Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rio de Janeiro - 1. kapitola

20.06.2012 (17:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2841×

1. kapitola

Ruky sa mi potili, srdce mi bilo ako o závod. Ledva som udržala volant a zostala vo svojom jazdnom pruhu. Ani moja obľúbená rocková pieseň ma neupokojila. Bola som taká nervózna ako ešte nikdy. Konečne sa predo mnou objavil výjazd. Stočila som volant a vyrazila po známej ceste na právnickú fakultu Columbia. Ale čím viac som sa približovala, tým viac som tam nechcela prísť. Výsledky skúšok, ktoré ako na polroku, aj teraz zaiste viseli na bielej nástenke vo vestibule, mohli rozhodnúť o mojom ďalšom živote. Nikdy som nemala rada takéto stresujúce situácie, ktoré boli zlomovými okamihmi a mohli všetko zmeniť. Oveľa viac sa mi páčil ten zaužívaný stereotyp, ktorý sa mi možno zdal občas nudný, no bol bez stresu a prekvapení.

Zastavila som na parkovisku, ktoré nebolo ani spolovice také plné, ako v bežný školský deň. Vypla som rádio a vystúpila. Nemohla som dlho váhať, lebo by som si to nakoniec ešte rozmyslela. Zamkla som svoj novučičký cadillac a nasadila si slnečné okuliare. Slnko pražilo ako v pravý letný deň. Ach, leto. Ako veľmi som sa naň tešila. Boli to dva mesiace, keď som sa mohla vrátiť do upršaného rodného Seattlu za rodičmi a stráviť niekoľko okamihov lásky so svojim snúbencom.

Hlasná pesnička, ktorá sa ozvala ohlušujúco po chodbe a upútala skupinku študentov, ma vytrhla z myšlienok. Zanadávala som a rýchlo siahla do kabelky pre mobil. Zodvihla som.

„Prosím?“ 

„Ahoj, láska. Tak, ako si dopadla?“ Jacob. Vyčarila som úsmev na tvári.

„Ešte neviem. Práve som dorazila. Počkaj chvíľku.“ Zatiaľ čo môj snúbenec zmĺkol, ja som sa nerozhodne blížila k nástenke. Obklopovalo ju asi tucet študentov s rôznymi emóciami. Prešmykla som sa cez dvoch ohromných chalanov a prižmúrila oči. Isabella, Isabella... opakovala som si dookola, kým som nenašla svoje meno. Výsledky ma zarazili.

„Jake?“ zvolala som do telefónu. „Asi som sa musela zblázniť, ale mám samé áčka.“ Ešte raz som pozrela do kolóniek vedľa svojho mena, ale zrak ma neklamal. Naozaj som prešla.

„Och, to je úžasné, Bells. Aspoň máme ďalší dôvod na oslavu, keď sa vrátiš,“ šťastne mi odpovedal Jacob. Chcelo sa mi skákať dva metre do výšky alebo tancovať. Vzdychla som si od úľavy a vyslobodila sa z davu, ktorý sa pomaly začal rozrastať.

„Nedokážeš si predstaviť, aká som šťastná,“ zvýskla som hopkajúc ku vchodu. Otvorila som hlavný vchod a zakopla o vlastné nohy. Už som sa videla, ako padám dole schodmi a lámem si väzy. No namiesto toho som len bolestivo dopadla na zadok. 

„Si v poriadku, zlatko?“ z druhého konca telefónu sa ozval vystrašený hlas.

„Hej, len som spadla. Vieš predsa, aká som nešikovná,“ zasmiala som sa nad vlastnou nešikovnosťou, ale potom som sa zarazila. „Mimochodom, o akej oslave si to hovoril?“

„Nechaj sa prekvapiť,“ tajomne mi odvetil, čo ma trochu nasrdilo.

„Jake, vieš, že nemám rada prekvapenia. Radšej mi povedz o čo sa jedná, lebo keď prídem, schytáš,“ vyhrážala som sa mu.

„Tak na to sa teším,“ uchechtol sa. „A teraz utekaj, aby si nezmeškala lietadlo. Budem ťa čakať na letisku. Ľúbim ťa.“

„Aj ja teba. Tak za pár hodín.“ Zaklapla som telefón a hodila ho späť do kabelky. Premýšľala som, aké prekvapenie má pre mňa Jake prichystané, ale na nič som neprišla. Po chvíli som sa postavila a pošúchala si zadok. Poriadne bolel a ledva som sa došuchtala k autu. Potom som už len dupla na plyn, aby som nezmeškala lietadlo.

***

Niekoľkohodinová cesta bola úmornejšia, ako jazda po výsledky a nechtiac som zaspala. Keď ma letuška zobudila, celá červená som opustila lietadlo. Áno, presne to som bola ja. Dievča zo Seattlu, ktoré bolo ako magnet na problémy a trapasy.

„Isabella?“ Otočila som sa na svoje meno. Už sa ku mne náhlil z druhej strany haly Jacob s úsmevom na perách. Schytil ma do náruče a vrúcne pobozkal. „Som rád, že ťa konečne vidím,“ zašepkal mi do ucha sladko. Usmiala som sa a pobozkala ho na líce.

„Som rada, že už som konečne doma a s tebou. Tak, čo je to za oslavu?“

Zasmial sa. „Ty naozaj nedáš pokoj, však? Nepoviem ti. Až na večeri. Tvoji rodičia nás pozvali.“ Zažmúrila som oči a pozorne si prezrela jeho tvár. Nemala som tušenie, čo predo mnou skrýva. „Vezmem ti veci,“ zavelil nakoniec, ako znak toho, že je najvyšší čas ísť domov. Prijala som jeho pevné objatie okolo pása a vydali sme sa do jeho bytu.

Jacob nebol práve najlepšie zarábajúci obchodík s autami, ale jeho mesačné prijmi vystačili na zaplatenie trojizbového bytu na okraji Seattlu v slušnej štvrti.

Hodila som si kabelku na pohovku a zvalila sa do postele. Bola taká mäkká a pohodlná, oveľa viac ako postele na internáte. „O koľkej je tá večera?“ zakričala som na Jakea do kuchyne.

„O ôsmej. Mám pre teba aj darček.“ Vošiel do izby s veľkým balíkom. Prekvapene som si sadla a vzala si ho.

„Čo to má znamenať? Najprv mi povieš, že ideme niečo oslavovať, potom večera u rodičov a teraz toto?“

„Neboj sa, zlato. Trojhlavý drak tam nie je,“ podpichol ma a sadol si vedľa mňa. Ešte raz som na neho nedôverčivo pozrela, na čo sa hrdelne zasmial a otvorila darček. Pri pohľade na nádherné červené šaty som zostala ohúrene sedieť s otvorenými ústami, neschopná slova. „Tak čo? Páčia sa ti? Dúfam, že áno, lebo tá pani v obchode sa poriadne nahľadala, kým sme našli tie vhodné šaty pre teba a túto príležitosť.“

„Jake... ja,“ hľadala som slová. Neúspešne. A tak som sa len zoširoka usmiala a prevalila ho na chrbát. Počastovala som ho vášnivým bozkom. „Sú krásne. Ďakujem.“

„Pre teba všetko.“

***

Autom sme vošli cez bránu do rezidencie môjho otca, Charlieho. Zaparkovali sme pred malou fontánkou.

„Naozaj mi nepovieš, čo je to za prekvapenie?“ naposledy som skúsila zlomiť Jacoba. „Ani za bozk?“ Zaškeril sa a namiesto odpovede vystúpil a išiel mi otvoriť dvere. Tak trochu som sa na neho hnevala. Pretože ako som už raz povedala, prekvapenia som neznášala.

S jeho pomocou som vystúpila z auta a pomaly sme kráčali k domu. „Si nádherná,“ pošepkal mi pred dverami a zazvonil. Dvere sa okamžite otvorili.

„Och, Isabella, Jake. Tak rada vás oboch vidím.“ René ma stiahla do svojho materinského objatia. Aj ja som ju strašne rada videla. „Charlie? Už sú tu,“ zvolala po chvíli do tichého domu. Zo schodov sa dovalil šťastný Charlie s otvorenou náručou. Pribehla som k nemu a tuho ho objala. Do očí sa mi tisli slzy šťastia. Vydýchla som do jeho ramena.

„Konečne som doma,“ šepla som.

Po ďalších objatiach plných emócií, kde mi rodičia skoro rozmliaždili životne dôležité orgány, sme sa všetci štyria presunuli do jedálne. Jake ma ako správny gentleman usadil a sadol si vedľa mňa. „Tak, o aké prekvapenie sa jedná?“ opýtala som sa okamžite.

„Vidíte? A toto sa ma pýta posledné tri hodiny. Carlisle, tvoja dcéra je teda poriadne netrpezlivá.“ Jake aj rodičia sa na mne poriadne zabávali. Už mi to liezlo na nervy, že všetci vedia o čo ide, len ja zase nie. Načiahla som sa po pohár s vínom a poriadne sa napila.

„Čo si si vybral, to máš, Jacob,“ podpichol ho môj otec, no ja som to brala ako urážku.

„Tak to ti veľmi pekne ďakujem, oci.“ Opäť som sa napila a skrížila si ruky na hrudi. Snažila som sa tváriť nahnevane, čo sa mi celkom dobre darilo.

„Tak dobre, Is, povieme ti to,“ usmiala sa mama. S nadšením som sa na ňu pozrela. „Ale až po večeri.“ Spustila som ramená a rezignovane si vzdychla. Dumala som, čo môže byť to veľké prekvapenie, ktoré si táto škodoradostná trojica pre mňa pripravila, ale ako predtým, ani teraz som na nič neprišla. A tak som sa schuti vrhla na jedlo, ktoré ma aspoň trochu upokojilo. Po pár pohárikoch červeného vína sme sa pobrali ku bazénu. Celá napätá som sa posadila na hojdačku vedľa mamy. 

„Bella,“ začal Jacob. „Keďže sme spolu zasnúbený už skoro rok, ktorý sme vlastne ani netrávili spolu, lebo si bola na škole, chcel by som náš vzťah posunúť na ďalšiu úroveň. Viem, že sme chceli so svadbou počkať, kým nedoštuduješ, ale ja ťa milujem a chcem aby si bola moja.“ Zamrazilo ma pri srdci. Ohúrene som sledovala Jakove pery ako sa pohybujú, vychádzajú z nich slová, ale ich pravá pointa mi stále unikala. Môj pohľad prebehol od neho k otcovi a mame, ktorý sa len usmievali a sledovali moju reakciu.

„Nerozumiem,“ pokrútila som hlavou a pozrela späť na svojho snúbenca. „Chceš sa so mnou oženiť?“ Posledné slovo so mňa nechutne vypadlo.

„Možno, ak s tým budeš súhlasiť. Urobila by si ma však neskutočne šťastným, ak mi znovu odpovieš áno. No nechcem to uponáhľať. Chcel by som ti dať čas a priestor. Ako som už raz povedal, nemali sme na seba za posledný rok veľa času. Preto by som ťa rád pozval na pred svadobnú cestu do Ria.“     

Padla mi sánka. Čože? Skríkla som v duchu. Aká pred svadobná cesta? To myslí vážne? Alebo si so mňa robia všetci sradnu? Nie, toto nemôže byť skutočné. „Jake, uťahuješ si zo mňa?“ opýtala som sa na rovinu.

„Nie. Samozrejme, že nie. Milujem ťa a chcem byť s tebou. A ak sa ti priečia tie slová pred svadobná cesta, ber to ako dovolenku. Niekoľkotýždňovú dovolenku v krásnom Riu de Janeiru so svojim snúbencom. Tak čo? Pôjdeš so mnou?“

Mala som sto chutí chytiť sa za hlavu alebo skočiť do bazéna hlavičku. No namiesto toho som zostala sedieť nehybne na hojdačke ako skala. Dýchala som len plytko, pretože pľúca som mala ako vo zveráku. V bruchu mi nelietali žiadne motýle ako keď žena zažíva najšťastnejší deň svojho života so svojím snúbencom. Skôr som tam cítila hady. Hady, ktoré sa slizko plazili v mojom vnútri. Chcelo sa mi zvracať. Chcela som povedať nie. Jedno veľké nie, ktoré by však asi narušilo môj vzťah s Jakeom. Pretože som nedokázala povedať áno. A nebolo to preto, že som ešte nebola pripravená na svadbu. Jake mal dvadsaťpäť, ja skoro dvadsať. Mala som ešte celý život pred sebou. Bolo to proti mojej vôli naveky zviazať svoj život s tým jeho. Nie, upokoj sa. Kto hovorí, že sa v Riu vezmete? Čo si nepočúvala? Má to byť len „dovolenka“. Na tieto slová som vstala a objala Jacoba tak silno, ako to len išlo.

„Áno, veľmi rada,“ snažila som sa to povedať veselo. Išlo to ľahšie, keď som sa mu nepozerala do očí, ale veľmi dobre som vedela, že je to holé klamstvo. A v kútiku duše som dúfala, že na to príde a zruší našu dovolenku. Zamrzelo ma, keď sa mi usmial pri uchu. V tom okamihu sa naplno prejavil druhý dôvod, prečo som nechcela ísť. Bol to strach. No nie strach z neznámeho mesta, ale skôr z toho, čo ma v tom meste, na okraji Brazílie, čakalo.    

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rio de Janeiro - 1. kapitola: