Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pretože šťastie trvá krátko a smútok pretrváva... 1. Kapitola

03.03.2010 (10:45) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1520×

Edit: Článek neprošel korekcí.

1. kapitola

Hodiny tykali. Najdlhšia pozlátená, hodinová ručička sa pomalými, nekonečno trvajúcimi krokmi blížila k hlavnému cieľu nekonečnej trasy, cieľu, ktorý pozná každý normálny, kyslík prijímajúci človek. K môjmu cieľu. Tik – tak. Tik – tak. Dubové hodiny, ktoré mi ešte pred troma týždňami prišli ako to najkrajšie a najvkusnejšie v našom nevkusnom indickom dome, by som v prípadoch, ako sú tieto najradšej zahodila, vzoprela sa času a utekala úzkou cestičkou do mojej záchrannej bubliny menom fantázia.

Rýchlosťou sťa blesk prebieham cez mestské ulice, zastavujem sa v každom značkovom butiku až nakoniec dorážam na koniec mesta k tomu najkrajšiemu lesu na celučičkom svete, ba možno aj vesmíre. Prechádzam cez húštiny, krovia, driapem si cestu dopredu, zrýchlene dýcham, no najmä, letím ako vták. Vznesiem sa k oblakom. Letím, pozorujem les, ktorý sa paralelne s mojou narastajúcou radosťou mení na tajnú krajinu posiatu miliónmi hviezd, vodopádov, riek a všadeprítomných malých tulipánov. Zbožňujem ich!

Pristanem pri najväčšom kríku v dohľade, snažím sa byť čo najopatrnejšia. Nie že niečo vystraším. Krok, krok, krok. Tiché dýchanie, ktoré je stále poznačené zrýchleným, radostným pulzom počuje len málokto  a tak sa môžem bez ostychov zvaliť do trávy a odtrhnúť ten najkrajší kvet zo všetkých, kvet, ktorý mi dodá nie len šťastie, ale aj energiu potrebnú pre život. Úsmev na perách sa blyští ako najligotavejšie zlato, a aj napriek tomu, že krajina v ktorej lietam je ľudoprázdna snažím sa načúvať, nájsť niekoho, komu by som mohla darovať najvzácnejší dar, lupeň toho najkrajšieho tulipánu.

Moje rýchle a nedočkavé telo dlho nevydrží len tak ležať na zemi, nečinnosť ho zabíja. Dvíham sa, obzerám, keď v tom zacítim dokonalú vôňu vychádzajú z môjho okolia. Znovu rozprestieram viacfarebné krídla a letím. Unášam sa prúdmi vzduchu, vdychujem chuť ľahkých čiastok prachu v okolí. Nemôžem sa nesmiať. Oblaky sa rozchádzajú, robia ma šťastnou, no najmä, odkrývajú dokonalosť krajiny, strácajú sa v stále menších a menších celkoch až úplne zaniknú. Je mi ich ľúto. Hoci radosť, šťastie a láska, ktorú mi dali je neopísateľná,  pocit voľnosti je lepší.

Letím, až sa za obzorom v diaľke mihne dom. Veľký, drevený s dvomi komínmi, ktorý sa ani zďaleka nepodobaná na chatu. Naťahujem ruky, chcem sa dotknúť smaragdami posypanej strachy, chcem vojsť. Metre sa skracujú, obloha dýcha a ja sa stále nedočkavo naťahujem k mojej dokonalosti. Vôňa, láska, pokoj a šťastie, veci, ktoré cítim bez prestania mi dodávajú odvahu pustiť sa do boja s nepriateľmi, otvoriť dvere skazy.

Tik – tak. Tik – tak. Pomaly, no isto sa zo svojej krajiny plnej lásky a šťastie, no najmä, voľnosti, ktorú potrebujem ako oheň vodu a slnko noc, pomaly sa prebúdzam do reality dneška. Tik – tak. Zvuk hodín je neopísateľne precízny, presný, dokonalý. Cink, cink, cink. Sekundy valiace sa ako rýchle stony zvieraťa utekajúceho pred smrťou, s koncom v útrobách šelmy sa mi javia ako nekonečné a pritom nadkozmicky rýchle. Tik – tak. Cink, cink, cink. Klop. Veká ručička sa posunula, minúta prešla. Uvedomujúc  si koľko bezduchých minút ma v mojom živote čaká sa klaniam bohu, prosím o smrť, prosím o jeden z hriechov. Prosím. Tik- tak. Znovu. Ničím nerušené hodiny idú, neprestávajú tykať, nezanechajú svoju púť kvôli ničomu – úbohej žene- kvôli ničomu, kvôli mne, Isabelle. Cink, cink, cink. Ešte stále mám na jazyku chuť dokonalosti krajiny fantázie, ešte stále cítim neopísateľne jasný dotyk tulipánu, ešte stále som naplnené šťastím a jasám láskou, ešte stále... Klop. Večné čakanie sa práve teraz skončilo, nadobúda platnosť. Rozozvučali sa zvony a s pýchou ma vítajú do nového sveta, s pýchou ma nechajú vstúpiť do útrob dneška.

„Isabella!“ dievčina sa postavila, upravila. Ešte stále s úsmevom na perách odpovedala maminmu, nahnevanému hlasu. Hlasu, ktorý by mal byť najmilším, najkrajším, najúprimnejším v celej galaxii, no pri tom je len obyčajný, nič neznamenajúcim hlasom – tuctovým.

„Už idem. Ahoj!“ dvere sa s veľkým vrzgotom otvorili a namiesto slnka, ktoré si dievča želalo, na ňu pred dverami čakala čierňava, oblaky a neutíchajúci dážď. Klop, klop, klop. Celé noci, dni, týždne, mesiace. Klop, klop, klop. Nahla sa za dvere, vytiahla nový, čierny dáždnik pripomínajúci skôr príklop a vošla do nového daždivého dňa, života.

„Isabella, zober si dáždnik a správaj sa slušne!“

Vošla som do čierňavy, ktorá obklopovala všetky domy a so strhaným výrazom sa rozbehla k autu. Nové šaty, ktoré boli zriedkavosťou a taška, ktorú som na chrbte necítila už zopár mesiacov som nechcela zničiť, nasadla do starého auta, na ktorom sa vozili ešte moji súrodenci a viezla sa do jamy levovej. Životný sen sa rýchlym skokom zmenil na niečo ťažké, niečo, čoho sa bojím ako nikdy predtým.

Kvapky dažďa padali na kapotu auta, stierače nepracovali dosť rýchlo na to, aby som si mohla vzdychnúť od úľavy. Šmuha sem a tam, šmuha sem a tam. Nádej a radosť, ktorú som v útrobách mojej mysle cítila počas onej správy sa vytratila. Zostal strach, bolesť, no najmä, otázky. Ako ma zoberú? Budú sa mi vysmievať? Akí budú? Nájdem si kamarátov? Nebudú sa smiať na mojom aute? Čo všetko si o mne budú hovoriť?

Vôbec, ba ani v mojich najdivokejších predstavách som si nevedela predstaviť, čo si ľudia v mojom veku myslia, na čo sa pozerajú. Výchova mi zabraňovala inému, než národnému mysleniu a naučiť sa opaku som nemala kde.

Čo najviac som sa krčila pri sedadle, len – len, že som videla na cestu. Jamy, priepasti, hradby môjho života som sa snažila nevšímať, no niečo tak veľké, niečo, ako je nová budúcnosť som nemohla nechať napospas ľuďom, akí mi sú moji rodičia. Zahmlené myšlienky, ktoré sa  drali na povrch, a ktoré ukazovali jedine na otcovu prednášku pred dvoma dňami som sa snažila nevšímať. Facka zo odvrávanie bola nepísané pravidlo, ale reakcia, ktorú predviedol predvčerom ma zaskočila. Robil to naschvál alebo si mal len doberal?

Cesta za kľukatila a ja som konečne po troch nemožných a bolestivých rokoch uvidela spásu a zároveň najväčšiu hrozbu v mojom živote. Metre, ktoré delili gumy môjho auta od parkoviska školy boli neúnosné, pohľady detsiek zo školy ešte horšie. Nikto, ba ani učitelia, o ktorých som si myslela, že ma podporia sa neudržali, hľadeli za mnou ako teľa na nové vráta. Chuť, ktorá vo mne narastala, chuť obrátiť sa a vrátiť domov zhasla v momente spomienok. Spomienok tak hrozných a bolestivých, že noha na plynovom pedáli sa posunula bližšie, tisla sa na pedál, ako najviac to šlo. Otec a jeho chladný dotyk, dych, výčitky, ktoré sa valia z úst pri každej bitke. Nie, nemohla som to podstupovať znovu. Parkovisko sa blížilo a moje ruky sa triasli ako osika, v bruchu som pocítila nepríjemný pocit. Krútilo mi žalúdok ako vo zveráku. Príjazdová cestička, tri metre a parkovisko.

Zvládla som všetko podľa pravidiel, no nastal problém. Ako blázon som zastavila uprostred parkoviska, hľadala voľné miesto. Zvedavé pohľady ľudí mi vôbec nepomáhali, nehovoriac o tom, že pri každom mužskom pohľade som sa odtiahla. Bude to ťažké. Nakoniec sa predsa len rozvidnelo a moje oči uvideli voľné, parkovacie miesto, miesto pre mňa tak dôležité. Každá kvapka benzínu, ktorá prešla cez motor mi pripomenula, že sem nepatrím, nikdy nebudem ako oni, nič nebude dobré. Kľúčiky v zapaľovaní na mňa volali, kričali na svojo pána, na mňa.

„To je tá nová. Bože, čo tu chcem? My tu negrov ani cigánov nechceme!“ šepkanie môjho budúceho spolužiaka ma vystrašilo. Do očí sa mi nahrnuli slzy a chladné líca pocítili teplú tekutinu. Hlava sa mi inštinktívne nahla dopredu a zachuchlila som sa do novej, nepremokavej bundy.

„Pozri, už reve. To bude. Čo tu vlastne chce?“ nový, úplne cudzí hlas. Znova. Každá slabika, hláska, slovo, veta. Všetko, čo vychádzalo z úst krutých ľudí – mojich spolužiakov – ma pichalo do srdca, zabodávalo mikroskopické meče priamo do môjho vnútra - duše. Pichali stále hlbšie a hlbšie a svojimi ostrými čepeľami prepichovali moje zronené srdce.

„Čo tá tu chce?“ ďalší nový hlas, prerušený ďalším a ďalším. Uplakané oči, ubolené srdce, utrápená duša. Nič ma nebavilo.

Znova som sa zahľadela do čiernej dlážky auta, preletela do sveta, kde som sa skrývala každú noc, sveta, v ktorom sa rodili tie najkrajšie z mojich básni. Letím nebom, oblaky mi podávajú ochranársku ruku, premiestňujú sa, uvoľňujú mi cestu. Nepatrne sa približujem k domčeku na kopci a v hlave sa mi pletú slová, vety, súvetia. Omamná vôňa kvetov, stromov a krov mi nedáva započinúť na mieste, musím sa pohybovať, letieť, žiť. Musím sa naučiť podeliť o šťastie, ktoré ma čaká za slnečnými hradbami.

Vznášam sa pohltená extázou raja,

vnímam tajuplné vône tohto dokonalého kraja.

Vznášam sa nehybným nebom anjelov,

odmietam pristať, čeliť hentým frajerom.

Ľahký vánok obtierala sa o moju kožu,

spôsobuje rozkoš chladnému telu nádeje.

Obtiera  sa o dušu, srdce, myseľ, o ostrie nožu,

vnáram sa do nehynúcich kúzel, veľkých jak záveje.

Utápam sa v bolesti a slzy odplavujú šťastie,

odplavujú nádej, ktorá neústupne rastie.

Rastie, vinie, rozvíja sa,

len jedno slovo vystihne ju a to krása.

Vôňa hodná veľkých kráľov,

nehynúca nádej generálov,

neústupná ťarcha mocných cárov,

no najmä,

večná láska mojich chmárou,

je to čo chcem a pôjdem za tým,

skončím s niečím veľmi zlatým.

„Načo sa sem taká domorodkyňa dovliekla. Kto ju tu chce?“ ďalší hlas. Tvrdší, nechutný a nadmieru odporný. Zatriasla mnou zimnica, cítila som sa akosi zle, prehnane zle. Cítila som chlad, ktorý sálal z každého rohu môjho auta. Motor som zhasla, logická reakcia, no aj tak mi nesedelo, prečo so mnou tak lomcuje. Snažila som sa vyhrabať vreckovku, keď som začula niečo prenádherné

„Nežné dotyky tvojich pier,

pripomínajú mi súlad našich nahých tiel.

Láskavé slová vyrieknuté nami spolu,

dodávajú silu nášmu chorobnému moru.

Cítim, verím, milujem,

tvoje pery na mojich zbožňujem.

Tvoje ruky, vzdychy, stony,

pamätám si naspamäť.

Chcem len teba, tvoje slová, prsia, nádychy a dotyky,

chcem len teba, tvoje ruky sťa porcelánovej bábiky.

Nikoho iného, len s tebou žiť,

ukryť si ťa, zmýliť a či ublížiť,

môžem len ja, moja drahá,

to čo cítim je jak sláva.

Slová sú márne, dotyky krátke,

tvoje city sú stále vratké.

Nikým nerušený náš večer sa stal a

ja som ti konečne povedal pravdu...“

„Že som si s teba robil iba srandu,“ rozosmial sa melodický, vysoký hlas a prerušil nádherné slová muža, ktorý čítal dokonalé verše básne. Všetko vo mne sa zastavilo. Tep, srdce, myseľ, mozog. Nemohla som si pomôcť a premýšľala nad slovami vyrieknutými pred malou chvíľou, slovami, ktoré pozviechali moje doráňané  srdce.

Červené auto chúliace sa pod neveľkým stromom sa zdalo novým, väčšine ľuďom nepotrebným strojom. Kvapky dažďa zmáčali predné sklo a dievča ukrývajúce sa v útrobách veľkého stroja sa nezmohla na žiadne slová. Srdce jej vynechalo zopár úderov, stále sa zmätene spamätávalo zo slov, ktoré počula, zo slov tak nádherných, dokonalých a precítených, že svoje ochabnuté paže nevedela posunúť ani o milimeter. Slzy ustali, nárek pominul. Myseľ sa zaujímala o jediné, muža, ktorý napísal niečo tak dokonalé.

„Mark!“ nahnevaný hlas mladého muža prezrádzal, že priateľove vrtochy mu vážne prekážajú. On číta svoje básne, snaží sa dosiahnuť akú - takú pozornosť a Mark mu to skazí jedným, obyčajným rýmom? Len pokrútil hlavou a snažil sa nevybuchnúť. Uvedomujúc si, že od priateľa už nič nemôže čakať, začal venovať väčšiu pozornosť okoliu.

„To je tá nová?“ opýtal sa so záujmom a nie s povrchnosťou, na akú bola dievčina v aute zvyknutá. Usmial sa, nevediac prečo, obrátil svoje krky smerom na sever, smerom k červenému autu.

„Áno, je to ona. Tak nato kde bývajú, to auto nestojí za nič.“ Ďalšie sprosté reči, pomyslela si dievčina vo chvíli ako započula zvonivý hlas, ktorý pred malou chvíľu prerušil dokonalosť samu o sebe.

„Prečo to robíš?“ Edward – chlapec, ktorý zastal a pozeral Markovi do tváre mal zlý pocit z rečí obyčajných ľudí, primitívnych tvorov. Prečo ju odsudzuje hneď? Veď ju ani nepozná.

„Mark pre božie rany. Ešte si ju ani nevidel a ideš na ňu kydať? Kde sa to v tebe berie?“  podtón hlasu, nezvyčajný pre každého sedemnásť ročného chalana a nie tož pre Edwarda, Marka prekvapil. Cúvol, prekvapivo sa zadíval na svojho kamaráta a pokrútil hlavou na súhlas.

„Veď jasné bráško, pokoj.“ On sa ma zastal? Otázka blúdiaca v hlave dievčiny v aute jej nedala, narovnala sa, pozrela do zrkadla, v ktorom sa upravila a rozhodla sa vystúpiť. Tašku mala po svojom boku, veci v nej, auto vypnuté, kľúče v ruke. Ešte predtým ako stihla čo i len pohnúť svalom sa dvere otvorili a Edward – muž, ktorý čítal báseň – sa v nich objavil. Nevedel, kde sa to v ňom nabralo, no musel ju vidieť. Musel s ňou prehodiť pár slov. Niečo v jeho vnútri, niečo veľmi silné na to aby to nechal len tak, ho prinútilo. Otvoril dvere a zahľadel sa do tých najkrajších hnedých očí, aké kedy videl. Otvoril dvere a dievčina sa zahľadela do tých najkrajších zelených očí, aké kedy videla. Div jej nespadla sánka.

„Ahoj,“ pozdravil Mark Isabellu, pretože obaja – ona a Edward – ostali nehybní a pozerali na seba ako na zjavenie od Boha. Po prvý krát v živote uverili, že Boh a osud existujú.

... pretože viera je kľúčom k láske a láska je kľúčom k poznaniu...