Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rio de Janeiro - 7. kapitola

31.07.2012 (20:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2395×

7. kapitola

„Je nám ľúto, ale najbližší let do Ameriky je zajtra skoro ráno. Želáte si objednať letenku?“ Žena s druhého konca telefónu na mňa hovorila pokojným hlasom. Ako veľmi sa to líšilo od môjho. Nadýchla som sa a objednala si tú letenku. Bolo mi jedno, že to lietadlo má zastávku v New Orleanse a ja si budem musieť na tých pár hodín nájsť nejaký hotel. Dôležité pre mňa bolo, že sa odtiaľto dostanem čo najrýchlejšie. Aj keď nie úplne tak rýchlo, akoby som si bola priala.

Zložila som telefón a celým bytom sa rozľahlo pokojné ticho. Jake sa rozhodol zmeniť izbu, na rozlúčku mi povedal len pár slov, ako že ho to mrzí a dúfa, že sa ešte niekedy stretneme. Nessie sa nevrátila. Nevedela som prečo... Nie, doriti, vedela som prečo a bolelo to ako napichnutie na kôl, ak nie ešte viac. Telom mi prebehla vlna bolesti, keď som si spomenula ako ho objímala. Ako bola zavesená okolo jeho krku a tie jeho oči. Tie krásne čierne studničky z ktorých vyžarovala láska. Nie, nemohla som viac na to myslieť. Edward nebol stvorený pre mňa. Proste miluje inú. Bodka.

Pri jeho mene mi čosi prebodlo miesto, kde som ešte pred pár hodinami mala srdce. Pochopila som, že už na neho nemôžem viac myslieť, aby nebola bolesť ešte horšia. Vlastne som si na neho zakázala myslieť. Áno, takto to bude lepšie. Už nikdy viac nevyslovím jeho meno. Sľubujem. 

Postavila som sa z kresla a zamierila si to do kúpeľne. Pustila som vodu a vyzliekla sa. Ľahla som si do vane. Bolo to príjemné. Horúca voda mi roztápala stuhnuté svaly a zabraňovala mi myslieť na čokoľvek iné. Ani neviem, ako dlho som tam ležala, kým voda ochladla. Zabalila som sa do uteráku a ľahla si do postele. Bola som unavená, viečka mi padli, no nedokázala som zaspať. Len som vyčerpane sledovala čiernu tmu, ktorá ma obklopovala.

***

Cez malé okienko som sledovala východ slnka. Fialovú oblohu osvetľovala oranžovo-žltá žiara a v jasnej oblohe sa pomaly objavila žiarivá guľa. Ale ani tento dokonalý pohľad na nádhernú scenériu mi nedokázal pomôcť. V žalúdku som cítila chvenie. Lietanie nikdy nebolo mojou silnou stránkou, aj keď som nesedela práve prvýkrát v lietadle.

Prebehla mnou nevoľnosť a prázdny žalúdok zaprotestoval. Pozrela som na starú dámu vedľa seba. „Prepáčte, pustíte ma?“ Prikývla a nechala ma prejsť do uličky. Vyhla som sa letuške a v záchodoch sa zosunula k zemi. Dvíhal sa mi žalúdok, ale nič zo mňa nevyšlo. Bezcieľne som kašľala a slzy mi zaplavili tvár. Rukami som sa oblapila okolo hrude. Znovu som mala ten pocit, že sa rozpadnem na kúsky. Zavrela som oči.

Jasne som si spomínala na jeho chladné ruky, ktoré ma objímali okolo pása, keď sme sedeli v pivničnej miestnosti a ja som sa bála hromu. Vtedy to bolo nádherné. Dokonalé. Ako veľmi mi to teraz chýbalo. To chladné objatie, jeho sladký dych a pery ako stvorené na milovanie. A ten krásny úsmev, ktorý nimi dokázal vyčariť. Behom sekundy si nim dokázal podmaniť moje srdce. To, ktoré sa potom rozletelo na...

Klopanie prerušilo moje myšlienky. Zotrela som si slzy z tváre, aby som dovidela na kľučku. „Zlatko, ste v poriadku?“ Spoznala som hlas starej dámy, mojej spolusediacej.

„Áno, len mierna nevoľnosť,“ usmiala som sa nasilu, aj keď to nemohla vidieť. Utrela som si uslzené oči aj ústa do toaletného papiera, skontrolovala svoju tvár v zrkadle a potom som otvorila.

„Vyzeráte strašne. Naozaj je to len nevoľnosť?“ sledovala moju reakciu. No ja som len prikývla. Mala som strach, že by sa mi pri akejkoľvek odpovede zlomil hlas. Ale ona neuverila tej maske na mojej tvári, vzala ma za ruku a pomohla mi späť na sedadlo. Priložila mi ruku na čelo. „Poviete mi, čo sa vám stalo?“ opýtala sa ma, keď ruku odtiahla.

Prezrela som si túto starú dámu od hlavy po päty. Mohla mať niečo vyše šesťdesiat. Hnedé vlasy – určite nie prírodnej farby – mala ostrihané nakrátko. Z konca nosa jej viseli okuliare a celá jej postava mala oblejšie tvary. Na lícach mala priateľské jamky a oči jej žiarili šedou farbou. Boli prenikavé a určite by im neušlo ani jedno moje klamstvo. Prehltla som naprázdno. Mala som tejto milej dáme povedať, čo mi naozaj je? Mala som jej vyrozprávať celý svoj príbeh? Veď prečo nie. Komu by to len mohla povedať? A ľudia sa ľahšie zdôverovali so svojimi problémami neznámym okoloidúcim. A tak som jej povedala všetko, čo som mohla. Nevynechala som ani tú časť o upíroch. Možno si myslela, že som šialená, nadrogovaná. Ale keď už som raz začala, dostala som neuveriteľnú potrebu povedať jej všetko. Jej tvár sa pozorne sústredila na môj monológ. Výraz sa jej nemenil, až na konci som jej v očiach videla slzy.

„Asi si o mne teraz musíte myslieť, že som blázon, lenže ja-“

„Nie, nemyslím si to. Aj ja som kedysi bola mladou a prežívala som tú najbláznivejšiu lásku na svete,“ zasnila sa žena. „Lenže to už bolo dávno. Škoda len, že nič netrvá večne. Ale za tie okamihy som mu neskutočne vďačná. Stálo za to odísť od despotického otca a prežiť najkrajších tridsaťtri rokov v náručí môjho milovaného Johnyho.“

„Váš otec ho nemal rád?“  opýtala som sa zvedavo.

„Nie. Johny sa príliš odlišoval od ostatných. Vymykal sa normálnym deckám z okolia už od okamihu, čo sa prisťahoval s matkou na našu ulicu. Keď som ho prvýkrát uvidela, tie jeho prenikavé čierne oči, zamilovala som sa do neho. Všetci si mysleli, že je zlý a raz skončí vo väzení. Dokonca, ani môj otec nebol žiadnou výnimkou. Ach, ako veľmi sa v ňom všetci mýlili. Nikdy som nestretla milšieho chlapca. Také dobré srdce, ako mal môj Johny, mal vtedy máloktorý.“ Čakala by som, že ju to rozprávanie zarmúti. Ale rozprávala o ňom s láskou v očiach a úsmevom na tvári. Zjavne prežili naozaj manželstvo plné lásky. Škoda že mňa nič podobné nečakalo. Alebo aspoň zatiaľ nie. 

„Aj ty by si mala poriadne premyslieť svoje rozhodnutie. Nebolo rozumné, že si si to nenechala vysvetliť,“ hovorila. Prekvapene som na ňu pozrela.

„Nebolo čo vysvetľovať. Nessie to povedala dosť jasne. A keby ste videli tú lásku v jeho očiach, keď ho objala, nepochybovali by ste o mojom konaní.“

Zasmiala sa. „Bella, ešte si sa nenaučila, že nie všetko čo vidíš, tak aj je? Tvoj Edward mohol mať na tú situáciu úplne iný názor.“ 

„Nemyslíte, že keď niečo vyzerá ako ryba, chutí ako ryba, aj to bude ryba?“ odvetila som jej s úsmevom. „A nakoniec, nie je to môj Edward. Je Nessiin.“ Tá predstava ma zabolela. Rany boli ešte pričerstvé. A poriadne štípali.

„Ale zlatko. To nemôžeš povedať s istotou, nech už to bolo akokoľvek. A myslím, že každý by mal dostať druhú šancu. Nech už urobil čokoľvek. Mala by si mu zavolať.“ Zavrtela som hlavou. To som nemohla urobiť. Nech už mala túto žena akúkoľvek pravdu. Edward bol pre mňa raz a navždy stratený. Koniec.

S Margaret som sa rozprávala aj po celý zvyšok letu. Nevrátili sme sa však k téme Edward. Hovorili sme o jej deťoch. Mala tri, dvoch chlapcov a dievča. A práve za ňou teraz išla. Za ňou a za svojou vnučkou do Seattlu. Veľmi ma potešilo, že cestujem s ňou aj v druhej časti letu. Jej slová pôsobili totižto zázračne proti mojim nevoľnostiam. Keď lietadlo konečne pristálo a ja som sa s Margaret dostala do najbližšieho hotela, bolo skoro šesť. Vzali sme si dve izby a spravili si dámsky večer.

Obe prezlečené v pyžame sme sedeli na mojej manželskej posteli a popíjali starú whisky z Margaretiných zásob. Hovorila mi staré historky, na ktorých sme sa obe nasmiali až do popuku. Keď sa fľaša minula, bolo už skoro desať. Pozrela som na Margaret, ktorá mala rozhorúčenú tvár.

„Asi by si ma-mala doniesť ďal... ďalšiu,“ koktala som. Marg rozuzlila svoje nohy z tureckého sedu, aký si pamätala ešte zo školy, a pokúsila sa vstať. No hlava sa jej zamotala a skončila na posteli.

„Asi by si po ňu mala ísť ty. Ja sa tam nedostanem,“ hlasno sa zasmiala. Vzdychla som si a postavila sa. Chvíľu mi trvalo, kým som udržala rovnováhu. Vyrazila som k dverám, no potom som sa zarazila. Nemala som ani tušenie, kde hľadať fľašku lahodnej whisky. Ale Margaret, akoby mi čítala myšlienky. „Je tam, v tej červenej taške.“

To mi stačilo. Vyšla som na chodbu a pozrela na všetky strany. Za rohom sa mi čosi zazdalo, akoby som tam zazrela jeho sexi zadok. Ale nie, to je predsa hlúposť. Edward je v Riu. Už mi z neho asi naozaj šibe. 

Skoro som rozrazila dvere a vpadla do izby. Len tak-tak čo som sa zachytila komody pri dverách. Zasmiala som sa a skotúľala sa k červenému kufru pri posteli. Roztvorila som ho a začala sa prehrabovať v podivných veciach. Nebolo to oblečenie, skôr starožitnosti.

„Zvláštne, Margaret mi nepovedala, že sa k dcére sťahuje,“ šepla som do ticha. Ani som si nevšimla, že vo dverách ktosi stojí. Vzala som fľašu a postavila sa. Čítala som na nej percentá alkoholu, keď som prechádzala cez dvere a narazila do mramorovej hrude.

Hlava mi odletela dozadu a fľaša sa mi vyšmykla z rúk. Privrela som oči a čakala na pád. Ale dopadla som na ruku a behom stotiny sekundy sa ocitla v oceľovom náručí. Do nosa sa mi dostala sladká vôňa. Taká jemná, taká známa  a zároveň taká bolestná. Nie, to predsa nemôže byť pravda... Prudko som otvorila oči a pred sebou zbadala hruď v čiernom tričku. Pozrela som vyššie. Edward sa na mňa usmieval tým neodolateľným úsmevom, ktorý som milovala aj nenávidela zároveň. V očiach mu blčali ohníčky lásky. Je to len sen? Alebo mala Margaret pravdu a všetko je inak ako sa na prvý pohľad zdalo? Dočerta, že by som bola až taká opitá? Alebo bola moja myseľ taká kreatívna? 

„Sníva sa mi?“ šepla som nakoniec. Edward rázne pokrútil hlavou.

„Nie. Dlho mi trvalo, kým som ťa v tu našiel. Ak by si nevyliezal z tej izby a nenarobila toľko hluku, už by som bol preč. Si taká krásna.“ Končekmi prstov mi prešiel od ucha k lícu a palcom skončil na mojich perách. Pevnejšie ma objal a skôr, než som stihla zaprotestovať, si lačne vzal moje pery. Jeho bozk bol však jemný. Nežný. Jazykom hladil ten môj a dráždil ho. Slastne som mu vzdychla do úst, akoby som jedla tú najchutnejšiu čokoládu. Nie! Dočerta, Bella, preber sa! Toto mu nesmieš dovoliť! Ten hlas mal pravdu. Neskutočnú pravdu, ale odtrhnúť sa od neho bolo také ťažké.

„Nemali by sme,“ chabo som zaprotestovala, keď bozkami prešiel od mojich pier ku krku. Rukami som mu vošla do vlasov a pritiahla si ho bližšie. Ak to bol len sen, tak bol neskutočne skutočný.

Nadvihol ma a nohy som mu omotala okolo pása. Bol samý sval a šľacha. Perami mi opäť vnikol do úst a uložil ma na posteľ. Odtiahol sa. Jeho čierne oči ešte viac potemneli a hltali ma pohľadom. Bola som neskutočne natešená, že nepatrím k priemerným žanám a dokážem vzrušiť aj upíra. Stiahol zo seba tričko a prilepil sa opäť na mňa. Ruky som mu pritlačila na hruď a jeho chĺpky ma šteklili. Perami mi prechádzal po kľúčnej kosti a tesákmi mi škriabal pokožku. Čo aké to bolo desivé, bolo to aj vzrušujúce. Už som nemohla vydržať. Celé telo som mala ako v ohni, v spaľujúcej vášni.

Rýchlo mi vyzliekol staré tričko a krátke nohavice. Celá som očervenela ako paprika, keď som sa ocitla úplne nahá. Vo svojom krátkom živote som mala len dvoch mužov a preto som sa trochu obávala, že pre Edwarda nebudem dostačujúca. Bála som sa, že pri lepšom pohľade na mňa utečie. Ale on urobil presný opak. Zastavil moje chvenie a každý kúsok môjho tela, každú priehlbinku počastoval bozkom. Zjojkla som, keď ma jeho chĺpky pošteklili na bradavkách a tie sa ako dve vlajočky vztýčili. A čo potom, keď som v lone pocítila hŕbik na jeho nohaviciach. Prebehla mnou vlna vzrušenie. Lapala som po dychu. Chcela som patriť jedine Edwardovi. Aj keď len na pár minút.

Stiahla som ruky medzi naše telá a rozopla mu nohavice. Počuteľne zavrčal pri mojom uchu a na pokožke som cítila jeho úsmev. Stiahol si ich trochu nižšie. Už nebol čas na predohru. Obaja sme príliš trpeli každou sekundou, kým sme nezačali naše spojenie. Cítila som, ako sa jeho stoporený úd obtiera o stred mojej vášne. Doslova ma tým mučil. Vzdychla som do jeho ramena a snažila sa pritiahnuť si ho bližšie, aby som ukončila naše trápenie. No on sa odtiahol a zastrenými očami pozrel na mňa.

„Naozaj to chceš?“ Myslela som, že ho zabijem. Dočerta, musel sa pýtať otázku s tak jasnou odpoveďou. Prevrátila som oči v strop a chytila ho za penis. Celým telom mu prebehla triaška.

„A ty?“ opätovala som mu otázku. Roztiahol pery do širokého úsmevu, kde ukázal dva rady bielych, špicatých zubou.

„Myslím, že tvoj výlet sa tu skončil, miláčik,“ šepol a vzrušene ma pobozkal. Zasmiala som sa tentoraz ja jemu, pretože som vedela, že má úplnú pravdu. Nohy som si prekrížila tesne nad jeho zadkom, čím som ho donútila konečne začať. Ale na to, čo sa stalo, sme neboli pripravený ani jeden.

Vnikol do mňa a mnou prebehla vlna extázy. Rozplývala sa mi telom a prenikala až do končekov prstov na nohách. Nič krajšie som nikdy nezažila. Akoby sme boli pri vrchole, aj keď sme ešte len začali. Akoby sme boli stvorený jeden pre druhého. Bola to dokonalá súhra tiel. Edward mi dychčal na pokožku, no neprestával ma bozkávať a maznať sa s mojimi prsiami. Bol to osud. Musel byť.  

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rio de Janeiro - 7. kapitola: