Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 7. kapitola

25.03.2011 (18:45) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2444×

7. kapitola – Čo je to za krutý osud? Kto toto dopustil?

Pohľad Carlisle

Skončila mi práca. Dnes som celkom rád, že idem domov, bol to ťažký deň, a hlavne som sa tešil na moju Esme.

Predstavoval som si, ako prídem domov a ona ma privíta bozkom. Tak veľmi ju milujem – je môj život.

Premýšľal som aj o Edwardovi a bolo mi ho ľúto. Celé roky bol sám, nikdy nenašiel ženu, ktorú by mohol milovať, nikdy nenašiel svoju spriaznenú dušu, tak ako ja. No teraz to sním bolo iné. Videl som tie zmeny a som si istý, že tu musí byť nejaké riešenie, že aj on si zaslúži svoju lásku. Bella, dievča, ktorému patrilo jeho srdce, ma naozaj zaujalo. Nevedel som, čo si mám o nej myslieť. Teraz bola u nás kvôli tomu dusná atmosféra. Rozdelili sme sa na dva tábory – ja, Esme a Alice sme Edwarda podporovali, zatiaľ čo Rosalie, Emmett a Jasper ho za to odsudzovali. Nevedeli pochopiť, ako by ju mohol milovať – obyčajného, smrteľného človeka, naviac holdujúcemu alkoholu. Ale nemáme právo súdiť – nevieme, čím si prešla, ale určite to nebolo nič pekné.

Môj pohľad na ceste upútalo niečo, čo tam vôbec nemalo byť. Vedľa cesty ležal človek. Okamžite som zastavil a prebehol mnou šok, keď som zistil, kto to je. Bella Swanová ležala na zemi s neprítomným výrazom v očiach. Aspoň, že je živá.

„Bella, Bella, počuješ ma?“ skúšal som na ňu prehovoriť, ale nereagovala. Srdce jej bilo pravidelne a necítil som žiadnu krv. Jej stav som si vedel vysvetliť iba jediným spôsobom – Bella bola zdrogovaná. Mal by som ju hneď odviezť do nemocnice, no nechcel som, aby sa o jej stave dozvedeli ľudia. Charlieho Swana som mal rád a nebolo by na nič dobré, keby ho posudzovali podľa dcéry. Sklonil som sa nad ňu bližšie, že ju vezmem do náruče, ale akonáhle sa ocitla vo vzduchu, akoby sa prebrala. Začala strašne kričať, na plné pľúca, snažila sa striasť ma a hádzala sebou. Možno bola aj v šoku – to by vysvetľovalo ten krik.

„Ššš, Bella, neublížim ti, budeš v poriadku,“ snažil som sa ju upokojiť, „už ti nikto neublíži.“ Čo také zlé urobilo toto dievča, keď si zaslúžilo taký osud? Kráčal som s ňou k autu a ona sa neprestávala brániť a kričať. Otvoril som dvere na zadnom sedadle, ale pritom, ako som ju chcel položiť, sa hlavou buchla o dvere a zamdlela. Už som nezaváhal a okamžite som vyštartoval. Teraz Alice uvidí víziu Belly a mňa, ako ju vediem k nám domov.

Asi sa mi za to nepoďakujú, ale nemal som na výber. Na výčitky si počkám, no teraz je hlavná Bella.

Tak ako som čakal, Alice ma čakala vonku a bol tam aj Edward.

„Carlisle, čo sa jej stalo? Prečo je v bezvedomí?“ Z Edwarda šlo cítiť čisté zúfalstvo a strach o ňu.

„Je zdrogovaná, našiel som ju na ceste,“ vysvetľoval som mu a pritom som ju niesol hore. „Najskôr vôbec nereagovala, no keď som ju oslovil, začala sebou šklbať a kričala. Asi to bol nejaký záchvat.“ Priniesol som ju do mojej a Esminej izby a položil na posteľ. Všetci sa už stihli zbehnúť.

„Carlisle, čo to má znamenať? Priviesť sem človeka?!“

Rosalie sa ozvala ako prvá.

„Rose, vyčítaj mi to neskôr, teraz potrebujem, aby ste všetci odišli. Musím ju vyšetriť,“ nakázal som im a presvedčil sa, či ma poslúchli. „Edward, všetci.“ Vyzeral, že neustúpi.

Edward, keď skončím, potom ťa k nej pustím, teraz choď, nakázal som mu v myšlienkach.

Keď sa miestnosť vyprázdnila, začal som ju prezerať, či nemá nejaké zranenia, možno ju aj na tej ceste zrazilo nejaké auto. Vyzliekol som ju z bundy a trička a zbežne prezrel. Žiadne zranenia. Pohľad sami však zastavil na jej ľavom predlaktí.

Panebože. Jej ruka bola celá dorezaná, boli tam jazvy, aj novšie rany. To si určite musela spôsobiť sama. Niekedy to robia ľudia, keď si tak chcú pomôcť od psychických problémov. Ale čo ma zarazilo ešte viac bola modrina na záhybe lakťa – tá bola čerstvá a poukazovala na miesto vpichu injekcie. Lenže v okolí toho miesta sa nachádzalo oveľa viac takých ale starších vpichov – boli to už len jazvičky. Mnoho z nich by ľudské oko nepostrehlo, no ja som svojím dokonalým upírim zrakom videl aj tie. Takže toto dievča bralo drogy pravidelne. Nečudo, že ju jej matka poslala k otcovi policajtovi. Tak ale zdá, že ani ten ju nedokáže ustrážiť. Zavolal som Esme.

„Potrebuješ niečo?“ podišla ku mne a sledovala Bellu.

„Prines, prosím ťa, pre Bellu nejaké suché šaty a prezleč ju,“ požiadal som ju. „Idem do pracovne a o chvíľu som späť.“

Vybehol som do svojej pracovne. Ako lekár som mal prístup k všetkým lekárskym potrebám, a tak som teraz siahol po infúzii. Bella ju bude potrebovať, aby jej rýchlejšie vyprchali účinky drogy. Pohrabal som sa v kufríku a vytiahol nejakú ihlu, ktorú jej zavediem do žily.

„Carlisle, Bella je už hotová. Dala som jej svoje veci,“ informovala ma Esme.

„Ďakujem, miláčik.“ Bol som jej vďačný, že ma pochopila.

„Carlisle,“ začala s otázou, „bude to dievča v poriadku?“

„Áno, Esme. Po fyzickej stránke určite.“ Aspoň v tomto som ju mohol utešiť. „Neviem však, čo ju dohnalo k drogám.“

To Esme zarmútilo a vyšla z miestnosti.

Prešiel som znova do izby, kde ležala Bella. Sklonil som sa nad ňu a do ruky som jej zaviedol ihlu. Ešte bude nejaký čas v bezvedomí.

O Bellu bolo postarané, teraz je treba zavolať Charliemu. O to som sa chcel postarať sám.

Pohľad Charlie

Sedel som v obývačke a sledoval zápas. Bella bola vo svojej izbe. Stále som nevedel stráviť, čo urobila. Bol som na ňu nahnevaný, no viac ako som sa hneval, som sa bál. Kto by sa nebál, keď si jeho jediná dcéra ničí život? Ale asi som nemal právo súdiť ju – viem, akým peklom si prešla a môžem byť rád, že je vôbec nažive. Keď vtedy zmizla, bolo to akoby ma zabili. Vtedy som už rozmýšľal o všeličom, nechcel som viac žiť. Ale Bella sa vrátila, ak to ešte Bellou možno nazvať. To, čo sa z nej stalo, je horšie ako peklo.

Zazvonil telefón.

„Charlie Swan, počúvam,“ ozval som sa.

„Dobrý večer, pán Swan,“ pozdravil sa neznámy. „Volám z policajnej stanice Port Angeles ohľadne prípadu vašej dcéry.“ Čo ešte chcú? „Jeden z mužov, ktorých sme zatkli sa priznal, že podstrčil vašej dcére drogy, keď do baru vošla polícia.“

„Čože? Niekto sa priznal?“ spýtal som sa zdesene, ale aj s úľavou. „To akože tie drogy nepatrili Belle?“

„Nie. Vaša dcéra sa previnila iba tým, že pila alkohol. Postarám sa, aby sa vaše aj jej meno očistili,“ uistil ma.

„Ďakujem vám. Dopočutia,“ položil som. Takže Bella s tým nemala nič spoločné. Ona naozaj už nebrala drogy.

Môj pocit úľavy vystriedal šok a strach, keď som si predstavil, čo som jej svojou nedôverou spôsobil. Hneď musím ísť za ňou. Už nikdy o nej nebudem pochybovať, musí vedieť, ako veľmi mi na nej záleží.

Ale keď som bez zaklopania vbehol do jej izby, bola prázdna. Ona ušla.

„Bella!“

Nevedel som si vysvetliť, ako ušla, nemala kadiaľ.

„Bella!“

Prehľadával som všetky izby a v kúpeľni som našiel otvorené okno. Vyskočila z okna. Mohla sa zabiť. Čo som to len spôsobil? Telefón znova zazvonil. Bežal som do kuchyne zdvihnúť ho. Teraz som nechcel počuť nikoho len moju Bellu.

„Haló? Bella, si to ty?“ Ktokoľvek iný bude sklamanie.

„Dobrý večer, Charlie,“ pozdravil známy hlas. „Tu je Carlisle. Volám kvôli tvojej dcére.“ Mráz mi prešiel po chrbte. Je zranená, v nemocnici?

„Čo je s ňou? Ušla z domu, neviem ju nájsť. Prosím, čo sa jej stalo?“ naliehavo som sa spýtal.

„Teraz je už v poriadku.“ Teraz. „Našiel som ju ležať na ceste. Charlie, Bella bola nadrogovaná.“ Zastavilo sa mi srdce. Chvíľu som nemohol nič hovoriť, ani som len nedýchal. Z telefónu sa znova ozval Carlisle. „Si v poriadku, Charlie?“ Musel som nájsť slová, musel som vedieť, že je v poriadku.

„Ale čo je s ňou? Akože na ceste? Je v nemocnici?“

„Nie, Charlie. Priviezol som ju k sebe domov. Iste chápeš prečo.“ Takže na tom nie je až tak zlé.

„Kam mám prísť? Okamžite ju chcem vidieť.“ Carlisle mi do telefónu vysvetlil cestu, ako sa k nim dostanem. Na nič som nečakal a bral auto. Nebudem pokojný, kým ju neuvidím.

Dostať sa ku Cullenovcom bolo zložité. Takmer som minul odbočku, kde sa odbočuje na ich cestu. Teraz som sa rútil po nedláždenej ceste. Po pár kilometroch som vstúpil na lesnú čistinku, kde stál dom – vila. Splašene som zabuchol dvere auta a začal som klopať na dvere.

Carlisle mi ihneď otvoril.

„Vitaj,“ pozdravil ma. „Bella je hore.“ Rukou mi ukázal, že ho mám nasledovať. Viedol ma po mohutnom schodisku.

„Ako je na tom?“

„Teraz spí. Keď som ju našiel, bola pri vedomí, ale nevnímala ma. Prebudí sa až ráno.“ S týmto ubezpečením mi otvoril dvere a vošiel som.

Videl som ju tam, na posteli, ako bezmocne leží. Zabolelo ma srdce. „Bella moja. Čo sa ti to stalo?“ Bál som sa je dotknúť, vyzerala tak krehko.

„Charlie, mala by teraz oddychovať. A ja sa s tebou potrebujem porozprávať.“ Hádam si nemyslí, že od nej odídem?

„Nenechám ju samu. Zostanem s ňou.“

„Charlie, takto jej nepomôžeš. Keď sa Bella zobudí, zavolám ťa. Poďme do pracovne. Prosím.“ Vyzeral úprimne. Urobil som to aspoň z pocitu vďačnosti. Nasledoval som ho.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 7. kapitola: