Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 11. kapitola

31.12.2009 (19:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2536×

11. kapitola

Bella

„Si v poriadku?“ opýtal sa Dom už asi po stýkrát, ako sme vyšli z nemocnice.

„Dom, už som ti povedala, že mi nič nie je,“ odvrkla som.

„Prepáč Bells, ja len... chcel som sa ti ospravedlniť za to v jedálni. Choval som sa ako blbec. Rozmýšľal som nad tým a rozhodol som sa, že sa posnažím k ním chovať normálne.“

Otočila som sa na neho a prekvapene zostala stáť. Nemyslela som si, že sa bude Dom ospravedlňovať mne. Čakala som, že ma to bude stáť ešte veľa hádok, kým začne Edwarda a celú jeho rodinu aspoň brať na vedomie.

„To myslíš vážne?“ dostala som zo seba po chvíli.

Dom sa len pousmial a prikývol.

„Ďakujem,“ zvýskla som a skočila na neho.

Dom ma objal a láskyplne pohladil po vlasoch.

„Pochopil som, čo k nemu cítiš, a chcem, aby si bola šťastná,“ zašepkal.

Chvíľu sme takto stáli v objatí, keď Dom znovu prehovoril.

„Asi pôjdeš teraz za ním, však?“

Trochu som od neho odstúpila a pousmiala sa.

„Áno,“ šepla som.

Už som sa nevedela dočkať kedy ho znovu uvidím. To čo sa stalo v jedálni ho muselo poriadne vystrašiť.

„Ale nechceš mu dúfam prezradiť, kto sme?“ opýtal sa a ja som v jeho očiach videla obavy.

Môj úsmev pohasol a ja som pokrútila hlavou.

„Nie, nemyslím, že by to bolo správne,“ odvetila som.

„A ako mu to chceš vysvetliť? Určite to nenechá len tak.“

„Neviem, asi mu znova poviem, že je pre neho nebezpečné vedieť moje tajomstvo. Dúfam, že do toho nebude rýpať,“ povzdychla som si.

„A pokiaľ bude?“ neprestával vyzvedať Dom.

„Neviem Dom. Stále dúfam, že nebude.“

„Dobre Bells, asi by sme sa mali vrátiť ku škole. O chvíľu končí vyučovanie a predpokladám, že tam chceš byť, keď vyjde zo školy,“ povedal a podal mi ruky.

Uchopila som ich do svojich a premiestnili sme sa na miesto, odkiaľ sme odišli. Ľudským krokom sme prešli cez parkovisko. Dom si sadol do auta a ja som sa postavila vedľa. Zazvonilo a von začali vychádzať študenti. Odrazu sa otvorili dvere a tam stál on. Pozrel sa mojím smerom a naše oči sa stretli. V jeho tvári som videla obrovskú úľavu, ktorá pozvoľne prešla do úsmevu. Rýchlym krokom sa vybral k miestu kde som stála a ja som na ňom videla, že mu robí problém ísť tak pomaly ľudsky. Keď už bol asi desať metrov odo mňa už som to nevydržala a skočila mu do náručia.

„Bella,“ vzdychol a prudko ma objímal. „Ani nevieš ako som sa bál.“

Trochu som sa odtiahla a pozrela sa mu do očí. V tom zlate som sa utápala. Mala som pocit, že ho milujem každou minútou viac a viac.

„Bál?“ dostala som zo seba po chvíli.

Edwardov úsmev pohasol a ja som v jeho tvári videla bolesť. Zdvihla som ruku a jemne mu prešla po vráske, ktorá sa mu objavila na čele.

„Áno, bál som sa, že sa ti niečo stane, alebo, že ťa už nikdy neuvidím. Odišla si a ja som vôbec netušil, či sa vrátiš.“

„Edward, veď som ti povedala, že ťa po škole počkám.“

„Ale to v jedálni...“

Nenechala som ho dohovoriť a radšej mu pritisla prst na pery.

„V tej jedálni to nič nebolo. Proste je to súčasť mňa a toho, čím som. Prepáč, ale nemôžem ti povedať čo som, ani čo to bolo v tej jedálni. Ale pokiaľ by sa to stalo nabudúce, skutočne sa o mňa nemusíš báť,“ presviedčala som ho.

„Nabudúce?“ vyhŕkol a ešte viac sa zamračil.

„Edward, to čo sa stalo, sa pravdepodobne bude opakovať. Neviem kedy presne, ale určite to príde, a keď to príde, tak budem musieť znovu odísť.“

Videla som, že sa Edward nadychuje, aby niečo povedal, ale ja som ho nemienila pustiť k slovu, kým mu nepoviem všetko.

„Nemusíš sa báť, aj keď odídem, znovu sa vrátim. Jediné, čo ti môžem prezradiť je, že je to súčasť mojej práce a existencie.“

Edward sa na mňa chvíľu pozeral a potom ma pobozkal. Vyrušilo nás až zakašlanie. Otočila som sa za tým zvukom.

„Bells, mám ťa počkať?“ opýtal sa Dom s hlavou vystrčenou z okna auta.

Pozrela som sa naspäť na Edwarda.

„Tá ponuka spoznať tvoju rodinu ešte platí?“

Na Edwardovej tvári som konečne videla môj milovaný úsmev.

„Samozrejme, už sa nevedia dočkať, kedy ťa spoznajú.“

Otočila som sa na svojho brata, ktorému hral na tvári úsmev. Ani si nevie predstaviť, ako som rada, že to konečne berie takto v pohode.

„Pôjdem s Edwardom k nim domov.“

„Dobre Bells, stretneme sa doma. Ehm... ahoj Edward,“ povedal a so zaškrípaním pneumatík na asfalte sa vyrútil z parkoviska.

Až teraz som si všimla Edwardov šokovaný výraz. Musela som sa nad ním zasmiať.

„Čo sa stalo tvojmu bratovi?“ hlesol a stále neveriacky hľadel na miesto, kde ešte pred chvíľou stálo moje Porsche.

„Nič. Len pochopil, čo k tebe cítim,“ šepla som, nahla sa k nemu a pobozkala ho.

Edward sa hneď spamätal a začal mi bozky vraciať. Nevedela som sa ho nabažiť a tak som si ho pritiahla bližšie. Po nejakom čase nás znovu vyrušilo zakašlanie. Odtrhla som sa od Edwarda a bez toho, aby som sa pozrela, kto nás vyrušil, som potichu zavrčala. Edward sa na mňa pozrel s pozdvihnutým obočím. Vôbec som si neuvedomila, že normálny ľudia nevrčia. No ale čo už, on aj tak vie, že nie som človek. Pozrela som sa na miesto, odkiaľ vyšlo zakašlanie a tam stála Edwardova sestra.

„Alice, chcela si niečo?“ opýtal sa jej Edward.

„Ja len, že by sme mohli ísť domov a podľa toho, že nič nevidím mi je jasné, že s nami ide aj Bella. Inak Bella dúfam, že so mnou niekedy pôjdeš na nákupy. Už by som potrebovala doplniť šatník,“ povedala a ja som prikývla.

Prečo nie, aj mne by sa niečo zišlo.

„Jasné Alice, môžeme niekedy vybehnúť,“ odvetila som a všimla si, že Edward prekrútil očami.

„To by som nerobil. Alice je totiž maniak,“ šepol sotva počuteľne.

„Edward Anthony Masen Cullen, ja som ťa počula,“ zavrčala Alice.

Edward nahodil výraz neviniatka a ťahal ma k jeho autu. Posadil ma dopredu vedľa neho a Alice s Jasperom si sadli dozadu. Vyrazili sme a ja som hneď zistila, že Edward, rovnako ako ja, miluje rýchlu jazdu. Asi o pätnásť minút sme vošli do lesa a o ďalších päť Edward zaparkoval pri nádhernom dome. Bola to moderná stavba zo skla, ale aj napriek tomu presne zapadal do okolitého prostredia. Kým som sa ja kochala domom, Edward prešiel okolo auta a otvoril mi dvere.

„Madam,“ povedal a ponúkol mi ruku.

Usmiala som sa nad jeho oslovením, uchopila jeho ruku a vyšla z auta. Až teraz som si všimla, že Alice s Jasperom už vchádzajú do vnútra. Spolu s Edwardom sme sa vydali za nimi.

„Máte nádherný dom,“ šepla som a stále sa nevedela vynadívať.

„Ďakujem, to všetko je práca mojej mamy. Venuje sa reštaurovaniu,“ odvetil, keď sme vošli do dverí.

Pred nami sa objavila obrovská miestnosť, ktorá zaberala väčšinu prízemia. Podľa vybavenia to bola obývačka. Celá bola ladená vo svetlých odtieňoch. Môj pohľad však pritiahlo niečo iné. Bol to nádherný klavír, ktorý stál uprostred izby na vyvýšenom mieste. Túžobne som sa naň zahľadela. Už je to dávno, čo som hrala – bezmála dvesto rokov. Avšak ku mne zaviala vôňa, ktorú som ešte nepoznala a prinútila ma otočiť hlavu. Neďaleko od nás stála nižšia brunetka s priateľskou srdcovitou tvárou a vedľa nej stál Carlisle. Edward ma zaviedol až ku nim.

„Bella, toto je moja mama Esme a môj otec Carlisle,“ predstavil ich.

„Bella, radi ťa spoznávame,“ povedal Carlisle a Edwardova mama na súhlas prikývla.

„Aj ja vás rada spoznávam,“ povedala som úprimne.

Konečne som mala možnosť spoznať muža, ktorý bol zodpovedný za to, že som sa mohla stretnúť so svojou láskou.

„Sadneme si?“ navrhla Esme a ukázala rukou na pohovku v rohu obývačky.

Sadli sme si a Edwardovi rodičia si sadli oproti.

„Edward nám spomínal, že o nás vieš, teda o tom, čo sme,“ prehovoril po chvíli Carlisle.

„Áno, viem čo ste, aj to, že sa neživíte ľudskou krvou.“

„Prepáč, že sa na to pýtam a pokiaľ nechceš, nemusíš odpovedať, ale odkiaľ to vieš?“

Videla som ako sa na neho Edward nesúhlasne pozrel a z toho som vyvodila, že ich pravdepodobne upozornil, že nie som tak celkom človek, a že mám nejaké tajomstvo.

„Predpokladám, že Edward vám povedal, že nie som tak celkom človek.“ Obaja prikývli a tak som pokračovala. „Avšak bohužiaľ vám nemôžem povedať, kto som. Bolo by to pre vás príliš nebezpečné, a navyše, to nie je len moje tajomstvo. No a z toho, kto som, vyplývajú aj moje vedomosti o vás.“

Bolo mi skutočne ľúto, že som im nemohla povedať pravdu, ale takto to bolo lepšie. Carlisle sa našťastie k tejto téme viac nevracal a opýtal sa odkiaľ sme sa prisťahovali. Asi po hodine strávenej s Edwardovými rodičmi sa Carlisle ospravedlnil, že musí ísť do nemocnice a odišiel. Môj pohľad znovu pritiahol klavír. Predstavovala som si, ako prechádzam prstami po jednotlivých klávesách a vychutnávam si lahodné tóny, ktoré vydávajú.

„Hráš?“ vyrušila ma z mojich predstáv Esme.

„Áno, ale už som dlho nehrala,“ odvetila som. „Ten klavír je váš?“

„Nie, Edwardov. Nepovedal ti, že hrá?“

Zostala som príjemne prekvapená. Vedela som o ňom veľa vecí, ale toto nie. Pozrela som sa na neho s pozdvihnutým obočím a on len mykol plecami.

„Nie, tak to mi skutočne nepovedal.“

Esme sa na neho pozrela a usmiala. Potom sa pohľadom vrátila ku mne.

„Zahráš nám?“ opýtala sa ma.

Jej pohľadu a tvári sa nedalo odporovať a tak som prikývla.

„Zahrám, ale berte prosím do úvahy, že som nehrala už skoro dvesto rokov,“ odvetila som a až keď ich tváre stuhli, došlo mi, čo som práve povedala.

Sakra! Povzdychla som si v duchu. Tak toto som skutočne nemala v pláne. Čo teraz? Rozmýšľala som sotva pár sekúnd a napokon sa rozhodla, že sa budem chovať, ako by sa nič nestalo. Vstala som a prešla ku klavíru. Posadila som sa a s láskou prešla prstami po jednotlivých klávesách. Skusmo som zahrala pár akordov a s potešením som zistila, že som to stále nezabudla. Moje prsty sa rozbehli po klávesách a obývačkou sa začala rozliehať prekrásna zložitá melódia. Zatvorila som oči a neprestávala hrať. Nepotrebovala som sa pozerať, skladbu som stále poznala naspamäť. Keď som skončila ozval sa mohutný potlesk, ktorý ma prinútil otvoriť oči. V obývačke stála celá Edwardova rodina, samozrejme okrem Carlisla. V ich tvárach bol vidieť úžas. Dokonca aj Edward na mňa hľadel, ako by ma videl prvýkrát v živote. Potlesk utíchol a Edward sa konečne prebral.

„To bolo nádherné,“ šepol.

„Áno, tá skladba je skutočne prekrásna,“ odvetila som.

„Je to jedna z mojich obľúbených, ale nie je veľmi známa. Okolo roku tisícosemsto ju zložil nejaký neznámy autor. Našiel som na ňu noty pri jednej aukcii, ale doteraz som o autorovi nezistil nič bližšie. Odkiaľ ju poznáš ty?“

Pousmiala som sa, lebo mi bolo jasné, že svojimi slovami ho prekvapím.

„No zložená bola presne dvadsiateho júna tisícosemstosedem,“ odvetila som a pokračovala. „A poznám ju preto, lebo som ju sama zložila.“

Edward vypúlil oči rovnako, ako ostatný členovia jeho rodiny. Na chvíľu zostalo absolútne ticho, dokonca nikto ani nedýchal. Potom sa Edward postavil a vybehol po schodoch. Ani nie o minútu sa vracal dolu a v rukách držal nejaké papiere. Keď podišiel bližšie, spoznala som v nich svoje staré noty.

„Bože, moje staré noty,“ skríkla som a vytrhla mu ich z ruky. „Nikdy som neprišla na to, kde zmizli,“ dodala som a pohladila starú notovú osnovu.

Pozrela som sa na Edwardova a v jeho očiach som videla množstvo otázok. Už teraz som vedela, že mu nebudem môcť odpovedať ani na polovicu z nich. Zachránila ma – teda aspoň na nejaký čas – Esme, ktorá ma požiadala, či by som jej ešte niečo nezahrala. Nakoniec som zahrala asi tri skladby a potom ešte ďalšie dve s Edwardom. Keď som sa lúčila, musela som Esme sľúbiť, že prídem čoskoro znovu na návštevu a Alice mi nezabudla pripomenúť, že by sme mohli ísť na nákupy. Vyšli sme pred dom a Edward si to mieril k svojmu autu.

„Neprebehneme sa?“ opýtala som sa a on sa zastavil uprostred pohybu.

„Dobre, ale neviem, či mi budeš stačiť,“ odvetil.

„O to by som sa nebála,“ pousmiala som sa.

Edward sa rozbehol a ja som bežala celý čas vedľa neho. Ku koncu som ho predbehla a zamierila na lúku, kde sme spolu boli včera. Posadila som sa doprostred a Edward si sadol vedľa mňa. Bola som si istá, že sa tým otázkam nevyhnem. Presne ako som čakala, netrvalo to ani minútu, keď Edward prehovoril.

„Môžeš mi to vysvetliť?“ opýtal sa.

Zdvihla som hlavu a stretla sa s jeho zlatým pohľadom plným očakávania.

„Edward ja...″

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 11. kapitola: