Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 33. kapitola

26.04.2014 (15:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1974×

Pálilo ma celé telo. Každý jeden kúsok znovu spaľoval upíri jed, ktorý sa tam dostal cez otvorené rany. Hlava mi trieštila a končatinami mi podchvíľou pod prudkou agóniou šklbalo. Hrozne bolestovivo som sa vypotácala zo svojej postele (netuším, kedy sme sa dostali sem), nahá prešla k skrini a vytiahla odtiaľ nové oblečenie. Potom som prišla do kúpeľne a tvár si osviežila úplne ľadovou vodou.

Keď som pozrela smerom k zrkadlu, takmer som sa zľakla. Dolná vyprahnutá pera bola prekusnutá od Felixových zubov, ďalšia taká rana bola pri krku. Oči som mala ónyxové, žalostne prázdne a celá tvár vyzerala ešte bledšie ako inokedy. Prachovo. Hľadela som na svoj odraz spopod privretých viečok a snažila sa neurobiť problém.

Dnes vypadnem... Dnes vypadnem...

Odraz na mňa kývol a ja som odišla z kúpeľne so sileným úškrnom. Započula som, ako ktosi vošiel. A nemusela som hádať dvakrát.

Demetri na mňa sústredene pozeral červenými dúhovkami. „Čo sa ti stalo?"

 „Felix má dvadsať bodov. Si spokojný?" zamručala som na neho potichu a ignorujúc prešla k posteli.

 „On ti rozkusol ústa?" Namiesto odpovede som sa postavila a trochu si vyhrnula tričko. Naskytol sa mu tak pohľad na moje nahé brucho, na ktorom svietili ďalšie tri kúsance po bokoch.

Podišiel smerom ku mne a jemne po jednom prešiel prstom. Mykla som sebou, keď mi ten dotyk rozpumpoval bolesť po celom tele.

„Kretén," zamumlal si pre seba, potom mi chytil lem trička a nadvihol ho k rebrám. Ďašia rana trónila tam.

„Priber, Bella," pozrel mi smerom do tváre, „aj v stoji ti vidno každé rebro. To nie je pekné." Tak ďakujem pekne...

„Choď doriti," zavrčala som na neho, nasilu si stiahla tričko a otočila sa od neho preč.

„Keď si to nenapravíš teraz, budeš mať takýto zajací pysk zrastený," uporozornil ma potichu.

„Ja si to neviem napraviť," odpovedala som pokojne. Pocítila som, ako pri mne presvišťal vzduch.

„Tvoju pomoc nepotrebujem," prskla som po ňou, keď ma chytil za bradu a jemne sa dotkol dolnej pery. Len nad tým pokrútil hlavou. Potom mi druhou rukou prešiel cez ľavú časť pier, chytil ju do prstov a jemne trhol.

„Ty si debil?" zvrieskla som po ňom naštvane a pokúsila som sa odtisnúť sa od neho, keď sa ku mne sklonil a prešiel mi jazykom po mieste roztrhania. Veď to bolí!

„Tvojím jedom by to zrástlo rýchlejšie a menej bolestivejšie," skonštatoval a pustil ma, „tvoj problém." Bez ďalšieho slova otvoril dvere a zmizol za nimi. Bolestivo som sa chytila za ústa. Väčší kretén, Demetri či Felix? Ententiky dva špendlíky...

„Nechaj ma prejsť," započula som tenký soprán. To je Janin hlas!

„Kto ti bráni?" Započula som tichý úder jedného kameňa o druhý.

„Máš problém s chápaním vecí, alebo si hádam mentálne zaostalý? Chcem prejsť!" zvrieskla naštvane.

Započula som, ako sa ten istý zvuk zopakoval. Potichu som sa priblížila k dverám a pootvorila ich. Boli však zrejme natoľko zaujatí sami sebou, že si ma ani nevšimli.

Jane stála z profilu ku mne, rukami jej šklbalo a uprene hľadela pred seba. Za jej chrbtom stál Demetri, držal ju okolo ramien a nakláňal sa k nej cez ľavé plece.

Oči jej na sekundu zablúdili smerom ku mne. Zúfalo sa na mňa pozrela a potom sa sprudka mykla, keď sa mu snažila vyšmyknúť.

„Demetri, pusti ma," vzlykla potichu.

„Pobozkaj ma." Jej oči zúfalo kmitli smerom ku mne, keď jej voľnou rukou prešiel po krku prstami. Vzápätí ju za neho drapol a vytiahol na špičky - do úrovne jeho očí. Začala sa sýpajúc snažiť dostať z jeho zovretia, nohami kopajúc všade naokolo.

Stále ju držiac pod krkom, ju pritisol o stenu, keď na neho zúfalo pozrela. Telo jej ochablo.

„Si krásna, keď sa bojíš," skonštatoval, keď na neho zdesene pozrela.

„Zlož ma... na zem!" vydala zo seba pridusene.

Odvážila som sa vystúpiť spoza dverí, potichu sa mu priplížiť za chrbtom a ležérne sa oprieť o stenu, akoby sa nič nedialo.

„Ty si normálna upíria štetka, Demetri," ozvala som sa po chvíli zamyslene. 

Pomaly sa otočil mojim smerom a pustil Jane. Po prvom momente sa jej bezvládne telo zosunulo na zem. Hrdlo si znovu objala rukami a vďačne ku mne pozrela. Ale toto je už šikana!

„Nie si o nič lepšia ako ja," prehodil pomaly a priblížil sa ku mne.

„To je pre hocikoho urážka najväčšieho kalibru, ak to samozrejme nie sú idioti ako ty," prehovorila som pokojne, keď agresívne stisol pery k sebe.

„Drž hubu, Bella," precedil pomedzi zuby a naštvane priblížil oči.

„Vážne? Chváliť sa tým, že dokážeš dostať do kolien hociktoré dievča z Volterry?" pokračovala som ďalej pokojne, „úbožiak," šepla som potichu.

Spoza pier sa mu vydralo zavrčanie.

„Ale pre nikoho nie si nič viac. Iba sadistický parchant, ktorý sa otočí za každou sukňou v okolí."

Sama som netušila, kde sa vo mne zobralo toľko odvahy. Drzosti.

Aj tak dnes vypadnem.

Demetri naštvane zavrčal a udrel ma päsťou do tváre. Bez úmyslu som vrazila do steny za mnou a prekvapene si chytila líce. Cez to som sa dokázala uškrnúť. Je bezradný...

„To máš za tie urážky," zamrmlal potichu a vrazil mi ešte jednu.

„A toto za tvoju nevymáchanú papuľu," doplnil temne. Do boku ma zasiahol prudký úder, keď som sa zosypala k zemi a tlmene zadychčala.

„Na viac ako fyzický útok sa proste nezmôžeš," šepla som potichu a vzhliadla k nemu. Znovu mi strelil facku.

„Zato tebe je čosi ako obrana tela na míle vzdialená," vrátil mi to, potom ma silno zdrapil pod krkom a podobne ako Jane, ma vytiahol do vzduchu.

„Máš dokopy nie viac ako dvadsať rokov, ale si určite spôsobilá ma poučovať, že?" zapriadol sladko, keď som prekvapene zaskučala bolesťou.

„Pusť ma!" zvrieskla som a prsty zaťala do jeho chladnej pokožky. Ruka mi na niekoľko momentov prenikla cez kožu. Naštvane sa po mne rozmáchol druhou rukou.

Spolu s fackou som odletela do konca chodby a zosypala sa na zem.

Keď som sa však pozrela späť, Demetri tam nebol. Jane sa pomaly pozbierala zo zeme, držiac sa pritom za hrudník. Zmierene sa na mňa usmiala.

„Vďaka," šepla s úsmevom, potom natočila hlavu doprava a znovu na mňa ostražito pozrela.

„Tak ideš?" šepla potichu.

Prikývla som. 

Podišla až ku mne a v opatrnom geste ku mne natiahla ruku, aby mi pomohla postaviť sa.

O tri minúty neskôr sme otvárali brány Volterry. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 33. kapitola: