Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šialená večnosť 6. kapitola

28.07.2010 (13:15) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1347×

Min:

Bola som nadšená, že budem teraz aj ja – ako to povedať – z kráľovského rodu? A nie len preto. Budem voľná, slobodná. Síce v rámci možností. Ale nikto ma nebude obmedzovať! Žiadna matka, konečne! Budem sama sebou a je mi jedno, aká budem. Na povrch sa konečne prederie pravá Min. A myslím si, že Eva na tom bude takisto. Som si istá, že teraz bude bez zábran. 

Alec ma chytil za ruku a Demetri zas Evu. S Alecom sme vybehli z izby, no nebežali sme veľmi ďaleko. Možno pár krátkych minút. Fascinoval ma upírsky beh, môj beh. Bolo úžasné, ako rýchlo sme bežali a pritom som videla každučký detail. Zastavili sme pred masívnymi drevenými dverami. Po pár stotinách okolo nás prebehla Eva s Demetrim. 

„Toto je tvoja izba,“ povedal mi po chvíli Alec, keď som sa nemala k ničomu.

„Kam išla Eva s Demetrim?“ spýtala som sa ignorujúc to, čo hovoril.

„Demetri ju išiel odprevadiť do svojej izby. Naľavo od tvojej izby – odkiaľ sme bežali – je moja izba a napravo je zasa Evina izba. Potom je tu ešte Janeina, skoro na konci chodby.“ Jane, na tú som zvedavá. Z jeho vysvetľovania som pochopila, že Eva je napravo a Alec naľavo. Ešte že tak. Myslela som, že mi Evu zoberú a my sa nebudeme vídať, ale asi to tak nebude. 

„Mám ešte pár otázok?“ oznámila som mu.

„Veľa?“ opýtal sa ma a tým ma prekvapil.

„Zatiaľ nie,“ rozmýšľala som.

Zdvorilo mi otvoril dvere a ja som mala možnosť pokochať sa krásnou a priestrannou izbou, ktorá bola ladená do čierno – červenej. Nábytok bol starožitný, ale zachovalý. Bol to skôr apartmán, ako izba. 

„Začni,“ povedal a sadol si na manželskú posteľ.

„Na začiatok. Načo mi je posteľ?“ nechápavo som sa pýtala. Aro povedal, že upíry nespia.

„Ehm... keby si mala návštevu,“ odpovedal rozpačito.

„Návštevu?“

„Mužskú.“ Upresnil.

„Prečo práve... aha.“ Došli mi jeho slová. Zahanbene som sklopila oči. Ale návšteva? To sa tak skoro nestane. Aj keď... povedala som, že je čas všetko zmeniť!

„Poď sem,“ potľapkal vedľa seba a tým ma vyviedol z rozpakov.

„Čo robíte s telami ľudí?“ spýtala som sa to, čo ma najviac zaujímalo.

„Starajú sa o nich poddaní. Pália ich.“ Znova som nič nechápala, tak pokračoval.

„Poddaní sú tí, ktorý nemajú žiadne zvláštne schopnosti a žijú vo východnej časti hradu. Sú tu len preto, lebo o to požiadali Ara, taktiež sú dobrí bojovníci. Žijú si vlastný život a s nami nemajú nič spoločné. Aro na nich dohliada a my ostatní sa s nimi málokedy stretneme.“ Ujasnil mi to.

„Ešte niečo?“ opýtala som sa zvedavo.

„Mala by si vedieť jedno. Čím si ťa Aro viac váži, tým bližšie k nemu si. Doteraz sme na tejto chodbe mali izby len Jane a ja. To preto, lebo my sme boli jeho poklady. A teraz to vyzerá tak, že nimi budete aj vy.“ 

„A kde má izbu Aro?“ sršala zo mňa zvedavosť.

„Sme mu najbližšie, ale aj tak je dosť ďaleko. Hrad je obrovský a on, a takisto aj Cauis a Marcus majú izby v najzápadnejšej časti hradu. Aj s manželkami,“ odpovedal mi na viac, ako som chcela.

„Manželkami?“

„Všetci majú manželky, až na Marcusa. Jeho manželku a sestru Ara, zabili deti Luny – o tých ti rozprával Aro a toto povedal aj nám. Volala sa Didyme. Bola najpriateľskejšou upírkou, akú som kedy poznal. Každý, kto bol v jej prítomnosti, bol šťastný. Bola to jej zvláštna schopnosť. Je to dávno, ale aj tak každému chýba. Aro má Sulpiciu a Cauis Athenodoru. Ich ženy vidíš ešte pomenej, ako poddaných. Stretneš sa s nimi iba v jedálni a to s nimi nesmieš hovoriť. Nikdy sa ich nepokúšaj osloviť, máme to zakázané!“ zodvihol na mňa varovný prst.

„Chápem. Ale čo myslíš tou večerou?“ pripadala som si ako hlupaňa. Nič nechápem, ničomu nerozumiem. Ach, dúfam, že to nie je tou premenou. Vždy som všetkému rozumela a teraz budem ako... ako... retríver? Blonďavá, chlpatá, smradľavá, sliny mi budú tiecť prúdom, niéééé!

„Večera. Krv. Ľudia. Dochádza?“ pýtal sa ma, ako debila.
Tss, jasné, že chápem. Alebo?

Zakrútila som hlavou na znak, že som mimo.

„Tebe ešte stále nedochádza, že si upír?“ pýtal sa neveriacky.

„Aha... jasné. Upír. Takže? Normálne živí ľudia? Skončia tak, ako naši spolužiaci?“ pýtala som sa s knedlíkom v krku.

„Presne tak. Uvedom si, že ľudia sú našou potravou. Neber to, ako vraždu, ale ako potravu. Ľudia zabíjajú zvieratá a navyše, aj sami seba pre zábavu. My zabíjame len ľudí a keď je to nutné, tak upírov. A nikdy neplytváme, nevyhadzujeme nepoužitý tovar. Nikdy nikto neostane.“ Bolo to kruté, ale mal pravdu. Ľudia sú oveľa väčšie monštrá, ako upíry. 

„Cítiš to pálenie v krku?“ opýtal sa. 
Nemo som prikývla. 

„Tak to je smäd. O štyri hodiny je večera, do vtedy budeme ešte trénovať. Za hodinu som tu,“ dopovedal a už ho nebolo.

Prehliadla som si izbu, kúpeľňu a obrovský šatník. V ňom viselo nejaké oblečenie a plášť. Bol tmavo sivý. Pripadala som si, ako čarodejnica, už len metlu. Potichu som sa zachichotala a vydala sa do kúpeľne.

Cítila som sa špinavá a potrebovala som to. Zistila som, že na tele nemám jediný chĺpok. Iba vlasy, obočie a mihalnice. Vyliezla som z vane a chcela sa pozrieť do zrkadla, no niekto zakričal, tak som okamžite vybehla z kúpeľne.

„Ou... prepáč,“ ozval sa Felix

„Čo tu robíš Felix?“ spýtala som sa ho.

„Mohla by si sa najprv obliecť?“

Pozrela som sa na seba a chvalabohu som mala aspoň uterák. Vbehla som do šatníku a obliekla si to, čo tam bolo.

„Tak?“ spýtala som sa, keď som bola hotová.

„Pristane ti to. Si nádherná. Vtedy to nebolo poznať, keď si mala vlasy všade, len nie tam, kde mali byť a bola si mokrá.“ Lichotil mi.

„Ďakujem Felix, ale kde je Alec?“ pýtala som sa ho znova.

„Jane ho potrebovala, tak poslal mňa,“ odpovedal mi.

„Aha. Tak ideme? A kde to vlastne ideme?“ pýtala som sa ho pri behu.

„Trénovať vaše schopnosti,“ odpovedal. Takže tam bude aj Eva, to je úžasné.

Zastavili sme pred nejakými veľkými dvoj dverami a z vnútra sa ozval rachot. V očiach sa mi zablyskol strach.

„Už trénujú.“ Odfrkol si Felix. „Mali počkať!“ povedal mrzuto.

„To trénujú s tankami?!“ naštvane som sa pýtala. To chcú Evke ublížiť?

„Alec mal pravdu. Stále zabúdaš na to, že si upír.“ Pobavene odpovedal.

„Veľmi vtipné,“ odpovedala som ironicky.

„Tak poď.“ Felix ma chytil za ruku a vstúpili sme dnu. Asi to tu majú normálne, chytanie sa za ruky.

„Min!“ skríkla Eva a hneď za mnou bežala.

Šťastne som sa usmiala a čakala kedy dobehne. No odrazu sa predo mnou objavila stena z vody. Vyzerala, ako padajúci vodopád. Stihla som zahliadnuť, že pred Evou sa vytvorila stena z ohňa. Znova mnou prešiel strach. Čo keď sa teraz nebudeme môcť vídať? Predsa len... oheň a voda sa nikdy nemali veľmi v láske. 

„Min, skús to s rukou,“ hovorila na mňa Eva. Závidela som jej, ona to mala natrénované a ja tu budem za trápnu.

Natiahla som ruku a čakala.

„No?“ pýtala sa Eva.

„Však som ju natiahla a nič!“ rozčuľovala som sa.

„Tak s ňou skús niečo robiť,“ odpovedal mi, ako by to bolo nad slnko jasnejšie.
Teraz sa robí múdrou! Keď už všetko vie! No ja jej dám!

Znova som natiahla ruku a ukazovala ňou nižšie a nižšie. Voda sa prispôsobila a nakoniec jej nebolo.

Evka mi teraz skočila okolo krku a zavýskala šťastím. Po chvíli sa odtiahla.

„Ty si taká krásna,“ lichotila mi.

„Ja? Veď to ty si, ako bohyňa.“ Teraz som si všimla, aká je krásna. Jej hnedé rovné vlasy v štýle mikáda, boli tak nádherné. Také zdravé a lesklé. Tvár bola bledá, ale bezchybná. Dokonalá postava. Keď bola človekom, nemala ani prsia. A teraz ich mala plné. Bolo to vidno vďaka výstrihu. Bodaj by som aj ja vyzerala, ako ona.

„Ty si sa ešte asi nevidela v zrkadle,“ odpovedala pobavene Eva.

„Prečo?“ dotknute som sa pýtala.

„Hovoril som, že si to neuvedomuje,“ odpovedal miesto Evy Felix.

„No áno,“ pritakala mu Eva.

„A dosť! O čo tu ide?!“ O mne, bezo mňa! To určite!

Eva ma chytila za ruku a odviedla ku zrkadlu. To čo som tam videla ma prekvapilo.

„Kto to je?“ pýtala som sa zvedavo.

„Ty. Vidíš, aká si nádherná, ešte aj na upíra. Tak nebuď skromná! Ja ti budem len ticho závidieť,“ odpovedala jednoducho Eva.

To dievča vyzeralo ako ja, ale bola... bola... nádherná. Mala krvavo – červené, dlhé vlasy, ktoré dopĺňali červené oči, taktiež dokonalú postavu, bezchybnú tvár, pevný zadok, plné prsia, plné pery. Neverila som tomu, že by som to mohla byť ja.

Dotkla som sa zrkadla a to dievča takisto.

„Ale Min, neblbni! Si to ty, nezabúdaj, si upír. A to budeš pozerať, keď uvidíš tých chalanov,“ rozplývala sa Eva. Mali pravdu, nedokázala som si uvedomiť, že som upír. No teraz tomu verím. Zbožňujem to. Konečne nie som obyčajná.

„Tak dámy, ide sa trénovať,“ zasmial sa Demetri a s Felixom sa postavili vedľa seba.

Pozreli sme sa s Evou na seba a rozbehli sa oproti nim.

____________________________________________________________________________________

Dúfame, že sa páčilo. Prosím, zanechajte názor :).

zhrnutie MirushQka

zhrnutie NoemiVolturiCullen

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šialená večnosť 6. kapitola: