Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 15. kapitola

05.08.2013 (09:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2029×

Bude tam aj Demetri?" opýtala som sa Felixa bezmyšlienkovite trasľavým hlasom, keď Jane popustila svoj dar.

„Ako vždy," zachrčal na mňa úsmevom. Zaťala som zuby a nechty zaryla do koberca. Všimla som si, ako Jane nepatrne kmitla očami ku mne a potom ku Felixovi.

„Nechce ísť," povedala zatŕpnuto, potom podišla smerom k nemu tak, aby jej jemná dievčenská postava čiastočne ochranársky zakryla moju a ja som sa zmohla len na prekvapené vypúlenie očí. Čo som spravila tak výnimočné, aby ma chránila?

„Nikdy nechce ísť. Aro na tom trvá," odvetil jej pokojne. Keď si všimol, že strnula, v rýchlosti ju obišiel a skôr, než zareagovala, zadrapol sa mi do ruky a vytiahol ma na nohy. Zasyčala som od bolesti, no nebránila sa. Čas strávený na tréningoch ma naučil, že ak sa to neočakáva, bániť sa členovi gardy je letenka do pekla. Jane v jeho počíňaní však stále videla problém.

„Okamžite ju pusť," zasyčala na neho ľadovo. Absolútne ignorujúc ju ma začal ťahať ku dverách.

„Nezabúdaj na to, kto som, Felix," prehovorila napokon sucho. Na to na niekoľko sekúnd stuhol. Potom sa k nej napol otočil smerom k nej. Takmer mi pri tom vykrútil ruku, no nezdalo by sa, že by ho to nejako valne trápilo. Mne však pažu vykrútil v uhle, kedy som bola napol vytočená na bok, kolená sa mi prepadli do kľaku a hlavu som mala v ponižujúcej póze zavrátenú. 

„Pusť," zasyčala som bolestivo.

„Nie je mojím rozhodnutím trénovať ju, Jane. Ty nezabúdaj, že hoci si najvýznamnejšou gardistkou, Aro je vyššie," usmial sa na ňu škodoradostne, potom sa znovu otočil a vytiahol ma na nohy. Unavene som na neho zavrčala. Zamykalo mu kútikmi úst, akoby som ho tým nesmierne pobavila. Ignorujúc Jane, vytiahol ma smerom z izby a smerom k telocvični.

„Nebol to Aro prvý, ktorý ma odtiahol na tréning," šepla som sucho, keď sme boli dostatočne ďaleko od mojej izby.

„To nie je podstatné," zaškeril sa na mňa Felix zlovestne.

„Neznášam ťa," zašepkala som cez stisnuté pery potichu. Temne na mňa zazrel, v očiach sa mu miešal totálny hnev s naštvaním. Keby som mohla, ustúpim od neho. Ja som však nebola tá, ktorá ovládala svoje pohyby.

„To je mi ale novinka," zhodnotil napokon s hlbokým sarkazmom. Ešte niekoľko sekúnd mi premýšľajúc hľadel do tváre, potom sa prudko otočil, až som vyjakla, a ďalej ma ťahal po chodbe. 

Hneď, ako sme prešli dverami, sa napriamil a prudko so mnou hodil o protiľahlú stenu. Nestihla som sa ani poriadne postaviť, keď prišla prvá rana zľava a potom prudkú podkopnutie nôh. Znovu som dopadla na zem. Keď som zaostrila, zbadala som uškŕňajúceho sa Demetriho stáť nado mnou a so založenými rukami čakať na moje pohyby. Prestrašene mnou cuklo, keď sa ku mne priblíž Felix z druhej strany. 

Tá jeho spokojná tvár, Demetriho tvár, ma však vystrašila stokrát viac, než Felixové temné reči a pohyby.

Od strachu som vyjakla, potom sa v zlomku sekundy oprela rukami o zem a takticky sa začala plaziť po zemi, stále v zornom poli s jeho úsmevom. Ešte rýchlejšie som striedala dlane a chodidlá v pohybe. až som sa cítila ako na bežeckom páse. Keď som však bola takmer pri rohu ďalšej, zasiahol ma do chrbta prudký, silný úder, ktorý mi vyrazil dych. V sekunde som preletela niekoľko metrov, ktoré som zvládla, zložila sa na zem, po ktorej som sa ešte kĺzala niekoľko ďalších metrov. Potom som do niekoho vrazila.

Pocítila som zovretie na zátylku a to, ako som chrbtom vrazila do steny - znovu. Ktosi ma chytil za krk a ešte do nej zatlačil. Prudko som sa nadýchla.

Demetri mi zaryl prsty do hrdla a naklonil sa ku mne. Okamžite som začala pred jeho hlavou sebou divoko metať v snahe, že ma pustí. On sa však namiesto toho, čo som očakávala a čoho som sa bála, len naklonil perami k môjmu uchu. Zahýkla som.

„Nespolupracuj a pobozkám ťa znovu," zašepkal mi do ucha potichu. Otriasla som sa, čakajúc na hocijaký náznak plnenia jeho slo. On sa však len odklonil a s víťazoslávnym úsmevom ma v rýchlosti pustil. Prudko a prekvapene som vydýchla.

„Poďme!" zahrnel Felix na mňa, až som sebou cukla, „zaútoč na mňa!" prikázal mi s úškrnom. Pocítila som, ako sa Demetri pri mne s očakávaním pozerá. Jedine to ma prinútilo k pohybu. Pokúsila som sa proti nemu vyraziť a zložiť ho na zem, moju zovretú päsť však zachytil a vytočil do strany. Dopadla som na zem.

„Znovu!" Pozbierala som sa a chabo na neho znovu zaútočila. Môj úder napokon dosiahol svoj cieľ, no ani to s ním nehlo.

„Udri ma poriadne, dopekla," zasipel ľadovo. Stuhnuto som proti nemu vyrazila a mierenou ranou ho zasiahla do boku. Nepatrne ním vytočilo na bok, až prekvapene vypískol. To ma posmelilo k ďalšiemu kroku. Keď som sa však zaprela rukami proti jeho hrudi, aby som ho odstrčila, zdrapil ma ktosi za ruky a vykrútil mi ich dozadu. S bolestivým syknutím sa mi prehol chrbát.

„Znovu," zasyčal Demetri za mojim chrbtom spokojne a pustil ma. Osrazu som cítila, ako klesám na kolená a podopieram sa rukami. Sťažka som oddychovala a dych som mala zadrhnutý.

„Nemôžem bojovať s obomi naraz," šepla som potichu pomedzi stisnuté pery, „nie som... tak zdatná v boji," doplnila som s očakávaním v očiach.

„Tak budeme bojovať len my dvaja," usmial sa na mňa Demetri zákerne, „Felix toho má aj tak ešte zopár na práci, je tak?" Sucho som prehltla a pohľadom preskočila z neho na menovaného. Ten po chvíli zamyslene prikývol. Neverila by som, že to niekedy budem chcieť, no chcela som. Chcela som, aby neodišiel, aby ma tu s ním nenechával samú. Namiesto toho sa otočil a zamieril ku dverám. Pozerala som sa za ním, až pokým nezmizol za dverami. Potom som znovu pozrela na Demetriho. Usmieval sa. V tichosti som sklopila zrak.

Do hrude ma zasiahol prvý úder. Moje telo na to nebolo pripravené. Prevrátilo sa na chrbát a hlava mi silne tresla do kamennej zeme.

„Niečo som ti povedal," usmial sa na mňa žiarivo. Spolupracuj... Pobozkám ťa znovu... Pozbierala som sa na nohy a vyrazila proti nemu. Niekoľko centimetrov predo mnou uhol a tak moja ruka minula priestor. V sekunde som sa otočila a pokúsila sa ho zložiť na zem.

„Pomalšie," okríkol ma, „sústreď sa na pohyby, nie rýchlosť."

Strhane som natiahla ruku a zasiahla ho úderom do hrude. Neuhol.

„Pokús sa ma zložiť na zem," zavelil. Niekoľko sekúnd som na neho pozerala. Potom som dobehla k nemu a zasiahla ho do boku. Kým sa narovnával, podkopla som mu jenu z nôh. Stratil rovnováhu a dopadol na kolená. Počas toho ma však inštiktívne zachytil za rameno, takže som na zem dopadla s ním. 

„Pusť ma," zasyčala som na neho, keď ma ďalej držal. Stisk ešte zosilnel, a keď som sa pokúsila dvihnúť, zatlačil ma späť. Šokovane som na neho pozrela, keď sa nado mňa s temným úškrnom naklonil. Už nie!

S tichým výkrikom som sa pokúsila dostať sa spopod neho, keď sa na mňa posadil a nohami mi zatlačil boky späť na zem.

„Nie!" zvýskla som hystericky a pridusene. Ruky mi samostatne vystrelili a odrazu som mu vlepila silnú facku. Hlavou mu zavrátilo dozadu a kým sa stihol spamätať, vykĺzla som z jeho zovretia a zamierila preč. Preč, preč!

Okolo pásu sa mi silne obtočili čiesi ruky, ktoré ma jediným ťahom pritiahli k ich majteľovi. 

„Pusť!" vykríkla som znovu zúfalo. Demetri sa naštvane rozmáchol a silným ťahom mnou hodil o stenu, až v častiach úderu zapukala. Zosunula som sa po nej dolu s rukami cez tvár.

„Nedovolil som ti odísť," upozornil ma sucho. 

„Nedotýkaj sa ma, prosím," šepla som zúfalo a znovu si rukami zakryla tvár. Cez prsty som nestihla vnímať pohyby, len dotykom cítiť, čo sa deje. Okolo ramena sa mi ovinuli jeho prsty. Zaúpela som.

„Demetri," šepla som smerom k nemu ticho. Prekvapene sa na zmienku jeho mena zastavil.

„Prosím ťa," šepla som so sklonenou hlavou, „Demetri, ja ťa prosím," vyslovila som jeho meno opäť nechceným náznakom prosby. Vyzeral byť prekvapený. Pobavený, ale predsa prekvapený. Bolo to zaujímavé. Kľačal pri mne, silne mi tisol k sebe kúsky kože na ramene, ale nič viac. Len zamyslene čumel do steny nado mnou.

„Môžem odísť?" šepla som rýchlo smerom k nemu v očakávaní.

Jeho zamyslené kývnutie, a nič iné mi netrebalo. Okamžite som vytrielila smerom k dverám a jeho nechala ďaleko za sebou.

Čo-to-bolo? Prečo som prosila? Bella, sľúbila si, že neukážeš bolesť. Zdá sa mi to, alebo si ho oslovovala? To sa musíš znížiť na používanie ženských zbraní? šepkal mi do hlavy apatický hlások. 

Keby som nič nespravila, pobozkal by ma. 

Ty klamárka, ozval sa mi hlas v hlave znovu. Znel pobavene. Ty malá zákerná klamárka.

„Neznášam ťa," zkonštatovala som smerom ku stene. Hlas sa zaškeril.

Potrebovala som odreagovanie. Potrebovala som robiť niečo, čo by upútalo moju pozornosť dostatočne, aby som ten mal, protivný hlas drzého dievčaťa nepočula. Alec.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 15. kapitola: