Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 26. kapitola

05.09.2010 (17:45) • Lettynka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1011×

26. kapitola

Nick

Nechápem, čo sa stalo. Mali sme naháňačku. Pamätám si len chaos, potom silný náraz, bolesť... a potom už nič. Nechápem, ani kde to som. Všetko je tu biele. Počujem pípanie, ale odkiaľ to znie? Ako keby to znelo z obrovskej diaľky. Nevidím tu nikoho, nič!

„Bella?“ Môj hlas sa ozýva do diaľky, ako ozvena, no odpoveď nikde. Som tu sám?

Panika, cítim paniku. Zbesilé pípanie, krik. Zrazu kľud. Počujem všetko, čo sa okolo mňa deje, ale teraz už nič nevidím! Nikde nič biele. Akoby som bol slepý. No počujem všetko.

„Upadol do kómy,“ povedal čísi hlas.

„Prosím? Ako to? Čo s ním bude teraz?“ Bella! To je Bella! Bella, miláčik, neplač!

Ona ma nepočuje! Prečo ma nepočuje?!

Pohladenie. Ten dotyk by som poznal, aj keby som mŕtvy! Som v kóme. Ja sa chcem prebrať! Musím sa postarať o moju Bellu a Abby!

„Mamička, čo je s ockom?“ moja Char. Moje zlatíčko!

...

Bella

Keď som uvidela toho špecialistu, dych sa mi zastavil. O ňom by sa dalo povedať to isté, nieže by on to dýchanie potreboval! Konečne, konečne som na nich nemyslela. Bodlo ma pri srdci, keď som ho uvidela. Spomenula som si na všetkých.

„Doktor Carlisle Cullen je to najlepší odborník. Váš manžel bude v tých najlepších rukách.“

Podali sme si ruky, akoby sme sa nepoznali. Trochu som cukla z toho chladného dotyku. Nebola som už na to zvyknutá.

„Dobrý deň, teší ma.“ V jeho očiach bola skutočne radosť. Mala som chuť objať ho, no zároveň mu aj jednu streliť, prečo dovolil svojmu synovi, aby nás opustil.

„Kiežby som mohla povedať to isté,“ odvrkla som. V tej chvíli sa ale strhol strašný chaos. Prístroje začali pípať ako besné.

„Bella, choď von, prosím ťa!“ kričal na mňa Carlisle, všetka formálnosť bola preč.

„Carlisle, čo sa deje, neodídem, kým mi to nepovieš.“ On len zbesilo behal okolo môjho manžela.

„Bella, zdržuješ ma! Choď von!“ Musela som ho poslúchnuť.

O pár dlhých minút som už bola spať v Nickovej izbe aj s Carlisleom.

„Upadol do kómy,“ povedal smutne.

„Prosím? Ako to? Čo s ním bude teraz?“ V mojom hlase bola zjavná panika, slzy si opäť hľadali cestu. Pristúpila som k jeho posteli a vzala ho za ruku, z ktorej trčali hadičky. Hladila som ho a nevedela, čo bude ďalej.

„Mamička, čo je s ockom?“ ozvala sa Abby po dlhom čase. Carlisle na ňu pozrel, akoby ju zbadal len teraz.

„Ja neviem miláčik,“ povedala som jej, objala ju a rozplakala sa. Skutočne som nevedela, čo s ním je a čo s ním bude.

„Bella, ukľudni sa, prosím ťa,“ povedal a dotkol sa mi pleca. Ja, potrebovala som oporu. Nemala som už nikoho a Abby potrebovala oporu vo mne. Vstala som a objala ho. Rozvzlykala som sa v jeho náruči ako malé dieťa.

„Čo s ním bude? Nesmie ma opustiť aj on!“ vzlykala som ďalej.

„Dcérka, nemôžem ti klamať, je to s ním zlé. Poď, sadneme si niekde a v kľude sa pozhovárame.“

„Nie, nechcem ísť odtiaľto preč!“ povedala som rázne.

„Dobre, tak teda, tu sa posaď,“ povedal a ukázal na stoličku v rohu izby, „ale tvoja dcéra by mala ísť preč.“

Usúdila som, že to bude asi lepšie. Toto zrejme nebude pre detské ušká, aj keď je inteligentnejšia ako iné deti.

„Zlatko, choď sa hrať do izby pre detičky, dobre?“

„Dobre mami,“ povedala a utekala preč.

„Viem, že čakáš, čo ti poviem, ale nedá mi to. Ako to, že si tu? A ako sa máš?“

„Presťahovali sme sa sem asi pred rokom. Nick dostal dobre platenú prácu. Ale keby som vedela, že sa stane niečo také!“ nemohla som dokončiť.

„To si nemohla vedieť.“ Veru, nemohla. Ja nie som Alice, pomyslela som si.

„A ako sa má Charlie?“ Do očí mi vošli ďalšie slzy. Nesmiem stratiť aj Nicka!

„Je, je mŕtvy.“

„Och, prepáč mi. Čo sa stalo? Teda, ak o tom nechceš hovoriť, tak to pochopím.“

„Nie, v poriadku, len mi chýba. Pred dvoma rokmi dostal infarkt. Bol tvrdohlavý, veď vieš.“ Pozrela som na neho, trochu sa pousmial.

„Hej, viem.“

„Carlisle, čo bude s mojím mužom?“

„Ach Bells, je to s ním vážne. Pri včerajšej operácii nastali komplikácie. Mal zástavu srdca, mozog sa dostatočne neprekrvoval a hrozí poškodenie pravej hemisféry. To, že upadne do kómy, sa dalo očakávať. Tiež má poškodenú polovicu pľúc. No v takomto stave ich nemôžeme ani dať do poriadku.“

„Čo to všetko znamená? Preberie sa z toho?“

„Vždy je šanca, že sa preberie, no neviem ti povedať, za aký čas. No aj keď sa preberie, je veľká pravdepodobnosť, ak sa potvrdí hrozba poškodenia mozgu, že bude pripútaný na vozík. Potom ho budeme musieť znovu operovať, aby mohol samostatne dýchať. Ak to nebude možné, bude musieť ostať na prístrojoch.“ Tie slová sa do mňa vpíjali a zarezávali ako kopa žiletiek. Poškodené pľúca, mozog, pripútaný na prístrojoch, na vozíku, v kóme, nevedno, ako dlho... Nedokázala som zo seba vydať ani hláska. Plakala som, veľmi som plakala.

„Bell, musíme ho stále monitorovať. Ak by sa mu znova zastavilo srdce, už by to nemusel prežiť!“

Jedna láska môjho života ma opustila a tá druhá je na pokraji smrti. Prečo to Boh dopustil? Prečo nemôžme byť šťastní, ako doteraz?

„Poviem sestričke, nech ti dá niečo na upokojenie.“

„Ďakujem,“ zmohla som sa len na to.

Nick

Počul som všetko. Úplne všetko. Chcel som kričať, chcel som Bell povedať, že ju milujem, utešiť ju! No nemohol som. Nevedel som sa pohnúť, nedokázal som nič. Len som nemo počúval, čo sa okolo mňa deje. To všetko, čo povedal ten lekár... ja takto nemôžem žiť! To by nebol život! Ale nemôžem tu Bell nechať bez opory. Musím bojovať, aby som sa dal do poriadku! Aj keď si nie som istý, či sa to ešte bude dať.

A ten lekár. Bella ho pozná. To meno, je mi také známe... Cullen! Ak je tu on, je tu celá rodina, aj ten, čo Bell opustil!

Carlisle

Vo chvíli, ako som uvidel Bellu, prestal som dýchať. Úbohé dievča. Jej manžel je na tom katastrofálne. Prečo musí chúďa tak trpieť?

Keď som jej vravel to všetko, čo je s Nickom, myslel som, že mi skolabuje. A jej dcérka? Malé nevinné dieťa má prísť o otca? Tá malá, Abby, je nádherná. Ako malý anjel. Keď prehovorila, znelo to ako zvonkohra. A jej srdiečko, bije rýchlejšie, ako je normálne.

Keď som ju opisoval Esme, keby mohla, tak sa rozplače. Chcela vidieť Bellu.

„Zlato, neviem, či je to vhodné. Je rozrušená zo svojho manžela. Chceš ju rozrušiť ešte viac?“

„Nie, to nie, ale keď mi tak chýbala a teraz, keď je tak blízko... potrebuje v tejto chvíli oporu. Je sama. Už nemá nikoho, len to malé stvorenie, pre ktoré musí byť ona oporou!“ Mala pravdu. Bella nás potrebovala.

Hneď na druhý deň šla Esme so mnou. Bella bola, samozrejme, pri Nickovi. Pomaly sme vošli.

„Smiem?“ spýtala sa moja láska potichu. Keď ju Bella začula, prudko sa otočila, vrhla sa jej do náručia a plakala.

„Esme.“ Na viac sa zrejme nezmohla.

„Tíško, zlatíčko, všetko bude dobré.“ Ja som si tým nebol taký istý, ale v čo iné nám ostávalo dúfať?

„Dievčatko, tak si mi chýbala!“

„Aj vy mne. Všetci ste mi chýbali!“

„Keď budeš niečo potrebovať, vieš, že sa na nás môžeš obrátiť, nie, ty musíš!“

A potom moja žena uvidela Bellinu dcérku.

„Preboha! Je nádherná! Ona, podobá sa na...“

„Na Nicka. Viac je v nej z neho, ako zo mňa!“

Vedel som, že Esme chcela povedať niečo iné. Aj ja som si všimol, ako sa podobá na Edwarda. No nechcel som jej ho pripomínať. Ale, ak je to jeho dcéra... mal by to vedieť.

Zhrnutie

27. kapitola

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 26. kapitola: