Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Puto duše 4. kapitola

08.04.2010 (15:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2381×

4. kapitola

Bella

Predo mnou stál obrovský vlk podobajúci sa Jakeovi, no bol o trocha menší a srsť bola tmavšia.

To, čo ma v skutočnosti vyľakalo, boli tie jeho ostré tesáky, ktoré sa mi chceli zahryznúť do krku. Vedela som to. Bola som proste iná, podobajúca sa na upíra.

Vedľa neho boli ďalší vlci. Bolo ich tam spolu päť. Štyria stáli okolo neho a vrčali. To mi naháňala hrôzu. Tú ešte podtrhlo to, že sa Jake začal strašne triasť. Bolo to, ako keby mal nejaký záchvat.

Chcela som mu nejako pomôcť, no hneď ma od seba odohnal. Zatlačil ma do dverí, a sám sa vybral oproti tomu vlkovi, ktorý na mňa stále vrčal. Trocha som sa zastrčila do dverí. Bála som sa čo príde. Bála som sa o Jackoba.

Jake sa rozbehol, vyskočil a v skoku sa premenil na obrovského vlka. Okolo neho podopadali zdrapy oblečenia, ktoré mal pred tým na sebe. Bol to zlomok sekundy kedy sa premenil. Keby ste mrkli ušlo by vám to. No bolo to niečo fascinujúce. Ako sa nejaká bytosť dokáže premeniť na niečo také. Proste úžasné.

Môj obdiv hneď vystriedal strach. Znova ten istý strach aký som mala pred chvíľou. Nie strach o seba, ale o Jake. Síce bol väčší, ale to nemusí znamenať nič. Chcela som niečo povedať, no všetci vlci sa zborovo pobrali do lesa. Nevedela som o čo ide, no keď som si spomenula, ako mi Jake ukázal jeho tajomstvo, pochopila som. Myslím, že sa chceli premeniť.

Chvíľu som tam stála ako primrazená, no hneď na to sa z lesa vynorilo šesť postáv. Kebyže ich nepoznám myslela by som si, že sú bratia. Boli rovnaký v mnohých ohľadoch. Vysoký, svalnatý, pleť mali rovnako čokoládovú a všetci sa usmievali. Áno, usmievali akoby sa nič nestalo. Nebolo tu pred chvíľou šesť obrovských vlkov, nevrčali na seba, ako keby chceli na seba zaútočiť. Proste, pre nich sa nič nestalo.

Pozerala som sa na nich ako na prízraky. Nezmohla som sa na slovo. Iba tam tak stáť a pozerať na nich s vypúlenými očami.

Pomaly ku mne prichádzali. Ja som sa sprvu bála no ihneď nato to vystriedal pocit šťastia, že sú všetci v poriadku. Vrhla som sa na Jake. Skočila som mu okolo krku, a nemienila sa pustiť. Najskôr stuhol, asi to nečakal, no vzápätí mi moje  objatie opätoval. Bola som rada, že sa nikomu nič nestalo. Všetci sa na nás začali smiať. Ja som to však nevnímala.

Keď som sa konečne od neho odtrhla, mal na tvári krásny úsmev. Ním odhalil jeho biele zuby. Chcela som z neho zoskočiť, no nechcel ma pustiť. Začala som sa triasť a on ma so smiechom pomaly pustil na zem. Všetci sme sa vybrali sadnúť si do obývačky.

Posadali sme si na kreslá a niektorí aj na podlahu. Nikdy by som neverila aký sú obrovský. Zapratali celú Jakeovu obývačku, a nepohrdli by väčšou.

Radšej som sa usadila vedľa Jake. Okolo sedeli Sam, Paul, Jared, Embry a ten chlapec, alebo skôr... no ani neviem. Všetci mali na tvári uvoľnený úsmev. Vôbec som nechápala o čo ide, tak som si trocha odkašľala. Oni hneď zareagovali, tak ako som chcela.

„Prepáč, ešte som ti nepredstavil Quila. Je tu najnovší. A prepáč, že na teba vrčal. Proste zachytil stopu, ktorá mu pripomínala upíra, a tak sa po nej vydal. Potom našiel ešte aj telo srnky...“ Jake rozprával, prečo tak vyvádzal.

Ihneď som pochopila o čo sa jedná. Proste chcel iba chrániť svojich blízkych.

Ako som tak uvažovala, prebral ma Quilov hlas.

„Ehm... Isabella?“ Neisto sa spýtal. Ja som k nemu obrátila pohľad.

„Prosím, hovorte mi Bella,“ opravila som ho, a tým aj všetkých ostatných. Neviem kde sa to vo mne zobralo. Veď nikdy mi nik nepovedal Bella. Aspoň myslím, že nie. No prišlo mi to prirodzenejšie, ako Isabella.

„No ,tak Bella,“ povedal to  stále trocha neisto, „ prepáč, že som na teba tak vybehol, proste som sa nechal iba ovládnuť emóciami. Ja... nechcel som ti nijako ublížiť. Teraz keď už viem ako sa všetko má. Predtým v lese som zachytil pach, ktorý sa veľmi podobal upírovi. Potom som ešte našiel tú srnku. Proste... No strašne sa ti ospravedlňujem,“ zakončil svoj monológ. Ja som sa iba usmiala.

„Nemáš sa mi za čo ospravedlňovať,“ povedala som stále sa usmievajúc. Videla som ako mu zo srdca spadol obrovský kameň. Úsmev sa mi ešte viac roztiahol. Bola som rada, že už si ma nechce dať na obed.

..................

Sedeli sme tam do večera, až kým sa Paul a Jared nezdvihli, že musia ísť na hliadku. Po nich sa zdvihli aj ostatný. Predsa len oni potrebujú spánok.

Za ten čas čo sme tu sedeli som im povedala všetko čo som o sebe vedela. Oni mi tiež povedali o sebe. Dozvedela som sa niečo o pripútaní sa. Je to niečo ako osudová láska. Láska na celý život. Hovorili o tom aké to je byť vlkolakom. Vraj je to také oslobodzujúce, ale iba niektoré veci. Ako napríklad beh.

Chcela som to vyskúšať, či aj ja dokážem tak behať. No Jake povedal, že môžeme ísť ráno. Aj on sa potreboval prespať.

Tak som teda odišla do teraz už svojej izby. Začala som si čítať, no vyrušil ma divný pocit. Bol to pocit ako keby vás niekto volal, no vy ho nepočujete iba to podvedome viete. Viete, že by ste tam mali ísť. Viete, že máte niečo spraviť.

Ako omámená som potichu vyšla z domu a zamierila si to do lesa. Išla som celkom pomaly. Predsa len to tu nepoznám, a nechcem sa stratiť. Aj keď mi niečo hovorilo, že ja sa nestratím.

Už som išla dobrých pätnásť minút, keď som ucítila jemný vetrík, ktorý so sebou priniesol mne neznámu vôňu. Chalanov z La Push to byť nemohla, bola moc sladká, ale krásna. Páčila sa mi. A niečo mi znova našepkávalo, že to je ten správny smer, ktorým by som mala ísť. Ako som sa približovala vlkolačia sa strácala a nahrádzala ju tá príjemná, sladká. Vlkolaci mali takú lesnú. Takú prírodnú.

No čo som zrazu počula ma vyľakalo. Ku mne sa blížil dupot tláp. Boli už skoro pri mne, no ja som uskočila dozadu. Dala som do toho asi moc veľkú silu, pretože som sa ocitla na nejakej lúke. Začala som sa rozhliadať, kde to som. Pomohol mi pri tom aj mesiac, ktorý bol v splne. No aj tak som videla dobre.

Tá lúka bola nádherná. Bola guľatá, akoby ju niekto sám vytvoril. No to však nemohol. Tu to bolo uprostred obrovského lesa a nebol tu ani náznak nejakého zasahovania.

Z mojich úvah ma vyrušilo až tlmené vrčanie, ktoré za ozývalo spoza kríkov. Pomalým krokom som k nim pristúpila a pozrela sa, kto to je. Boli to vlci. Jake bol premenený na vlka. Od neho sa ozývalo to vrčanie. Ja som na neho vyľakane pozerala. On akoby sa spamätal a prestal. Odbehol do kríkov a za chvíľu sa tu objavil ľudský Jake. Netváril sa zrovna nadšene. No ja som nevedela prečo.

„Bella poď so mnou, toto nie je bezpečné ani pre teba, ani pre nás,“ povedal to tak naliehavým hlasom, že som nedokázala odporovať.

Poslušne som k nemu pribehla a on ma hneď chytil do náručia. Sprvu som sa zľakla čo to robí, no hneď som sa upokojila.

Jake sa rýchlo rozbehol lesom. Vôbec som netušila, že môže byť aj takto rýchly. Teda myslím ľudskú podobu.

Ako sa rozbehol, uvelebila som sa mu v náručí. Bolo príjemne teplé a pohodlné. Mala som v ňom pocit bezpečia, no niečo ma stále ťahalo na tú lúku. Vedela som, že iba tam nájdem to, čo hľadám.

Jake už dobiehal pred ich dom, kde ma následne pustil na zem. Trocha som neudržala rovnováhu, ale po chvíli som bola pevne na zemi. Jake ma zobral za ruku, no asi si neuvedomil svoju silu, pretože to troch zabolelo. No nič som nepovedala, nahneval by sa ešte viac.

Až teraz som si všimla, že za nami idú aj ostatný. No všimla som si ich už v ľudskej podobe.

Spolu sme vošli do domu a všetci sa uvelebili na gaučoch. Ja som si poslušne sadla k nim. Trochu som sa bála čo teraz príde. Jake sa nadýchol, že niečo povie, no prerušil ho Sam.

„Bella, prečo si tam išla? Ako môžeš byť taká nezodpovedná? Ako...“ spustil salvu otázok, na ktoré som nedokázala odpovedať. Nevedela som, čo im mám povedať. No potom ma napadlo niečo na čo by som chcela odpoveď ja.

„Prepáčte, ale ja naozaj neviem. No chcem aj ja niečo vedieť,“ prehovorila som po chvíli. Sam iba kývol na znak, že môžem. Nebola som si celkom istá či to je správne. No odhodlala som sa vysloviť to.

„Ja chcem vedieť, prečo ste ma odtiaľ zobrali. Prečo je to pre mňa, aj pre vás nebezpečné,“ rýchlo som to zo seba dostala. Pri tom som sklopila pohľad. Nevedela som ako budú reagovať.

Ubehlo asi iba pár sekúnd, no mne sa zdali neuveriteľne dlhé. Letmo som pozrela na Jaka a potom na Sama. Netvárili sa zrovna nadšene, no ako keby sa rozprávali bez slov.

Nakoniec Sam prikývol a pozeral na Jaka. Svoj pohľad som tiež uprela na Jaka. Ten sa pozrel na mňa a začal konečne vysvetľovať.

„No, vieš my sme ti nepovedali všetko ohľadom nášho kmeňa,“ pomaly začínal vysvetľovať. No ja som nevedela, čo by mi nepovedali. Veď toho bolo toľko.

Dokonca mi rozprávali aj staré legendy. Mohli by ich vraj hovoriť do rána.

Nechápavo som sa teda na neho pozrela. On si povzdychol a znova začal.

„Nepovedali sme ti o pijaviciach, s ktorými sme uzavreli dohodu...“ znova sa odmlčal, a ja som na neho prekvapene hľadela.

Páčilo? ♥ Nepáčilo?

Prosím oznámte mi to!!!

Budem vám vďačaná!

BlackStar ♥ BellaCullenSwan

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Puto duše 4. kapitola: