Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 5. kapitola

03.12.2009 (18:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2301×

5. kapitola

Bella

Láska je silná čarodejka, i keď si kúzelník, nikdy nepochopíš jej kúzla.

Ubehli tri hodiny a ja som sa snažila HO aspoň niekde zahliadnuť – no márne. Nemali sme už žiadnu spoločnú hodinu. Zazvonilo a nastal čas obeda. My samozrejme nejeme, ale pre zdanie normálnosti sa musíme aspoň tváriť, že áno.

„Bella, ešte stále si to môžeš rozmyslieť. Ešte nie je neskoro,“ ponúkal mi záchranné koleso Dom cestou na obed.

Ale ja som sa nechcela zachrániť. Chcela som sa utopiť v JEHO očiach a v mori lásky, ktorú som k nemu cítila.

„Nie Dom, zostaneme,“ povedala som odhodlane.

„Ale Bella,“ pozrel sa na mňa s prosebným výrazom. „Mne sa toto, čo robíš, vôbec nepáči. Bojím sa, že ti to ešte viac ublíži a ty sa z toho takto nikdy nedostaneš,“ hlesol skleslo.

„Dom, ale ja sa z toho nechcem dostať. Je to proste silnejšie ako ja a teraz... ja už teraz nemôžem odísť... proste to nejde – je to akoby ma niečo k nemu pripútavalo. Doteraz som to až tak intenzívne neprežívala.“

Dom si odfrkol.

„Nie Dom, vážne. Síce ma bolelo, keď som ho toľké roky nevidela, ale teraz – keď ho vidím a cítim – keď som v jeho blízkosti – nedokážem si predstaviť, že by som mala odísť. Zabilo by ma to!“

Dom len podvihol obočie. Tak s tou smrťou som to samozrejme nemyslela vážne – my sme nesmrteľný – ale ostatné bola pravda. Dom sa na mňa pozrel ana jeho čele sa objavila ustaraná vráska.

„Bells, ale ty budeš musieť odísť.“

Hovoril mi to, ako keby som to sama nevedela. No dnes mi to bolo jedno. Ešte nikdy sa mi rok nezdal tak dlhý ako práve v tejto chvíli.

„Viem Dom,“ povzdychla som si.

„Tak?“ opýtal sa a ja som v jeho hlase počula malú nádej. Stále dúfal, že si to rozmyslím.

„Zostávame,“ presvedčivo som povedala práve vo chvíli, keď sme vchádzali do jedálne.

Všetky hlavy sa na nás otočili a ja som sa snažila nevnímať zvrátené myšlienky niektorých dievčat. Chudák Dom – asi z toho záujmu o neho nebude dvakrát nadšený.

Všimla som si, že ON tu už je. Moje srdce zaplesalo. Stačilo mi len, aby som sa na neho mohla pozerať, viac som nepotrebovala. Zobrali sme si nejaké jedlo, ktoré aj tak skončí v koši a posadili sa ku stolu. S radosťou som si všimla, že nás delia len tri stoly. Cítila som na sebe jeho pohľad, keď v tom ku mne doľahli myšlienky nejakej dievčiny.

„Sakra, ešte aj Edward na ňu civí. Na toho nech dievča veľmi rýchlo zabudne. Ten je môj.“

Zdvihla som hlavu a očami pohľadala zdroj tých myšlienok. Na druhom konci jedálne sedela dievčina s hnedými vlasmi a rovnakými očami. Bola celkom pekná – teda na človeka. Že by s ňou chodil alebo niečo spolu majú? A čo som vlastne čakala – že za tých skoro sto rokov si nikoho nenašiel? Aká som len hlúpa.

„Bells, čo sa deje?“ ozval sa v mojej hlave Domov hlas.

Jemne som pokrútila hlavou, ale to mu nestačilo.

„Nechci mi povedať, že nič. Veď vidím ako si posmutnela. Čo sa stalo?“

Nechcela som to rozoberať s Domom – bála som sa, že by ma znovu presviedčal, aby sme odišli. Tak som sa uchýlila k malému klamstvu.

„Nič také sa nedeje, len som si pripomenula, čo sme. Hneď by som to vymenila za život kohokoľvek v tejto jedálni.“

Dom sa otočil a jeho pohľad sa zastavil na žene, ktorá stála pri okienku s jedlom. Vyzerala strašne strhane, vlasy mala mastné a padali jej do upotenej tváre.

„Aj za jej?“

Pousmiala som sa. Dom ma perfektne pozná, niet sa čomu diviť – za vyše tisíc rokov človeka – teda bytosť – spoznáte dokonale.

„Dobre vieš, že to som nemala na mysli. Myslela som ktorékoľvek dievča v tejto jedálni.“

Dom sa zasmial. Konečne som na jeho tvári videla úsmev. Po celom dni, keď bol viacmenej zamračený, to bola príjemná zmena.

„Ideme? O chvíľu začína hodina?“

Mlčky som prikývla. S Domom sme vstali, zaniesli celý obed do koša a vyšli z jedálne. Ešte skôr, než sa zatvorili dvere, som sa na NEHO pozrela. Bolo mi jasné, že sa pohľadu na NEHO nikdy nenabažím – bol taký neskutočne nádherný. Dom ma objímal okolo ramien – dnes vlastne celý deň – a pomalými krokmi sme išli po chodbe. Teraz som mala francúzštinu, čo bola jediná hodina, ktorú som dnes nemala s Domom. On si vybral taliančinu. Zastavili sme sa pri triede.

„Normálne sa bojím ťa tu nechať samú.“

Nad jeho starostlivosťou som sa musela pousmiať. Aj keď sme boli rovnako starí – Dom sa niekedy správal ako môj starší brat.

„Budem v poriadku. Nemusíš sa o mňa toľko báť, zabúdaš kto sme?“ šepla som a pohladila ho rukou po tvári.

„Ja viem Bells, ale keď je tu teraz ON... proste sa bojím... tie prvé roky po tom boli strašné,“ hlesol a ja som v jeho očiach videla veľkú bolesť, za ktorú som mohla ja.

Nikdy som si neuvedomila, že mu spôsobujem až takú bolesť. No možno som to vedela, len som si to nechcela pripustiť.

„Budem v poriadku,“ povedala som, usmiala sa a vošla do triedy.

Niektorí žiaci tam už boli a tak som sa posadila do voľnej lavice úplne vzadu. Tajne som dúfala, že v nej nikto nesedí. Žiaci postupne pribúdali a ja som sa stále utešovala, že budem sedieť sama. Zazvonilo a vtedy sa roztvorili dvere a tam stál ON. Uvedomila som si, že jediné voľné miesto je pri mne. Pomalými krokmi sa blížil a ja som nevedela, či sa mám báť alebo sa mám tešiť. Na jeho tvári hral úsmev a naše oči sa na okamih stretli. To čo som v nich videla ma prekvapilo. Pozeral sa na mňa ako na jedinú bytosť v miestnosti – ako na niečo výnimočné. Že by som mu predsa len nebola ľahostajná? A bolo by to vôbec dobré? Nebolo by lepšie – teda pre NEHO – keby sme sa vôbec nespoznali? Čo ak? Čo potom? Pre mňa by to bol síce splnený sen, ale čo by to znamenalo pre neho – po roku? Môžem ho vôbec niečomu takému vystaviť? Ale je v mojích silách ho ignorovať? Keď prišiel až ku mne, podarilo sa mi odtrhnúť od jeho očí. Posadil sa vedľa mňa a ja som úplne stuhla. Jeho vôňa bola tak nádherná, omamná, rovnako ako ON.

„Ehm, ahoj. Ja som Edward Cullen. Ty si Isabella Darková, však?“

Keď som počula jeho sladký, melodický hlas pochopila som, že ho nedokážem ignorovať, aj keby som veľmi chcela. Bolo by to pre neho určite lepšie. Zdvihla som oči a znovu som zostala uväznená v jeho pohľade.

„Odkiaľ vieš moje meno?“ vyhŕkla som skôr, ako som mala možnosť sa nad tou otázkou zamyslieť. Sakra, ja som blbá. Samozrejme, že pozná moje meno, veď v tejto škole sa nehovorí o ničom inom. Pousmial sa a ja som sa do neho asi ešte viac zaľúbila – teda pokiaľ to bolo vôbec možné.

„No myslím, že ho tu pozná už každý. Je to malé mesto a len tak sa tu nič neutají.“

„No dobre, teda aby som odpovedala na tvoju otázku – áno volám sa Isabella, ale priatelia mi hovoria Bella,“ hlesla som a dúfala, že si to správne vysvetlí.

„Takže Bella, čo ťa priviedlo do tohto malého zamračeného mestečka?“

Nechcela som mu klamať, ale pravdu som mu samozrejme tiež povedať nemohla.

„No naši rodičia – tada moji a môjho brata Doma – trávia väčšinu času na cestách, kvôli práci a keďže v poslednom čase pracovali prevažne v Amerike, rozhodli sa, že by sme sa sem mali presťahovať aj my. No a miesto vybrala mama, ktorá sa narodila neďaleko – v Seattli. A mne sa to tu celkom páči – mám rada dážď. Je taký čistý, oslobodzujúci.“

Hľadela som na neho a on zjavne hltal každé moje slovo. Páčilo sa mi to.

„Aha, no a kde ste bývali pred tým?“ neprestával vyzvedať. Bolo mi jasné, že to musím nejak otočiť, lebo sa nebezpečne blížil k témam, ktoré mu mali byť utajené.

„No v Londýne. A čo ty? Máš nejakých súrodencov?“ opýtala som sa, hoci odpoveď som už poznala.

„Áno. Mám dve sestry a dvoch bratov. Všetci sme adoptovaný. Neskôr ťa môžem s nimi zoznámiť,“ povedal a vyzeral nadšený svojím nápadom.

„Budem len rada. No a... bývate tu už dlho?“

„Prisťahovali sme sa pred dvomi rokmi z Aljašky. Môj otec tu dostal lepšie miesto. On pracuje ako doktor.“

Predstavila som si upíra s blond vlasmi a kultivovaným vzhľadom. Poznala som ho až príliš dobre. Svojím spôsobom som mu bola veľmi vďačná. Zachránil Edwardovi život, a ja som sa s ním mohla vďaka tomu znovu stretnúť.

„Takže keby sa mi niečo stalo, budem vedieť, na koho sa mám obrátiť,“ povedala som žartovne, aj keď som vedela, že jeho pomoc nikdy nebudem potrebovať.

V Edwardových očiach som videla zdesenie. Zamrkal a zdesenie bolo preč.

„No dúfam, že jeho pomoc nebudeš nikdy potrebovať,“ šepol zamračene a svoj pohľad uprel niekam do neznáma. Po chvíli ako by sa spamätal.

„Ty s tvojím bratom ste dvojičky?“

Touto otázkou ma prekvapil. Samozrejme, že sme sa s Domom hrali na súrodencov dvojičky – keďže sme chceli byť na rovnakých hodinách, ale z Edwardových úst to vyznelo tak inak. Ako by chcel zistiť pravdu - a to ma desilo.

„Áno,“ šepla som jednoducho.

Edward ani netušil ako veľa som mu tým jedným slovom chcela povedať. Ja s Domom sme totiž boli oveľa viac – boli sme dve polky jedného celku. Dve neoddeliteľné súčasti – jeden bez druhého sme nemohli existovať. Niečo ako jing a jang – dva protipóly – ako oheň a ľad alebo dobro a zlo. Začala som sa obávať jeho ďalších otázok. Našťastie zazvonilo a ja som si mohla vydýchnuť. Výsluch sa odkladá, ale dokedy...

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 5. kapitola: