Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 25. kapitola

22.09.2013 (21:00) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1350×

25. kapitola

Bella

Keď pred chvíľou stiekla Jakeovi po tvári jediná slza, mala som nutkanie zotrieť ju vlastnými prstami. No miesto toho som ich radšej zaryla do dlaní, pretože som sa bála, že podobný druh súcitu by neprijal. Keď som sykla od bolesti, jeho smutný výraz vystriedala starosť. O mňa!

Jeden kútik zdvihol do úsmevu a zašepkal pár ledva zrozumiteľných slov. Načiahol ku mne svoju ruku a tú moju, zovretú, vzal do dlaní. Postupne som ju uvoľnila, až sa mohli naše prsty navzájom prepliesť. Zavreli sme za sebou bránu z bielo natretých latiek a ruka v ruke sa pobrali k pláži. Dotyk jeho dlane pálil, ale neodtiahla som sa. Cítila som, že robím správnu vec, že takto to má byť.

 Akoby bolo to, čo som doteraz robila zlé a týmto dotykom som to naprávala. Srdce mi neustále čudne tĺklo, až som každú chvíľu sčervenala, ako západ slnka nad zálivom. Najzvláštnejšie na všetkom bolo, že na smere našej prechádzky sme sa dohodli bezo slov. Okrem toho pre dnešok sme si nemohli vybrať symbolickejšie miesto. V rôznych zákutiach jeho kamenisto- piesočnatého povrchu sa skrývalo nekonečné množstvo spomienok.

Šumenie mora ma omamovalo a malo na mňa akýsi hypnotizujúci účinok. Vtom sa mi v mysli z ničoho nič vynorila úplne prvá spomienka, odohrávajúca sa na tejto pláži. Rozsvietilo sa mi, akoby ma niekto ovalil valčekom na rezance a nemiestne som sa zachichotala.

„Pamätáš sa na deň, keď sme s Charliem prvý krát zavítali do La Push?" spýtala som sa ho a pritom v sebe dusila potláčaný smiech. Jacob sa zarazil, ako po náraze do verejného osvetlenia, no vzápätí mu svitlo.

„Teda, to od teba vôbec nie je fér, že na denné svetlo vyťahuješ jeden z našich najtrápnejších zážitkov!" mračil sa, no kútikmi mu veselo šklbalo.

„Ale ja som ti vtedy tú pusinku naozaj chcela dať!" skríkla som pohoršene. „Až kým si ma neprirovnal k pokrkvanému krokodílovi!" zakončila som prísne.

„Ach..." vyhŕkol Jacob a zatváril sa veľmi vážne

Ústa vytvaroval do malého krúžku, presne ako to robia malé deti a zatvoril oči. Keď sa po chvíli stále nič nedialo, jedno oko otvoril a vrhol na mňa spýtavý pohľad. „No?! Môžeš mi to oplatiť a ja sľubujem, že neutečiem a ani ti nevynadám do aligátorov," lákal ma a pritom ústa ešte viac našpúlil. Nakoniec to vyzeralo pomerne komicky.

„Až naprší a uschne pane!" zasmiala som sa.

Potiahla som ho za nos a veľmi nenápadne začala cúvať. Zúžil oči do štrbiniek a hneď odhalil, že mám zajačie úmysly a pred trestom chcem utiecť. Dal mi však malý náskok a ja som začala utekať. Pritom som sa snažila nedostáť mojej príslovečnej nemotornosti. On ma začal akože prenasledovať a mne sa darilo unikať, až kým som nevrazila do jedného z naplavených kmeňov. Ten náš to zrejme nebol, ale po takej dlhej dobe som vlastne ani netušila, či sa tu ešte niekde nachádza.

Jake ma dostihol a doslova ma natisol na vybielený kmeň. Keď ma uväznil medzi svojimi pažami, ktorými sa opieral o prekážku za mnou, zdalo sa mi to celkom prirodzené.

„Mám ťa!" šepol zhrubnutým hlasom.

„Ja sa nevzdám," zaševelila som do priehlbinky na jeho krku a plánovala sa zo zovretia vyšmyknúť. No zároveň sa mi nechcelo ani pohnúť, cítila som sa takto dobre. Od akéhosi očakávania som sa triasla na celom tele.

„Ani ja nie," odpovedal a nahol sa ešte bližšie, až sa mi zdalo, že na tom kmeni ležím.

Dvojzmyslu ukrytom v tých troch slovách som sa naľakala. Začala som sa krútiť ako klbko zmijí a nakoniec som sa mu vyšmykla a vyslobodila sa ubziknutím popod pravé rameno. Čudné rozpoloženie som zamaskovala smiechom spojeným s útekom k slaným vlnám, ktoré oblizovali pobrežie. Ruky som si omotala okolo trupu a ohliadala sa za seba, aby som videla, či za mnou ide, alebo nie. Najprv vyzeral, akoby zamrzol na mieste, no potom sa pomalým krokom vydal ku mne.

Vybavili sa mi ďalšie a ďalšie spomienky. Všetky sa týkali buď rezervácie, alebo tejto pláže, no v každej figuroval on. A zakaždým sa to skončilo nejakou katastrofou.

Už bol skoro pri mne, keď som dostala ten diabolský nápad. Dúfala som, že neomdliem skôr ako on, ale za pokus to stálo. Zatvárila som sa ako božie umučenie a kľukla si na zem. S Jakeom som udržiavala očný kontakt a zatiaľ som okolo seba šmátrala rukou. Len tak naslepo som hrabla a dlaň vyplnenú do prasknutia, som schovala za chrbát. Vskutku nenápadné počínanie.

„Tak, sem si mi utiekla," konštatoval Jake, akoby ma celý čas nebol pozoroval. „Čo schovávaš za tým chrbtom?"

„Ja? Za chrbtom? Nič!" vydýchla som a odula som pery. Už len svätožiara nad hlavou mi chýbala.

„Tak hovoríš, že nič? Máš poslednú šancu!" povedal pridusene a načiahol ku mne dlaň.

„To si sa teda prepočítal, vĺčik!" rypla som si. Zrejme čakal, že mu svoju korisť odovzdám, no ja som obe ruky za chrbtom ešte pevnejšie zovrela.

„Vĺčik, hmmm..." Tak ma rozptyľovala jeho blízkosť, že som si pomaly ani nevedela spomenúť, ako sa volám a nieto ešte to, čo som mu chcela vyviesť. Sálala z neho horúčosť, ktorá mi úplne pomútila rozum.

„Nechápem, prečo ma tak vytáča, keď na mňa dýcha a na tvári ma šteklia jeho vlasy!" šomrala som si popod nos. „Nemala by som mu radšej povedať aby o krok odstúpil?" hútala som. „A nemá niečo za lubom?"

Objal ma, rýchlo odtiahol lem môjho trička(ani som sa nestihla pohoršiť!) a niečo mi zaň hodil. Niečo mimoriadne studené, mokré a... a... a ŽIVÉ!!!

„Čo. To. Sakra. Je?" zvrieskla som.

Vyskočila som a začala okolo seba mávať rukami, ako postrelený netopier. Hrsť piesku, s ktorou som mala podobný plán ako Jacob, som razom pustila z ruky. Jake sa pod náporom smiechu prehýbal v páse, div, že sa nezvalil na zem. Ani som nemala čas gániť, lebo "tá vec" za mojim tričkom nielen hrozne šteklila, ale sa aj začala hýbať!

„Vyber tú vec! Vyber tú vec!" vrešťala som.

„Však je to iba malá nevinná žabka," poznamenal s výrazom najväčšieho neviniatka.

„Neznášam ťa Jacob Black!" soptila som.

„Keď sa takto rozčuľuješ, si rozkošná!" doberal si ma.

Mala som na krajíčku. Stačilo len ďobnúť a vytryskla by zo mňa láva. A hlavne keď spomínaný obojživelník ťapkal až kamsi... dolu po mojom chrbte! Ten zradca sa pobavene vyškieral, natiahol ku mne ruky, čím mi naznačil, aby som sa nehýbala. To sa mu to ale hovorí, nehýbať sa!

„No tak, Bells, hneď ju vytiahnem," chlácholil ma.

„Toto ti nedarujem!" sľúbila som mu. „Ale najprv toho netvora vytiahni!" zaprosila som nakoniec.

Podišiel ku mne. Myslela som, že si ma otočí chrbtom, aby na tú ropuchu lepšie dočiahol, no on sa na mňa prilepil spredu. V jeho náručí som sa strácala ako zrnko piesku v mori a kolená sa mi rozklepali ako zle uvarená želatína. Paralyzoval ma. Siahol mi dozadu na chrbát a vyhrnul lem trička. To som už nevydržala a chabo ho okríkla.

„Jake!!!"

„Mám to teda vytiahnuť, alebo nie?!" zašepkal veselo a mňa zaliala červeň od korienkov vlasov až po päty. „Tú žabu myslím!" dodal s výrazom neviniatka.

„Hmpfg," zamumlala som a prikývla na súhlas.

Konal rýchlo. Znova sa pritisol, nadvihol lem trička a zašiel podeň rukou. Bol to len kratučký okamih, možno neubehla ani celá sekunda, čo brušká jeho prstov letmo zavadili o moju pokožku. Akoby ma tom mieste popálil a ja som sa celá roztriasla. Schmatol obojživelníka a vyslobodil ho. Potom sa pomaličky odtiahol a ja som sa po strate opory zapotácala. Chytil ma za rameno a ja som zase našla stratenú rovnováhu.

Čo to akože malo znamenať? prehnalo sa mi hlavou.

„Sme si kvit," zažmurkal Jake a zasunul jeden z mojich zblúdilých prameňov za ucho.

Cítila som sa taká ľahká, uvoľnená a slobodná, až sa mi to po všetkých týždňoch trápenia nezdalo možné. Bez váhania som pristúpila na jeho hru.

„Pokiaľ mi pamäť siaha, ja som ti tam vtedy hodila niečo iné," skonštatovala som sucho, akoby som čítala tabuľku periodických prvkov. Vnútri som však dusila chechot.

„Ak sa ti ten krpatý zelenáč málil, môžem uloviť nejakého..." navrhol Jake živo.

„Opováž sa to dopovedať!" prerušila som ho zdesene. „Dnes by si bol schopný hodiť mi za tričko anakondu, keby v týchto končinách nejaké žili ."

„Po prvé, na takého plaza nemáš za tričkom dosť miesta a po druhé, z takých lotrovín som dávno vyrástol," kasal sa a vykrútil nos dohora.

Drgla som do neho a keď sa na mňa pozrel, záporne som pokrútila hlavou. „Jasné a ja ti to samozrejme verím."

„Ale spätne ti musím uznať jednu vec, bola to skutočne pekná užovka. Skoro mi prišlo ľúto, keď som si ju vtedy nemohol zobrať domov,"

„Preto si tak vyskakoval, jačal a predvádzal indiánske tance, až si spadol na zem?" štuchla som ho a zahryzla si do jazyka.

„Len som sa ti chcel zapáčiť!"

„A preto si ma prirodzene musel nazvať strigou!" Pozbierala som zvyšky síl a v snahe zadržať nekontrolovateľný výbuch smiechu, som nadula líca ako moriak.

Šibol po mne pohľadom a s očami plnými hranej ľútosti ku mne natiahol ruku. „Už ti niekto povedal, že máš pamäť ako slon?" spýtal sa nevinne.

„Ani by si neveril koľkí!" povedala som namyslene.

„Ty texaská príšera!" šepol s náznakom škodoradostného veselia.

„Lapushské psisko!" vrátila som mu smeč a začala pred ním utekať.

Neubehla som ani päť metrov a už ma držal okolo pása. Márne som lapala po dychu a dusila v sebe záchvaty smiechu, proti nemu som nemala šancu. Pevne si ma k sebe privinul a mne sa zamarilo, že počujem cvaknutie. Akoby ďalší diel skladačky zapadol na svoje miesto. Bolo to také prirodzené.

Takto spútaní sme pomaly vykročili vpred a vydali sa na prechádzku. Prešli sme všetky zákutia slávnej First Beach, pričom sme spomínali na staré časy. Na to, keď našimi jedinými starosťami, boli žaby a užovky. Na to, aké bolo vtedy všetko jednoduché. Keď sme došli k riečke, ktorá delila dve pláže a zároveň pri jej brehoch sídlil malý kemp, panovala už tma ako vo vreci. Malé chatky krčiace sa pod košatými stromami, vrhali do okolia pár lúčov skúpeho svetla.

Otočil si ma tvárou k sebe a ja som sa už nebránila. Pohladil ma po líci a prsty postupne vplietol do mojich vlasov. Dýchal prerývane a postupne sa skláňal k mojej tvári. Stála som tam ako socha, končatiny mi oťažievali a nedokázala som odtrhnúť pohľad z tých očí, čo sa do mňa vpíjali. No ani som nedokázala reagovať. Keď sa jemný zamat jeho pier nenápadne obtrel o kútik mojich úst, cítila som, ako každá bunka v mojom tele skáče šťastím.

„Bells..." prihovoril sa mi a ja som privrela viečka, aby som si tú chvíľu, čo najlepšie vychutnala.

Zdalo sa, že sme sa ocitli v nejakej bubline, v našom súkromnom svete, takže keď mi vo vrecku nohavíc niečo zavibrovalo a začalo to vydávať zvuky, bola to ako explózia v atómovej elektrárni.

Chcela som od neho odskočiť, no zvieral ma pevne. Položila som dlane na jeho hrudník a zatlačila.

„Jake, prosím," požiadala som ho chabo.

Tváril sa skleslo, ale nič nepovedal a odstúpil. Z vrecka som vytiahla telefón, ktorý neprestal vyzváňať a pozrela sa na displej. Polial ma studený pot a začala som sa triasť.

Bol to Edward.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 25. kapitola: