Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 3. kapitola

30.01.2010 (08:00) • Lettynka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1273×

3. Odhalenie

Pohľad: Edward

Hneď ako sme prišli domov zo školy, som zvolal celú rodinu. Chcel som sa s nimi pozhovárať o tom, aký majú názor na to, keby som mal vzťah s Bellou. Alice sa veľmi tešila, že som sa rozhodol konečne podľa toho, ako to cítim. Ukázala mi, ako by trpela, keby som sa k nej správal odmerane, ako som pôvodne chcel. Lenže, ani neviem prečo, som teraz bol nesmierne šťastný, že som ju pobozkal. No teraz nás čaká tá najťažšia časť. Musíme jej povedať, čo v skutočnosti sme. Nech sa sama rozhodne teraz, na začiatku tohto celého, či chce ostať so mnou. Potom, neskôr, by to už bolo oveľa ťažšie. Bolo by to ťažké pre mňa, povedať jej pravdu a ťažké pre ňu, keby sa rozhodla, že s nami nechce mať nič spoločné.

„Myslíš, že to zvládne?“ spýtal sa ma Carlisle.

„Podľa mňa by sme jej nič nemali vravieť a ty, Edward, by si mal brať ohľad aj na nás ostatných, nie len na svoje city. Ak to zle dopadne, odnesieme si to všetci.“ Nahnevane na mňa kričala Rose.

„Ale zlatko, myslíš, že náš Edík nemá právo byť aspoň trochu šťastný? A keď to zle dopadne, tak sa aspoň nakŕmi.“ Samozrejme, typický Emmett, ale za túto poznámku som ho mal chuť preraziť von oknom, lenže to by ma Esme asi v tej chvíli nemala veľmi v láske.

„Sklapni Emmett.“ Povedal som mu nahnevane.

„Emmett má pravdu,“ prvýkrát sa ozval Jasper. Zhrozene som na neho pozrel.

„Edward, kľud, nemyslel som to tak, že sa nakŕmiš, ale tak, že máš právo na lásku. Vy necítite to šťastie, ktoré má v srdci Edward, keď je s Bellou. Dokonale sa dokáže pri nej ovládať. Keď je s ňou, tak absolútne nemá nutkanie vysať ju.“ Bol som mu nehorázne vďačný.

„Ona tuší, že nie sme normálni ľudia. A je rozhodnutá, že nech sme čokoľvek, tak sa nás nevzdá. Nevzdá sa teba. Miluje ťa viac ako svoj život. A nás ostatných berie ako rodinu.“ Povedala s úsmevom Alice. To ma prekvapilo, ani raz som si nevšimol, že by sa na nás pozeral inak, ako na ľudí.

„Tak ak je to tak, potom si myslím, že by sme to mohli skúsiť.“ Poznamenal Carlisle.

„Ale oci, ako môžeš dovoliť, aby takto veľmi ohrozil našu rodinu? Dlhé roky nášho snaženia sa zakryť to, čo v skutočnosti sme. Neberte ma zle. Mám Bellu celkom rada, ale toto je už priveľa. Nebudem sa prizerať na to, ako nám ničíš rodinu.“ Nahnevane odfrkla Rose a vybehla niekde von.

„Ospravedlňte ma. Chcel by som tu ostať a byť svedkom tohto úžasného divadla, ale ak tu ostanem, tak zrejme nebudem mať kde spať dnes v noci. Teda niežeby sme spali, chápete ma nie?“ mlel si Emmett s úsmevom na tvári svoje a už ho nebolo.

Stál som tam v strede obývačky a rozmýšľal nad tým všetkým, čo povedala Rose. Mala pravdu. Čo ak sa nebudem vedieť udržať a dopadne to zle? Čo ak Bellu zabijem? V tejto chvíli som sa nedokázal rozhodnúť.

- Sprav to, čo uznáš za vhodné, hlavne buď šťastný – vravela mi Esme v myšlienkach. Vlastne bolo to prvýkrát, čo sa nejako vyjadrila.

„Čo mám robiť? Rose má pravdu. Čo ak sa neovládnem?“

„Lenže ty, keď si s Bellou, tak vôbec nemyslíš na to, že by si ju chcel vysať. Necítiš žiadnu túžbu po jej krvi. Keď si s ňou, cítiť z teba len samú lásku k nej. Ja myslím, že by si to mohol zvládnuť.“ Povedal mi Jasper a ja som bol v tej chvíli šťastný, že aspoň niekto má vo mňa dôveru. Samozrejme aj Alice ma podporovala, ale tá by ma podporila takmer v hocičom.

„Carlisle, čo mám robiť?“

„Synak, toto je výlučne na tebe. Máme všetci Bellu veľmi radi a radi ju prijmeme ako tvoju priateľku. No ak sa rozhodneš, že vydržíš bez nej a ani jej neprezradíš naše tajomstvo, aj v tom ťa podporím, hoci s ťažkým srdcom. Pretože predsa len, ak ju tak miluješ, tak by si sa len ničil tým, že nie je pri tebe.“ No to mi veľmi nepomohol.

„Už je čas ísť pre ňu.“ Povedala mi Alice.

Vybral som sa teda pre Bellu k nim domov. Išiel som neobvykle pomaly, ale chcel som ešte o samote premýšľať, čo spravím.

Nakoniec som sa rozhodol.

Pohľad: Bella

Netrpezlivo som čakala, kedy už po mňa príde. Bola som z dnešného večera strašne nervózna. A bola som aj veľmi zvedavá. Cítila som, že to, čo sa dozviem o Cullenovcoch mi zmení život. Ale nech to bude hocičo, určite to nie je nič zlé. Veď predsa ľudia ako sú Carlisle, Esme, Alice... nemôžu byť zlí.

Každú chvíľu som sa pozerala cez okno, či neuvidím konečne pred nami stáť strieborné volvo. Už som si pripadala ako stará babka, čo sleduje cez okno dianie na ulici.

Z premýšľania ma prebralo trúbenie auta. Vykukla som oblokom a uvidela to dlho očakávane volvo. Tak rýchlo som utekala dole schodmi, že posledné tri schody som vzala naraz, ako som sa šmykla.

„Dočerta, ešte sa aj dolámem.“ Zanadávala som si. Ale pritom som si rýchlo obliekala bundu a o chvíľočku som už nasadala do auta.

„Ahoj,“ pozdravil ma nádherný zamatový hlas.

„Ahoj,“ odpovedala som mu a usmiala som sa na neho. Čakala som, či ma pobozká, ale on nič.

„Čo sa stalo? Nejako si posmutnela.“ Spýtal sa ma podozrievavo.

„Ale nič, to si nevšímaj.“

Keď sme zastavili pred ich nádherným veľkým domom, už mi otvárala dvere Alice.

„Bella, ahoj,“ nadšene sa mi hodila okolo krku, ako by ma nevidela aspoň mesiac.

„Ahoj, Alice, čo sa deje, čo si taká vysmiata?“ spýtala som sa jej nervóznym hlasom.

„Nič, len sa teším, že si tu.“ Odpovedala prosto.

Pohľad: Alice

Veľmi som sa tešila, keď som počula na príjazdovej ceste prichádzať auto. Hneď som vybehla von. Auto ešte ani poriadne nezastavilo, už som otvárala dvere na strane spolujazdca.

„Bella, ahoj,“ nadšene som ju pozdravila. Bola som veľmi šťastná, pretože Edward sa rozhodol, že predsa len skúsi byť s Bellou. Takže som mala novú sestričku. A vedela som, že MÁM novú sestru, pretože Bella bola už dávno rozhodnutá, že nech sa z nás vykľuje hocijaká háveď, ostane s nami.

Milovala Edwarda a milovala nás všetkých.

- Hlavne to nepokaz - poslala som bratovi myšlienku. Ten sa len uškrnul.

Belle búchalo srdce závratnou rýchlosťou. Jasper cítil, aká je nepokojná, tak zalial miestnosť vlnou kľudu a pohody. Hneď jej srdce nabralo normálnu intenzitu úderov. Ale Bella nebola jediná, čo bola nervózna. Napriek tomu, že som vedela, že nás prijme a naše tajomstvo neprezradí, nevedela som ako zareaguje na to, že jej budúci priateľ a ľudia, ktorých považuje za rodinu, vlastne nie sú ľudia, ale upíri.

Pohľad: Bella

Bola som nervózna ako nikdy predtým. Moje srdce bilo, akoby som bežala maratón. No chvíľu na to, ako som vošla do cullenovskej obývačky, ma akoby zaliala vlna pohody a kľudu. Jasper sa na mňa uprene díval. Prečo som mala pocit, že ten kľud, ktorý zrazu pociťujem, je vďaka nemu?

„Vitaj, Bella, zlatíčko, posaď sa.“ Privítala ma Esme a objala ma.

„Zdravím, Esme, Carlisle,“ pozdravila som ich oboch a posadila sa. Chýbali tu Emmett a Rose. Škoda, že tu neboli, teraz by sa mi hodil Emmettov zmysel pre humor. Aspoň by trochu odľahčil situáciu.

„Takže, Bella, skôr, ako sa porozprávaš s Edwardom o vás dvoch, tak ti musíme niečo povedať.“ Prehovorila Alice vážnym hlasom. Ako povedala – o vás dvoch -, tak mi srdce poskočilo. Rozhliadla som sa po všetkých členoch rodiny. Všetci mali vážne tváre.

- Oou, toto nebude dobré-  pomyslela som si.

„Viem, že si myslíš, že nie sme normálny ľudia,“ povedala Alice a ja som ostala červená až za ušami. Sklopila som zrak a sledovala som si špičku topánok. Ale ako to mohla vedieť? Veď nič také som nikdy nenaznačila.

„A máš pravdu.“ Hovorila ďalej. Ja som zdvihla svoj začudovaný pohľad a uprela som ho na všetkých. Čo to vraví? Že je pravda moja bláznivá myšlienka, že nie sú normálni ľudia? Ale ako?

„Vieš, videla som, že prídeš. Ja, mávam vízie budúcnosti. Jasper dokáže ovplyvňovať pocity ostatných. A Edward vie čítať myšlienky.“

On vie čítať myšlienky? Tak to sa musel dokonale na mne celý čas baviť. Táto predstava ma strašne rozčuľovala. Prudko som sa postavila. Ale počkať, ak vie čítať myšlienky, tak ma teraz počuje. Pozrela som sa na Edwarda s vypúlenými očami.

„Teba nepočujem. Nedokážem ti čítať myšlienky.“ Prvýkrát prehovoril od kedy som tu bola. Dosť mi odľahlo, asi to bolo na mne aj vidieť, pretože sa všetci usmiali. A potom ma niečo napadlo.

„Nie je so mnou niečo v poriadku?“ spýtala som sa vystrašene. Edward sa začal smiať.

„My ti povieme, že vidíme budúcnosť, ovplyvňujeme pocity ostatných a čítame myšlienky a ty sa pýtaš, či si ty v poriadku? S tebou je to strašné, Bella.“ Stále som sa na neho vyjavene dívala. Pristúpil ku mne a pobozkal ma na čelo. V tej sekunde mi srdce poskočilo a vydalo sa na divoký závod. Znovu sa všetci začali usmievať, akoby to počuli. Počkať, možno majú aj dokonalý sluch a počujú aj to, čo je pre ľudský sluch nepočuteľné.

„Aj to je naša výhoda,“ poznamenala Alice.

Všetci na ňu spýtavo pozreli vrátane mňa.

„Ale, len, keď sa jej rozbúchalo srdce a my sme sa usmiali, tak ju napadlo, že to počujeme.“ Vysvetlila im.

Všetci na mňa hľadeli, akoby čakali, že s krikom utečiem.

„A teraz to najhlavnejšie a najhoršie.“ Povedal Carlisle a ja som ostala stáť ako obarená. To ešte nebolo všetko? Najhoršie?

„Ale na to by si si mala radšej sadnúť,“ tak som sa so zatajeným dychom posadila a Carlisle rozprával ďalej.

„Určite si si na nás všimla pár zvláštností. Alice povedala, že už dlho tušíš, že nie sme obyčajní ľudia. Aké máš teórie? Čo by sme podľa teba mohli byť?“ teórie? Veď ja som nemala žiadne.

„Ja som veľmi nepátrala po tom, čo máte za tajomstvo. Len som si začala všímať, že nejedávate, že máte rovnakú farbu očí, a že sa vám mení. Máte všetci chladnú a bledú  pokožku. Ja, mne je jedno, čo ste zač. Milujem vás...“ povedala som a pozrela sa na Edwarda.

„Všetkých,“ dodala som potichu.

„Tak ti to povieme a bude na tebe, či budeš chcieť ostať s nami, so mnou,“ poznamenal Edward. Ale ako by som nemohla ostať pri nich? Ako by som nemohla ostať s ním? Bola som pripravená na čokoľvek, ale na to, čo prišlo potom, nie.

„UPÍRI???“ skríkla som vydesene.

„Áno, ale nie sme obyčajní.“ Povedal Carlisle a ja som si pomyslela, či existujú aj neobyčajní upíri, vlastne doteraz som nevedela, že vôbec nejaký existujú.

„My sa neživíme ľudskou krvou,“ čím ďalej tým viac sa mi to zdalo divnejšie.

„Živíme sa zvieracou krvou.“ Uviedol ma do obrazu Carlisle.

„Dokážeme odolávať ľudskej krvi a práve preto môžeme chodiť bez problémov medzi ľudí. Len nesmieme chodiť na slnko, ale nie preto, že by nás spálilo, ale preto, že sa na ňom trblieceme a ľuďom by to asi neprišlo veľmi normálne.“ Povedal s úsmevom, snažil sa odľahčiť situáciu. Ja som to len trochu potrebovala rozdýchať.

- Takže upíry, ale nepijú ľudskú krv. Nesmú chodiť na slnko. Majú dokonalý sluch. Traja z nich aj výnimočné schopnosti. Však pohodkááá. Som sama v dome plnom upírov. Nemám sa čoho báť.- Takto som sa ukľudňovala, keď som začula, ako si Alice odkašľala. Pozrela som sa jej smerom. Usmievala sa.

„Si v poriadku, Bells?“

„Ale áno, len to musím predýchať. Ale nechystáte si ma dať na večeru, že nie?“ zažartovala som, ale oni to zrejme ako žart nebrali, pretože sa na mňa uprelo päť párov zhrozených karamelových očí.

„Kľud, len žartujem. Verím vám.“

„Takže, ako sa rozhodneš? Dokážeš akceptovať fakt, že sme nesmrteľní, rýchli, silní a hladoví upíri?“ spýtala sa ma Alice.

Potichu som zaúpela, no samozrejme, ich dokonalému sluchu to neušlo.

„Deje sa niečo Bella?“ pribehol ku mne vystrašený Edward.

„Ešte aj nesmrteľní?“ predniesla som zroneným hlasom a všetci sa zborovo začali smiať. Mali nádherný smiech.

„A teraz by sme sa mali porozprávať aj my dvaja,“ povedal Edward a ja som ostala celá červená.

Zhrnutie

4. kapitola

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 3. kapitola: