Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 18. kapitola

Mackenzie Foy


Belle niekto prehovorí do duše a ona pochopí veci, ktoré mala chápať už dávno. Je možné, že jej plán nakoniec nebude predsa len tá najlepšia cesta.

Po dlhom čakaní vám prinášam ďalšiu kapitolu, dúfam že to oceníte dole pod článkom v komentároch.

Príjemné čítanie. LiviaCullen

18. kapitola

 

Bella

„Chceš pravdu.“ Nebola to otázka, ale konštatovanie. Jediným rýchlym pohybom ma zo seba zdvihol a položil ma vedľa seba na posteľ. Postavil sa, prešiel k skrini naproti posteli a oprel sa o ňu čelom. Bol otočený čelom ku mne, ale akosi som vycítila, že je nahnevaný. Nahnevaný na mňa. Ja som však nevedela prečo. Keď som si prehrala všetko čo sa stalo, neprišla som na nič, prečo by na mňa mal byť nahnevaný. Bolo mi ľúto, že som ho nahnevala, no trápilo ma to, chcela by som vedieť pravdu. Je to môj priateľ, aspoň si to o ňom myslím. V tejto chvíli je to jediný priateľ, ktorého mám. Bol jediný, kto mi zostal. Všetci, na ktorých mi záležalo, sú preč. Jacob, mama, otec, Cullenovci a Edward. Buď odišli sami, alebo som ich od seba odohnala... no aj tak sú preč. Nezostal mi nikto okrem Adama, zato mám však veľmi veľa nepriateľov.

Nevedela som čo mám robiť. Mám tu len tak sedieť, dívať sa na neho a čakať? Sedieť potichu, dívať sa na neho a čakať či prehovorí, mi však neprišlo správne, no nič iné mi nenapadlo. Nevedela som, prečo sa na mňa hnevá, čím som ho tak veľmi nahnevala, ale ani čím ho prinútiť, aby rozprával a povedal mi, čo som urobila zle. Chcela som, aby mi odpovedal, ale nechcela som, aby sa na mňa hneval.

Postavila som sa a prešla k nemu. Veľmi opatrne som mu ruku položila na rameno. Nemalo to žiaden účinok. Trochu som mu stisla rameno a snažila sa ho otočiť k sebe. Striasol moju ruku. Bolo to akoby mi dal facku. Pritiahla som ruku naspäť k telu a v tom sa otočil. V očiach mal hnev. Díval sa na mňa a ja som začala podvedome ustupovať. Robila som malé krôčiky a ustupovala som pred ním.

„Chceš vedieť pravdu? Tak ja ti poviem pravdu. Ale čo keby si najprv povedala pravdu ty?“ hovoril cez zovreté zuby a z hrude sa mu dralo vrčanie. Stále som ustupovala, až kým som na lýtkach neucítila okraj postele. Padla som na zadok na posteľ.  Vyhupla som sa hore a ustupovala stále preč od neho. Jeho ruka sa mi ovinula okolo zápästia a pritiahla si ma bližšie k sebe. Naše tváre boli len kúsok od seba, stačilo prekonať tých pár centimetrov a mohol by sa dotknúť svojou tvárou mojej. V hrudi som cítila neuveriteľnú hrôzu a srdce sa mi sťahovalo od hrôzy. Po prvý raz odkedy som ho spoznala, z neho naozaj šiel strach a ja som sa ho bála. Presne takýto strach som cítila v baletnom štúdiu a na lúke, keď na mňa zaútočil Laurent predtým, ako ma zachránili vlci. No tento raz to bolo v niečom iné, no nevedela som prísť na to, v čom.

„No tak, buď k sebe úprimná a povedz mi pravdu! Prečo tak strašne lipneš na tom vlasatom idiotovi a jeho rodine? Opustili ťa, vykašľali sa na teba a nechali ťa napospas všetkým dôsledkom toho, čo spôsobili. Dobre viem prečo si prijala moju ponuku, chcela si, aby som z teba nakoniec urobil upíra a ty si sa mohla vrátiť a plaziť sa pred tým hnusným červom a prosiť ho, aby si ťa vzal späť. Buď ku mne, aj k sebe, úprimná a povedz mi jedno: Naozaj ho ešte stále tak strašne miluješ?“ na chvíľu zmĺkol a jeho posledné slová zostali visieť medzi nami. Jeho oči pleli hnevom, mnohokrát silnejším, aký vychádzal z jeho slov. Behal mi mráz po chrbte a jeho slová vo mne vyvolávali silný dojem a mnoho myšlienok schovaných v najhlbších zákutiach mysle, na ktoré som si zakazovala myslieť.

„Vieš čo ťa teraz čaká, v niektorých veciach si veľmi inteligentná, len pred niektorými zatváraš oči a tváriš sa, že tomu nerozumieš, že je to nad tvoje chápanie, no teraz vieš čo ťa čaká a prečo to tak je. Aj tak si ochotná ich chrániť? Po tom všetkom, čo ti oni, čo ti on urobil a povedal, si ochotná obetovať svoju smrteľnosť a svoj život len preto, aby si ich všetkých ochránila? Naozaj ho tak veľmi miluješ?“ znovu sa odmlčal a zadíval sa mi hlboko do očí. Jeho hnev z jeho slov a očí pomaly vyprchal, a bola tam nástojčivosť, s ktorou vyslovoval každé jedno slovo. Stále ma držal za zápästie a jeho zovretie silnelo.

Mne bolo všetko však úplne jedno. Všetko vo svojom okolí som prestala vnímať a jediné, čomu som venovala pozornosť, boli Adamove otázky, ktoré sa mi v hlave neustále dookola opakovali a bodali ako dotieravé osy. Každá bola dôležitá, no jedna z nich bola predsa len najdôležitejšia. Naozaj som Edwarda stále tak veľmi milovala?

Lenže odpoveď som vedela už dlho, veľmi dlho. Len som si ju nikdy nechcela pripustiť. Myslela som si, že to nemôže byť pravda, že je to len výplod mojich prebdených noci a hlbokých depresií, do ktorých som občas prepadla. Nikdy som si to nepripustila ako fakt, no teraz som nemala na výber a musela som zistiť či je to naozaj pravda alebo nie. Všetko som mala v sebe, stačilo len niečo, čo by to aktivovalo a všetko sa začalo hrnúť von, a ja som všetko videla tak, ako to je. Ten spúšťač bol Adam.

Premýšľala som nad poslednými rokmi svojho života. Na to, ako veľmi mi chýbal. Nad tým, ako som  všetkých opúšťala a upadala do depresií, lebo som nemohla byť pri ňom. Ako som bola ochotná všetkého a všetkých sa vzdať len pre tú jednu osobu, bez ktorej som si vtedy myslela, že nemôžem žiť. Lenže to tak nezostalo. Akonáhle mi do života vstúpil Adam, všetko sa prevrátilo hore nohami a ja som stratila istotu. Istotu svojich citov.

Cítila som akoby polovica toho, čo mi doteraz chýbalo, bola opäť späť, na svojom mieste. Keď som stretla Edwarda, mala som pocit, akoby som po sedemnástich rokoch konečne začala žiť. Konečne som svet videla v pravých farbách, taký, aký v skutočnosti je a to všetko mi ukázal on a ja som si to zamilovala, lebo ma to neskutočne vzrušovalo, no zároveň som to aj nenávidela, lebo ma to neskutočne desilo. A toto všetko odišlo s ním. Keď odišiel, cítila som, že som zomrela, nezostalo mi nič hmatateľné. Zostala mi len predstava toho, aký svet bol, keď som bola po jeho boku. Len spomienka, nič viac. Stále som však aspoň tušila, že ten svet, ktorý mi ukázal, skutočne existuje, stále tam niekde je, no mňa už pred jeho nástrahami nemá kto chrániť, som v tom sama.

Keď som stretla Adama, znovu som začala žiť, no bolo to iné. Znovu som našla ten svet, o ktorý ma pred rokmi obrali. Vhodili ma doň a následne mi ho zobrali. Bála som sa, že ma nebude mať kto pred tým svetom chrániť, no Adam mi ukázal, že to nie je potrebné. Ukázal mi aká som silná, a že sa viem brániť aj sama. Ukázal mi, že som silná, odvážna žena, ktorá nepotrebuje ochranu. Toto všetko mi ukázal a ja som o tom ani nevedela. Stále som lipla len na spomienke, ktorá mi ostala, lipla som na minulosti, o ktorej som si myslela, že ju dokážem vrátiť naspäť. Myslela som si, že ak sa stanem nemŕtvou a krásnou a nesmrteľnou, budem už do toho sveta patriť a nikto by mi ho už nemohol vziať.

A Edward? On bol súčasťou toho sveta. Myslela som si, že to bude náš svet. Že zo mňa urobí jeho súčasť a spolu ho budeme objavovať. No nestalo sa tak, bola som len zábavka na dlhej, nekonečnej ceste jeho nesmrteľnej existencie. Len také malé nič. Ukázal mi svoj svet a domnievala som sa, že aj svoje srdce, no o tom som si nebola istá. Až teraz som si uvedomila, aké to pre neho bolo. Musel sa na tom zabávať. Muselo byť pre neho zábavné ukázať mi svoj svet a potom mi ho tak kruto zobrať, nechať ma okúsiť toľkú lásku a pritom vedieť, že mi ju neopätuje, a ani nikdy nebude opätovať. Až teraz vidím, aký bol vlastne krutý, ako bolo všetci krutí. Ja som ho milovala.

No otázka stále znie: Milujem ho teraz? Milujem ho tak veľmi, že za neho a jeho rodinu obetujem to jediné, o čo nestáli a čo mi nechali - svoju ľudskosť?

Nie!

Je to to jediné, čo mi ostalo a ešte stále má akú-takú cenu. Zostalo mi to jediné a ja sa toho nevzdám. Svet, po ktorom som tak túžila a o ktorom som si myslela, že sa môžem stať jeho súčasťou len ak sa vzdám toho jediného, čo mám, môžem objaviť aj ako krehký človek.

Všetko toto sa odohrávalo len v mojej mysli a čas v reálnom svete okolo mňa stále prúdil. Zovretie okolo mojej ruky nepovolilo, stále ma pevne zvieral a hľadel mi do očí. Môj hrudník sa stále vplyvom adrenalínu v krvi rýchle zdvíhal a klesal a na krku mi pod pokožkou silno pulzovala krv. Údery môjho srdca som cítila aj v spánkoch a dokonca počula. Medzi nami vládlo napäté ticho. Vzájomne sme si hľadeli do očí a čakali, ktorí z nás dvoch prehovorí ako prvý. Nechcela som byť prvá, lebo som nevedela, čo by som mu mala povedať. Vedela som, že už si všetko prečítal v mojich očiach. Presne, akoby mi čítal myšlienky, prehovoril ako prvý a prerušil ticho.

„Vedel som to.“ Nebolo to nič viac než šepot. Kedy som nebola tak blízko jeho tváre, ani by som nemala šancu to počuť. No počula som to. Všetko jeho napätie z tváre mu zmizlo a vystriedal ho nádherný, potešený úsmev. Nikdy som taký úsmev u neho nevedela. Privrel oči a jeho tvár sa začala pomaly približovať ku mne a mne pohľad skĺzol na jeho pery. Boli len kúsok od tých mojich...

Z ničoho nič sa odtiahol a napriamil. Pustil moju ruku, no ja som na to nebola pripravená a spadla som chrbtom na posteľ. V tej chvíli sa dvere na izbe otvorili. Riadnu chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala, no môj pohľad okamžite smeroval ku dverám.

V prvom momente som sa neskutočne vydesila, ale zároveň potešila. No keď som sa pozrela lepšie, potešenie zmizlo a nahradil ho strach. Vo dverách stal mocný upír a niekoho mi strašne pripomínal. Trvalo mi to celkom dlho, kým som zistila, koho presne mi pripomína. Bolo to tak dlho odvtedy, keď som ho videla naposledy, no vedela, som že by som na neho tak, ako na ostatných nikdy nezabudla. Bol samý sval, vysoký, s tmavými vlasmi. Bol to Emmett, no nebol to on. Tomuto upírovi chýbali šibalské ohníčky v očiach a milý úsmev na perách.  Navyše tu boli tie krvavo červené oči a kruté črty v tvári. Myslím, že to nie je však všetko. Určite som ho už niekedy videla, len si neviem spomenúť kde.

Prebehol miestnosť pohľadom a oprel sa o rám dverí a ruky si založil na prsiach. Na tvári roztiahol pobavený úsmev. Pohľad upriamil na Adama, ktorý stuhnuto stál pri posteli a posielal smerom k upírovi vo dverách nenávistné pohľady.

„Adam, Adam, Adam ...“ začal a krútil pritom hlavou. Sklonil hlavu a bolo vidieť, že potláča smiech. Keď znovu zdvihol pohľad, zabodol ho rovno do mňa. Podrobne si ma prezeral, ale slová, ktoré následne vyslovil, rozhodne neboli adresované mne, ale Adamovi. „Čo to tu vystrájate, Adam? Nemali ste dávno byť v trónnej sále? A čo tá malá vlastne robí tu?“ V jeho hlase a pohľade bol jasný, neskrývaný záujem, no aj niečo iné. Bola tam schovaná vyhrážka, no nevedela som, komu mala patriť. Z jeho hlasu sršala jasná panovačnosť a povýšenosť nad nami.

Ako reakciu na jeho slová sa Adam postavil do obranného postoja. Urobil pár krokov smerom ku dverám a tej bytosti, čo stála v nich, a tak stál medzi mnou a ním.  Z tváre mu sršala zlosť. No nevedela som určiť, na koho bola nasmerovaná. Či sa hneval na seba, na mňa alebo na toho vo dverách.

„Do toho ťa nič nie je, Félix! Neviem, čo tu robíš a je mi to jedno. Teraz ale láskavo vypadni.“ Slová vyslovoval pomedzi zaťaté zuby. Doslova ich zo seba vypľúval. Počas toho, ako hovoril, sa priblížil až ku dverám. Jedným chmatom vytlačil toho upíra von z dverí a zatresol mu ich pred nosom. Pohybovali sa takou rýchlosťou, že ak by som náhodou žmurkla, o všetko by som bola prišla. Keď boli dvere zavreté, Adam sa o ne oprel a presne v ten moment, ako sa jeho chrbát dotkol dverí, sa ozvala rana akoby z druhej strany na dvere niečo dopadlo. Podľa môjho to musela byť asi Félixova päsť.

Ako rana doznela, v miestnosti sa razom rozhostilo ticho. Na jazyk sa mi dralo toľko otázok. Otvorila som ústa, že vyslovím jednu z nich, no v tom som mala cez ústa položený prst. Pozrela som sa do očí tomu, kto ma umlčal. Druhou rukou si aj on položil prst pred ústa a potom ukázal palcom na dvere a ja som pochopila. Félix musel stále stáť pred dverami a mohol počuť každé naše slovo tak dobre ako by stál tesne pri nás. Prikývla som na znak toho, že rozumiem a jeho ruka zmizla spred mojich úst.

Ustúpil krok dozadu a pozorne si ma prezrel od hlavy až po päty. Pod jeho pohľadom som sa cítila ako nahá.  Keď skončil s prehliadkou, otočil sa, prešiel ku stolíku pred posteľou. Zohol sa a niečo spod neho vytiahol. Keď sa narovnal, rozoznala som v jeho ruke svoje tenisky. Prišiel naspäť a podal mi ich. Bola som ešte stuhnutá od strachu, no natiahla som sa k nim a vzala si ich. Preliezla som ku kraju postele a prehodila nohy cez okraj. Rýchlo som  si ich nazula.

Keď som sa vystrela, Adam stál ďaleko odo mňa. Stál mi otočený chrbtom, no výraz na jeho tvári som videla v odraze v zrkadle. V tvári mal prese ten istý výraz, ako keď som od neho chcela, aby mi povedal pravdu. V istom zmysle mi ju povedal, ale nie takú, akú som chcela počuť, ale takú, akú som potrebovala počuť.

Strach z nastávajúcej situácie sa dostavoval pomaly. Čím bližšie som bola k tomu, aby som opustila túto miestnosť, tým viac ma pohlcoval strach. Potila som sa snáď na všetkých častiach tela, ale najhoršie na tom boli ruky, ktoré sa ešte k tomu aj triasli. Zhlboka som sa nadýchala, aby sa mi to podarilo potlačiť. Keď to nezabralo na prvýkrát, skúsila som to znovu. Až na tretí pokus som pocítila, že strach a nervozita trošku opadli. Podoprela som sa rukami a zoskočila z postele. Ako sa moje nohy dotkli podlahy, Adam sa otočil ku mne. Na jazyk sa mi drala otázka, no aj keď som vedela, že Félix vonku nás na sto percent počuje, nedokázala som ju zastaviť. Pokúsila som sa preto aspoň o vyrovnaný tón hlasu. Bohužiaľ, bez úspechu.

„Čo bude teraz?“ hlas sa mi na konci otázky zlomil a navyše sa mi triasol.

Pomalým krokom prešiel ku mne a položil mi ruky na ramená. Uprene a dlho sa mi zadíval do očí. Neodpovedal, len sa mi díval do očí. Už som si myslela, že ani neodpovie, keď prehovoril. Naklonil sa ku mne a priložil mi pery k uchu.

„Musíš si rýchlo uvedomiť, čo je pre teba najdôležitejšie. Nevzdávaj sa svojho života, bojuj zaň. Si silná žena, viem, že si vyberieš správne.“ Keď sa odo mňa odtiahol, pritlačil mi pery na čelo. Prešiel k dverám a otvoril ich.

Žena, ktorá následne vykročila z dverí, bol niekto úplne iný. Nebolo to to neskúsené mladé dievča, ktoré bolo slepo zamilované a verilo v lásku naveky. Bol to niekto iný. V tej izbe sa stalo toho strašne veľa a mladé naivné dievča dospelo. Všetku svoju naivitu, lásku a vieru v život plný lásky a šťastia nechalo dnu. Vzalo si len bolesť a zúfalstvo. Keď sa vydalo na túto cestu, verilo v to, že sa stane jednou nádhernou nesmrteľnou bytosťou, no až tu v tomto strašidelnom hrade na konci svojej cesty zistilo, že už taká je: nádherná, nesmrteľná a aj keď nie fyzicky, aspoň v duchu voľná.

Po toľkých rokoch plných neistoty, zúfalstva, podceňovania a neopätovanej lásky som sa konečne cítila slobodná. Hoci som vedela, že idem na skoro istú smrť, nebála som sa, ale bola som odhodlaná nevzdať sa a bojovať až do posledného momentu.

 


Všetkým vám veľmi ďakujem za komentáre pri predchádzajúcej kapitole. Veľmi ste ma potešili a dúfam, že mi odpustíte za to neskonalé čakanie, ale, ako ste si všetci všimli, snažila som sa to všetko dohnať inými poviedkami. Toto je nakoniec úplne iná verzia než tá, čo som stratila.

Po 66 stranách a 52 700 slovách je tu koniec poviedky: Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi. Prežili sme si spolu 18 kapitol počas ktorých ste si mohli prežiť moje prvé pokusy s písaním. Od prvej kapitoly ubehlo veľa času a prežili sme si toho veľmi veľa. Táto poviedka bola mojím dieťaťom a je mi ľúto toho že už je u konca. Veľmi dúfam v to, že ste s koncom spokojný tak ako ja a že vo vás poviedka zanechá také dojmi ako ja. Dúfam, že na ňu nezabudnete.

Som zvedavá na vaše názory. 


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 18. kapitola:

 1 2   Další »
13. vikike8@azet.sk
06.09.2015 [21:20]

pridajte prosim aj 19 cast prosim chcem vediet co sa stane dalej

22.06.2015 [8:46]

LiviaCullenPISBV sa presúva na nové stranky: www.liviin-fantasy-svet.estranky.cz/

Jednotlivé kapitoli budem pomali pridávať a aj ich budem prerábať aby aspoň trošku vyzerali ako tak k svetu ... teším sa na vás..

24.11.2014 [7:38]

LiviaCullenAhoj, NatalieVolturi :D
Premýšlala som o tom ale neviem si predstaviť ako by som v tom pokračovala a pravdepodobne by to skončilo veľmi zle a v mojom momentálnom rozpoložení by som tam dala SE a nebolo by to ani kvalitou dobré.. možno niekdy časom napíšem jednrázouku s dvomi koncami ale je to vo hviezdach...

teší ma tvoj záujem ale asi som ťa nepotešila že??

18.11.2014 [23:25]

NatalieVolturiAhoj Livia Emoticon I´m back Emoticon
Nerozmyslela si si to ešte ? Nebude pokračovanie ? Emoticon Emoticon
PROSÍM PROSÍM PROSÍM PROSÍM Emoticon Emoticon

9. lilith
30.03.2014 [14:03]

aj ja by som stála o pokračovanie Emoticon Emoticon

20.03.2014 [18:46]

NatalieVolturiNo toto nemyslíš vážne Livia !!! Emoticon Emoticon ja tu chvilu nejsom ty už dávaš tejto povieke koniec ???!! Emoticon Emoticon Bože ved to je uplne useknute a ty vieš že tato poviedka je úžasna a ty si sa to rozhodla takto ukončiť Emoticon Emoticon Ako nechápem ťa.... ja si myslím že toto by nemal byť koniec ale len by sa to malo ešte viacej rozbehnúť Emoticon Emoticon teraz ked to začína byť uplne napínavé a každý by chcel vedeť čo vlastne má aro s Bellou tak ty to len tak usekneš Emoticon Emoticon Nie ! ... toto nám predsa nemožeš urobiť ! Emoticon Emoticon

19.03.2014 [17:40]

marketasakyI já bych brala pokračování :), krásná povídka to je:)

6. wik
16.03.2014 [21:30]

Já bych taky chtěla pokračování, celou povídku jsem zhltla na "jeden nádech" a chtěla bych vědět, jak to bude pokračovat. Prosím, prosím... Výborná povídkaEmoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

16.03.2014 [13:27]

LiviaCullenPo 66 stranách a 52 700 slovách je tu koniec poviedky: Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi. Prežili sme si spolu 18 kapitol počas ktorých ste si mohli prežiť moje prvé pokusy s písaním. Od prvej kapitoly ubehlo veľa času a prežili sme si toho veľmi veľa. Táto poviedka bola mojím dieťaťom a je mi ľúto toho že už je u konca. Veľmi dúfam v to, že ste s koncom spokojný tak ako ja a že vo vás poviedka zanechá také dojmi ako ja. Dúfam, že na ňu nezabudnete.

15.03.2014 [16:48]

Emi28 Emoticon Emoticon Emoticon úžasná... Emoticon ... ja osobne by som chcela ešte pokračovanie, ale je to na tebe, či sa ti v nej chce ešte pokračovať, takže to nechávam na teba... Emoticon nech sa rozhodneš už akokoľvek, tak to budeme rešpektovať... Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!