Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 39. kapitola

18.11.2014 (11:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1614×

(Bella)

Počas celej svojej existencie som nevidela Jane tváriť sa tak apaticky. Nevedela som pochopiť, akým spôsobom sa môže zmeniť upír na živú sochu. Nehýbala sa, nedýchala. Neprešľapovala, vyzerala, akoby bola stelesnením sochy, vytvorenej talianskými umelcami. V jej tvári sa usadil nezaujatý výraz, nasadila si masku a nechcela ju zložiť. Desilo ma to.

Strnulo som čakala na moment, kedy otvorí ústa. Nestal sa. Nehovorila, ani sa nenadýchla k tomu, aby začala.

„Jane," pozdravila som ju potichu, nakoľko som si nebola istá, či ma vníma. Kmitla ku mne previnilým pohľadom a začala očami prebodávať zem.

„Bella..." odzdravila ma takmer nepočujúc. Vyzerala tak, že k tomu ešte plánuje niečo dodať, nakoniec však vydýchla a opäť znehybnela.

Netrpezlivo a sčasti nervózne som čakala na ďalší dej. Táto situácia sa mi prestávala páčiť a hlas v mojej hlave mi potichu šepkal, že ak som múdra, mám vziať nohy na plecia a bežať odtiaľto, čo najrýchlejšie to pôjde.

Nikdy som nerobila rozumné rozhodnutia.

„Čo sa deje?" Odvážila som sa niekoľko krokov smerom k nej.

Do nosu mi udrelo niekoľko známych vôní.

Znehybnela som.

Telom sa mi rozliala panika. Strach. Prekvapenie.

„Nie... To by si nespravila," začala som nervóznieť. Neodpovedala. Jej pohľad bol plný viny, no vyzerala, akoby s tým sama nemohla nič spraviť.

Cítila som ich. Cítila som, že sú neuveriteľne blízko mňa. Rozklepali sa mi dlane, keď som začala horúčkovito prehľadávať les okolo nás temnejúcimi očami.

„Jane, prosím, že to nemyslíš vážne," zaprosila som už z čistej hystérie, keď v korunách stromov zašuchotalo a na zem nehlučne dopadli dvaja upíri.

Felix sa zoširoka usmieval a škodoradostným pohľadom prebodával moju tvár. Na mojej sa vytriedalo hneď niekoľko emócií - od prekvapenia, cez záchvev strachu až po hranú apatiu.

„To som mohla čakať," šepla som sucho a pozrela smerom k Demetrimu. Nehľadel na mňa. Jeho oči pozorne sledovali Janin chrbát. V tej chvíli mi došlo, aký to je pohľad. Kontroloval ju s rovnakým výrazom, ako keď kontroloval nejakého z väzňov vo Volterre. Ona sa netvárila škodoradoste. Bola zúfalá, akoby nevedela, čo má spraviť.

Felix sa s úsmevom priblížil o pár krokov dopredu a potichu sa zasmial, keď som ustúpila. Demetri na mňa varovne zazrel a prikrčil sa. Medzi mnou a nimi teraz už ostávalo len dvadsaťpäť metrov voľného priestoru - vzdialenosť, ktorú by hocikto z nich prekonal za stotinu sekundy.

„Budeš dobrá?" zapriadol zvedavo Demetri a s úsmevom prižmúril oči, keď som mykla pohľadom smerom ku stromom napravo. Felix spravil ďalší krok dopredu, akoby si nemohol pomôcť.

„Prečo by som mala byť?" spýtala som sa ho arogantne s tvrdohlavosťou malého dieťaťa a ustúpila som ďalší krok dozadu.

Felix v zlomku sekundy priskočil až k Jane. Chytil jej časť vlasov popadaných do očí - keď sa jej otrel prstami o hrdlo, napäla krk a strachom inštinktívne zovrela pery - a odhrnul ich na stranu.

Prvé, čo som si všimla, boli jazvy po uhryznutiach, zdobiace obé strany krku. Pokračovali tenkou, takmer zahojenou jazvou tiahnúcou sa od spánku po čeľusť. Nebolo to všetko. Ďalej som si všimla, ako sa jej držala tamkmer neviditeľná popraskaná jazva. Poznala som, čo je to zač. Mala odtrhnutú hlavu. 

Videla som, ako má ďalšiu, ešte stále otvorenú ranu v strede hrudi a ďalšie neviditeľné stopy po dlaniach. To bolo všetko, pretože zvyšok tela mala zakrytý.

„Sadisti," zamrmlala som potichu, „ste Volturiovci, máte sa vzájomne podporovať a nie sa ničiť."

Jane sa ku mne smutne pozrela a zhrnula si vlasy späť, akoby sa za svoje zničené telo hanbila.

„Tak nám to uľahči," navrhol Demetri neutrálne, „poď s nami dobrovoľne a nikto nebude mať právo ti ublížiť, ak nechceme čeliť Arovému hnevu."

Obaja sa na mňa s očakávaním pozerali, hoci každý s iným. Zatiaľ čo Demetri v podstate rátal s tým, že sa poddám a nebudem útočiť, Felix už zatínal päste a pripravoval sa na zaútočenie.

„Ak by som aj išla dobrovoľne, viem, čo ma bude čakať vo Volterre," sykla som potichu a pozrela k Demetrimu. Pokrútil hlavou a pousmial sa, keď zbadal môj prekvapený pohľad. Zatiaľ čo Felix ustúpil späť k útočnej pozícii, opäť o niekoľko krokov bližšie ku mne, Demetri sa priblížil až k Jane a letmo sa dotkol jej tváre, akoby mi chcel ukázať, že ja už nepatrím k jeho záujmom. 

Netušila som, čo sa práve odohrávalo v mojej hlave.

Bola to úľava?

Netuším.

Každopádne týmito slovami som sa vzdala.

Chytili by ma tak či tak.

Rezignovane som prikývla a nechala, nech ma Felix chytí za pažu, aby som sa nepokúsila ujsť. Demetri čakal, kým sa pohnem za ním, potom pevne, no nie bolestivo zachytil Janino rameno a skôr zo samozrejmosti ju popostrčil tak, aby ho následovala.

Pri kraji lesa bolo odstavené väčšie terénne auto, spod jeho kolies sa ťahala dlhá blatová stopa v tráve, ako prudko zabrzdilo.

„Choďte dopredu, Felix," povedal potichu Demetri, „Bella predstavuje väčšiu hrozbu ako Jane." Nevedela som určiť, v akom zmysle to bolo povedané.

Ale samozrejme.

Jane už za tých pár dní asi stihli zlomiť.

Sadla som si na predné sedadlo a pozerala sa, ako nastupovali aj oni traja. Môj pohľad sa potichu upieral na les, z ktorého sme pred chvíľou vyšli, a premýšľala. Čo ma bude čakať potom, čo sa vrátime späť?

Felix sa cezo mňa naklonil a natiahnutím ruky teatrálne pribuchol dvere.

Jane sa odrazu zhlboka nadýchla a zachvela sa, akoby ju niekto udrel. Vzápätí na prázdnej diaľnici presvišťalo auto a stratilo sa preč.

„Čo sa deje?" spýtal sa Demetri podozieravo.

„Prestávam sa kontrolovať," zasyčala potichu, akoby mu tým, že mu odpovedá, preukazovala neskutočnú poctu. 

„Nemôžeme ísť cez mesto so smädnou upírkou," zamrmlal Felix otrávene.

„Vezmem ju na lov," ponúkol sa Demetri potichu, potom znovu otvoril dvere a počkal, kým Jane vystúpi. V sekunde už stál von z auta a behom pár sekúnd sa stratili medzi stromami.

Potichu som privrela oči a otočila hlavu smerom dopredu a zhlboka sa nadýchla.

Toto bude moja budúcnosť?

V hlave mi skrsla jediná odpoveď.

Tak potom žiadnu nemám.

Ospravedlňujem sa za dlhú odmlku, nebol čas, chuť, ani nápady. Poviedka je takmer pri konci, budem sa snažiť pridávať kapitoly často. :)

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 39. kapitola: