Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 11. kapitola

28.11.2010 (19:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1665×

 11. kapitola

Nikto iný, niekde inde.

Balíčky krvi som pevne zvierala v rukách a ponáhľala sa spletitými podzemnými chodbami, ktoré vedú do miestností, ktoré sa využívajú len pri troch príležitostiach: keď sa niekto mení, keď mučíme nejakého zajatca a potom, keď na svet prichádza ďalší člen našej spoločnosti.

Rozrazila som ozdobne vyrezané dubové dvere s pozlátenými ornamentmi a vrútila sa do miestnosti ako tornádo. Variel a Welssie takmer padli zo stoličiek, tak sa ma naľakali. Vyľakane sa ne mňa pozerali a čakali, čo poviem, ale ja som sa sústredila na telo mladej Analisse, ktoré sa zmietalo na posteli, akoby bolo v kŕči.

„Zohnala si krv?“ spýtala sa Variel a premeriavala si to, čo som niesla na rukách. Asi si nebola istá tým, čo vidí.

„Zohnala som pár balíčkov s darovanou krvou. Vy dve,“ povedala som a ukázala na ne, „choďte von, ja sa o ňu postarám.“ Keď som zbadala nevôľu v ich tvárach, rýchlo som dodala: „Nebojte sa, dám si pozor.“ Po tomto už nemali čo dodať, tak sa neochotne vybrali do vedľajšej miestnosti, ktorá slúžila ako sklad, ale to len občas. Väčšinou tam bolo cvičisko.

„Analisse, počuješ ma?“ spýtala som sa jej opatrene, keď som si sadla na posteľ. V jednej ruke som držala svoju ozdobne kovanú dýku a v druhej jeden balíček s krvou. V duchu som sa modlila, aby to zabralo.

Už som sa obávala, že nepočuje, ale odrazu zachrapčala bolestným hlasom: „Á-á-áno.“ Bolo na nej vidno, aká je slabá a vyčerpaná. Takisto boo vidno aj jej jemne sa vzdúvajúce bruško. Odhadujem, že v očakávaní nebude veľmi dlho, možno ešte desať mesiacov, neviem to presne. Môže to byť aj menej.

„Dúfam, že toto ti pomôže,“ zašepkala som, aj keď som ani nedúfala, že ma ešte vníma. Opatrne som prepichla vrecko s krvou a rýchlo jej ho priložila k perám. Mierne sebou trhla, akoby ju trafil elektrický prúd, a to bolo dobré znamenie. Keď začala hlasno prehĺtať a balíček prebodli aj jej nové, mierne vysunuté hroty tesákov, zaplesala som. To bolo ešte lepšie. Jej telo zaznamenalo mierne zmeny spôsobené premenou, ale tá sa neskončí pokiaľ sa nenájde môj brat a obaja si navzájom nedarujú svoju krv. Kým ju nevypijú.

Ani nie o minútu bol balíček úplne prázdny, ale Analisse stále sŕkala. Odtiahla som jej ho od úst, ale to bolo chyba. Nepredpokladala som, že zareaguje ako priemerný člen nášho rodu a neskočí po mne, keďže som jej brala obed, ale opak bol pravdou. Skočila mi po ruke a poškriabala ma po nej ostrým nechtom. Z rany vytieklo len pár kvapiek do čierna zafarbenej krvi, ale to jej úplne stačilo. Silou, ktorú som nepredpokladala, že má, ma schmatla a zahryzla sa mi do zápästia, presne na mieste, kde mi žilami pretekala krv. Vykríkla som a snažila sa ju odstrčiť, ale nedarilo sa mi. Nikdy nepustí niečo, čo je pre ňu zdroj obživy...

„Analisse... Analisse, počúvaj ma...“ šepkala som, ale nedalo sa. Cítila som, ako zo mňa vysáva zvyšky krvi, čo mi pôsobilo neskutočné muky. Nemohla ma zabiť, ale keď mi vysaje všetku krv, a nikto mi neposkytne novú a dostatočne silnú, po pár dňoch sa zmením na umber.  

Posledná kvapka krvi opustila moje telo a ja som sa zosunula na zem, keď sa mi podlomilo kolená, doteraz udržiavané len silou vôle, ktorá mi ako jediná ostala. Vnímala som okolie, ale nemohla som sa pohnúť, nemohla som hovoriť. Len som sa neprirodzene vypúlenými očami pozerala do stropu. Cítila som, že moje telo je podivne skrútené, ale nedokázala som ho prinútiť k tomu, aby sa vrátilo do normálnej polohy.

„Panebože... čo som to spravila,“ ozvalo sa nado mnou. Analisse, napadlo mi. „Welssie! Variel! Rýchlo poďte sem!“ vykríkla a o pár sekúnd som začula buchnutie dverí a prekvapené zalapanie po dychu, pravdepodobne vtedy, keď ma uvideli.

„Ja... ja... som ne-nechcela... nemohla som sa za-zastaviť...“ vzlykala Analisse a Welssie ju utešovala: „Nie je to tvoja chyby, Analisse. Nemôžeš to ovládať. Bola to nehoda....“ Potom začali rozprávať tichšie a už som ich nepočula.

„Počuješ ma?“ začula som nad sebou hlas, ktorý patril Variel. Chcela som jej odpovedať, ale nedarilo sa mi otvoriť ústa.

„Nepreberá sa! Do čerta, zavolajte Zuriela, ten jediný jej vie pomôcť!“ zvolala Variel. Chcela som ju zastaviť, že Zuriel mi nepomôže, keďže sa ešte zotavuje potom, čo som od neho pila naposledy a jeho krv nemá takú silu, ale opäť som to nedokázala. Som úplne neschopná. Len strata krvi ma takto oslabí? Veď mám viesť svoj ľud a obyčajná strata krvi ma oslabí?!

„Zavolaj ho, Variel!“ vykríkla Welssie. Zacítila som vlniaci sa vzduch okolo mňa, keď Variel plnou rýchlosťou odbehla a kým som sa stihla spamätať, niekto veľmi silný ma zdvihol do vzduchu a niekam položil. Asi do postele... Ten silný muž musel byť jedine Zuriel. Nikto iný by si netrúfol dotknúť sa ma, keďže si myslia, že som posvätná, či čo.

„Urob to, Zuriel, neboj sa. Nebudem ti to vyčítať,“ zašepkala Variel. Mala som pocit, že naschvál hovorí dosť nahlas, aby som ju počula. Dúfam, že nakoniec predsa len skončia spolu.

Začula som povedomý kovový zvuk, keď Zuriel vybral dýku, ktorou si vždy narezal zápästie, aby som sa z neho mohla napiť. Bola to pre mňa veľmi nepríjemná súčasť života, ale nie preto, žeby sa mi hnusil alebo niečo podobné. Ale preto, že som ho len sprosto... využívala. Nič viac a nič nemej, len zneužívanie.

Cítila som niečo teplé, čo sa mi pritlačilo na pery. Dolu hrdlom mi začala stekať teplá krv, ale nedávala mi silu. Mala som pravdu, ešte nie je vhodný čas. Aj taká čistá krv, ako má Zuriel, má svoje nevýhody. A tou jednou je, že treba určitý čas, kým sa obnoví jej pôvodná sila.

Krv mi stekala po strane hrtanu a keď nemala kam stekať, začala mi ústami vytekať späť. Niekto vykríkol a mäkké zápästie zmizlo. Potom niekto začal utierať krv, ktorá sa stále valila z mojich úst späť. Vytekala až dovtedy, kým vo mne neostala ani jedna kvapka.

„Čo sa to deje, Zuriel?“ povedala Analisse zvedavo, ale zároveň strápene.

„Prepáčte, ale pila odo mňa pred pár dňami, ešte sa nestihla obnoviť sila krvi. Potrebuje krv od niekoho iného, silnejšieho. Ak nie, stane sa z nej umber.“ Bolo zvláštne počúvať o mojom vlastnom neblahom osude. Vedela som síce, čo ma čaká, ale počúvať to od niekoho iného? To je niečo úplne iné.

„Už viem!“ vykríkla odrazu Variel. „Ten poloupír! Od neho by sa mala napiť. Rýchlo, Zuriel, zožeň polovičného a povedz mu, aby sem priviedol toho poloupíra!“ vydávala rozkazy Variel.

Moje vnútro vykríklo, keď som začula otváranie dverí. Edward nie! Mohla by som ho zabiť, možno sa neovládnem. Lenže... nemôžem sa klamať. Od prvej chvíle, keď som ho zbadala, túžim urobiť len dve veci: milovať sa s ním a vnoriť zuby do tepny na jeho krku. A to je pekne nebezpečná kombinácia...  

Niekto iný, les neďaleko domu Cullenovcov.

Utekal som ako o preteky a aj tak som mal pocit, že neutekám dostatočne rýchlo. Keď som prišiel zo školy, a v lese na  mňa čakal zadychčaný a strápený Zuriel, bol som dosť prekvapený. Keď mi však oznámil, čo sa stalo, zostal som doslova zdesený. Nezaváhal som ani na chvíľu a hneď sa rozbehol za Carlislom. Bola to jediná šanca, aj keď malá. Nemusí súhlasiť, ale dúfam, že Carlisle ho – keďže o našom svete vie – presvedčí, aby pomohol.

Konečne som medzi stromami zazrel obrovský dom. Nemal som čas obdivovať jeho krásu, či veľkosť. Len som proste dobehol k dverám a párkrát netrpezlivo stlačil zvonček. Začul som svišťanie vzduchu, keď niekto bežal dolu schodiskom. O sekundu neskôr sa dvere otvorili a v nich stála drobučká čiernovláska, ktorú som z Edwardovho rozprávania určil ako Alice.

„Kto si?“ spýtala sa ostrým hlasom a pozorne si ma prezerala. Musela poriadne zakloniť hlavu, aby sa mi mohla pozrieť do očí.

„Na to nie je čas, kde je Carlisle?“ spýtal som sa, no nestihol som ani dopovedať, keď sa objavil na vrchole schodiska po boku celej rodiny. Keď ma spoznal, prekvapene sa zamračil. Takže si na mňa spomína.

„Čo tu chceš práve ty?“ spýtal sa dosť nevrlo, čo bolo pre neho netypické, ale chápal som to. Určite si dobre pamätal, čo sa kvôli mne stalo mojej milovanej Welssie, ktorá ma teraz asi nenávidí. Vďaka mne prišlo o život hneď niekoľko ľudí a on bol pri tom. Ako jeden z mála, aj keď aj tak nepochopil, čo sa stalo. Veď to ani nemohol.

„Nemám čas na podrobnejšie vysvetľovanie, ale ide o našu pani. Je na tom zle, Analisse sa stala malá nehoda a teraz potrebujeme krv poloupíra. Viem, že som mal ísť za Edwardom, ale mňa nebude počúvať.“ Jeho výraz mi prezradil, že si domyslel, čo sa asi stalo.

„Prečo by to Analisse robila? Čo si pamätám, nemala takéto sklony,“ vypytoval sa a zvedavo ma sledoval. Nemal som mu za zlé, že sa pýta.

„Analisse sa začala meniť. Neviem, čo presne sa stalo, ale pekne sa to zvrtlo. Dôsledky už poznáš. Tak pomôžeš jej?“ spýtal som sa naliehalo. Prikývol a rozbehol sa niekam hore. Potom som začul len jeho rozhovor s Edwardom. Úľavne som si vydýchol, keď súhlasil, že príde. Možno to nič neznamená, ale možno ho presvedčíme.

Edward

Sedel som v aute a smeroval som do domu mojich rodičov, aj keď som cestu vôbec nevnímal. Po otcovom telefonáte som ostal veľmi znepokojnený. A keď mi ešte povedal, že ide o Miu a Bellu, nemusel dvakrát hovoriť, aby som prišiel. Sadol som do auta a teraz som prekračoval snáď všetky cestné zákony, len aby som tam bol čo najskôr.

Miu ani Bellu som už pár dní nevidel. Bol som aj za Bellou doma, ale nikto mi neotvára, akoby tam nikto nebol. Znepokojilo ma to. Z nejakého dôvodu mi na Belle záležalo. Veľmi ma to k nej ťahalo, aj keď by nemalo. Ona je človek a ja som poloupír. Síce nie som taký silný ako upír, ale mohol by som jej ublížiť.

Mia bola podobný prípad. Nevidel som ju na pretekoch už ani neviem ako dlho. Brandon si to stihol tiež všimnúť a dosť mi nadáva za to, že som ju vraj odplašil. To bola hlúposť, nemá ako vedieť, kým som v skutočnosti. Ale aj Mia mi veľmi chýbala. Fascinovala ma a priťahovala. S Bellou nemala nič spoločné, teda až na jednu vec: ani jedna z nich nemohla byť mojou.

Šmykom som zastavil pred domom a všimol si, že pre ním stojí Carlisle a nedočkavo ma vyzerá. Prekvapilo ma, keď som vedľa neho videl stáť Wyatta. Tak sem zmizol hneď po škole? Veď hovoril, že si ide zabehať.

„Otec, čo sa stalo?“ spýtal som sa, keď som vystúpil z auta. On mi však nedal čas, potiahol ma za ruku a povedal:

„Musíme ísť, na otázky nie je čas. Ide o Miu, ak jej nepomôžeš, zmizne zo sveta. A ver mi, že to nebude dobré pre nikoho. Potrebujeme tvoju krv.“ Ani to poriadne nedopovedal a rozbehol sa niekam do lesa. Prekvapene som ho nasledoval, pripravujúc si otázky, ktoré mu položím. Načo by nejakému človeku bola moja krv?

Zastavil pred niečím, čo pripomínalo stredoveký zámok. Bola to veľká a kamenná stavba, okolo ktorej sa vznášalo niečo temné, niečo čarovné. Wyatt išiel pred nami a viedol nás niekde do podzemia. Ani na chvíľu mi nenapadlo protestovať, mal som pocit, že nie je prečo protestovať. Táto situácia síce bola veľmi... divná, ale nebál som sa. Toto miesto ma upokojovalo.

Odrazu otvoril nejaké dvere a my sme vošli dovnútra. Boli tam tri... ženy. Každá vyzerala ináč, ale svojim spôsobom sa na seba podobali. Mali svetlú pleť a jemné rysy, ktoré zapôsobili na každého muža, ktorý ich zazrie. Mali neskutočne krásne telá s perfektnými proporciami. Jedna ležala na posteli, bola to červenovláska so zelenými očami. Zelenými ak letná tráva. Ďalšia bola srdečne vyzerajúca čiernovláska. Posladná bola blondína s čiernymi očami, ktoré vyzerali nebezpečne. Niečím pripomínali oči smädného upíra.

Potom som si však všimol niekoho, kto ležal na druhej posteli a vôbec sa nehýbal... Keď som si uvedomil, že je to Mia, prestal som dýchať a srdce sa mi zastavilo. Vyzerala taká zúbožená! Bola strašne bledá a vyžarovala z nej neskutočná bolesť a zima. Pery mala bez farby, rovnako aj zvyšok tváre. Akoby stratila všetok pigment. Akoby to nestačilo, na plachte okolo nej bolo niečo červené a bolo toho veľa... Dúfam, že to nie je krv?!

„Čo sa jej stalo?“ spýtal som sa udivene. Všetci sa na mňa pozreli, akoby som práve spadol z nejakej vyšne.

„To je teraz jedno. Chytaj,“ povedala čiernovláska a hodila mi dlhú dýku, automaticky som ju chytil do ruky. Nechápavo som na ňu pozrel. „Na čo čakáš? Porež sa tým!“ zakričala na mňa. Bol som zmätený, ale odpovedal som:

„Nemôžem. Moja koža je príliš pevná, ako upírska. Nič ju nemôže porezať,“ povedal som smutným hlasom a previnilo sklonil hlavu. Táto situácia bola zarážajúca, načo by človek potreboval moju krv? Ale keď ju chcú, majú ju mať. Pár kvapiek mi chýbať nebude.

„Daj mi ruku, Edward,“ povedal pokojne Wyatt a vystrel ruku. Pochybovačne som pozdvihol obočie.

„Na čo?“

„Nepýtaj sa, ide o čas. Proste mi podaj tú ruku, neskôr ti to vysvetlíme,“ povedal dôrazne a opäť vystrel ruku. S povzdychom som mu ju podal a čakal, čo za zázraky s ňou urobí.

Keď som zazrel, že mu niečo trčí z úst, prekvapilo ma to. Keď som si uvedomil, že sú to tesáky, takmer som dostal infarkt, ak je to vôbec u niekoho môjho druhu možné. Chcel som ruku stiahnuť, ale nedal mi možnosť. Zahryzol mi do ruky, ani som nestihol žmurknúť. Cítil som, ako jeho zuby prerazili moju pevnú pokožku a zabodávajú sa hlbšie do mäsa. V ďalšej sekunde už moju ruku prikladal k Miiným ústam.

Keď na jej pery stiekla kvapka mojej krvi, jej telo sa trhlo, akoby ju kopol elektrický prúd. V ďalšej sekunde už hltala moju krv. Do tela mi vstúpil veľmi príjemný pocit, akoby som lietal. Ten pocit mi niečím pripomínal orgazmus... Ani som si neuvedomil ako, a odrazu som ju zvieral v náručí, tvár v jej vlasoch a druhou rukou som ju hladkal po chrbte, povzbudzujúc ju tak, aby si zobrala toľko, koľko potrebuje. Aj všetko, ak jej to pomôže.

Venovania ku kapitole: PinkVolturi, Blotik, kiQaCULLEN a mima19974. Ďakujem za milé komentáre, veľmi ma potešili.

Dúfam, že sa táto kapitola aspoň trošku páčila. Chcete aj pokračovanie? Vaša nessie :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 11. kapitola :