Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 14. kapitola

07.10.2012 (07:00) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1538×

14. kapitola - Cullenovci

Bella

Spala som zle, veľmi zle. Vlastne, pravdou bolo, že som nespala vôbec, celú noc som sa iba prehadzovala. Hrýzlo ma čierne svedomie. Prečo len som dopustila, aby sa niečo také stalo? Aby ma Jake pobozkal? A namiesto vrazenia facky som pripustila, aby mi strčil jazyk do pusy! Pretiahla som si prikrývku cez hlavu a stočila sa do klbka, v snahe splynúť s matracom.

Včera som z La Push utiekla, akoby mi horelo za pätami. Zľakla som sa. No nie toho, čo si dovolil Jacob, ale mojej vlastnej reakcie. Ešte horšie bolo, že som necítila iba hnev na seba samú, ale hlavne zmes vzrušenia a ľútosti, že bozk netrval dlhšie. Moje pery ešte ráno niesli nepatrné stopy po tom, čo sa včera stalo.

Na mobile mi zapípala prichádzajúca správa, tak som sa silou mocou vymotala z perín a siahla po ňom.

„Miláčik, na dnešný deň sa veľmi teším a moja rodina tiež. Milujem ťa, Edward.“

Aj ja teba! Šepla som do ticha tmavej izby a opäť sa pokúšala, udusiť sa vankúšom. Úmysel mi prekazila ďalšia správa, ktorá prišla vzápätí po tej prvej. Bola zase od Edwarda.

„Alice ti odkazuje, aby si si pribalila niečo športové. Zahráme si baseball. E.“

Pár ráz som si pretrela oči, mysliac si, že sa mi predsa len podarilo zaspať. Opätovne som sa štipla do ruky a pozrela na mobil. Nepodarilo, stálo to tam čierne na bielom.

Vari sa Alice zbláznila? Čo jej Edward nepovedal o mojej športovej nezdatnosti? Veď napokon, stačilo ma pozorovať pri chôdzi a všetkým muselo byť viac než jasné, že ani jednu nohu nemám pravú. Však tá upírska rodinka ešte uvidí, čo nevidela, keď sa rozpleštím o nejaký strom. A hromotĺk Emmett dostane záchvat smiechu a spýta sa ma, pre ktorú tajnú organizáciu pracujem - ako zbraň hromadného ničenia. Všetko som si predstavila v pestrých farbách, čo mi akurát privodilo bolenie brucha. Čo keby som sa vyhovorila, že som dostala záchvat padúcnice alebo vážnu formu kiahní?

„Tak ti treba, s maslom chleba!“ nadávala som si. „Každého hriešnika dostihne trest.“

Nervozita zo mňa priam odkvapkávala. Okrem čierneho svedomia, ma prirodzene trápila otázka, čo ak sa Cullenovcom nebudem páčiť? Nejaká smrteľníčka si k nim len tak nakráča a naruší ich súkromie. Bola som zrelá na pohárik niečoho ostrejšieho z Charlieho zásob a chilli omáčka by to rozhodne nebola. Ale alkohol nepatril medzi mojich top ten, takže myšlienka na posilnenie putovala zase pekne „do šuplíka“.

V panike som nakoniec vyskočila z postele a ostrila pohľad ako sova. Budík položený na nočnom stolíku ukazoval, že je iba pol piatej ráno. Výborne! K mojej, už aj tak dosť bledej tvári, pribudnú luxusné kruhy pod očami. Začala som sa šuchtať izbou ako nejaká zdochlina. Pri dverách som zakopla o koberček a čelom zavadila o zárubňu. S bolestivým au som si ho pomasírovala a zamierila do kúpeľne. Keď som bosými nohami stúpila na studené dlaždičky, zahryzla sa mi do tela poriadna triaška. Dočerta, niekto by mal vonku zakúriť! Toto že je koniec júna? šomrala som si popod nos.

Horúca sprcha ma trošku prebrala a upokojila. Rýchlo som sa poutierala a vhupla do domáceho oblečenia. Zišla som dolu do kuchyne a dala variť vodu na kávu. Ráno som síce zvyčajne mávala čaj alebo mlieko, no dnes som potrebovala kofeín. Veľa kofeínu.

Z linky som medzitým vytiahla nádobku s muffinkami a do jednej sa zahryzla. Kým zovrela voda, nepokojne som ju prežúvala. Z hotovou kávou som sa posadila za stôl a snažila sa natiahnuť čas, pomalým ohryzovaním a sŕkaním. Nedlho potom som počula hromové nadávky a buchot dverí, ozývajúce sa z horného poschodia. Chvíľu som váhala, či neutiecť naspäť do prítmia izby, ale Charlie bol beztak rýchlejší a skôr, ako som vôbec vstala od stola, už držal v ruke kanvicu.

„Bré ráno,“ zamumlal.

„Aj tebe,“ odvetila som ospalo. „ Čo robíš tak skoro ráno hore?“

„Tiež si si dnes privstala - ako vidím.“ Konštatoval fakt, že nie je ranným vtáčaťom sám.

Spomenula som si na porekadlo „Ranné vtáča ďalej doskáče, viac zožerie, skôr zdochne“... a vybuchla smiechom.

„Aspoň niekto z nás je svieži ako rybička,“ poznamenal otec pobavene. „Včera, keď si bola u Jakea, volala mama. Bude ťa čakať prvého augusta tak, ako ste sa dohodli.“

„Fajn,“ odpovedala som, neschopná obsiahlejšej odpovede.

„Iba fajn? Myslel som, že sa nemôžeš mamy, slnka a pláží dočkať?“ Začudoval sa Charlie.

„Teším, jasné, ale... vieš, oci...“ Nepoviem to, ja to prosto nepoviem. Som zbabelec najvyššieho kalibru! lamentovala som. Dobre teda, nádych, výdych! Raz, dva, raz, dva... skúška?!

„Edward ma dneska berie predstaviť rodine,“ vyhŕkla som rýchlo.

Charliemu zaskočilo sústo, musela som ho teda pobúchať po chrbte, aby zo seba dostal nejakú odpoveď.

„Bells, ty si občas lepšia ako ľadová sprcha!“ hrešil ma. „Tak spusť, ako vidíš som samé ucho,“ dodal už veselo.

„Príde okolo jedenástej, tak sa správaj, prosím, slušne, žiadne zbrane a tak!“ podpichla som ho. V duchu som však už videla, ako ho víta s nabitou služobnou tridsaťosmičkou. Musela som uznať, že moja predstavivosť mi chodí na pomoc v tej najmenej vhodnej chvíli. Zakvílila som a dupla nohou, aby som zahnala podobné predstavy.

Charlie si odfrkol.

„Prosím ťa pekne, akoby si ma nepoznala.“

„Veď práve...“ Urobila som kyslú tvár a vopchala si do úst posledný kúsok pečiva. Riad som potom odniesla do dresu a hneď ho aj umyla.

„Keby niečo, budem hore,“ oznámila som mu a hneď sa odpratala do izby.

Doobedie som strávila upratovaním, na robenie úloh do školy som nemala ani pomyslenie. Čas utekal veľmi pomaly, ale napokon sa hodiny zmilovali a ukázali vytúženú jedenástu hodinu. Otvorila som skriňu a zostala stáť ako tvrdé Y. Jediná pekná slušná vec, boli plesové šaty, ktoré som pre istotu zastrčila do najhlbšieho rohu skrine. Na obed, v rodine môjho priateľa, by sa aj tak nehodili. Čo sa takým upírom môže páčiť? Veď ja som sa o módu nikdy nezaujímala a teraz sa mi to vypomstilo. Najradšej by som sa vybrala v teplákoch a tričku. Alebo pôjdem oblečená do „cisárových nových šiat“ a ohúrim ich tak, že ani jednému nenapadne, aby si miesto zveriny, pochutili na mne.

Bezradná i naštvaná zároveň, som nakoniec zvolila metódu ententíky. Prst ukázal na úzke tmavé džínsy a bielu vyšívanú blúzku. Odľahlo mi, lebo tie plesovky by som fakt nevydýchala. Rýchlo som tie veci na seba natiahla a pri vpáde do kúpeľne, pristála s elegantným šmykom vedľa umývadla. Chytila som sa ho a svoj odraz v zrkadle počastovala zúfalým pohľadom.

„Tak fajn, niečo s tebou urobíme.“ Vzdychla som si a pustila sa do diela.

O pätnásť minút som aj s vecami na prezlečenie stála dole v obývačke, kde sa Charlie práve chystal pozerať nejaký zápas.

„Nezabudni na svoj sľub, oci!“ pripomínala som mu.

„Ako by som mohol,“ odvetil neprítomne. Mal však zaťaté päste, až mu takmer beleli hánky, podľa čoho som poznala, že nie je celkom vo svojej koži.

Zrazu sa z diaľky ozval zvuk prichádzajúceho auta. Mohol to byť ktokoľvek, aj úplne neznámy človek, ale môj šiesty zmysel mi napovedal niečo iné. Potvrdilo sa mi to hneď, ako na príjazdovej ceste zapískali pneumatiky. Musela som sa držať, aby som hneď nevybehla a nevyzerala tak ako nejaká stíhačka. Nervózne som si prepletala prsty a podupkávala nohou. Charlie sa stále sústredil na televízor, na prvý pohľad bez známky nervozity.

Domom sa rozoznel zvuk zvončeka. Poskočila som ako struna z gauča a než som siahla na kľučku, skontrolovala som svoj vzhľad v zrkadle. Prudkým trhnutím som otvorila dvere a takmer pristála až na Edwardovej hrudi.

„Ahoj.“ Hlesla som potichu a išla sa prepadnúť od hanby.

„Ahoj.“ Odzdravil sa mi a na zvítanie mi vlepil pusu. Pocítila som voči nemu osteň výčitky, ale nestihla som sa v tom utápať, lebo ma už ťahal dovnútra.

Z predsiene som periférnym pohľadom zbadala otca, ako vstal z gauča a namieril si to k nám. Keď sa zdvorilo pozdravili, preglgla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle.

„Charlie, vrátim vám ju večer. Nemusíte sa o ňu báť,“ sľuboval mu Edward a otec prikývol na súhlas. Nuž, musela som priznať sama pred sebou, že som čakala niečo iné. Čosi ako viac nadšenia, alebo tak nejako. Ale aspoň mu otec neskočil do vlasov, aj to je úspech, zasmiala som sa v duchu nervózne. Napokon, ani nebol dôvod, prečo by to mal robiť.

„Tak my ideme,“ oznámila som mu a chytila Edwarda za ruku.

„Správajte sa slušne,“ vyprevádzal nás otec a ja som nad tou žiadosťou, prevrátila očami. „Oci!“ zvolala som pohoršene.

„Dobre, dobre. Bavte sa, deti!“ rozlúčil sa a zavrel za nami dvere.

Vonku mi Edward povzbudivo stisol ruku a spýtal sa, či som pripravená.

„Ani trochu!“ vyhŕkla som nervózne.

„Neboj sa, zvládneme to,“ povzbudzoval ma.

Podržal mi dvere od auta a ja som nastúpila na miesto spolujazdca. Stále som si nemohla zvyknúť na tú jeho galantnosť, cítila som sa pritom taká nesvoja. Aj keď sa mi občas videlo, že si už zvykám.

Jazda prebiehala v tichosti a ja som sa počas nej umárala predstavami, čo ma v tom upírskom brlohu čaká. Po niekoľkých míľach sme z hlavnej cesty zahli na nejakú lesnú, husto lemovanú stromami. Mala som dojem, ako by sme vstupovali do džungle. A čím ďalej sme boli, tým bol les hustejší. Už- už som vykríkla od strachu, že predsa len poslúžim ako chuťovka, keď z ničoho nič medzi porastom vykukol dom. Samozrejme, to slovo ho nevystihovalo dosť dobre, bola to skôr obrovská vila či palác. Pripadala som si hrozne maličká a bezvýznamná. Edward zaparkoval auto za nejaký červený športiak a než som stihla vystúpiť sama, už mi držal dvere a nastavoval ruku. Chytila som sa jej a vystúpila. Sánka mi ostala visieť dole, až som sa bála, že ňou v zemi vyryjem brázdu. Poslušne som ju zaklapla a ohromene pozrela na Edwarda, či si nepomýlil adresu. Niekoľkokrát mi už síce opisoval svoj domov, ale že bude až takýto veľkolepý, som si nepredstavovala ani vo sne.

„Tak ťa vítam u nás doma, Bella.“ Prerušil ticho a pobozkal ma na pravý spánok. „Máš rada roštenku?“ spýtal sa lišiacky.

„Ehm, no ja... asi hej,“ odpovedala som nerozhodne.

„Fajn, pretože Esmé ti jednu pripravuje,“ oznámil mi. Potom ma chytil za ruku a vkročili sme do toho paláca.

Tu mi sánka padla po druhý krát. Ak som si doteraz myslela, že zvonka to vyzerá luxusne, znútra bol dom priam ohurujúci. Vďaka stenám, ktoré boli väčšinou zo skla, prúdilo do miestností množstvo svetla a prepožičiavalo im dojem útulnosti. Zamierili sme k schodom, ktoré viedli na prvé poschodie. Uprostred schodišťa ma prekvapil veľký drevený kríž, ktorý zdobil stenu nad ním. Edward videl, kam sa tak začudovane dívam, potichu sa zasmial a ukázal na kríž prstom.

„Prekvapuje ťa to?“ pýtal sa. „Dúfam, že si nečakala rakvy, temné pivnice a draka na hradnej veži, však!? Lebo ak áno, obávam sa, že musíš byť sklamaná,“ povedal ľútostivo, ale s veselým podtónom.

„Draka na veži nie!“ vyhŕkla som.

„Draka nie...“ zasmial sa, tentoraz už nahlas. „Tento kríž je Carlisleovo dedičstvo po otcovi,“ vysvetlil mi.

Nakoniec sme ruka v ruke, vyšli po schodoch až hore, kde sa nachádzala kuchyňa, z ktorej sa šírila lákavá vôňa. Začali sa mi zbiehať slinky a v žalúdku mi zaškŕkalo. Ja hlúpa! Mala som sa predsa len najesť doma, aby zbytočne kvôli mne nevyvárali. Obávala som sa, či sa na mňa nebudú hnevať.

Obrovská kuchyňa, ako vystrihnutá z dizajnového časopisu, ma už ani neprekvapila. Tak nejako som tušila, že bude vyzerať podobne. Ale aj tak mi nešlo do hlavy načo rodina ako Cullenovci, potrebuje takú kuchyňu. Vlastne, bolo čudné, že ju vôbec majú.

Boli tam všetci. Súrodenci i rodičia. Pri nich som si pripadala úplne maličká, bezvýznamná a škaredá. Keď sme vstúpili do dverí, pozreli sa naším smerom.

„Aha, človečina!“ prerušil ticho Emmett a pritom sa škeril. Rosalie ho štuchla lakťom a zazrela na nás.

„Emmett, správaj sa slušne!“ napomenula ho žena, ktorá nemohla byť nik iný, než Edwardova matka. „Bella, vítaj u nás. Ja som Esmé,“ predstavila sa.

Postupne ma skoro všetci pozdravili a podali si so mnou ruku. Jasper iba zdržanlivo, ale Alice bola prítulnejšia a srdečne ma objala.

„Teší ma, že sa konečne môžem k tebe hlásiť,“ trilkovala. „Edward, ten starý frfloš, ma nechcel v škole k tebe pustiť,“ sťažovala sa.

„Buď ticho, Alice Cullenová!“ pokúšal sa ju usadiť. Alice na neho vyplazila jazyk a vrátila sa naspäť k Jasperovi.

Rosalie stále zaryto mlčala. Následne urobila škaredú grimasu a upriamila pozornosť na mňa.

„No len sa tu všetci smejte a tvárte sa, že o nič nejde!“ prskala. „Akoby ona nebola človekom, a nemohla nám spôsobiť tie najväčšie problémy.“

„Rosalie!“ napomenul ju Carlisle, hlava rodiny.

„Nič sa nedeje, pán Cullen,“ uisťovala som ho, ale hovorila som to vlastne všetkým. „Môžete sa spoľahnúť, že odo mňa sa rozhodne nikto nič nedozvie. Nedostanú zo mňa nič ani heverom.“

„Statočná to žena!“ smial sa zase Emmett. „S tebou ten baseball bude omnoho väčšia zábava.“

Nasucho som preglgla a vytreštila oči. Emmett sa začal ešte viac smiať. „Videli ste to už? Tak ona sa nebojí domu plného upírov, ale toho, že bude musieť v ruke držať pálku!“ dodal a zakončil to hlasným hííík. Edward na neho vrhol vražedný pohľad a pevnejšie ma objal okolo pliec.

„Tak dosť!“ zasiahla Esmé a otočila sa na mňa. „Kým bude jedlo hotové, Edward ti môže ukázať dom, ak by si chcela.“ Nadšene som prikývla. „Vítaj v rodine Bella!“ dodala ešte Esmé a ťapla Emmetta po ruke, lebo si zase chystal nejakú zdanlivo vtipnú poznámku.

Než sme vyšli ruka v ruke z kuchyne, zalial ma čudný pocit spokojnosti, celá som sa akoby roztopila. Zvláštne. Budem sa potom musieť spýtať Edwarda, či sa niekto z nich nezaoberá hypnózou, alebo niečím takým. Po tom, čo všetko som už vedela o svete nadprirodzena, by ma neprekvapilo, ani keby jednému z nich vyrástol uprostred čela nejaký paroh.

Kráčali sme po dlhej chodbe a on mi postupne ukazoval na jednotlivé dvere a hovoril, čo sa za nimi skrýva. Najviac ma zaujala Carlisleova pracovňa a knižnica v jednom. Bola jedinou miestnosťou, do ktorej mi otvoril dvere. Dýchalo z nej na mňa čosi tajomné. Steny boli, od podlahy až po strop, zaplnené policami plnými kníh. A niektoré z nich boli hotové múzejné exponáty. Očarovane som prechádzala prstami po jednotlivých historických tituloch. Keby ma nevyrušilo Edwardovo nenápadné zakašľanie, zrejme by som sa z niektorou knihou usadila do kresla potiahnutého zamatom a zabudla na celý svet. Nebola som síce žiadnou náruživou čitateľkou, ale občas ma chytila potreba ponoriť sa do písmeniek a zmiznúť v úplne neznámom svete.

Keď sme vyšli z pracovne, bola som stále trošku mimo, takže mi hneď nedošlo, že Edward znervóznel. Zdvihla som zvedavo obočie a opätovala stisk jeho ľadovej ruky.

„Ak chceš, ostáva ešte posledná izba, ktorú si nevidela," začal váhavo a hryzol si do spodnej pery, čo bolo zrejme jedno z naučených gest. „Tá moja."

Otvorila a zatvorila som ústa ako ryba na suchu, napokon som iba prikývla a dala mu tým súhlas. To mu vyčarilo na jeho anjelskej tvári, typický krivý úsmev, načo moje srdce reagovalo divokým tlkotom. Pustil moju ruku, objal ma okolo pliec a otvoril posledné dvere.

„Vítaj v mojom kráľovstve, zlato!" povedal hrdo.

Áno, chcela som povedať niečo v tom zmysle, aké to tu má pekné, ale zostala som iba ohromene stáť. Doslova som civela na obrovskú miestnosť, ktorej dve steny boli presklené. Bolo to ohromujúce. Postupne som podrobovala prieskumu všetko, na čom mi spočinul zrak. Ale čosi mi na tom všetkom nesedelo.

„Ty tu nemáš posteľ!" skríkla som prekvapene.

On sa len ticho zasmial, pohladil ma po hlave vlasoch a otočil si ma k sebe tak, aby sme si navzájom stáli tvárou v tvár. Keď sa ku mne sklonil a na našpúlených perách ma zamrazil jeho studený dych, zavrela som oči v napätom očakávaní. Nepobozkal ma hneď, ale začal s pomalým prieskumom môjho hrdla a mne v tej chvíli vôbec nedochádzalo, že som vlastne v smrteľnom nebezpečenstve. Prvý bozk pristál v jamke medzi kľúčnymi kosťami. Druhý na pravom pleci, z ktorého mi predtým pohotovo stiahol rukáv blúzky. Potom si začal ďalšími jemnými bozkami dláždiť cestu naspäť k mojim perám. Bola som úplne mimo, podlamovali sa mi kolená a dokonca som zabúdala dýchať. Zrejme by som mu v tej chvíli dovolila úplne všetko. Musel to vycítiť. Spojenie našich pier totiž prerušil a hlasno si odkašľal, aj keď u neho bolo niečo také zbytočné.

„Posteľ nepotrebujem," informoval ma vecne. „Vieš, že vôbec nespím, nikto z nás nespí," dodal.

Prikývla som na súhlas. Samozrejme, že som to už vedela, ale aj tak sa mi zdalo niečo také nepravdepodobné. Edward si zase hlasno odkašľal, povolil objatie a chytil moju ruku, ktorú si priložil na svoje mramorové líce.

„Esmé nás už volá do jedálne," vyriekol potichu. Vytrhol ma s tým z tranzu. Konečne som sa mohla normálne nadýchnuť, nasať do pľúc jeho sladkastú vôňu.

V jedálni nás čakala celá rodina a nádherne prestretý stôl. Pocítila som veľkú neistotu, bolo tam riadu a jedla ako pre desaťčlennú rodinu. Esmé práve dávala do vázy na stole kyticu ľalií a vrelo sa na mňa usmiala. Úsmev som jej oplatila a nechala sa od Edwarda usadiť na stoličku. Od nervozity sa mi stiahol žalúdok a očami som začala blúdiť po všetkých prítomných.

„Ehm, tak ja na vás počkám dole pri garáži," oslovila Alice členov rodiny. „Poď Jasper a tebe Bella, prajem dobrú chuť."

Vzájomne sme sa na seba usmiali, načo sa s Jasperom chytila pod pazuchu a vytratili sa von. Rosalie sa len neprítomne zamračila, no hneď po tých dvoch sa tiež otočila na opätku a bez slovíčka vyšla z miestnosti. Emmett ju nasledoval ako poslušný psík, ale keď prechádzal okolo mňa, lišiacky na mňa žmurkol.

„Bella, poriadne sa najedz, vieš, aby si vládala!" zavolal na mňa ešte z chodby. Vzápätí na to sme mohli počuť jeho nechápavé zvolanie. „Au, Rose, to skoro bolelo. Veď sa toľko nestalo, takže som si..." šomral. Zvyšok jeho frflania som už nepočula, čo znamenalo, že už zrejme vyšli z budovy.

Keď napokon odišli von aj Carlisle s Esmé, pustila som sa do jedla. Všetko bolo výborné. Nikdy som nejedla lepšiu roštenku. No i tak som nedokázala do seba dostať ako pár hltov. Ochutnala som zo všetkého, no nakoniec som príbor zložila a s prosbou v očiach sa pozrela na Edwarda. Usmial sa, odtiahol mi stoličku od stola a pomohol mi vstať.

„Alice ti v mojej izbe nechala nejaké oblečenie na baseball," povedal. „Nepýtaj sa ma ako, ale vedela, že budeš potrebovať pomoc," dodal záhadne.

Zase som zalapala po dychu a vyvalila na Edwarda oči. Dúfam, že sa jedného dňa nedozviem, že Cullenovci vo svojej pivnici skrývajú grófa Draculu. Nervózne som sa zasmiala a nechala sa odviesť naspäť do jeho izby.

Cez operadlo malej kanapy, bolo prehodené biele pruhované tričko, úzke biele nohavice a tenisky, ktoré iba doplňovali celkový outfit. Ponad plece som hodila pohľad na Edwarda, on iba povzbudzujúco prikývol a vyšiel na chodbu.

Nemohla som sa zbaviť určitého pocitu trápnosti a neistoty. Samozrejme som si práve v túto, nie práve vhodnú chvíľu, spomenula na Jacoba. Srdce ma až zabolelo pri spomienke na neho. Musel všetko tak strašne skomplikovať?

Zatlačila som slzu, ktorá sa nevyhnutne drala von a zhodila zo seba oblečenie, v ktorom som sem prišla. Všetok pripravený odev som na seba naopak natiahla a vyšla na chodbu za čakajúcim Edwardom.

Opäť ma povzbudzujúco chytil okolo pliec a spoločne sme zišli dolu do garáže. Najprv som myslela, že pôjdeme autom, ktorým ma Edward vozil vždy, ale priviedol ma k nejakému džípu.

„Kde sú ostatní?" pýtala som sa zvedavo. Hneď ako sme zišli dole, som si totiž všimla, že v okolí domu už nikto nie je.

„Išli pripraviť ihrisko," informoval ma. „Za chvíľu začne búrka," dodal záhadne.

„Ako môže súvisieť s hrou práve búrka?" začudovala som sa.

„Neboj, všetko sa včas dozvieš," povedal záhadne a otvoril mi dvere džípu.

Nastúpila som bez rečí a rovnako bez rečí sa aj pripútala. Edward si sadol na miesto vodiča, strčil kľúčik do zapaľovania a naštartoval. Vytúroval motor a dupol na plyn, až pneumatiky pod tým náporom zakvílili. Auto sa predralo porastom ako nič a keď sme sa ocitli na asfaltovej vozovke, ešte viac sme pridali na rýchlosti. Bláznivú frajerinu za volantom som nikdy nemala rada, takže som mala trošku strach. Naša cesta však netrvala tak dlho, ako som sa obávala. Ani som sa nenazdala a už sme zase odbáčali na nejakú lesnú cestu. Džíp sa škriabal hore kopcom s ľahkosťou mačkovitej šelmy, ale pritom som nárazy takmer necítila. Zastavili sme kdesi uprostred húštiny, kde mi hneď do oka padli autá ostatných Cullenovcov. Z diaľky k nám doliehali hromové rany a ja som zase dostala strach. Búrky som síce mala rada, ale iba ak som ich mohla pozorovať, pekne z pohodlia mojej izby.

Nič sa nedá robiť! Raz som sa už na to dala nahovoriť, tak teraz necúvnem! povedala som si odhodlane. Vrhla som smelý pohľad na Edwarda a s jeho pomocou sa začala predierať húštinou.

ZHRNUTIE

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 14. kapitola: