Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 7. kapitola

19.04.2010 (20:45) • Nessienka, Voldy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2938×

7.kapitola

„Hlúposť," protestoval ten pirát, ale ani sa nepohol. Vyzeral ako v tranze.

„Hovorím, že máte horúčku!" povedala som rozhodne a ruku zložila z jeho čela.

„Počkaj!" skríkol takmer hystericky s pohľadom utkvel na mojej ruke.

„Čo?" zľakla som sa a pokúsila sa od neho dostať ďalej. To sa mi však nepodarilo, pretože chytil moju ruku a priložil si ju k lícu. Nechápavo som sa dívala, ako sa mu po tvári rozlieva úsmev... Zrazu, akoby si uvedomil, čo robí, pustil moju ruku, postavil sa a odišiel.

„Prepáč," zašepkal ešte vo "dverách."

Neschopná slova som hypnotizovala bývalé dvere na kajute a snažila sa pochopiť, čo sa práve stalo. Ani neviem, ako dlho som tam len tak sedela a pozerala sa doblba. Mohla by pokojne vypuknúť aj vzbura a ja by som to ani nezaregistrovala.

Keď som sa dostatočne spamätala, zjedla som, čo mi doniesol. Už to bolo studené, z čoho som usúdila, že som bola mimo asi dosť dlho. Povzdychla som si.

Vstala som z postele a prešla k malému oknu na kajute, odkiaľ prúdilo trochu slnečného svetla. Zamierila som na druhú stranu kajuty a zastavila sa pri stole v rohu.

Prezerala som si zbierku kníh a máp, keď sa ozvalo jemné zaklopanie. Otočila som sa a vo dverách stála Lucy a po tvári mala rozliaty rumenec.

„Neruším?" spýtala sa nesmelo a pozrela do zeme.

„Pravdaže nie," usmiala som sa a ukázala na posteľ. Pomaly k nej prešla a posadila sa na  kraj. Vyzerala, že každú chvíľu utečie.

„Ehm, ja len tak, že... Prišla som sa Ťa spýtať, ako sa máš..." koktala takmer nezrozumiteľne a pokúsila sa o niečo, čo mal byť asi úsmev.

„Ja Ťa nepohryziem, nemusíš sa ma báť," usmiala som sa a presunula sa k nej na posteľ.

„Viem, len... ešte som sa nikdy nestretla s dievčaťom," zašepkala zahanbene.

„No... ani ja v tom nemám veľkú prax, ale prečo nevyskúšať niečo nové?" spýtala som sa žmurkla na ňu. Možno budeme priateľky.

„No... môžeme,“ povedala neistým hlasom. Takmer šepkala. Posunula som sa k nej a objala ju okolo ramien.

„Mňa sa nemusíš báť. Ja ti predsa neublížim. My dievčatá musíme držať spolu,“ povedala som a mierne sa usmiala. Na Lucynej tvári sa konečne objavil úprimný úsmev. Tak toto ide dobre.

„Čo by si chcela...“

„Môžem?" ozval sa zrazu od dverí hlas toho piráta.

„Ale..." chcela som protestovať, lenže Lucy sa zdvihla a vybehla z izby. Zdá sa veľmi plachá.

„Každého odplašíte," vyčítala som tomu pirátovi a zložila si tvrdohlavo ruky na prsiach.

„To mi je naozaj ľúto," podotkol ironicky a prešiel ku mne na posteľ. Položil večeru na stolík a zapozeral sa na mňa. Neubránila som sa jednému pohľadu naňho. Aj ten pohľad však stačil, aby som ostala šokovane hľadieť na jeho spotené vlasy, kruhy pod očami, kvapky potu stekajúce po jeho nahej hrudi. Najčudnejšia však bola tá rana. Tá rana, ktorá sa predo mnou akoby zázrakom zahojila a zmizla bez stopy. Akoby ani nikdy nebola. A teraz sa na jej mieste objavila akási čudesná červená jazva, ktorá akoby bola na niektorých miestach popraskaná.

„Čo sa Vám stalo?" spýtala som sa opatrne a pokynula hlavou k jeho rane.

„To nič nie je," odpovedal nervózne a rýchlo si zakryl ranu.

„Nie som slepá!" oponovala som mu. Skočila som naňho a tým ho zvalila na chrbát. Zostal šokovane ležať a díval sa na mňa tak... túžobne. Odhrnula som jeho vestu a ukázala na ranu.

„Tomuto hovoríte nič?" povedala som a zamračila sa. Zo mňa veru blázna robiť nebude.

Vyzeral, akoby som ho práve prebudila z nočného spánku a začudovane na mňa pozeral.

„Čo je?" pýtala som sa znovu, keď mi neodpovedal. Len ležal a sledoval každý môj pohyb. Ten jeho skúmavý pohľad ma znervózňoval. Dosť znervózňoval.

„Nemali by sme si už začať tykať?" spýtal sa po dlhom tichu. Neveriaco som  na neho pozerala.

„Nie!" odsekla som mu pevným hlasom.

„Prečo?" spýtal sa nechápavo. Na tvári mal taký nevinný výraz. Vyzeral ako malý chlapec, ktorému ste zobrali plátennú bábu.

„Prečo áno?" spýtala som. Nepopieram, vážne som sa s ním naťahovala. Ale nemohla som mu povedať, že mu netykám preto, aby som medzi nami udržala aspoň ilúziu odstupu.

„Zo všetkými ostatnými si tykáš. Dokonca aj s Lucy, si si potykala hneď, prečo ja...?" spýtal sa nechápavo.

„No... to Lucy ma zobrala z lode môjho papinka bez dovolenia a nechala si ma ako hračku? Myslím, že nie!" vyhŕkla som na neho prvé, čo ma napadlo. Pravdou však je, že mi to už skoro vôbec neprekážalo.

„Už som Ti povedal..." začal vysvetľovať tichým hlasom.

„Tak? Aký iný máte dôvod držať ma tu?" Pravda však bola inde. Vôbec som sa ho na to nechcela spýtať. Aj keď aj toto stojí za zamyslenie.

„To... to sa Ťa netýka," vyhŕkol rýchlo, akoby sa bál, že by som niečo z neho mohla vytiahnuť.

„Čo? Veľmi, naozaj veľmi sa ma to týka!"

Zrazu som ležala chrbtom na posteli a ten pirát ma pritláčal do perín. Ruky mi držal spojené nad hlavou.  Nemohla som sa ani pohnúť. Tvár mal len pár centimetrov od tej mojej a jeho dych sa zmenil na prerývaný. Môj dych naberal podobný rytmus ako jeho. Zdesene som sa mu pozerala do očí.

„Tak čo? Potykáme si?" spýtal sa túžobne.

„Ja..."

Chcela som protestovať, keď sa zrazu naklonil ku mne a spojil naše pery. Chvíľu som len vyvalene ostala bez pohybu. Keď som si však uvedomila, čo sa deje, začala som sebou mykať a pokúsila som sa o výkrik. Ako náhle som však otvorila ústa, on prehĺbil náš bozk a svojim telom ma priklincoval k posteli.

Zobrala som svoju poslednú odvahu a silno ho kopla tam, kde by ho to malo dosť bolieť. Na tvári sa mu objavil bolestný pohľad a so syknutím sa zvalil na posteľ vedľa mňa.

„Ako si to dovoľujete! Ako sa opovažujete!" začala som na neho revať ako zmyslov zbavená. Musela som sa tíšiť. Asi by ničomu neprospelo, keby sa tu nahnala celá posádka a prizerali sa mojej potupe.

„Nehovor, že sa Ti to nepáčilo!" povedal, keď sa jeho dych spomalil. Asi vtedy, keď jeho bolesť pominula. V kútiku duše som však s ním súhlasila. Jednej mojej časti sa to naozaj veľmi páčilo. A to ma desilo.

„Okamžite vypadnite!" zakričala som bez dychu.

„Ešte sa vrátim," povedal a postavil sa z postele. Kráčal pomaly, krok za krokom, keď zrazu v prostred cesty spadol na zem a prevalil sa na chrbát.

„Ak si myslíte, že vám uverím, tak ste na omyle!" vykríkla som na neho s jasným úmyslom nechať ho tam len tak ležať. Začal vo mne však hlodať červíček pochybností, a tak som sa postavila a prešla som k nemu.

„Vstaňte," dotkla som sa ho špičkou topánky, ale nereagoval. Zdesene som si uvedomila, že je v bezvedomý. On omdlel! Kľakla som si k nemu a začala som ním jemne triasť.

„Vstaňte, prebuďte sa..."

Zhrnutie poviedok - voldy

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), Voldy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 7. kapitola :