Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 16. kapitola

25.01.2010 (15:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2047×

16. kapitola

Možno, že je smrť životom, a na druhom svete považujú život za smrť. Kdo vie?

Bella

„Bella, už si?“ ozval sa spoza dverí netrpezlivý hlas Doma.

„Bože, vydrž, veď máme ešte čas. Škola začína až o hodinu,“ odvetila som a ďalej sa maľovala.

Počula som, ako Dom pobehuje po dome. Ani na chvíľu sa nezastavil. Povzdychla som si a rýchlo sa domaľovala. Obliekla som si ešte kabát a bola som hotová. Otvorila som dvere a v tom okamihu pri nich stál Dom.

„No čo? Už môžeme ísť?“

„Dom, vysvetlíš mi, čo to dnes s tebou je? Prečo tu pobehuješ ako odtrhnutý z reťaze?“

„Proste chcem byť v škole načas,“ odvetil a mne bolo jasné, že kecá.

„Dom, ty si sa predsa o školu nikdy príliš nezaujímal. Mala som pocit, že je to pre teba otrava do nej chodiť.“

„Bola, ale dnes tam bude aj Tanya,“ povedal zasnene.

Tak toto jeho dnešné vyvádzanie je len kvôli Tanyi. Prekrútila som očami a povzdychla si. Už som na to chcela reagovať, ale v poslednej chvíli som si to rozmyslela. Nemalo by to význam.

„Dobre, keď si taký nažhavený, tak poďme.“

Kým som ja normálnym krokom zišla po schodoch, Dom už sedel v aute. Pokrútila som hlavou a sadla si vedľa neho. To som aj ja tak vyvádzala, keď som sa zamilovala do Edwarda? Lebo ak áno, tak sa divím, že to vtedy Dom so mnou vydržal. Pri škole sme dnes boli rýchlejšie ako obyčajne, keďže Dom letel dvesto kilometrov za hodinu. Pozrela som sa na hodiny. Hm, máme ešte pol hodinu čas. Na parkovisku ešte skoro nikto nebol. Dom si nervózne poklepkával po volante a hypnotizoval miesto, ktorým prichádzali autá. Pustila som aspoň nejakú hudbu, aby som prerušila ten otravný zvuk. Asi o päť minút klopkanie prestalo. Zdvihla som hlavu a pozrela sa na Doma, ktorému hral na perách žiarivý úsmev. Pohľad mi zamieril k miestu, na ktoré hľadel. Na parkovisko práve prichádzalo Edwardove Volvo a Emmettov Jeep. Dom už stál pri aute a tak som tiež vystúpila. Tanya vystúpila z Edwardovho auta a Dom ju hneď vzal do náručia a začali sa bozkávať.  Usmiala som sa a podišla k Edwardovi.

„Ahoj láska. Dnes ste tu nejako skoro,“ povedala som a pobozkala na privítanie.

Edward bozk prehĺbil, a keď sa odtiahol, na perách mu pohrával úsmev.

„No Tanya sa totiž nevedela dočkať, kedy už budeme v škole. Nikdy som si nemyslel, že ju tak bude zaujímať štúdium.“

Pozrel sa na mňa a v očiach mu hrali šibalské iskričky. Obaja sme sa začali smiať.

„Nevieš si predstaviť, čo doma vyvádzal Dom. Ešte nikdy sa tak netešil do školy, ako dnes.“

„Ach tá láska,“ povzdychol si Edward a znovu sa zasmial.

Chytili sme sa za ruku a vybrali sa do školy. Edwardovi súrodenci práve vchádzali do dverí a Dom s Tanyou ešte stáli pri aute a bozkávali sa. Tých zopár ľudí, ktorí stáli na parkovisku, na nich hľadelo s otvorenými ústami. Započúvala som sa do myšlienok naokolo.

„Čo to je za kravu?“

„Tak to nie moja, jediný slobodný chalan na škole, čo nejako vyzerá a ty si ho zaberieš? Tak to teda nie!“

„Čo? On má holku?“

„Ja ju zaškrtím.“

Usmiala som sa.

„Mám pocit, že Tanya tu nebude veľmi obľúbená,“ skonštatovala som a otvorila vstupné dvere do školy.

„To asi nie. Ale ani Dom nie je chlapskému osadenstvu príliš po chuti. Podaktorí si už totiž robili zálusk na Tanyu.“

„Tak si obe strany budú musieť nechať zájsť chuť,“ zasmiala som sa.

Vošli sme do učebne biológie, kde sme mali ďalšiu hodinu a posadili sa do zadnej lavice. O pár minút prišiel aj vysmiaty Dom s Tanyou. Sadli si do lavice pred nás a stále sa držali za ruky. Postupne prichádzali spolužiaci a každý sa pohľadom zastavil na tých dvoch. Takto to išlo celý deň. Doma a Tanyu sprevádzali naštvané a závistlivé pohľady. Dúfala som, že to čoskoro prejde, ako to bolo aj v našom prípade. Deň ubehol ako voda a spolu s Edwardom sme išli na našu poslednú hodinu – angličtinu. Dom s Tanyou mali hodinu v druhej budove. Usadili sme sa a učiteľ začal vysvetľovať dnešnú látku. Ja som sa však vôbec nedokázala sústrediť na to, čo hovorí, lebo Edward ma celý čas provokatívne hladil po chrbte.

„Edward, môžeš s tým prosím prestať?“

„A s čím?“ opýtal sa a pritom sa tváril, že vôbec netuší, o čom hovorím.

„Edward, ty veľmi dobre vieš s čím. Rozptyľuje ma to.“

„Hm... tak rozptyľuje? A čo toto?“ opýtal sa a presunul svoju ruku na vnútornú stranu môjho stehna.

Práve som mu chcela odpovedať, keď mojím telom prešla neuveriteľná bolesť. Objala som sa rukami a hlavu si pritisla ku kolenám. Bolo mi jasné, čo to je a tiež som vedela, že to bude pravdepodobne ešte horšie.

„Bože, Bella, čo ti je?“ zašepkal Edward.

„Edward... von... zober ma... preč... rýchlo,“ podarilo sa mi s námahou dostať cez bolesťou zovreté pery.

Už som len počula, ako sa učiteľa pýta, či ma môže vziať na ošetrovňu. Po súhlase ma vzal do náručia a vyniesol z triedy. Bolesť bola stále rovnaká, ak nie horšia. Pred dverami už stál Dom.

„Myslíš, že je to to?“ poslala som mu v myšlienkach.

Nebola som schopná už niečo povedať, lebo bolesť ma celú pohltila.

„Dom, čo sa to deje? Ešte nikdy ju to takto nezmohlo?“ doľahol ku mne Edwardov hlas.

„Bells, mám pocit, že áno. Ako ti je?“

„Už to bolo aj lepšie. Nehovor mu to, prosím.“

„Dobre.“

„Edward, vôbec neviem, čím to môže byť. Už musíme ísť,“ povedal Dom a zobral ma z Edwardovho náručia do svojho.

„Milujem ťa. Dávajte si pozor,“ šepol Edward a pobozkal ma na stisnuté pery.

Chcela som mu povedať to isté, ale nemala som síl. Dom sa rozbehol von a o pár sekúnd sme sa ocitli na nejakej lúke uprostred lesa. Presne ako som si myslela, uprostred lúky stála žena a v rukách držala telo nejakého muža. Podľa oblečenia to bol poľovník. Žena mala ústa pritisnuté k jeho krku. Dom ma rýchlo preniesol k mužovi a ja som z posledných síl pritisla svoju ruku na jeho tvár. Hoci bolo vidieť, že muž už sotva vníma, všimla som si, ako sa mu na tvári objavil sotva znateľný úsmev.

„Je čas,“ povedala som Domovi v myšlienkach.

Dom podišiel ku mne a priložil mužovi ruku na srdce. Netrvalo dlho a mužove oči sa zatvorili. Dom stiahol ruku a tá upírka odhodila telo muža na zem. Ja už sa nedokázala udržať na nohách, preto som sa zviezla na zem a snažila sa prekonať tú bolesť. Odrazu však na mňa uderila s novou a väčšou intenzitou.

„Sakra, je tu ešte jeden. Bells, zvládneš to ešte?“

Zdvihla som hlavu a pozrela sa na scénu pred sebou. Stál tam upír a v rukách zvieral telo ďalšieho muža, zrejme tiež poľovníka.

„Myslím, že áno,“ odvetila som v myšlienkach.

Pokúsila som sa vstať, ale bolesť mi to nedovolila. Dom ma musel znovu vziať do náručia a odniesť. Nenávidela som. Nenávidela som túto prácu, tento údel, dokonca som dlho nenávidela aj upírov. To, čo robili, tí ľudia pri tom strašne trpeli a ja som tú bolesť musela prežívať s nimi. Preto som upírov tak nenávidela, ale všetko sa zmenilo, keď som stretla Carlisla a Edwarda. Vtedy sa zmenil môj pohľad na nich, teda aspoň na niektorých. Vedela som, že Dom bol na tom rovnako, tiež ich neznášal. Vlastne toto bol dôvod, prečo nebol príliš nadšený tým, že som sa zaľúbila do Edwarda. Práve preto bol na začiatku ku Cullenovcom taký odťažitý, ale keď ich spoznal bližšie, aj on prehodnotil svoj postoj. A to, že sa do jednej z nich zaľúbil, ho zmenilo úplne.

Keď  bolesť prekročila únosnú hranicu, bolo mi jasné, že sme na mieste. Stáli sme vedľa toho upíra a mužova bolesť mnou presakovala. Nemala som dosť síl ani na to, aby som zdvihla ruku.

„Dom, musíš mi pomôcť,“ šepla som v myšlienkach.

Dom, stále ma držiac v náručí, zdvihol moju ruku a priložil ju na poľovníkove líce. Bolo to silné, bolo to zlé. Presne toto som neznášala – vidíte, čo sa deje, chcete pomôcť, och... tak veľmi chcete, ale nejde to. Nemôžete urobiť nič, len to sledovať.

„Dom.“

Dom zdvihol ruku a prešiel ňou cez telo upíra, ako by tam ani nebolo. Priložil ju na poľovníkove srdce a čakal. Toto bola jedna z našich vlastností, keď sme boli v tomto – dalo by sa povedať neviditeľnom – stave, mohli sme prechádzať cez všetko. Budovy, stromy, skaly, ľudí, upírov, vlkodlakov, proste cez všetko. O pár sekúnd muž zatvoril oči a bezvládne zostal visieť v upírovom náručí. Dom odtiahol svoju ruku a ja som sa pokúsila o to isté, avšak moja ruka sa mi len bezvládne zviezla popri tele. Dom ju uchopil a položil mi ju na brucho.

„Ako ti je?“ opýtal sa ma v myšlienkach.

Sotva som ho vnímala, tak som bola oslabená, ale napokon som sa prinútila mu odpovedať.

„Bolo to už aj lepšie.“

„Rozmýšľal som, asi by sme to mali povedať Cullenovcom, že sa tu objavili iní upíri.“

„Áno,“ hlesla som.

To bolo posledné, čo som dokázala povedať. Potom som upadla do temnoty. Neviem ako dlho som bola mimo, pohltená bolesťou, ale prebral ma anjelský hlas.

„Bože Bella! Dom, čo sa stalo? Čo jej je? Bells, láska si v poriadku? Povedz niečo, prosím!“ naliehal.

Cítila som ako ma chytil za ruku. Tak veľmi som mu chcela niečo povedať, že budem v poriadku, že to nič nie je, že ho milujem, no z mojich úst nevyšlo ani hláska. Pokúsila som sa aspoň o niečo.

„Dom, počuješ ma?“ poslala som mu myšlienku.

„Bella, konečne. Už som sa začínal báť.“

„Dom, povedz mu... povedz Edwardovi, že to bude v poriadku. Že ja budem v poriadku.“

„Dobre, ale najprv ťa vezmem dovnútra.“

Podľa zvukov okolo som pochopila, že sme v dome Cullenovcov. Neviem, prečo ma Dom odniesol práve sem.

„Dom, čo sa stalo, povedz už konečne niečo!“ naliehal Edward.

„To je na dlhšie, ale Bella ti odkazuje, že bude v poriadku. Musí si len oddýchnuť.“

Cítila som ako ma Dom niekde položil. Automaticky som sa schúlila do klbka, ako by mi to mohlo pomôcť prekonať tú slabosť, ale nemohlo. Nič tomu nemohlo pomôcť... len čas. Niečo prešlo po mojom líci, úplne nežne, s láskou. Edward.

„Bells, čo si to porobila?“ povzdychol si.

„Dom, čo sa stalo Belle?“ opýtal sa ženský hlas. Spoznala som v ňom Tanyu.

Stále sa mi nepodarilo otvoriť oči, tak som veci okolo seba vnímala len sluchom.

„Všetko vám poviem, ale najdôležitejšie, čo by ste mali vedieť je, že sa neďaleko objavili ďalší upíri a rozhodne nie sú vegetariáni, ako vy,“ prehovoril Dom a okolo mňa zostalo absolútne ticho.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 16. kapitola: