Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 15. kapitola

18.01.2010 (18:45) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1926×

15. kapitola

Pred osudom sa utiecť nedá. To on si vyberá, čo sa s nami bude diať.

Bella

„Bells, ja... mám problém a potrebujem poradiť.“

Pozrela som sa na neho a čakala. Keď stále nič nehovoril, len sa ošíval. Ešte som ho nikdy nevidela tak... neistého a rozpačitého.

„O čo ide? O Tanyu?“

Strhol sa a otočil tvárou ku mne. Jeho oči boli prekvapením rozšírené. Zjavne si myslel, že som si u Cullenovcov nič nevšimla. Pousmiala som sa nad tou myšlienkou. To, čo sa tam medzi nimi dialo, by si všimol aj slepý.

„Ako... to...“ koktal.

Ani som ho nenechala dokoktať, lebo mi bolo jasné, že dnes by som sa nič nedozvedela.

„Ako viem, že ty a Tanya? Dom, stačilo sa mi na vás dvoch pozrieť a vedela som to. Dokonca si myslím, že to videli všetci. Dobre a teraz, keď sme si už ujasnili, o koho ide, môžeš mi povedať, v čom je problém?“

Na Domovej tvári bolo vidieť úľavu. Zrejme si myslel, že na to budem reagovať inak. Zhlboka sa nadýchol a konečne normálne prehovoril.

„No vieš, ja si myslím, že som sa do nej zamiloval. Teda, dobre vieš, že som to k nikomu ešte necítil, ale domyslel som si to z pozorovania teba a Edwarda, čo to je tá láska. Ja si už proste neviem predstaviť, že by som ju nevidel, bolelo by to. Viem, že ty to chápeš. No a vlastne ide o to, že neviem, čo ku mne cíti ona. A tiež sa bojím... bojím sa, že pokiaľ to cíti aj ona, začne sa pýtať a ja neviem, čo by som jej povedal. Veď ešte nedávno som na to upozorňoval teba, že Edwardovi nemáš prezradiť, čo sme a teraz si s tým sám neviem rady. Čo si mu vlastne o nás povedala?“

Zdvihla som ruku a jemne mu bruškami prstov prešla po trávi. Zľahka som sa usmiala.

„Dom, som si istá, že Tanya cíti to isté, čo ty. Keď ste spolu sedeli u Cullenovcov, mala v tvári rovnaký výraz ako ty a ešte k tomu, ani neviem, či by som ti to mala povedať, ale Edward počul v jej myšlienkach, že sa jej tiež páčiš a dokonca viac než to. Ale odo mňa to nemáš!“ zasmiala som sa.

„Neboj sestrička, neprezradím ťa,“ povedal a ja som konečne na jeho tvári videla úsmev.

„A k tvojej otázke, Edwardovi som povedala len niečo. Samozrejme doteraz netuší, kto sme, ale vie, kedy sme sa narodili, odkiaľ pochádzame a ešte nás videl premiestňovať sa, ale nič bližšie som mu k tomu nepovedala. O ostatných veciach som ti už hovorila.“

Dom prikývol a zostal ticho. Oprela som sa o neho a hlavu som si položila na jeho rameno. Takto sme sedeli bez slova niekoľko minút.

„Inak Dom,“ prerušila som ticho. „Pamätáš sa, keď si mi pred pár dňami hovoril o tom, že máš pocit, že ti niečo chýba?“

Dom len prikývol a podvihol obočie. Zjavne nechápal cieľ mojej otázky.

„No a máš ešte ten pocit?“

Dom sa zamyslel, odrazu sa rozžiaril a udrel si päsťou do čela.

„Jasné,“ skríkol. „Prečo ma to nenapadlo skôr.“

Dom si ešte chvíľu mrmlal a potom sa otočil ku mne.

„Tak počkať,“ povedal. „Ty si to celý čas vedela. Prečo si mi nič nepovedala?“

„Dom, chceš mi povedať, že keby ti poviem, že to, čo ti chýba, je láska, tak by si mi to vtedy uveril? Tak to určite! Vysmial by si ma.“

„Hm... asi máš pravdu, ale tak... aspoň si mi mohla niečo naznačiť.“

„To mohla, ale takto je to lepšie. Aspoň si si sám uvedomil, čo to bolo.“

Dom stíchol a ja som sa o neho znovu oprela. Vtedy ma niečo napadlo.

„Ozaj, aj si bol ešte s Tanyou, keď sme tu neboli? Myslím po Vianociach.“

Dom sa rozžiaril ako slniečko, len čo som spomenula jej meno.

„Áno, boli sme spolu. Boli sme sa prebehnúť po lese, až sme skončili na pláži a tam sme sa do rána rozprávali. No a včera som ju pozval k nám,“ zaškeril sa.

„Tak k nám?“ zvýšila som hlas. „A čo také ste tu prosím ťa robili?“

„No čo asi Bella?“ pretočil očami.

Rozhodla som sa, že ho trochu podpichnem. Zatvárila som sa ako nevinnosť sama.

„Hrali ste Človeče, nehnevaj sa?“

Dom sa na mňa pozrel a v očiach mal vražedný pohľad. To som už nevydržala a začala sa smiať. Netrvalo dlho a Dom sa ku mne pridal. Samozrejme, že som vedela, čo tu robili. Dom nebol svätý a za tie roky mal niekoľko známostí. Niekedy bytosti, ako sme my, inokedy ľudské ženy.

„Ideš dnes za Edwardom?“ opýtal sa, keď sme sa konečne dosmiali.

„Mám to v pláne, ale idem sa dať trochu dokopy,“ odvetila som.

„Pôjdem s tebou,“ vyhŕkol a vo mne to vyvolalo ďalšiu salvu smiechu.

„Dobre Dom. O nejakú hodinu môžeme vyraziť,“ povedala som cestou po schodoch do izby.

V izbe som sa rýchlo vyzliekla, vošla do kúpeľne a ponorila sa do horúcej vody. Ako na mňa dopadali horúce kvapky, spomenula som si na Edwarda a jeho ruky, prechádzajúce po mojom tele. Zachvela som sa vzrušením. Radšej som vypla vodu a vyšla zo sprchy. Vysušila som si vlasy, namaľovala sa a obliekla. Vybrala som si bielu vlnenú sukňu po kolená a čierny svetrík. Doplnila som to jednoduchými bielymi perlami a obula som si čierne čižmy na vysokom opätku. Prehodila som si cez seba šedý kabát a bola som pripravená. Vyšla som von z izby a poslala Domovi myšlienku.

„Ja už som pripravená. Ideš?“

Prešlo sotva pol minúty a Dom stál vedľa mňa. Dnes mu to skutočne seklo, vlastne ako vždy. Ale bolo vidieť, že dnes si dal na oblečení skutočne záležať. Zišli sme po schodoch dolu a nasadli do Hummera. O niekoľko minút sme parkovali pri dome Cullenovcov. Ani som si nestihla všimnúť, kedy Dom vystúpil a už klopal na dvere. Pretočila som očami, ale na perách mi hral úsmev. Napadlo ma len jedno – láska je láska. Otvorila som dvere a vystúpila. Prešla som ku dverám, v ktorých stál vysmiaty Edward. Podišla som k nemu a jeho ruky sa obtočili okolo môjho pásu.

„Chýbala si mi,“ šepol a spojil naše pery.

„Ale, ale, čo to má byť? Nechajte si to do toho svojho hviezdočka lásky, alebo niečo iného,“ ozval sa za nami Emmettov hlas.

Odtrhli sme sa od seba a obaja prekrútili očami. Edward ma chytil za ruku a vošli sme dnu. Dom s Tanyou sedeli na sedačke a zamilovane sa na seba pozerali.

„No čo Bella, páčil sa ti domček?“ opýtala sa Esme, keď sme si sadli.

„Áno Esme, je prekrásny.“

„On ešte stojí?“ vyhŕkol neveriacky Emmett.

„Áno Emmett, samozrejme, že ešte stojí.“

„Bože, a čo ste tam dva dni robili? Hrali karty?“

Spomenula som si na nedávny rozhovor s domov a otočila som sa smerom k nemu. Hlavu mal zdvihnutú a zjavne počúval náš rozhovor. Naše pohľady sa stretli a obaja sme sa začali smiať. Videla som ako ostatní nechápavo hľadia raz na mňa a raz na Doma.

„Uniklo mi niečo?“ ozval sa ako prvý Edward.

„To nič. Len sme mali dnes s Domom taký vtipný rozhovor. A Emmett nám ho pripomenul,“ vysvetľovala som a snažila sa pri tom nesmiať.

Avšak, keď som sa znovu pozrela na Doma a spomenula si na Človeče, znovu som vybuchla. Bože, to je deň. Cullenovci si musia myslieť, že nie sme normálny. Keď sme sa konečne s Domom ukľudnili, ozvala sa Tanya.

„Ehm... ja... by som vás chcela o niečo požiadať. Rozmýšľala som a pokiaľ by vám to nevadilo, rada by som tu nejaký, no asi dlhší, čas zostala. Tiež by som chcela začať chodiť do školy. Mohla by som teda...?“

Bolo na nej vidieť, že ťažko hľadá slová, ale keď sa Esmina tvár rozžiarila a na tvári Alice sa objavil úsmev, odpoveď bola jasná.

„Samozrejme Tanya, môžeš tu zostať tak dlho, ako budeš chcieť. A do školy ťa tiež prihlásim. Len teraz ešte vymyslieť, v akom vzťahu k nám budeš,“ prehovoril Carlisle a na Tanyinej tvári sa objavil úsmev od ucha k uchu.

„Mohla by byť sesternica Rosalie a Jaspera. Jej rodičia zahynuli pri autonehode a úrady našli vás. No a vy ste ju samozrejme prijali medzi svoje deti,“ navrhla Alice a hneď na to skríkla: „Vyjde to, práve som to videla.“

Carlisle len prikývol a na tvárach všetkých sa objavil úsmev. Ak doteraz Tanyu príliš radi nemali, mám pocit, že odkedy sa dala dokopy s Domom, tak sa ich postoj zmenil. Po niekoľkých hodinách, ktoré sme strávili sledovaním filmov, sa postavil Carlisle s tým, že musí odísť do práce. Emmett s Rose sa vytratili hore do izby a chvíľu na to sa odtiaľ začali ozývať povedomé zvuky. Dom s Tanyou sa tiež po chvíli postavili so slovami, že idú ku nám domov a mne bolo jasné, že karty hrať nejdú. Hneď po nich odišli Alice a Jasper, vraj na lov, no a ja s Edwardom sme sa rozbehli k nášmu domčeku. Trochu mi bolo ľúto Esme, ktorá zostala doma a sama. A ešte chúďa musí počúvať Emmeta s Rose, ale Edward ma presviedčal, že je na to zvyknutá. Netrvalo dlho boli sme na mieste. Vošli sme dnu a Edward sa hneď prisal na moje pery. Zdvihol ma do náručia a odniesol do postele. Tam sme sa už oddali spoločnej vášni a musím priznať, že to nebolo len raz.

Ubehlo päť dní a nadišiel čas vrátiť sa do školy. Carlisle prihlásil Tanyu ešte cez prázdniny a ja som bola zvedavá na reakcie v škole.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 15. kapitola: