Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 1. kapitola

07.04.2010 (17:30) • , Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3030×

,,Môžem nejako pomôcť," naliehala som na papinka.

,,Bella, prosím, bež sa schovať. Rýchlo!"

,,Nie, papá, ja pomôžem. Vieš, že môžem..."

,,Počúvni ma, prosím."

,,Ale..."

,,Jean! Odveď ju do podpalubia a dobre ju tam ukry," rozkázal môj papá a ja som už videla obrovské svalnaté ramená, ktoré ma išli chytiť. Tak to teda nie. Čo ak sa mu niečo stane? Nemôžem ich tu všetkých nechať len tak, napospas pirátom. Jednoducho nemôžem.

Vyhla som sa pevným rukám, ktoré ma práve chceli zdvihnúť a prekĺzla som mu pomedzi nohy. Rozbehla som sa preč. Niekde, kde by som mohla nájsť meč. Ledva som však spravila tri kroky a okolo pása sa mi ovinuli dve silné paže. Otočili ma a ako vrece zemiakov ma vyšvihli do vzduchu. Tomu Jeanovi sa dá vyhnúť len ťažko.

,,Pusť ma... Musím vám pomôcť... Okamžite ma zlož na zem... Nebudem to hovoriť dva krát..."

,,Prepáčte, mademoiselle, mám rozkaz."

,,Kašlem Ti na rozkaz! Okamžite ma zlož..."

Nič však nepomáhalo, Jean ma aj napriek kopaniam a úderom ďalej niesom do podpalubia. Všade okolo panoval chaos. Papá rozdával všade naokolo rozkazy a posádka sa pripravovala na boj. Bolo nás málo... veľmi málo. Na predchádzajúcej zastáve vystúpili asi piati muži. Nemôžem ich tu takto nechať. Do Jeanovho chrbta som začala bubnovať ešte viac a silnejšie, bol neoblomný a ďalej ma niesol do podpalubia. Položil ma do mojej izby a rýchlo za sebou zavrel dvere, aby som nemohla vykĺznuť.

,,Ospravedlňujem sa, mademoiselle, rozkaz je rozkaz."

,,Jean, strč si tú svoju mademoiselle vieš kam a pusť ma von!"

,,Nemôžem, mademoiselle, kapitán prikázal..."

,,Ale mne je to jedno, Jean. Pusť ma!" kričala som zúfalo, on ma však nechal tak. Zamknutú v podpalubnej izbe,pričom na palube sa bojuje. Mám sa hrať na poslušnú dcérenku a ostať sa tu triasť, aj keď viem, že papinkovi a celej posádke hrozý pezprostredné nebezpečenstvo? To nemôžem. Zničene som búchala do dverí, žiaľ žiadna odozva.

,,To nie."

Z hora sa ozývali hlasné výkriky, streľba a povely môjho otca a dôstojníkov. Nevyzeralo to dobre. Celou silou som sa zaprela do dverý, ale nič sa nestalo. Bola som ešte zúfalejšia, čo ak sa im niečo stane?

Ani po pol hodine sa dvere nechceli pohnúť a ja som bola čím ďalej vystrašenejšia. Hluk ustával a namiesto výstrelov sa začal ozývať hlasný smiech. Teraz ma už naozaj chytila panika. Hlas nepatril nikomu z posádky. Bol to nejaký neznámi muž, čo znamená. Čo znamená, že sme boli porazený. Dych sa mi zrýchlil a pocit, že mi srdce vyskočí z hrude sa ešte zväčšil.

Čelo som zničene oprela o dvere a snažila som dýchať pravidelne. Pokoj Bella, pokoj.

Neviem ako dlho som tam stála a utápala sa v hrôze a zúfalstve, keď sa dvere trhnutím otvorili a ja som tvárou narazila do tvrdého, veľkého tela. Takže ma tu našli, no super.

„Prepáčte, mademoiselle,“ povedal mi povedomí hlas a opäť si ma vyhodil na rameno ako vrece zemiakov. Ale tentoraz som sa nebránila, rezignovala som. Aj tak už nemá zmysel brániť sa.

„Stalo sa niekomu niečo, Jean?“ spýtala som sa plná obáv. Len dúfam, že nikomu nič nespravili.

„Všetci sú v poriadku. Tí piráti nás len okradli, ale nikoho nechceli zabiť. Zobrali si len pár mužov aby doplnili posádku a vás som mal priniesť. Neviem na čo, ale kapitán povedal, že to mám urobiť. A rozkaz je rozkaz,“ hovoril môj nosič. Nejako sa rozhovoril.

Keď prišiel na palubu, postavil ma na nohy a otočil čelom k nejakému mužovi. Poriadne som si ho poobzerala. Mal strapaté vlasy, ktoré sa v slnku hádzali hrdzavý odtieň. Bol vysoký a svalnatý. Mal krásnu tvár, so širokou sánkou a plnými perami. Mal také zaujímavé hnedozelené oči, v ktorých sa odrážala túžba? Záujem? Tajomne sa na mňa usmieval. Poobzerala som si ho od hlavy až po päty. Na sebe mal vysoké čierne čižmy a obyčajné čierne nohavice. Nemal košeľu, len červenú vestu, ktorá odhaľovala jeho dokonale vypracovanú hruď. Keby to nebol pirát, možno by som ho chcela spoznať bližšie.

„Ahoj, kuriatko,“ povedal ten pirát podmanivým, príťažlivým hlasom, ktorý pripomínal hrmenie, taký bol hlboký.

Priblížila som sa k nemu a napľula mu do tváre. Čo si to vôbec dovoľuje?! Aké ja som kuriatko?!

Nepriateľsky som na neho prižmúrila oči, ako divoká šelma. Keby som mala meč, tak by som mu ukázala

On ma však totálne dostal, tým, že si tvár proste utrel a rozosmial sa. Jeho smiech bol krásny a taký sexi... dopekla! Bella, spamätaj sa! Veď je to pirát, ktorý práve prepadol loď tvojho papínka!

„Ale pozrieme sa! Ono to nie je kuriatko, je to tigrica!“ vykríkol pobavene a všetci piráti sa rozosmiali. Ja som naopak mala pocit, že vybuchnem od hnevu. Takto ma ešte nikto, nikdy neurazil! Nikdy v živote! A to som prakticky stále v spoločnosti námorníkov, a tí nemajú bohvieaké vychovanie.

„Páčiš sa mi. Pôjde s nami!“ vykríkol rozkaz.

„Nie!“ vykríklo nás naraz niekoľko. Ako sa opovažuje namýšľať si, že by som s ním išla?

„S vami nikam nepôjdem!“ povedala som pevným hlasom a dala si ruky v bok.

„Áááá, a prečo by slečinka nešla?“ povedal a posmešne sa zachichotal.

„S takým nevychovancom, ako ste vy, by som nešla nikam!“

„Och, prepáčte, mademoiselle. Som ja ale nevychovaný. Dovoľte, aby som sa predstavil. Som Edward Michel Patric Weiss, kapitál lode Čierna ruža. A vaše ctené meno?“

Takže nevychovanec má aj spôsoby! No to je objav!

„Som Isabell Yvette Monique Sophie Anick Leroux,“ povedala som jedovatým hlasom. Na moje prekvapenie sa len zasmial.

„To znie ako encyklopédia. Budem ťa volať Bella,“ povedal samozrejme. Tak to sa ešte uvidí, môj pekný.

„Pre vás som už navždy slečna Lerouxová,“ povedala som jedovato.

„Och, samozrejme, mademoiselle Lerouxová,“ povedal pobavene a divadelne sa uklonil. Celá posádka z nás mala perfektné predstavenie, ale mne to bolo srdečne jedno.

„Keby teraz bola mademoiselle taká dobrá a nasledovala ma na palubu mojej lode,“ povedal a pokynul smerom k lodi, ktorá bola prirazená k pravoboku tej našej. Až doteraz som si ju nevšimla. A ani som sa ňou nezaoberala. Pochybujem, že je jeho. Pravdepodobne ju niekde ukradol.

„A prečo by som mala, pán Weiss?“

„Ak nechcete, aby sa niečo stalo vášmu otcovi, tak pôjdete,“ povedal nebezpečne ľadovým hlasom a v očiach sa mu odrazili iskričky pobavenia. Bol by schopný niečo urobiť môjmu otcovi, alebo len blufuje?

„Nechoď, Bell!“ vykríkol môj papá. Pozrela som jeho smerom. Smutne som sa na neho usmiala.

„Musím,“ povedala som potichu a pobrala sa smerom k vyškierajúcemu sa pirátovi. To bude plavba!

„Cédric, Pascal a Gilber, vy traja odveďte nových členov posádky a ukážte im, kde si môžu dať svoje veci a ty Piére, zober mademoiselle a odnes ju do mojej kajuty,“ povedal posmešne. Čo s tým stále má?

V tom ku mne vykročil obrovský chlap. Mal čierne vlasy vzadu zviazané do chvosta a typickú pásku cez oko. Bol strašne veľký, dostala som z neho strach. A to veľký.

S ľahkosťou si ma vyhodil na plece ako predtým Jean. Už som si zvykla na túto polohu, takže mi už tak neprekážala, aj keď bola poriadne nepríjemná.

Rozhodným, rýchlym krokom zamieril niekam preč. Hlava mi na jeho pleci len tak podskakovala. Cestu som nevnímala. Snažila som sa zadržať slzy, ktoré sa mi už-už drali do očí.

Zrazu sa otvorili nejaké dvere a môj nosič ma veľmi “ohľaduplne“ hodil na tvrdú posteľ. Hlavou som treskla do steny kajuty a zahmlilo sa mi pred očami. Posledné, čo som vnímala bolo zabuchnutie a následné zamknutie dverí. Potom som videla len tmu.

Shrnutie poviedok - nessienka

Shrnutie poviedok - voldy

Autor: (Shrnutí povídek), Nessienka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 1. kapitola: