Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 3. kapitola

21.11.2009 (19:45) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2476×

3. kapitola

Si silná, ja to viem, buď taká stále. Pozri sa na mňa, opri o mňa, som tu pre teba stále. Nech je to akokoľvek ťažké viem, že ty to zvládneš. Bola si dlho na dne, je čas sa vrátiť naspäť.

Bella

Hovorí sa, že každý človek má na nebi svoju hviezdu. Mám aj ja nejakú? Má aj ON nejakú? ON má svoju hviezdu určite – tú najjasnejšiu a najkrajšiu na celom nebi. Povzdychla som si. Toto bola jedna z tých chvíl, keď som si priala byť človekom. Úplne obyčajným, s bežnými starosťami a radosťami a hlavne s možnosťou slobodne milovať. Prečo bola nášmu druhu daná schopnosť milovať, keď sa nesmieme zamilovať a byť s milovanou osobou šťastný? Znovu som si vybavila JEHO tvár. V myšlienkách som hladila každú jeho dokonalú krivku. S láskou som opatrne prešla po jeho spotenom čele, po zatvorených viečka a obkreslila som prstom jeho pery. Túžila som ho pobozkať. Keby som ho mohla ešte aspoň raz vidieť.

Pomrvila som sa na pohovke a zdvihla knihu, ktorú som čítala predtým, ako som sa zahľadela na hviezdy. Teraz sa mi už ten nápad s domom, z ktorého je vidieť na oblohu, veľmi nepáčil. Pripomínal mi to, čím som, čím je aj Dom. Zatvorila som knihu a oči mi padli na jej obal – Biológia pre stredné školy 3. ročník. Toto bola už posledná. Dom zohnal všetky učebnice od prvého ročníka až po ten, do ktorého zajtra nastupujeme. Za noc som ich prečítala všetky – aspoň jedna z výhod nášho života.

„Už si skončila?“ preťal ticho Domov hlas.

„Áno, toto bola posledná.“

„Si nejaká smutná, myslel som, že sa do školy tešíš. Bol to predsa tvoj nápad.“

„To áno,“ povzdychla som si.

„Tak?“

„Rozmýšľal si niekedy nad tým... aká je naša existencia bezútešná? Nechcel si byť niekedy obyčajným človekom?“ opýtala som sa zamyslene.

„Ani nie, nikdy som necítil potrebu byť smrteľníkom. Tie ich starosti a choroby – skutočne ma to nikdy nelákalo. To čo máme my, náš život, je predsa lepší.“

„Hmm,“ zamrmlala som.

„Ty by si chcela byť človekom?“ zostal prekvapený.

„Čímkoľvek iným ako tým, čím som teraz.“

Dom sa zamyslel. Predstavila som si, aké by to bolo, keby som obyčajným smrteľníkom. Každé ráno by som vstala, išla do školy a možno by som HO raz aj stretla. I keď pravdepodobnosť, že by som HO stretla, je presne tak malá, ako to, že by som raz mohla byť človekom.

„To kvôli nemu?“ ozval sa po chvíli Dom.

„Nie kvôli nemu, ale kvôli tej láske, ktorú k nemu cítim. Lebo aj keby to on necítil rovnako, bolo by mi to jedno. Aspoň by som vedela, že sa moje trápenie raz skončí, no takto sa budem musieť trápiť celú svoju existenciu – tisíce a tisíce rokov.“

„Bella, zlatíčko...“

Podišiel ku mne, posadil sa na pohovku a zobral ma do náručia. Rukou ma hladil po vlasoch a po mojom líci sa skotúlala osamotená strieborná slza. Tak veľmi to bolelo a nádej, že to raz prejde, bola nulová.

„Strašne ma bolí, keď ťa takto vidím,“ hlesol.

„Prepáč,“ zašepkala som.

„Ty sa mi nemáš prečo ospravedlňovať. Len ma mrzí, že ti nemôžem nijak pomôcť.“

„Ani nevieš ako veľmi ťa ľúbim,“ priznala som úprimne a ešte viac sa k nemu pritisla.

„Rovnako ako ja teba. Tvoj život je navždy aj tým mojím a dobre vieš, že sa o mňa môžeš oprieť. Vždy tu budem pre teba.“

Prstom ma pohladil po tvári a usmial sa.

„Už je čas. O chvíľu začína tá tvoja vysnívaná škola. Mala by si sa ísť pripraviť.“

Zotrela som slzu a prinútila sa usmiať. Dom má pravdu. Skutočne som sa do školy tešila. Vždy som si to chcela vyskúšať. Potriasla som hlavou, aby som z nej dostala smutné myšlienky a vstala.

„Idem na to!“

Dom vstal tiež a šťastne sa usmial.

„Vidíš, takto sa mi páčiš oveľa viac.“

Chytil ma za ruku a spolu sme vyšli hore po schodoch. Zaviedol ma do izby a nechal ma, nech sa oblečiem. Otvorila som skriňu a rozmýšlala, čo by sa hodilo na prvý deň v škole. Oči mi padli na jednoduché tmavomodré pletené šaty s dlhým rukávom, ktoré boli prepásané úzkym strieborným opaskom. Obula som si tmavomodré čižmy a na uši si pripla malé strieborné náušnice. Prehodila som si ešte strieborný kabátik do pásu a bola som hotová. Pozrela som sa do zrkadla – môže byť. Aspoň trochu som sa podobala na človeka. I keď nie úplne, moja koža bola príliš bledá a moje rysy až príliš dokonalé. Zatvorila som dvere izby a na schodoch sa stretla s Domom.

„Waw,“ vyhŕkla som a očami sa kochala jeho výzorom. Vlasy mal rozstrapatené a zopár pramienkov mu ledabolo padalo do čela. Obliekol si tmavomodré rifle, svetlomodré tričko s výstrihom do vé, ktoré mu kopírovalo jeho svaly a cez to si prehodil športové sako vo farbe riflí. Celkom sme k sebe ladili. Pohľad mi padol na jeho krk. Mal tam symbol, ktorý nosil každý z nášho druhu – na striebornej retiazke visel čierny kríž, obrastený tŕňmi zo striebra a s malým červeným púčikom ruže uprostred. Presne taký istý som teraz držala v ruke.

„Môžeš?“ podala som ho Domovi a otočila sa mu chrbtom.

Zacítila som na krku chlad, pochádzajúci z kríža a o chvíľu som počula tiché cvaknutie.

„Hotovo. Si nádherná,“ zašepkal.

Zišli sme dolu a nasadli do auta. Dnes sme sa rozhodli pre Hummera. O pár minút sme vchádzali na školské parkovisko. Dom zaparkoval a všetky pohľady sa stočili naším smerom.

„Asi sme mali Patrikovi povedať, nech vyberie nejaké menej nápadné auto,“ zasmiala som sa.

„No teraz je to už aj tak jedno,“ zasmial sa Dom. „Pripravená?“

Prikývla som, zhlboka sa nadýchla a vystúpila z auta. Dom taktiež vystúpil, prišiel ku mne, objal ma okolo pliec a spolu sme sa vydali do školy.

„Teraz ma všetci chalani závidia a rozmýšlajú ako ťa dostať,“ zašepkal po chvíli so smiechom.

„No moc sa nesmej. Baby myslia na to isté, akurát s tým rozdielom, že sú odhodlané urobiť čokoľvek, aby sa k tebe dostali.“

Boli sme už pred kanceláriou, keď sa Dom zhlboka nadýchol.

„Cítiš to?“ poslal mi v myšlienkach.

Nasledovala som jeho príklad a tiež sa zhlboka nadýchla. Vtedy som pochopila, čo Dom myslel.

„Upíri?“

„Áno, ale necítim z ich pachu ľudskú krv.“

„Myslíš, že by to mohli byť tí, čo si hovoria vegetariáni?“

„Pravdepodobne. Ako inak by zvládli chodiť do školy a nikoho pritom nezabiť?“

„Asi áno, uvidíme...“

Dom zaklopal na dvere a vošli sme dnu.

„Dobrý deň. My sme súrodenci Darkovi. Dnes nastupujeme do vašej školy,“ povedal Dom za nás oboch.

Žena za stolom zdvihla hlavu a zostala omámene hľadieť na Doma. Cukalo mi kútikmi a mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala. Toto bude dlhý rok – hlavne pre Doma, pomyslela som si, keď som počula, ako ho tá žena v myšlienkach vyzlieka donaha a predstavuje si ho vo svojej posteli.

„Domenico a Isabella Darkovi?“ dostala zo seba po chvíli.

„Áno,“ potvrdil Dom.

Žena nám roztrasenými rokami podala nejaké papiere. Bol medzi nimi rozvrh, plán školy a nejaké ďalšie informácie o škole.

„Teraz máte biológiu. Učebňa je hneď vedľa tejto kancelárie, naľavo,“ povedala stále hypnotizujúc Doma pohľadom.

„Ďakujeme,“ povedal Dom, ťahajúc ma z kancelárie.

„Tá ťa vyzliekala pohľadom,“ zašepkala som.

„Všimol som si,“ hlesol otrávene a ja som sa zasmiala.

Dom sa zasmial tiež a spoločne sme vošli do učebne biológie. Podišli sme k učiteľovi a Dom mu podal nejaký papier. Cítila som na sebe pohľady celej triedy a myšlienky báb sa sústredili na Doma. Boli podobné, ako mala tá žena v kancelárii.

„Môžete si sadnúť,“ povedal učiteľ a ja som sa až teraz rozhliadla po triede. V tej chvíli som zamrzla a nebola schopná urobiť ani jediný krok.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa ma Dom v myšlienkach a pozrel sa na miesto, ktoré som hypnotizovala.

„Bože, to je ON, však?“ jeho hlas mi doslova skríkol v hlave a mňa to aspoň trochu prebralo. Sotva viditeľne som prikývla.

„Bella, nemôžeme tu zostať. Je to pre teba príliš nebezpečné. Pozri, čo to už teraz z tebou robí. Ako chceš vydržať celý rok?“

„Nie, zostaneme!“ povedala som rozhodne a ukončila tak náš rozhovor.

Tento rozhovor v myšlienkach trval sotva pár sekúnd a našťastie si ho nikto nevšimol, teda aspoň vtedy som si to myslela. Dom ma objal okolo pliec a cestičkou sme prešli k jednej zo zadných lavíc. Celý čas som cítila na sebe jeho pohľad. Vôbec sa nezmenil. Stále rovnako krásny a neprístupný. Hlavne pre mňa. No, čo som chcela, po čom som tak túžila, to som dostala. Teraz sa s tým musím ešte naučiť žiť...

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 3. kapitola: