce mi bilo ako na poplach, telo sa mi triaslo. Aj od chladu, aj od obáv, kto za mnou stojí. Čo ak je to nejaký opilec? Úchyl?

Pomaly som si otočila. „Chceš mi spôsobiť infarkt?!“ Hlas mi vyskočil o pár oktáv vyššie. Mala som práve chuť ho tu a teraz zabiť. Ja pri ňom vážne niekedy skolabujem. Doslova neznášam, keď mi niekto robí takéto šoky.

Na perách sa mu pohrával úsmev a ja som musela odolať nutkaniu mu dať facku. Radšej som si ruky prekrížila na hrudi. Chcela som sa otočiť a ísť domov... pešky. Nič iné mi nezostávalo. Lenže on si obmotal ruku okolo môjho pasu a pritiahol si ma k sebe. Bola som tak blízko neho, že som už viac nedokázala ignorovať jeho vôňu. Sladkastú, omamnú vôňu, ktorá ma dostávala do kolien.

Druhou rukou ma chytil za bradu a mňa razom opustili zvyšky hnevu. Dokázal ma tak jednoducho a rýchlo upokojiť. Musela som sa mu pozrieť do očí, do tých očí plných tekutého zlata. Ešte aj v tej tme jemne žiarili.

„Vieš, že nechcem, aby sa ti čokoľvek stalo,“ šepol a naklonil sa ku mne, až naše pery delilo len pár milimetrov. Sprvu ma zľahka pobozkal. Potom však bozk prehĺbil, vnikol do mojich úst jazykom, až som sa zachvela vzrušením. V jednu chvíľu som mala chuť naštvane odísť, no hneď nato som ho chcela pozvať k sebe do bytu. Možno by opäť ostal na noc. A keby sme boli sami...

Vtom som si spomenula na dnešné ráno. Odtiahla som sa od neho, čím som ukončila bozkávanie. Nebolo by na škodu ho potrápiť rovnako. Ale musela som si premyslieť nejaký plán. A na to som potrebovala pár minút. Preto bolo najlepšie zmeniť tému.

„Odvezieš ma domov?“ opýtala som sa, akoby sa pred chvíľou ani nič nedialo, a nevinne som sa usmiala. Edward sprvu nechápavo stiahol obočie, ale potom prikývol. Určite nechápal, prečo som z ničoho nič prestala a úplne sa mu nepoddala.

Spolu sme došli k autu, kde mi ako vždy gentlemansky otvoril dvere. Sadla som si na miesto spolujazdca, následne si on sadol za volant a bez slova naštartoval. Za ten čas som spriadala plán. Zdal sa mi jednoduchý, ale určite bude ťažké odtrhnúť sa od jeho mäkkých, sladkých pier. No za ten prekvapený pohľad to bude stáť.

O pár minút už parkoval na druhej strane ulice, ďalej od bloku. Zahliadla som moje aj Jessicino auto. Takže je doma. Aspoň sa budeme môcť pozhovárať, budem sa snažiť z nej vytiahnuť, čo sa stalo včera večer. Možno s tým Rambom niekam odišla.

„Ďakujem za odvoz.“ S Edwardom sme si vzájomne hľadeli do očí. Nesmela som zabudnúť na to, čo som sa chystala spraviť.

Naklonil sa ku mne a bolo mi hneď jasné, že ma chce pobozkať na rozlúčku. Asi neočakával nič viac. Hlbokým nádychom som si dodala odvahu a chytila som jeho tvár do dlaní. Pokožku mal na dotyk hebkú ako hodváb a zároveň ľadovú, až neľudsky ľadovú. To ma teraz však netrápilo.

Vášnivo som ho pobozkala na pery, z čoho bol vyvedený z miery, ale o sekundu neváhal a oplácal mi moje bozky. Telo mi v okamihu zaplavila horúčava. Cítila som, že sa mu pomaly poddávam, že mu nedokážem odolať. Túžila som po ňom, moje telo túžilo po chladivom dotyku jeho rúk. Moja myseľ práve dokázala vnímať len jeho prítomnosť a tú sladkastú vôňu.

Bella, nezabudni na svoj plán!

To mi stačilo, aby som dokázala racionálne premýšľať. Dalo mi to celkom zabrať, ale napokon som mu dokázala odolať. Odtrhla som sa od jeho pier a naklonila sa bližšie k jeho uchu.

„Dobrú noc,“ šepla som a ešte mu vtisla pusu na líce, než som vykĺzla von z auta. Díval sa na mňa prekvapený, neschopný slova. Nedalo mi nezasmiať sa. Zavrela som dvere auta a následne som šťastná kráčala k bloku. Vyšla som po schodíkoch ku dverám od bloku, vybrala kľúče z vrecka a následne som odomkla. Nenápadne som sa obzrela ponad rameno vo chvíli, keď autom vyštartoval preč.

Na perách sa mi pohrával úsmev celou cestou až na tretie poschodie. Cítila som sa sebavedomejšie. Hlavne kvôli tomu, že som mu nepodľahla, že som nepodľahla jeho čaru a nepozvala ho hore. Ale stačil by len kúsoček a vážne by som ho pozvala. Veď keď spal pri mne a objímal ma rukou okolo pása, cítila som sa v bezpečí a bola som šťastná. Dve noci som takto strávila a už som si celkom aj zvykla. Hádam sa v posteli nebudem cítiť opustene.

Odomkla som dvere od bytu, vošla dnu a zabuchla ich za sebou.

„Ahoj,“ zvolala som. Rýchlo som si vyzula tenisky a pobrala sa do obývačky, kde som našla Jess ležiacu na gauči a sledujúcu televízor. Práve púšťali nejaký seriál, mne neznámy.

„Čože si taká happy?“ Nadvihla jedno obočie, ale všimla som si, že moja skvelá nálada preskočila aj na ňu. Posadila sa a potľapkala na miesto vedľa seba. Neváhala som a posadila sa.

Pokrčila som ramenami. „Ale, len fajn večer v bare.“ Spomenula som si na malú roztržku s Annou. Chcela som sa zasmiať, no musela by som to vysvetliť Jess a nemyslím si, že je to nejaká podstatná vec. Ona vôbec nevedela o tom, ako veľmi ma Anna neznáša, takže zbytočne ju tým len zaťažovať.

„Kde si sa dnes vlastne flákala?“ Jemne štuchla do mňa lakťom.

„No,“ začala som, ale na chvíľu som sa zamyslela. Potrebovala som si čo najrýchlejšie vymyslieť nejakú lož. „Bola som so svojimi sestrami. Vieš, snažím sa ich lepšie spoznať.“ Nebolo to zas až také veľké klamstvo. V podstate sa každým dňom o nich dozviem nejakú novinku. Budem musieť navštíviť to kvetinárstvo, ktoré mi Rose spomenula.

Chápavo prikývla. „Som rada, že si ich našla. Za ten čas, čo som ich stretávala v práci, sa mi zdali milé. Takže verím, že budú dobrými sestrami.“ Usmiala sa na mňa a ja som jej úsmev opätovala. Tiež som bola tomu rada. Aspoň som prišla na to, že nie som až taká divná. No dobre, je trochu divné to, čo všetky štyri dokážeme. A ešte aj ostatní zo sveta živlov. Ale aspoň som spoznala skutočnú rodinu, ku ktorej patrím.

„Mimochodom, čo ty a tvoj Rambo?“

Jessica sa zasmiala a pustila sa do rozprávania. Po tom, ako večer v bare tancovali, ako medzi nimi preskočila iskra, sa nejako dostala do jeho malého domčeku niekde v meste, kde strávili búrlivú noc. Ale vraj to bola záležitosť na jednu noc, nebol to ten pravý, ale ako milenec bol úžasný. Detailne opisovalo jeho telo, podľa jej slov božské. Aspoň sa trochu odviazala.

Následne som jej musela povedať môj príbeh z toho večera. A z toho, koľko alkoholu som zvládla, bola prekvapená. K tomu párkrát chytila záchvat smiechu.

Debatovali sme vyše hodiny, potom sme sa obe pobrali spať, keďže Jess musela ráno vstávať skôr než ja. Len čo som zaľahla do postele, skutočne som sa cítila osamelo, ale stačila mi spomienka na Edwardove bozky a s úsmevom som sa nechala unášať spánkom...


Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Prosím, zanechajte komentár. :)

 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 18. kapitola:

 1
1. BabčaS.
26.05.2015 [23:13]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!