Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 12. kapitola

13.11.2011 (20:45) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1966×

pieseň

Alice:

Zaplietala som jej vlasy do zložitého účesu, ktorý som videla vo vízii. Takisto som na nej videla aj modré minišaty, ktoré teraz viseli na vešiaku. Boli nad kolená a pod prsiami boli stiahnuté do korzetu. Nemali ramienka, ale poistila som sa, že jej nespadnú, keď ich bude mať na sebe. Vzadu mali totiž nenápadnú viazačku, ktorá dokonalo splývala.

Na Bellinu postavu bolo až nadmerne ľahké nájsť oblečenie. Bola útla, chudá, a aj keď nemala veľké prsia, bola vskutku skvostná. Nie, nebojte sa, nie som úchylná, ale Isabella bola naozaj nádherná. A dnes večer som chcela, aby to isté, čo ja, vedeli aj ostatní. Síce teraz sa tvárila akoby mala ísť na popravu, ale keď sa zlostila, alebo smiala, nemala chybu.

Nevedela som, čo sa Belle stalo, ale tušila som to. Muselo to byť pre ňu ťažké sa s tým vyrovnať, a preto som sa jej na nič nepýtala. Aj za ten krátky čas sa stala mojou kamarátkou a bola by som schopná urobiť čokoľvek preto, aby bola šťastná. Síce ma najprv od seba odháňala, no neskôr si aj ona uvedomila, že ja neodídem.

Postavila som ju a navliekla na ňu šaty. Áno, doslova som ich na ňu navliekla, pretože Bella nevnímala. Ani sa na tie šaty nepozrela a mňa to aj trochu zamrzelo. Hodila som to za hlavu a nasadila jej topánky. Ešte som jej upravila účes lakom a postrčila som ju k dverám.

„Ja sa ešte idem prezliecť, ale ty už môžeš ísť. O chvíľočku som dole aj ja," povedala som a zmizla za dverami. Asi o päť sekúnd som začula, ako sa otvorili dvere. S úškrnom som si nadšene pomädlila ruky.

Bella:

Vyšla som z izby a hneď sa mi do uší dostal hlasný zvuk hudby. Bola som zrejme na druhom poschodí, lebo hudba a vrava ľudí sa ozývala zdola. S obrovským nádychom som sa chytila zábradlia a krôčik po krôčiku som schádzala schody. Bolo to dosť náročné, lebo na nohách som mala topánky asi na desať centimetrovom opätku.

Poviem vám pravdu, bála som sa. Celé moje vnútro sa chvelo strachom, no ja sama som nevedela prečo. Boli tu dve možnosti. Buď som sa bála, že sa na tým topánkach zabijem, alebo... som sa bála zaradiť do kolektívu. A keď som zišla tie hrozné schody na ešte horších opätkoch, vedela som, že správna je tá druhá možnosť.

Všetky oči sa zrazu upreli na mňa a vrava utíchla ako mávnutím čarovného prútika. Cítila som, ako sa červenám a ako mi na tele naskočila husia koža. Nechápala som, prečo na mňa tak čumia. Sklopila som zrak a zahľadela sa na topánky. Boli celkom pekné, len vysoké...

Vedľa mňa sa niekto postavil a ja som zodvihla hlavu. Stála tam Alice a na sebe mala fialové šaty. Odhaľovali jej celý chrbát a jemne viali vo vánku. Bola prekrásna.

Všetci v miestnosti vzdychli a ja som sa na Alice usmiala. Ona mi úsmev vrátila a spojila naše ruky dohromady. A ja som sa cítila šťastná, ani neviem prečo. Keď sme spolu prechádzali cez celú miestnosť, až k parketu, vedela som, že mám kamarátku. Konečne po tých nekonečne dlhých mesiacoch môjho života, ktoré mi pripadali ako stovky rokov, som našla spriaznenú dušu. Možno by sme si mohli myslieť, že spriaznené duše sú väčšinou tí, ktorých milujeme, no ja som sa v láske tak sklamala, že ani neviem, čo to je za cit.

Postavili sme sa do stredu parketu a Alice na mňa žmurkla.

„Tak čo, rozbalíme to tu?" Na znak toho, že to myslí vážne, ma chytila za ruku a spoločne sme začali poskakovať v rytme hudby. Po pár minútach sa k nám pridali ostatní a zábava sa rozbehla naplno.

Vtedy som odhodila všetku svoju minulosť za hlavu a užívala si len túto chvíľu. Párkrát som zacítila, ako ma niekto tľapol po zadku, no nevšímala som si to. Bola som nezáväzná a rovnako neskúsená ako vtedy. A užívala som si to.

Nevnímala som čas, ale moje hrdlo vyprahlo, takže som sa nahla k Alice a snažila sa prekričať hudbu.

„Idem sa napiť!" zakričala som jej do ucha a ona prikývla.

Začala som sa predierať cez poskakujúce osoby a neraz som skoro spadla. Nakoniec som sa ale s pocitom víťazstva dotrepala k stolu s jedlom a pitím. Prvých pár sekúnd som sa snažila rozoznať, či tu nie je nejaká normálna voda, no po chvíli ma to prešlo. V tme, ktorá panovala po celom dome, som to nerozoznala.

Zobrala som do ruky plastový pohár a naliala si doňho nejakú tekutinu. S pohárom v ruke som si sadla na neďalekú stoličku a hneď som v nohách ucítila už skoro nepoznanú bolesť. Nohy som si vyložila na stoličku vedľa a tekutinu v pohári si naliala do krku. V momente som ju však vypľuvla naspäť a tvár zvraštila v znechutenom úškľabku. Bola to whisky a pravdepodobne aj dosť kvalitná.

Pohár, aj s whisky, som hodila na zem a unavene som si pretrela oči.

„Unavená?" Začula som vedľa seba a prekvapene otvorila oči. Vedľa mňa stál Mike Netwon. Toho človeka som neznášala. Nie, on bol netvor. Keď som prišla na školu, chcel so mnou chodiť, ale ja som ho odmietala. Hnusil sa mi. A jeho to asi neskôr prešlo a začal ma šikanovať. Po celej škole o mne rozšíril, že som šľapka a hrozná mrcha.

Zrejme si všimol, že mu neodpoviem, tak ma chytil za ruku a postavil na nohy.

„Pôjdeme si zatancovať," povedal, ale nebola to otázka. Bola to samozrejmosť.

Znova ma chytil za ruku a aj napriek mojím protestom ma odviedol na parket. Na moje nešťastie začali hrať slaďák. Za lakeť si ma k sebe pritiahol a donútil ma chytiť ho okolo krku. Nikto si okolo nevšimol, že sa niečo deje. Každý bol zaujatý svojou polovičkou.

Znechutene som sa otriasla a cítila, ako mi dal ruky na pás. Vedela som, že keď nezačnem hrať jeho hru, tak mi to náležite odplatí. A to mi k šťastiu nechýbalo. Doslova som počítala sekundy, dokým skončí pesnička a ja už nebudem mať tie jeho hnusné ruky na svojom chrbte. No stalo sa to, čoho som sa obávala.

Jeho ruky sa zrazu pohli. Jedna prešla po mojom chrbte až k zapínaniu podprsenky. Našťastie išiel ďalej a chytil ma za krk. Druhá ruka zatiaľ išla dole. Zo zatajeným dychom som čakala. Cítila som, ako ma chytil za jednu polovicu zadku. Hneď sa k nej pridala aj druhá a mne sa začali triasť pery. Jedna ruka tam ostala, no druhá nie. Zišiel mi ňou až do polovičky stehien a chytil ma za lem šiat. Po líci mi stiekla slza. Rukou zašiel po šaty. K jednej slze sa pridali aj ďalšie dve.

„Prosím, Mike, nechaj ma," šepla som so slzami a rukami sa mu zaprela do hrude.

„Nie, nie, Bellinka, to neurobíš. Budeš pekne poslúchať," šepol mi do ucha a ja som cítila, ako ma chytil za lem nohavičiek.

„Mike, nie, prosím... prosím," znova som zaplakala, no začula som len jeho drsný smiech. Postupoval ďalej a keď už bol skoro v cieli, znechutene som sa od neho odtiahla a celou silou ho kolenom kopla do rozkroku. Mikeova ruka zmizla, rovnako ako aj on. Spadol na zem a ja som so slzami na lícach utekala preč. Bolo mi jedno, že sa na mňa každý pozerá, musela som na čerstvý vzduch.

Vybehla som na terasu domu rodiny Cullenovcov a sadla som si na chladnú zem. Slzy, ktorých množstvo sa každou sekundou zvyšovalo, mi stekali po lícach a celá som sa triasla. Nebolo to od zimy, skôr od Mikeových dotykov, ktoré ma pálili na tele. Znova som potiahla nosom a rukami si objala telo. Cítila som sa taká slabá. Tak bezradná...

Zrazu som na pleciach niečo zacítila. Prekvapene som sa nadýchla tej nádhernej vône, ktorá ma obklopila. Niekto si vedľa mňa sadol a ja som sa otočila. Vedľa mňa sedel ten, ktorého by som tu najmenej čakala.

Edward Cullen.

Trochu som sa otriasla, no popravde som nevedela z čoho. Buď z toho, že tu sedím v kratulinkých šatách, alebo z toho hrozného pocitu, že vedľa mňa sedí ten slávny Edward z našej školy.

„Ahoj," šepol, „zabávaš sa?"

„Ani nie," šepla som so smiechom. Pozrela som sa na nebo, ktoré bolo pokryté hviezdami a moju pozornosť upútal mesiac, ktorý bol celý. Bol spln.

„Ako to?" Začula som, a tak som sa otočila. Zdalo sa, že ho to zaujíma, no moju odpoveď by nemusel pochopiť, tak som použila objektívnu odpoveď.

„Nie som na niečo také," povedala som a kývla hlavou smerom k domu, v ktorom bola párty v plno prúde. Edward sa usmial.

„Musela ti byť zima." Ukázal na moje oblečenie.

„Teraz už ani nie," povedala som s úsmevom.

Potom sme už nehovorili a obaja sme hľadeli smerom k hviezdam. Slzy na lícach mi už skoro zaschli, no už som ich nevnímala. S Edwardom mi bolo prekvapivo dobre. Nevedela som, kde sa stratila tá nenávisť, ktorú som voči nemu prechovávala, no bolo mi to jedno. Keď som tu takto s ním sedela, necítila som potrebu nejako zaplniť ticho, ktoré medzi nami panovalo. Bolo mi s ním dobre.

Po nejakom čase mi však naozaj začala byť zima, tak som sa zodvihla a Edward spolu so mnou. Zobliekla som zo seba jeho sveter a podala mu ho. Keď som sa však chcela poďakovať, dvere domu sa otvorili a vyšiel z nich nejaký pár. Zrejme si nás nevšimli, lebo chlapec do mňa celou silou buchol a ja som sa zapotácala. Už som myslela, že spadnem, ale zachytili ma dve silné ruky. Prekvapene som sa pozrela hore a stretla sa s jeho pohľadom.

Neviem, čo mi to napadlo. Neviem ako mi to vôbec napadlo, no natiahla som hlavu a s obavami ho pobozkala. Najprv sa nič nedialo. Moje vnútro horelo, doslova horelo. Bolo to niečo zvláštne, čo som nezažila ani pri Markovi. Akoby mi celé telo zachvátil plameň, ktorý bol tak dlho uhasínaný vodou. Cítila som, ako ma Edward postavil a viac si ma k sebe pritiahol. Chytila som ho okolo krku a postavila sa na špičky. Trochu som sa od neho odtiahla, aby som sa mohla nadýchnuť, no vtom mi došlo, čo robím.

Pustila som Edwarda a ustúpila o dva kroky dozadu. Jeho sveter spadol z mojich pliec na zem a mne opäť naskočila husia koža. Bez akéhokoľvek vysvetlenia som sa otočila a utekala preč. Znova som utiekla! No nedokázala som si pomôcť. Vletela som do domu a zavrela sa v kúpeľni. Zviezla som sa na zem a oprela sa o vaňu.

Slzy mi tiekli dolu prúdom po tvári a moje vnútro sa išlo pretrhnúť od návalu pocitov, ktoré som už tak dávno zahubila. Tak dávno som sa s nimi rozlúčila a vedela som, že robím správnu vec. No teraz sú tu zase a zase mi otravujú život. Poznala som ten pocit, ktorý mi zožieral vnútro. Až priveľmi dobre som ho poznala... Ako sa ja neznášam! Ja hlúpa! Hlúpa! Hlúpa!

Prečo som musela začať milovať?

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená v čase 12. kapitola: