Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rozvod nie je vždy na škodu! - 27. kapitola

30.05.2010 (11:00) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1159×

27. kapitola – Takto to teda bolo!

Aká je pravdepodobnosť, že sa dvaja ľudia dajú znova dokopy, keď sa rozišli kvôli niekomu tretiemu? Myslím tým aj upírov.

Pravdepodobne nulová.

Vedela som, že sú spolu, počítala som s tým, že ich spolu uvidím, no aj tak to bolo akoby mi dal niekto facku.

Jediné čo ma utešovalo, bol jeho výraz – tiež sa tváril akoby ho obarili, ale to nič nemení...

Strašne ma rozčuľovala Tanya vedľa neho, ale ja som odišla, s týmto som mala počítať... Vlastne asi som aj počítala, ale aj tak som sa teraz cítila strašne.

„Ahoj!“ Obávala som sa toho, že to len trápne a potichu zapípem, ale to, že som upír, tomu nejako zabránilo. Chvalabohu!

Zrazu všetko stíchlo, Tanya sa na mňa pozerala vražedným pohľadom a nikto nevedel čo hovoriť a či vôbec niečo povedať.

„Ehm... Edward, to je skvelé, že už ste späť...“ Esme to zachránila. No a tak to šlo po zvyšok večera.

Na jazyku ma pálilo množstvo otázok, žiaľ práve teraz nie príliš vhodných. Budem musieť počkať.

Nepotrebovala som ani Jasperovu schopnosť, aby som vedela, aká nálada panuje v obývačke.

Neskôr keď sa začalo stmievať, sa všetci vybrali po svojom.

Bolo to presne tak, ako som si myslela, že to bude. Jednoducho som sa vrátila, skompletizovala tak rodinu a oni ochotne zabudli na to, že som vôbec niekedy odišla. Reagovali presne tak ako som čakala, žiadne náhle prekvapenie.

„Zvládla si to dobre. Celkom si sa ovládala, ani som ti nemusel veľmi pomáhať,“ hovoril Jasper, keď sme už len mi traja sedeli v prázdnej obývačke.

Slabo som sa usmiala a v duchu riešila dilemu: spýtať sa na Katherine alebo nie?

„Zabil ju,“ zašepkala Alice, to ma prekvapilo.

„Netušila som, že si nadobudla Edwardovu schopnosť,“ povedala som so smiechom, až tak mi došlo, čo vlastne povedala.

„Ona je mŕtva? Počkať, kto ju zabil?“

„Edward. Hneď po tom, čo si odišla.“ Ako upíra ma prekvapovalo len málo vecí, no z tohto mi spadla brada – obrazne pvedané.

„Edward?“ spýtala som sa ešte stále trocha v šoku. Nemo prikývli.

„Ako? Teda... Prečo?“ Trocha blbé sa pýtať na to, ako ju zabil.

„Hodil ju o stenu,“ ozval sa hlas zo schodiska. Bez citu... No áno, vždy chladná Rose.

Veď ju miloval! Nezabil by ju.

„Pár minút po tom, čo si odišla sa vrátil. Vysmiaty od ucha uchu, no ale, veď jemu ten úsmev potom zamrzol. Najskôr asi vyčítal čo sa stalo a vybehol hore, do vašej izby. Potom sa na ňu ako nazúrené tornádo vrhol cez celú obývačku, až nešťastnica preletela sklom a ostala napichnutá na jednom z tých hrotov zábradlia na terase,“ prešla od schodiska až ku gauču a sadla si k nám. „Som rada, že si sa vrátila.“

......................................................................................................................................................

„Môžem?“ opýtala som sa potichu a zaklepala na dvere. Stálo to veľa mojich nervov, počas rozhodovanie sa, či sa na to nemám vybodnúť, ale nakoniec...

„Uhm... Jasné, poď ďalej,“ povedal potichu. Tak som teda vošla.

„Nebudem ťa otravovať, určite máš mnoho oveľa lepších činností na práci, len som ti chcela dať toto,“ vravela som a podávala mu jednu žltú, tučnú obálku.

Načo som si ho brala, keď sa s ním teraz idem rozvádzať?

Vzal si to do ruky a krátko na to nechápavo hľadel.

„Aha, jasné.“ Asi som práve mala halucináciu... On sa tváril smutne!!! Fakt dosť nešťastne.

Otočila som sa na odchod, keď som si spomenula, že to nie je všetko, čo som mu sem prišla dať.

„Oh, skoro by som zabudla. Ono si na to celkom rýchlo zvykneš a keď to máš aj dvadsať rokov na prste...“ Trocha na silu som sa akože zasmiala a zložila si prsteň z prsta. Patrilo by sa ho vrátiť... Pre budúcnosť.

Nechápavo na mňa hľadel, až bol roztomilý...

„Čo to robíš?“ zvýšil hlas a prvýkrát čo som tu, som v ňom počula nejakú emóciu.

„No čo asi. Je tvoj, už naňho nemám veľmi veľké právo. Daj ho kolovať ďalej.“ Bola som odporná, boleli ma tie slová viac ako jeho, no aj tak som ich povedala.

„Si sa zbláznila?“ začal po mne kričať.

„Edward upokoj sa, nechápem prečo vyvádzaš. Nemusíš na mňa zvyšovať hlas, ja ťa počujem.“

„Ty si blázon, normálny magor!"

„Prosím? Tak ja som magor? Vďaka. Čo si teda ty? Idiot.“ Je stále jednoduchšie mu nadávať, ako si priznať, že ho milujem.

Zasekol sa v strede vety, toto mi niečo pripomína.

„Pozri, moje choré myšlienky si nevšímaj. Ja za nich nemôžem, to oni sami,“ otočila som sa a vyšla z jeho izby.

Teraz by ste čakali, že za mnou šiel, ospravedlnil sa, povedal mi, že ma miluje a ja by som už konečne (!!!) bola šťastná. Všetko by sme si pekne vyrozprávali a ja by som odpálkovala Tanyu...

Lenže takto to funguje v rozprávkach.

Najprv sa mu musia otvoriť oči a musí prestať lipnúť na Tanyi, ale veď nakoniec by to mohlo vyjsť, nie?

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozvod nie je vždy na škodu! - 27. kapitola: