Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sen alebo realita? 1. kapitola

10.02.2012 (12:30) • AmiJane • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 790×

„Neodpoutávej se nikdy od svých snů! Když zmizí, budeš dál existovat, ale přestaneš žít."

Mark Twain

Charlie pre nás prišiel na letisko. Pre mňa bolo síce nezvyčajné nasadať do policajného auta, ale Bella to brala ako rutinu.

„Zdravím, dievčatá,“ usmial sa na nás Bellin otec. Vôbec sa nezmenil. Raz som tu s Bellou bola na prázdninách, ale to už je pár rokov dozadu. Stále má tie isté strapaté vlasy. Stále má fúzy zastrihnuté do perfektného tvaru. Je dobré vedieť, že tu sa zrejme veci nemenia.

„Ahoj, tati,“ odzdravila mu Bella a nervózne sa s ním objala. Takéto situácie pre ňu neboli. Mala rada ticho a pokoj. Prílišná pozornosť ju znepokojovala.

„Dobrý deň, pán Swan,“ slušne som pozdravila, len ako nám pomohol naložiť batožinu do kufra.
Naša batožina pozostávala z dvoch veľkých cestovných tašiek, kde sme mali oblečenie. S Bellou sme sa dohodli, že budeme musieť na nákupy, pretože nemáme šatník prispôsobený tejto klíme. Ďalej sme mali spoločný malý kufrík na kolieskach, kde sme mali poukladané kozmetické veci. Ani ja a ani Bella sme sa nemaľovali. Sem-tam sme si ale make-up dali. Väčšinou ja než ona, no i tak bývajú svetlé chvíľky. No a ďalej sme mali každá svoj batoh, ktorý budeme nosievať do školy.

Posadali sme si všetci do auta. Bella si sadla na sedadlo spolujazdca a okamžite si zapla pás. Jej vlastnosť dodržiavať všetky pravidlá nech to stojí čokoľvek ma niekedy iritovala, ale tak som s ňou súhlasila. Vravievala som jej síce, že niekedy, keby sme porušili malé pravidlo, že by nám to neuškodilo. Ale aj knihu do knižnice vracala s tou najväčšou presnosťou a nechápala, keď mi mohla prísť čo len jedna upomienka. To bola naša Bella. Jej vlastnosti úplne vystihovali aj jej výzor. Dlhé tmavé vlasy mala zviazané do jemného chvostu, ktorý sa jej plietol cez rameno až dolu. Jej tvár bola bledá. Nikdy som nevidela nikoho belšieho. Ale ju si neviem predstaviť s opálenou pokožkou. Postavu mala útlu. Taký malý nevinný anjel.

Ja som si sadla dozadu. Rada som tam sedávala, i keď sme s rodičmi šli niekam spolu. Bolo tam veľa miesta. Mala som prehľad a mala som svoj pokoj.

Počula som, ako sa Bella s Charliem o niečom rozprávali. Chcela som im dopriať ale trochu súkromia, tak som si zapla MP3. Slúchadlá som si dala do uší, nastavila som si prijateľnú hlasitosť a zapozerala som sa von oknom. Nechala som sa unášať svojimi myšlienkami.

Rodičia boli najprv proti, keď som sa chcela odsťahovať s Bellou. Ibaže ja som zrejme pochopila skôr než oni, že keby Bella odišla, mne by vlastne nezostala ani jedna kamarátka. Mala som spolužiačky, to áno. Ale necítila som sa pri nich sama sebou. Nebola som pri nich sama sebou. Spolužiaci v škole boli veľmi temperamentní, impulzívni.  Nedávam najavo svoje pocity, myšlienky či emócie. Možno preto ma mali všetci za čudáčku. Ale ich trápili zvyčajné problémy dospievania, zatiaľ čo mňa trápil problém v pracovnej oblasti. Od svojich pätnástich rokov som brigádovala v samoobsluhe pár minút od môjho domu. Rodičia sa vždy len hádali. Témou ich hádok boli ako vždy peniaze. Preto na mňa moc nemíňali a tak som si na seba musela zarábať sama. Mama mala mnoho kamarátok a koníčkov. Otec mal najlepšieho kamaráta - alkohol. Preto som bola rada, keď som nemusela byť doma.

Keď som spoznala na strednej škole Bellu, myslela som si, že s ňou to bude ako s ostatnými. No u nej som našla mnoho pochopenia. Vedela, ako sa cítim. Aké to je byť sama. Jej rodičia sú rozvedení. Do partie nikdy nezapadla. Radšej by sa obetovala pre iných, než aby dopriala sama sebe.  Čoskoro sme sa stali kamarátkami a dnes sme tie najväčšie kamarátky, aké len môžu byť. Keď zistila, aké to mám doma, tak som u nej každý víkend prespávala. Jej maminka, René, bola veľmi milá. Keď chodievala s Bellou na výlety, vždy ma brávali so sebou. Je to proste moja druhá rodina.

Keď sa v práci uvoľnilo miesto, spýtala som sa Belly, či by nemala záujem. Potešila som sa, keď to prijala. Ja som vždy sedela za pokladňou a Bella dokladala tovar. Boli sme zohratá dvojka. Renée mi pomohla založiť účet v banke. Teraz mám i nejaké úspory, takže som si toto celé mohla dovoliť.
Ešte stále mám matkine slová v ušiach, že ich vo Forks budem len vyjedať, že budem zavadzať, ako som zavadzala u nás doma. Ak sa to miesto dalo nazvať domovom. Tak som sa dohodla s Charliem, že mi pomôže nájsť nejakú prácu a že mu mesačne budem prispievať. On spočiatku nesúhlasil. Nechápal, prečo by som mu mala dávať peniaze. Ani Belle to nedovolil. Tak sme urobili kompromis. Budem kupovať domov potraviny a s Bellou si rozdelíme všetky domáce práce.

Mám pocit, akoby som doteraz ani nežila. Akoby som iba spala a sníval sa mi zlý sen. Ale teraz je to iné. Teraz snívam sen, z ktorého sa nechcem prebudiť.

„Samie, počuješ?“ zasmiala sa Bella a šťuchla ma do ruky. Vyplašene som si dala dole slúchadlá a otočila sa k nim.

„Prepáč, ale počúvala som MP3,“ ospravedlňujúco som povedala a mrkla som očami. Charlie sa zasmial a cez spätné zrkadlo pozrel na mňa.

„Belle som vravel, že som vám kúpil auto, aby ste si nemíňali svoje úspory. Viem, že to nebude najnovší model, ale dodávka je úplne zachovalá. Okrem toho poznám niekoho, kto sa vyzná v autách, takže ak by sa s ním niečo stalo, dá ho ihneď do poriadku,“ začal hovoriť  a opäť sa pozeral pred seba. Nevedela som, čo mám na to povedať. Fíha, auto. Skôr Belline auto... ale i tak, auto!

„A ešte som a niečo zabudol,“ ozval sa a svoj zrak upriamil na mňa, „ zohnal som ti prácu,“

„Čože?“ dostala som zo seba. Páni, to bola skutočne inteligentná odpoveď.

„No, vravela si predsa, že budeš chcieť pracovať. Popýtal som sa trochu a zohnal som ti prácu v miestnej reštaurácii. Neviem, či ti bude také niečo vyhovovať, nemusíš to vziať, ak nechceš. Cez víkend tam môžeš zájsť a dohodnúť sa s nimi.“

Nevedela som, čo na to povedať. Nečakala som, že to bude také rýchle. Čakala som, že sa po práci budem musieť poobzerať sama. Ale toto ma vážne dostalo.

„Ďakujem vám, pán Swan. Skutočne, ani neviem, čo na to povedať.“

„Sam, hovor mi Charlie, koľkokrát ti to mám opakovať?“ povedal s miernym úsmevom a opäť sa sústredil len na šoférovanie.

„Ďakujem vám, Charlie,“ povedala som tichým hlasom, ale i tak to bolo počuť.

Nemusí tu byť tak zle, ako sme si s Bellou mysleli. Možno to bude ťažšie pre to počasie. Ale spolu to zvládneme. Samé proti celému svetu. To sme si vždy vravievali. Vždy sme tomu verili.

Z premýšľania ma vytrhlo až zastavenie auta. Poobzerala som sa okolo seba. Stáli sme pred Charlieho domom. Pred novým domovom, ktorý bude našim útočiskom.

Bol to malý biely domček. Na poschodí boli dve spálne a jedna kúpeľňa. To znamená, že o kúpeľňu sa delíme s Charliem. Super, ale snáď sa to bude dať vydržať.

S Bellou budeme mať spoločnú izbu. To ma potešilo. Budeme ako sestry. Dlho sme premýšľali, ako si izbu zariadime, ako si ju vymaľujeme. Ale Charlie nás zrejme predbehol, ako pozerám. Izba bola fialovej farby. Pri okne boli dve postele. Jedna z jednej strany a druhá z druhej strany. Priamo pod oknom bol jeden veľký písací  stôl s dvomi stoličkami. Rovno oproti bola jedna veľká skriňa s dvomi krídlami. Vedľa skrine boli dve veľké knižnice na knihy. Páni.
Pozrela som sa smerom na Bellu. Obzerala sa po celej izbe s úžasom. Vedela som takisto ako ona, že to bude zložité. Obe sme vedeli, že nám bude chýbať domov. No ja už som teraz vedela, že toto je miesto, kam patrím. Môj šiesty zmysel mi to vravel. Ale čo Bella? Bude to isté cítiť i ona alebo sa jej bude cnieť za domovom?

Autor: AmiJane (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sen alebo realita? 1. kapitola: