Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - Prológ

09.03.2012 (15:00) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1916×

Bola na ceste už viac ako štyri hodiny. Do cieľa jej ostávalo ešte dobrých tristo míľ. Keď jej viečka začali viac a viac klesať, rozhodla sa, že pri najbližšej benzínke zastaví. Potom, čo auto opäť nabehlo na výmoľ, jej pomedzi zuby vyletela poriadne šťavnatá nadávka. Za posledné tri dni toho bolo dosť aj na slona, nieto ešte na človeka. Ale čo sa vôbec čuduje. Kedysi bola známa svojimi ľavými rukami a nohami, tak prečo by sa to nemohlo vrátiť?

Konečne zbadala vytúženú odbočku. Okamžite hodila blinker a zatočila. Keď nakŕmila svojho plechového miláčika, kúpila si kávu a zaplatila. Auto odstavila na odpočívadle. Hladná nebola. Len veľmi, veľmi unavená, frustrovaná a... Nie! Nie! Dosť! Stačilo! Diera v jej srdci opäť hlasno zakričala. Urýchlene postavila medzi ňu a seba pomyselnú stenu, až sa zase cítila úplne otupená.

Keďže na toto ročné obdobie bolo neuveriteľne horúco, sadla si vonku na lavičku, vytiahla škatuľku cigariet a jednu si zapálila. Fuj, kedy vlastne začala fajčiť? Striasla sa. No miesto toho, aby cigaretu zahodila, zhlboka si potiahla a belasý dym po chvíľke vyfúkla. Tvár nastavila slnku a nechala, nech ju pohládza. Aj napriek všetkým negatívnym pocitom, ktorými bola teraz priam prešpikovaná, sa usmiala pri spomienke na iné "slnko". Ktovie, kde a koho teraz hreje...

Zamyslená dopila kávu a dofajčila cigaretu. Nakoniec sa s povzdychom odlepila od lavice a zamierila ku svojmu starému kombíku. Pohladila vyblednutý červený náter a mimovoľne sa usmiala. Pred očami sa jej objavilo jej prvé autíčko - dôchodca, jej náklaďáčik. Úsmev jej nakoniec z tváre zmizol, tak nastúpila a otočila kľúčikom v zapaľovaní.

Motor dvakrát zakašľal a nič. Skúsila to ešte raz. Nič! Napočítala do troch a skúsila to tretíkrát.

„Veď sa hovorí – Do tretice všetko dobré,“ zahundrala.

Opäť to dvakrát zakašľalo, ale tentokrát naskočilo. Pneumatiky až zakvílili, keď dupla na plyn. Hneď ako sa zaradila do premávky na ceste, zapla rádio. Chvíľku ho ladila, ale keď jej to nevyšlo, pustila cd prehrávač.

Mala tam mix svojich protidepresívnych pesničiek A tieto pesničky ju takisto nútili spievať (v duchu sa uchechtla) a tým pádom nezaspávať počas jazdy.

„... por mujeres no me falta
ni el dinero ni el amor

jineteando en mi caballo
por la sierra yo me voy
las estrellas y la luna
ellas me dicen donde voy

ay, ay, ay ayyy,
ay ay amoooor
ay mi Morena
de mi corazooon..."

Aj napriek všetkým predsavzatiam sa jej z očí začali valiť slzy. Nemohla, a ani vlastne nechcela, ich zastaviť. Pravá ruka jej zablúdila k podbrušku, ktoré jemne pohladila. Tú ruku však potom zaťala v päsť. Tou potom zlostne zotrela trpké slzy a odhodlane pozrela vpred. Jednak vpred na cestu, a jednak vpred do budúcnosti. Musí už minulosť raz a navždy nechať za sebou. Pochovať ju, hlavne určité obdobie, akoby to nikdy neexistovalo.

Keď mala za sebou ďalších sto míľ, zazvonil jej telefón. Odpočívadlo alebo pumpu nikde nevidela, tak opatrne zapla hovor na handsfree. Bol to jej otec.

„Ahoj, Bella, zlatíčko. Tak ako to vyzerá, kedy asi dorazíš?"
„Ahoj, oci. Tipujem to na nejaké tri hodiny, ak mi bude cestná premávka priaznivo naklonená." Skôr ako ju otec prerušil, rýchlo dodala: „Neboj, urobím si ešte jednu prestávku. Nie som blázon, aby som to išla vkuse."

„Dobre, dávaj na seba pozor, choď opatrne a pomaly..."
„Ocííí!"
„Ja len, že mám strach, však vieš. Už sa so Sue na teba tešíme. Pa-pa, keby čokoľvek, tak hneď volaj!"
„Aj ja sa teším, Char... oci. Tak ahoj."

Po skončení hovoru sa snažila sústrediť len na šoférovanie. Cesta ubiehala veľmi pomaly. Okrem toho bolo neznesiteľne horúco a v jej starom aute, samozrejme, nebola klimatizácia. Zvláštne. Zdalo sa jej, že čím viac sa blíži k cieľu, tým je teplejšie. Pritom to malo byť naopak. Zima a mokro. Veľa dažďa, mračien a ešte viac zelenej.

Uvidiac tabuľu hlásajúcu, že práve vchádza do Port Angeles, premohla nutkanie dupnúť na brzdu a otočiť to. Snáď po tisícikrát si utrela pot z čela a v duchu si vynadala, že necestovala radšej v noci. S povzdychom zastavila pri známom motoreste a vystúpila. Modlila sa, aby nestretla nikoho známeho. Nemala najmenšiu chuť na nejaké reči alebo akékoľvek vysvetľovanie. Po povinnej polhodinovej pauze si sadla za volant a vydala sa na poslednú etapu tejto dlhej cesty.

Asi tak v polovičke trasy sa "niečo" začalo diať. A "to niečo" sa jej vôbec, ale vôbec nepáčilo. Rex - tak sa volalo auto - začalo opäť kašľať. Popošlo ešte dva metre a so sípaním zastavilo a zdochlo.

„Ha, ha, ha. No samozrejme, prečo nie!?" S takmer hysterickým smiechom vychádzajúcim z jej hrdla, vystúpila a obrátila tvár k oblohe. Azúrovo modrej!

Keď sa po piatich minútach ako tak spamätala, vytočila číslo na služobňu svojho otca. Tam to však nikto nebral. Skúsila teda mobil. Ten bol pre zmenu vypnutý.

Vystúpila, postavila na cestu trojuholník a oprela sa o kapotu. Skúsila číslo na Sue. Nič. Ticho.

„Čo sa všetky mobily na svete proti mne spikli??" uchechtla sa, zároveň pocítiac zakázaný príval sebaľútosti.

 Nakoniec skúsila ešte raz otca a potom trochu Sue. Keď aj druhý pokus dopadol neúspešne, zavolala na informácie. Tam jej dali číslo na najbližší autoservis. Zazvonilo to jeden raz, druhýkrát a potom... nič! Ticho! Telefón zdochol, tentokrát jej vlastný. To ju už ani neprekvapilo a zviezla sa po kapote dolu na zem. Hlavu založila do dlaní a zas a znova zanadávala na osud.

Áut okolo veľa nechodilo. Veď kto by sa už ponáhľal do toho zapadákova? No rozhorčilo ju, že žiadne ani nepribrzdilo.

Vtom, ako nebeská hudba, zaznel zvuk klaksónu naproti idúceho auta. Na vodiča nevidela. Začula pomalé škrípanie bŕzd a modliac sa, aby to nebol nejaký úchyl, vstala.

Zo žltej dodávky vystúpil urastený, snedý mladík, ktorý sa usmieval od ucha k uchu. A keby nemal uši, tak by sa možno smial aj okolo celej hlavy. Už sa chcela začať báť, vtom sa však zarazila. Ako keď zažnete lampu, rozjasnila sa jej tvár a rozbehla sa k nemu. On ju privítal s otvorenou náručou.

„Jacob! Jacob Black!" vykríkla a zavŕtala sa hlbšie do objatia.
„Bella Cullenová..."  zvolal a chcel pokračovať.
„Swanová, už len Swanová..." rýchlo ho prerušila, zatiaľ čo si zotierala zblúdilú, neposlušnú kvapôčku z oka. A pohybom ruky zarazila všetky otázky, ktoré sa mu drali na pery.

 ZHRNUTIE

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - Prológ: