Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Puto duše 12. kapitola

22.09.2010 (07:15) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2004×

12. kapitola

Isabella Stewons

„Vieš čo, Emmett ,strč sa niekam,“ povedala som jednoducho. Síce trocha podráždeným tónom, no snažila som sa vyznieť pokojne. Už som ani nevnímala, že som v dome plnom upírov, ktorých ani nepoznám. Nejako som to nevnímala a cítila som sa tu aj celkom dobre.

„Carlisle, príď sem.“ Počula som ako niekto volá toho doktora. Trocha mi prebehol mráz po chrbte, no prešla som to.

Snažila som sa nerobiť väčšie problémy, tak som sa nechala prezrieť a mala na pláne vypadnúť skôr, ako budú chcieť ešte niečo.

„Isabella,“ chcel pokračovať, no ja som ho prerušila.

„Bella,“ povedala som jednoducho. Páčilo sa mi to viac, ako nejaká Isabella. Bolo to také formálne a... Ja som taká blbka. Chcem sa od nich držať ďalej a ešte im dovolím, aby ma brali za priateľa.

„Tak Bella, nič ti nie. Hlavu máš v poriadku a žiadne škrabance alebo odreniny nevidím,“ povedal svoju diagnózu a ja už som sa hnala preč. Zišla som do obývačky, kde teraz sedeli všetci.

„Majte sa!“ zakričala som a otvárala vchodové dvere. No, samozrejme, mi v tom musel niekto z nich zabrániť. Tento krát to bola Alice a za ňou už stál Edward. Som ako vo väznici. Čakala som, čo z nej vypadne.

„Kam akože ideš?“ spýtala sa ma namosúreným tónom Alice.

„Ehm, domov?“ Bola so mimo.

„Tak to teda nie. Aj keď Carlisle povedal, že si v poriadku, neverím mu,“ odpovedala mi. Z vrchu bolo počuť mierne odfrknutie a následné buchnutie dverí.

„Prepáč, Alice, ale ja už musím ísť domov,“ naliehala som na ňu. Jej postoj bol ako vystrihnutý z filmu. Ruky vbok a tvár skrivená do čudnej krivky. 

Dlho som sa jej pozrela do očí a chvíľu ju hypnotizovala. V tú chvíľu sa Alice usmiala a uhla mi z cesty. Ale Edward to všetko skazil. Možno som objavila nový dar...

Chcela som ho ešte skúsiť, tak som privrela oči a hneď ich aj otvorila dokorán. Pozerala som sa do tých jeho karameliek a stále si v duchu opakovala: Pusti ma!

Edward mi uhol z cesty ako Alice a ja som mohla rýchlo prebehnúť okolo nich.

Utekala som svojou rýchlosťou a snažila sa dostať do domu. Predsa len neviem, ako dlho to bude pôsobiť. Takže ak by to bolo len chvíľu, musela som im zdrhnúť, inak by som sa potom už nedostala preč.

Keď už som si bola istá, že som dosť ďaleko, skolila som jednu srnku, ktorá sa oddelila od stáda. Mala som šťastie, že tu vôbec niečo bolo. Po tej zrážke som ešte viac vyhladovala, takže som bola vďačná aj za ňu.

Keď som sa konečne dostala domov, ľahla som si na posteľ a premýšľala nad tým, čo sa stalo u Cullenov. Prišla som iba na jednu teóriu, ktorá by mohla byť správna. Asi som objavila nový dar. Len ešte neviem, ako funguje. Ale asi sa musím niekomu zadívať do očí a vtlačiť mu do mysle to čo chcem. To by bolo celkom fajn. Robiť si čo chcem. A ešte k tomu môžem manipulovať s nimi. Tak to je výhra. Nechcem byť nejako škodoradostná, ale môžem sa ich ľahko zbaviť.

Napustila som si vaňu a ponorila sa do nej celá a všetko vytlačila z mysle. Nemyslela som na žiadne hlúposti a konečne si užívala tú samotu, ktorá sa mi naskytla. Aspoň raz za čas. Asni neviem, koľko som tam strávila, ale voda už začínala byť trocha studená. Moc som to síce necítila, ale aj tak ten rozdiel tam bol. Vyšla som a zabalila sa do ručníku. Vlasy tiež.

Zišla som dole a videla, že dvere sú dokorán otvorené. Pomaly a veľmi opatrene som sa pozrela do obývačky a tam na mňa čakala usmievavá tvár starej panej. Skoro som dostala infarkt keď začala rozprávať.

„Ale, ale, moja milá, vítam ťa medzi nami. Tu, priniesla som ti koláč. Je veľmi chutný, jablkovo–orechový. Poď idem ti odkrojiť. Bude ti veľmi chutiť. Upiekla som ho pre teba a ešte je teplý.“ Schmatla ma za ruku a ťahala smer kuchyňa. Počakť, odkiaľ vie, kde mám kuchyňu.

„Ehm,“ skúsila som to, no len čo som niečo vyslovila, ihneď sa spustila lavína slov od nej. Kruci, ani neviem jej meno.

„Tak, moja milá, tu sa posaď. Dúfam, že ti nevadí, že som si to tu poprezerala? Ale isteže nie, ty si milé dievča, čo by ti vadilo. Tak, nech sa páči pusti sa do toho a ja ti zatiaľ niečo porozprávam.“ Naložila mi skoro polovicu celého koláča a ja som myslela, že jej tu namiesto neho nechám tu srnu, ktorú som mala pred pár hodinami. Nie, len to nie. Je ako tornádo, veď ona sa nedá ničím zastaviť. Už chápem tie filmy, ktoré som videla. Rozhodne je to to isté.

„Takže, volám sa Greta Castevani. Už tu žijem dlhých sedemdesiat rokov.“ To ako vážne. Vyzerá tak na šesťdesiat a podľa energie by som ju tipla na dvadsať. Fúú, to bude ešte ťažké. Nechcem na ňu použiť svoj dar, ešte by na to nejako prišla. Viem, som paranoidná, ale to máte tak. Príde mi ako nejaká bosorka, ktorá si nepriateľov drží čo najbližšie a potom na nich zaútočí. Pri tej predstave som sa musela oklepať.

„No, tak drahá, jedz. Je to vynikajúce.“ Už tiež žváchala kus vo svojich obrovských ústach. Viem, že sa správam neslušne, teda v myšlienkach to snáď môžem.

„Ehm, prepáčte, ale už som jedla-“

„Ale žiadne také. Kúsok koláča ťa nezabije. Tak šup, je zdravý,“ popoháňala ma a ja som myslela, že sa jej tu zrútim. Ona si ten koláč tlačila do úst akoby nič iné na svete nebolo. Chudák jej manžel.

„Takže, ty si Isabella, však? Zlatko, ja ťa tu prevediem a môžeme si ešte niekam zájsť na koláčik a kávičku, čo ty na to?“ Chcela som ju slušne odmietnuť, ale moje mlčanie si vyložila po svojom.

„Oh, to som rada. Neboj sa, poviem ti, ktoré staré babizne si držať od tela a s ktorými sa môžeš pokojne porozprávať. Budem ti takou náhradnou babičkou. Môžeš mi tak aj hovoriť, ja sa hnevať nebudem,“ hovorila tak rýchlo a nadšene, že by jej nestačili ani najlepší hovorci. Potom sa ku mne naklonila a začala potichu šepkať.

„Na starú Greinsenovú si dávaj pozor, tá ťa špehuje, aj keď sedíš na hajzli. To je taká bosorka...“ A už som bola mimo. Toto nie! Zaúpela som v duchu. Toto všetko tu musím trpieť. To som radšej naozaj mohla ostať u Cullenov... Ale vlastne ani nie, radšej pretrpím tot-

„Oh, bože, ty si iba v župane?! Veď prechladneš, zlatko. Poď niečo pekné ti vyberieme a učešeme.“ Znova s tým začala. Najradšej by som jej to zlatko niekam strčila. Je ako malý kliešť. Nie a nie sa ho zbaviť. Zaryje sa vám pod kožu a nezbavíte sa ho.

V mojej skrini sa jej nič nepáčilo, vraj je to moc vyzývavé, a tak ma odvliekla k sebe domov. Kebyže jej nepripomeniem, že som iba v župane, tak ma ťahá cez celú ulicu iba tak. Na ostro, ako ona so smiechom povedala.

Rozprávač

Zatiaľ, čo sa jednému dievčaťu nedarilo sa zbaviť susedy, na opačnom konci mesta v rezervácii La Push sa mladý chlapec trápil. No, nebolo to trápenie, iba také obyčajné. Trápil sa nad tým, ako dievča získať späť. Ako on sám hovoril, miluje ju a spraví pre ňu všetko. Ale dievča ho vyhodilo, tak ako on ju pred nedávnom. Ľutoval toho, ale nemal na výber a teraz to chce odčiniť. V jeho hlave sa striedalo tisíce plánov, ale ani jeden nebol dosť dobrý. Chcel sa taktiež pomstiť rodine Cullenovcov za to, že mu ju zobrali a „vymyli“ jej mozog. Zosnoval plán, ktorý sa nebude nikomu páčiť. Hrozný a nemilosrdný. Už veľa členov svorky mu dohováralo, že sa správa ako blázon. Že má šialené myšlienky, no on ich nevnímal. Bol zameraný iba na to, ako ju získať.

„Aj keby ma to malo stáť život,“ vykríkol nahnevaný chlapec, ktorý stál uprostred lesa a okolo neho krúžilo najmenej sedem vlkov...

Vieme, že sme asi trocha sklamali, ale dúfame, že si na nás niekto spomenie...

Jop, a páčila sa kapitolka???

BellaCullenSwan & BlackStar

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Puto duše 12. kapitola: