Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 14. kapitola

19.12.2010 (20:45) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1606×

14. kapitola

Mia

V pevnosti sme boli ani nie o dvadsať minút. Zamierila som do podzemia, do miestnosti, ktorá by sa dala nazvať aj zbrojnica. Otvorila som ťažké, dubové dreve okované mosadzou a vošla dovnútra, kde ma privítali steny ovešané zbraňami a poličky, z ktorých zbrane takmer padali. Za sebou som počula prekvapené výdychy a pre seba som sa pousmiala. Fakt, že táto miestnosť bola od podlahy po strop plná ostrého železa, prekvapí aj upírov.

„Nie sme náhodou v Ríši divov?“ spýtal sa očarene veľký upír menom Emmett. Vedela som, prečo sa mi páčil. Mal zmysel pre humor, čo sa niekedy hodí.

„Nie, Emmett, toto je až príliš vážne na to, aby to bola len fikcia,“ povedala som a obrátila sa na polovičného.

„Polovičný, zožeň Variel, Zuriela, Coreyho a ak sa bude dať, tak aj Luciena a dvojčatá,“ povedala som a otočila sa.

„Nie je to nebezpečné? Veď sú v očakávaní...“ odporoval zarazene. Povzdychla som si.

„To, že sú v očakávaní je ich najsilnejšia obrana. Deti ich vedia ochrániť viac, ako si myslíš,“ odpovedala som mu a pritom sa blížila k stene s nožmi a vrhacími dýkami.

„Nikdy si predsa v očakávaní nebola, ako to môžeš tak naisto vedieť? Čo ak sa mýliš a niečo sa im stane? Lucien ťa roztrhá,“ obával sa.

Zasmiala som sa a zo steny zobrala šesť dýk s krátkou čepeľou a rubínom na rukoväti. „Nebuď blázon, keby som to nevedela, tak by som nechcela, aby si ich priviedol. Som si istá, polovičný, zabudol si, kto priviedol na svet tvoj ctený zadok?“ Keď som videla jeho udivený pohľad, uškrnula som sa.

„To si bola ty?“ spýtal sa udivene s vypleštenými očami.

„Nie, Duch svätý v obleku Santa Clausa. Čo si čakal, kto sa staral o všetko, keď bol kráľom môj brat? Ale nechajme to, radšej zájdi po ostatných. Ak dvojčatá odmietnu, nechaj ich tak a zober buď Andie alebo Angie. Alebo aj obe, rob ako myslíš,“ povedala som, a tým mu dala jasne najavo, že má ísť. Mykol hlavou a odišiel. Otočila som sa ku Cullenovcom.

„Dúfam, že viete bojovať aj ináč ako holými rukami,“ poznamenala som a čakala, čo odpovedia.

„Vieme bojovať aj so zbraňami. Naučili nás to vo Volterre, keď sme tam žili,“ povedal Edward. Už som si zvykla, že on je niečo ako hovorca celej rodiny.

„Žili ste vo Volterre?“ spýtal som sa pochybovačne. To by som od vegetariánov nečakala.

„Žili. Na Arovu žiadosť,“ dopovedal Edward a uzavrel tému.

„Myslela som si, že tam učia boj telo na telo,“ poznamenala som a čakala, či odpovie.

Povzdychol si, ale nakoniec predsa len odpovedal: „Žili sme tam v čase, keď upíri bojovali so skutočnými vlkolakmi. S nimi sa nedalo bojovať bez zbraní.“

Prikývla som. Veľmi dobre som vedela, ako to myslí. „Tak si vyberte zbrane a zapamätajte si jedno: elfovia sú najnebezpečnejší v boji telo na telo a v boji s lukom. Zoberte im luky, aby ste ich nemali na dosah, a potom vám boh pomáhaj,“ povedala som a z náprotivnej steny zobrala svoje obľúbené dýky a zatočila nimi na dlani.

„Čo to je? Ty ideš do boja s vidličkami?“ zasmial sa Edward a začula som aj chichot od ostatných. Práve od neho by som čakala, že spozná bojovné dýky.

Zasmiala som sa. „Ak preferuješ obedovanie s dýkami, môžeš ich použiť ako vidličku. Ale v boji sú užitočnejšie.“ Na potvrdenie svojich slov som ju vrhla po ňom. Dýka sa zapichla presne vedľa jeho hlavy. Keď vypleštil oči, zasmiala som sa.

„Vidíš? Nie je to vidlička. Je to dýka, ktorú najčastejšie používajú ninjovia. Tá dýka sa volá Sai a je veľmi ťažké naučiť sa s ňou bojovať, ale keď sa to už naučíš, máš výhodu. V boji asi najväčšiu.“ Pristúpila som bližšie k stene a vytiahla dýku.

Na nič sa už nepýtali a začali si vyberať zbrane. Edward si zobral – podobne ako ja – vrhacie dýky. Emmettovi sa zapáčila obojstranná vikingská sekera, Jasper si zase zobral bič, ktorý mal na konci tri ostré hroty a polovičný ho nazval Dračí chvost. Carlisle vsadil na klasiku a zobral si dlhý meč mojej matky. Alice a Rose si zobrali luky a šípy s pierkami fénixa na koncoch. No a Esme si neochotne zobrala jednu z dlhších dýk. Dúfam, že jej bude stačiť.

Práve som si druhý Sai dávala za opasok, keď sa rozleteli dvere a v nich stáli dvojčatá s Lucienom, Angie, Variel so Zurielom a Corey vo svojej civilnej podobe. Ako posledný vošiel polovičný a zavrel dvere.

Úkosom som pozrela na Edwarda, ale ten vypliešťal oči na Coreyho. No hej, asi je to pre neho šok.

„Čo tu robí šerif?“ spýtal sa opatrne, keď to nemohol vydržať.

„Corey, premeň sa, prosím ťa,“ povedala som mu so smiechom, na čo prikývol a zmenil sa zo štyridsiatnika v šerifskej uniforme na obrovského, dvojmetrového mladíka v čiernej koži. Podľa prekvapených výdychov som si uvedomila, ako to ostatných muselo šokovať.

„Prečo si nás zavolala, pani?“ spýtala sa Amelie a tým ma vrátila do prítomnosti.

„Janine dostála svojmu slovu a chystá sa nás zničiť. Spojila sa s kráľom krvavých elfov. Spojila sa s Alianom a zradila nás. Mužov, ktorých uniesla na pretekoch, premiestnila do Jaskýň mágie neďaleko odtiaľto. Čaká nás boj,“ povedala som jednoducho. Podľa nahnevaných výrazov mojich ľudí som pochopila, že si už dávno domysleli, kto za všetkým stojí a teraz si to len potvrdili.

„A čo tu chcú oni?“ spýtal sa pre zmenu Lucien a bradou ukázal na trochu zaskočených Cullenovcov.

„Nedali si povedať a ponúkli pomoc. Možno ju nebudeme potrebovať, ale istota je istota,“ povedala som a usmiala sa na nich, aby sa uvoľnili.

„Keď nepotrebuješ toľko ľudí, prečo si dala zavolať aj Amelie a Emilie?“ spýtal sa nahnevane Lucien, na čo zareagoval polovičný a zavrčal na neho.

„Len sa upokojte, páni. Dala som ich zavolať preto, že sú to najlepšie lukostrelkyne na svete. Sú také dobré, že sa vyrovnajú aj elfom a to sa môže hodiť, hlavne ak bude ich kráľ chcieť utiecť bez boja,“ povedala som, a keď som videla jeho pohľad, radšej som rýchlo dodala: „Neboj sa, deti, ktoré v nich rastú, ich ochránia. Keby som to nevedela, nevystavovala by som ich nebezpečenstvu. Samozrejme, do boja pôjdu, len ak budú súhlasiť,“ povedala som a zadívala sa na ne.

„Samozrejme, že pôjdeme. Musíme pomôcť dostať odtiaľ našich mužov,“ povedala odhodlane Amelie a sestra jej len prikyvovala.

„Dobre, keďže už viete, prečo ste tu, navrhujem, aby si tí, čo sa chcú zúčastniť, zobrali zbrane a išli sa pripraviť."

Všetci sa vybrali k stene a poličkám, a začali si vyberať zbrane, len Angie postávala na mieste a nervózne sa ošívala. V tom mi niečo nadalo. Síce som ju nechcela brať, ale mohla by sa hodiť niekomu inému...

„Pani, a prečo si zavolala mňa? Vieš, že nie som až taká dobrá bojovníčka...“ dodala a tým prerušila moje úvahy.

„Si dôležitá pre Sebastiana, Angie, preto ideš s nami.“

„Pre Seb-Sebastiniana? Ale, pani, to skôr Andie, je jeho sestra... Ja... Nikdy som ho nevidela,“ habkala. Zmierlivo som sa usmiala.

„To nevadí, že si ho nevidela. Si pre neho dôležitá, pretože on je tvoj maritus.“ Ako som to povedala, v miestnosti sa ozvali prekvapené zalapania po dychu sprevádzané vypleštenými očami. Prevrátila som oči. Mohla som si zahryznúť do jazyka, možno by to malo lepší efekt.

„Myslel som si, že Sebastian bol maritus tvojej sestry, pani,“ povedal Lucien, ktorý bol vždy najodvážnejší.

Povzdychla som si. „Nikdy nebol jej maritus. Mali si to myslieť len všetci ostatní, keďže Sebastian má vysoké postavenie. V skutočnosti si boli s Angie zasľúbení ešte pred narodením. Určili tak ich rodičia,“ povedala som a čakala, či sa ešte niekto bude pýtať. Našťastie to nechali tak, a opäť sa pustili do ozbrojovania.

„Ale neprešli sme obradom, nebudem vám nič platná,“ povedala Angie rozochvene. Vedela som aj prečo. Veľmi dobre som vedela, ako po Sebastianovi vždy pokukovala.

„To ani nemusíte. Stačí, keď sa od teba napije a som si istá, že práve on bude potrebovať krv najviac. Ešte nejaké otázky, alebo môžeme vyraziť?“ spýtala som sa uštipačne. Už sme stratili času až dosť.

„Len jedna,“ ozval sa opäť Lucien a zablýskal na mňa očami. „Ako si môžeme byť istý, že tam skutočne budú?“ spýtal sa.

Vyfúkla som vzduch z pľúc. „Viem to. Lepšie než ktokoľvek iný poznám kráľa elfov a myslenie Janine. Veď som ju vychovala,“ povedala som smutne. Vychovala som ju, ale nezabránila tomu, aby sa z nej nestala mrcha.

„Pani, netreba upozorniť aj ostatné valensie? Čo ak niekto bude potrebovať ošetrenie,“ povedala Variel.

Prikývla som. „To je dobrý nápad. Pošli im správu,“ povedala som sa čakala, kým im pošle telepatický odkaz. To bola výhoda valensií, mohli si posielať odkazy myšlienkami, keďže boli nadpriemerne vyspelé hlavne mentálne.

„Hotovo. Teraz môžeme ísť,“ povedala Variel a po dlhom čase sa usmiala. Určite to súviselo s tým hromotĺkom, čo stál vedľa nej.

„Utekajte za mnou, dobre? Keď poviem stojte, tak zastavíte. Keď poviem choďte, pôjdete. Ak vám poviem, aby ste utiekli, urobíte tak. Pochopili všetci?“ spýtala som sa keď všetci prikývli, zobrala som Angie okolo ramien a zamieril smerom von z podzemia a potom aj von z pevnosti.

Keď sme vyšli von, bola som nútená pustiť Angie. Rozbehla som sa hlbšie do lesa a počula som, že ostatní ma nasledujú. Vedľa mňa bežal Edward a na tvári mal nadšený výraz. Podobne ako ostatní upíri, aj on miloval beh a voľnosť, ktorú mu prinášal.

Ani nie o pár minút sme stáli pri ústi do jaskyne, pred ktorým stáli dva vysoké javory, akoby upozorňovali, že je to veľmi dôležité miesto.

„Držte sa za mnou a snažte sa byť ticho,“ upozornila som ich a vošla som do zatuchnutej jaskyne.

Pomalým krokom som prechádzala machom obrastenou chodbou a napínala sluch, či niečo nebudem počuť. Asi v polovici tunela som začula tichý bzukot, ktorý sa postupne menil na tlmené slová. Niekto sa rozprával, a ten  niekto bol bližšie, než som si myslela. Opatrne som nakukla do jaskyne pred sebou a ostatným rukou pokynula, aby sa zastavili a boli ticho.

Pozerala som sa do obrovskej kamennej sály, kde sa ozýval každý, aj ten najtichší, zvuk. V strede som si všimla klietku z čarov, v ktorej bolo podivne skrútených päť tiel. V jednom z nich som spoznala aj Felixa. Nikto z nich sa nehýbal, ale vyzerali, že sú ešte nažive. Dúfam, že na tom nebudú až tak zle.

Odvrátila som sa a zadívala sa okolo pozornejšie. Zbadala som asi tridsať elfov, ktorí sa združovali okolo klietky v strede. Na chrbtoch mali svoje luky a šípy, ale žiadny nemal inú zbraň. To je výhoda. Janine som nikde nevidela, ale to som čakala. Neopustí bezpečie Volterry len preto, aby sa mi postavila zoči-voči. V úplnom kúte som zazrela jednu elfku a elfa, a potom nejakú postavu s dlhými, hnedými vlasmi, ktorá mi bola otočená chrbtom. Podľa mohutnosti postavy som odhadovala, že je to muž. Mala som podivný pocit, že toho muža odniekiaľ poznám.

Otočila som sa na ostatných a potichu im povedala. „Je ich tam asi tridsať päť, všetci sústredení v strede pri klietke, v ktorej sú naši muži. V rohu jaskyne sú tri postavy. Jeden z nich asi bude kráľ elfov, ale istá si nie som. Už si dobre nepamätám, ako vyzerá. Každý z eflov má na chrbte prevesený luk, ale žiadny nemá inú zbraň. Angie,“ povedala som a otčila sa na ňu.

„Ty zostaň tu a počkaj, kým ťa nezavolám. Amelie, Emilie, Rose a Alice – vy štyri ostanete tu a budete strieľať šípy. Ameli a Emilie, vy dve sa pokúste trafiť tých dvoch elfov v rohu jaskyne. Toho muža nechajte, rada by som zistila, kto to je. Dúfam, že nám pomôže moment prekvapenia,“ dopovedala som a čakala na nejaké otázky. Žiadne neprišli.

„Dobre teda, ideme,“ povedala som, vybrala zpoza opasku jeden Sai a čakala, kým začnú dievčatá strieľať šípy. Druhou rukou som pohladila šesť vrhacích dýk, ktoré som mala krížom cez hruď.

Okolo mňa presvišťali dva šípy a mierili na tých dvoch elfov. Boli len kúsok od nich, keď sa ten muž otočil a mečom ich odbil, akoby to boli muchy. Nemala som čas skúmať, či ho spoznám, musela som jednať. Už vedeli, že sme tu. Všetci ostatní sa vrútili do vnútra a začali bojovať. Rýchlo som hodila Sai, ktorý som mala v ruke. Zabodol sa elfke priamo do srdca. Vybrala som druhý, ktorý po hodení skončil v hrudi elfa, ktorý práve ohrozoval Esme. Takto som pohádzala aj ostatné dýky a vytiahla nôž s dlhšou čepeľou.

Vyrútila som sa do stredu jaskyne. Okolo mňa svišťali šípy a lietali bolestné výkriky elfov a mojich ľudí. Cullenovci na tom boli dobre, boli nezraniteľní. Len Edward mal problémy. Práve sa chystal zabiť jedného elfa, ale nepočítal s jeho kamarátom, ktorý na neho vystrelil a trafil mu rameno. Zavil do bolesti. Chcela som mu priskočiť na pomoc, ale sama som bojovala s jednou elfkou. Edward si však poradil. Do elfa pred sebou zabodol dýku, rýchlo vytiahol šíp, trčiaci mu z ramena a z otočky ho zabodol do elfa za sebou. Zabila som elfku pred sebou a zadívala sa okolo. Carlisle spolu s Esme práve zabíjali posledného elfa.

Chcela som ostatným povedať, aby vyslobodili našich mužov, ale v tom sa jaskyňou ozvalo päť po sebe nasledujúcich výstrelov. Nič som si nevšimla, ale odrazu mi telom prešla neskutočná páľava, až som vykríkla. Tvrdo som dopadla na zem a cítila som, ako sa mi krv v žilách začína variť. Striebro!

Z posledných síl som sa pozrela smerom, odkiaľ som si myslela, že prileteli guľky. Zodvihla som pohľad a odrazu som pozerala do tváre lemovanej hnedými vlasmi, z ktorej na mňa neľútostne hľadeli chladné, sivé oči... Oči môjho otca. Lepšie som sa zadívala a odrazu som spoznala toho muža... Zdá sa, že môj dlho stratený brat Neil sa konečne našiel...

Venovanie patrí mojim jediným štyrom čitateľom: Blotik, kiQeCULLEN, PinkVolturi a mime19974. Štyri verné čitateľky, štyri komentáre. Ďakujem aj za ne. Nie je to síce veľa, ale ako sa hovorí: lepšie ako vidličkou do oka.

Dúfam, že budete chcieť aj pokračovanie... Vaša nessie ;)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 14. kapitola :