Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 8. kapitola

07.11.2010 (18:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1625×

8. kapitola

Niekde inde, niekto iný.

Stála som na mieste a čakala, kým sa Edward dostane až ku mne. Jeho výraz mi prezrádzal, že sa nedá len tak ľahko odradiť od toho, aby nechcel odpovede na svoje otázky. Povzdychla som si a v duchu sa pripravila na to, že opäť raz urobím niečo, čo z duše nenávidím. Lenže, bohužiaľ, nie je iná možnosť.

„Čo to malo znamenať? Odkiaľ poznáš Jane? Odkiaľ toho toľko vieš o mne a mojej rodine?“ spustil na mňa, sotva sa dostal ku mne. Opäť som si povzdychla, tomuto sa raz nevyhnem.

„Zadrž, dobre? Najskôr mi povedz, čo si zistil z Janinej mysle,“ povedala som rýchlo, aby som ho zastavila.

Povzdychol si, ale nakoniec odpovedal: „Neviem, kde ho drží, nedokázal som sa dostať do jej mysle, akoby si ju vedela chrániť. Pravdepodobne vďaka Arovi. Videl som len niečo ako podzemnú kobku bez okien. Neviem, čo tam je, ale možno tam ho drží zavretého,“ povedal a odmlčal sa, ale vzápätí dodal: „A teraz mi povedz pravdu, prosím.“ Zadíval sa na mňa a v očiach som mu zazrela odhodlanie.

Odvrátila som sa, aby nezbadal sklamanie v mojej tvári. Bože, prečo musí byť práve Jane taká prešibaná? Veľmi dobre vie, ako a kde má koho skrývať. Jediné, čo viem, je že ho drží niekde v podzemí. Pravdepodobne blízko seba, možno priamo na Volterrskom hrade. A ak je to tak, mám mizivú šancu, že ho nájdem. Tie podzemné chodby sú doslova bludisko.

„Prepáč mi to,“ povedala som polohlasom a smutne sa pousmiala. Kedysi som prisahala, že toto nebude nikdy robiť. Ale sľuby sa menia, rovnako ako ľudia.

„Čo ti mám prepáčiť?“ spýtal sa nechápavo.

Pristúpila som k nemu bližšie a položila mu ruku na tvár. Pousmiala som sa, ignorujúc vzrušenie, ktoré mnou prebehlo, keď som sa ho dotkla.

„Toto,“ zašepkala som a zavrela oči. Keď som ich znovu otvorila, vkradla som sa do jeho mysle a zablokovala mu spomienky na dnešný večer. Pozerala som sa mu do tváre, takže som presne vedela, kedy zabudol, čo sa tu dnes dialo. Tvár sa mu zvraštila od bolesti, keďže zásahy do mysle vždy bolia. Ešte v opare sa o mňa oprel a pohladil ma po ruke. Nedokázala som zabrániť bublavému zvuku, ktorý sa mi ozval v hrudi, aby sa nepredral na povrch. V tú chvíľu som zapriadla ako veľká mačka, a to po prvýkrát v živote. Prekvapená tým, čo som urobila a spôsobila som sa vyparila skôr, ako opäť začne vnímať okolie. Jeho pohľad plný bolesti mi lámal srdce.

Edward

Ráno som sa zobudil s bolesťou, ktorá mi vystreľovala zo spánkov a šírila sa do celej hlavy, až som mal pocit, že mám hlavu veľkú ako kôň. Pošúchal som si spánky a snažil sa rozpamätať na včerajší večer, ale mal som úplné okno. Spomínal som si len na útržky, akoby zo snov. Jediné, čo bolo úplne ostré bola spomienka na jeden zvuk, ktorý mi pripomínal pradúcu mačku. Presne tak, nie pradenie motora, ale pradenie mačky. A to bolo všetko, bohužiaľ.

Zodvihol som sa z postele a došuchtal sa do sprchy, kde som si nechal telo bičovať prúdom takmer ľadovej vody a to len preto, aby som sa prebral. Keď sa mi to ani po pätnástich minútach nepodarilo, vypol som vodu a zamieril dolu schodmi. Začul som zvuky telky, takže Wyatt už bol hore. Vošiel som do obývačky a hneď spozoroval, že pozerá správy. Skôr ako som stihol niečo povedať, ozval sa on:

„Pozri sa na toto.“ Ďalej mi už nevenoval pozornosť a tak som sa zadíval na telku. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, čo vidím, ale keď mi to došlo, zhrozil som sa.

Červenovlasá reportérka práve opisovala hrozivú nehodu, ktorá sa udiala včera okolo pol noci na diaľnici neďaleko miesta, kde sa konali preteky. Potom kamera zaostrila za reportérku a ukázal doslova strašný pohľad na auto obtočené okolo stromu, ktoré bolo celé ohorené a z ktorého sa ešte dymilo. Potom opäť obraz zaostril na reportérku a tá sa rozhovorila. Všetci sa domnievali, že vodič išiel prirýchlo a nezvládol ostrú zákrutu a tak skončil v strome, kde našlo svoj koniec už veľa ľudí. Nakoniec sa na obrazovke ukázala trochu rozmazaná fotka z vodičského preukazu. Z nejakého dôvodu som mal pocit, že ho poznám.

„Nie je to ten chalan, s ktorým si včera hovoril, predtým, než si odišiel?“ spýtal sa ma Wyatt a ja som sa  na neho zadíval. Jeho bolestný výraz ma prekvapil, ale o chvíľku tam nebol, akoby som si to len predstavoval. Potriasol som hlavou, ešte budem mať aj halucinácie.

„Ja neviem, nespomínam si, žeby som s ním hovoril,“ povedal som zmätene. Naozaj som si na to nepamätal. Lenže ja som si nepamätal na väčšinu večera.

„Vôbec? Však si s ním hovoril preto, lebo všetci hovoria, že sa často motá okolo Mie. Podarilo sa ti od neho zistiť, že je to niečo ako jej bratranec,“ povedal zmätene, ale jeho oči hovorili, že vie o čo sa jedná.

„Naozaj neviem. Na jediné, čo si spomínam je to... pradenie,“ priznal som sa napokon.

Pozdvihol na mňa obočie. „Pradenie motora?“

Pokrútil som hlavou. „Nie, pradenie mačky.“

Ako som to povedal, zatváril sa akože vie o čo sa jedná a opäť sa otočil k telke. Tam ešte stále rozprávala tá červenovlasá reportérka, ale aj tak som nevnímal, čo hovorí. Premýšľal som, čo sa asi stalo minulý večer, že si na to nepamätám. Spozornel som až vtedy, keď spomenula FBI. To čo povedala, ma však úplne šokovalo.

„Zo zatiaľ nezisteného zdroja sme sa dozvedeli, že bol tento mladík vyšetrovaný FBI pre možné podozrenie, že spolupracuje s ľuďmi, ktorí stoja za nedávnymi únosmi mladíkov z okolo Port Angeles. Či je to pravda sa nám nepodarilo zistiť, ale faktom ostáva, že sa tesne pred smrťou rozprával s agentom FBI, ktorý má na starosti práve tento prípad. Či je to pravda alebo nie, sa nám opäť nepodarilo zistiť, pretože riaditeľ FBI sa odmietol vyjadriť. A tak sa pýtame, je to len nehoda, alebo si niekto vybavuje účty za to, čo tento mladík prezradil FBI? Pre Port Angeles News, Jesicca Hobardová.“ Potom sa obraz vrátil späť do štúdia.

Úplne v šoku som sa posadil na pohovku a duto pozeral do steny. To sa mi snáď len sníva. Ako sa o tom dozvedeli? Nikto o tom nevedel, len vedenie školy a potom FBI. Kto sa rozhodol rozprávať a dostať nás tak do problémov? Žeby si s tým dal niekto námahu len preto, že mu zavadziame?

„Myslíš, že si niekto otvoril ústa?“ spýtal sa Wyatt, aj keď dávno vedel odpoveď.

„Sám musíš uznať, že inak by sa to nedozvedeli. Bože, veď to pretriasali v správach! Za toto nás oboch vyhodia cez zatvorené dvere,“ povedal som a až teraz si uvedomil, že ma to môže stáť miesto, aj keď som to nezavinil. Z FBI ľudí vyrazili aj za menej ako je toto.

„Zavolaj Foxxovi, možno bude o tom niečo vedieť,“ nabádal ma Wyatt. Zadíval som sa na neho a jeho previnilý výraz ma prekvapil, ale nepýtal som sa. Wyatt zriedkakedy odpovedá na otázky priamo.

„To nie je dobrý nápad. Možno by sme mali počkať, kým sa to vyrieši,“ namietol som neisto. Do pekla, čo sa to deje okolo mňa? Záhadné zmiznutia, ešte záhadnejšie preteky a Mia, ktorá je sama o sebe ako prízrak. A teraz ešte aj možná vražda a pravdepodobné prezradenie tajných informácií.  Ak ma toto miesto, toto mesto, nepripraví o rozum, tak budem rád.

Moje myšlienky prerušil otravný zvuk zvoniaceho mobilu. Zodvihol som to a dúfal, že to nie je Foxx, naozaj sa mi s ním nechcelo dohadovať. V uchu sa mi však ozval švitorivý hlások mojej malej sestry.

„Edward! Znovu vidím budúcnosť vo Forks!“ vykríkla tak nadšene, akoby práve vyhrala tie najlepšie topánky na svete. Nechápavo som sa zamračil a čakal, či bude pokračovať.

„Neviem ako sa to stalo, ale v noci som len tak sedela pri jazere a odrazu som dostala predtuchu a v nej som videla teba vo Forks. Neviem, čo to bolo. Videla som len útržky a aj tie boli veľmi rozmazané, akoby som sa pozerala na príliš rýchly záber vo filme," povedala a ku koncu znel jej hlas skrúšene. By ma zaujímalo, kedy dostane ostrú víziu a ja sa tak dozviem aspoň niečo.

„Nevieš aspoň približne o čo tam išlo?“ spýtal som sa s nádejou v hlase.

„Neviem, videla som ťa, ako niekam ideš s čiernovlasým dievčaťom. No vlastne, ty si ju niekam niesol a ona spala, to je jediná ostrá časť vízie, všetko ostatné bolo príliš zmätené, akoby niekto obrovskou rýchlosťou dokázal zmeniť rozhodnutia,“ povedala znepokojene.

„Alice, pozorne všetko sleduj, potrebujem vedieť, čo sa to tu deje,“ povedal som. Potom sme sa rozlúčili a ukončili hovor. Otočil som sa, že si pohovorím s Wyattom, ale on bol preč a dokonca som ho necítil ani nikde v dome. Kam mohol ísť?  

Posadil som sa na pohovku a začal premýšľať, ale nedarilo sa mi. V hlave som stále počul to záhadné pradenie a videl tvár dievčaťa, ktoré bude pravdepodobne mojou skazou. A možno nielen mojou.

Niekto iný, niekde v lese.

Utekala som najrýchlejšie ako som vedela, ale zdalo sa mi, že je to aj tak príliš pomaly. Za pätami som stále počula namáhavé chrčanie svojich prenasledovateľov, počula som splašený tlkot ich sŕdc, počula som, ako sa im pod ťažkými nohami lámu suché vetvičky, počula som ako na mňa kričia, že ma dostanú tak či tak, že nemá zmysel utekať.

Práve som preskočila zlomený strom a utekala ďalej, ale v tom sa za mnou ozvalo fuňanie, ktoré nepatrilo človeku. Patrilo vlkovi, ktorého používajú ako strážneho psa. Vlk ma rýchlo dostihol a zahryzol sa mi do členka. Bolestivo som vykríkla a zrútila sa na zem.

V tom som začula, že sa ku mne približujú prenasledovatelia. Nedokázala som to, nesplnila som úlohu, ktorú mi dala pani.

„Máme ju,“ začula som hurónsky krik, ktorý patril človeku, ktorý bol pre mňa všetkým na svete. Práve ten istý človek ma zradil a len vďaka nemu som sa ocitla na tomto mieste. Posledné, čo som cítila bola ťažká päsť, ktorá mi dopadla obrovskou silou na tvár. Kým som upadla do bezvedomia, uvedomila som si, že to bola ruka, ktorá ma kedysi s toľkou láskou a nehou hladila po tele.

Niekto iný, niekde úplne inde.

S trhnutím som sa posadila na posteli a začala lapať po dychu. To, čo som mala možnosť sledovať v sne sa mi ani trochu nepozdávalo. Modlila som sa v starom jazyku, aby to bol len výplod mojej fantázie, ale aj tak to nepomohlo. Vedela som, že je to pravda, rovnako ako bola pravda aj to, že som všetko zbabrala. Jediné v čo som mohla dúfať bolo, že je to len budúcnosť a ešte tomu môžem zabrániť.

Na dvere dopadla niečia päsť a zbesilo zabúchala na drevené dvere môjho občasné úkrytu.

„Pani, pani, ste tam?“ ozýval sa naliehavý krik môjho najlepšieho priateľa Colina.

„Poď ďalej, Colin,“ zašepkala som, ale on to aj tak počul. Hneď ako vošiel, všimla som si hrivu jeho neposedných, takmer ryšavých vlasov a znepokojený pohľad zelenomodrých očí.

„Pani,“ povedal a uklonil sa, „stala sa veľká tragédia, pani.“

„Hovor, Colin,“ vyzvala som ho, tŕpnuc, čo všetko sa stalo, kým som spala. Veď som spala len pár hodín, a to len preto, lebo som bola skutočne unavená a po Zurielovej návšteve mi vždy chvíľu trvá, kým sa moje telo upokojí.

„Pani, Garrick je mŕtvy,“ povedal skrúšene a zadíval sa do zeme. Skamenela som na mieste. To nie je pravda, tak ďaleko by nikto z nich nezašiel...

„Ako, ako sa to stalo? Kto ho zabil?“

„Nevieme, kto je za to zodpovedný, ale ľudia si myslia, že išlo o obyčajnú nehodu. My však vieme, že ho niekto zabil. Krátko pred smrťou volal svojej sestre a povedal jej, že si musí na seba dávať pozor,“ povedal smutným hlasom a ja som si okamžite spomenula na svoj sen.

„Colin, kde je Garrckova sestra? Vieš, kde je Annie?“ spýtala som sa s obavami. Prosím, nech som videla len budúcnosť...

Mierne sa zachvel, ale odpovedal: „Neviem. Ona, bežala cez les, mala niečo niekam odniesť, ale prepadli ju a chytili. Našli sme len jej tašku a list, ktorý mala asi odniesť,“ povedal a podali mi malú tašku, ktorú doteraz držal v ruke a ja som si ju nevšimla. Otvorila som ju a tam našla list, ktorý som jej dala, aby ho odniesla mojej sestre. Takže môj sen bol pravdivý. Srdce mi zovrel strach.

„Kto to urobil?“ spýtala som sa napäto a dúfala, že nebudem počuť meno, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou aj tak zaznie.

„Sme si istý, že to bol sám lord Calix.“

Miestnosťou zaznel môj výkrik plný bolesti a nenávisti, ktorý sa odrazil od steny a rozochvel plamene sviečok. Len nech sa mi dostane do rúk. Kedysi dávno patril k nám, ale tým, že Annie uniesol si znepriatelil celý rod. Zlomyseľne som sa usmiala pri predstave, že sa postavím zoči-voči Calixovi, svojmu niekdajšiemu učiteľovi.  Som zvedavá, či aj po toľkých rokoch bude tvrdiť, že bojové umenie nie je pre mňa.

Venovania ku kapitole: PinkVolturi, kiQaCULLEN, blotik, elie_darrem, mima19974 a Nerissa. Všetkým ďakujem za predošlé komentáre a dúfam, že vás táto kapitola poteší.

Pokračovať? Alebo sa na to vybodnúť? :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 8. kapitola :