Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 5. kapitola

16.03.2011 (17:30) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2552×

5. kapitola – Nehody

Zobudila som sa do bieleho, mrazivého rána. Cesty boli pokryté jemným snehom a určite aj námrazou. To bude pre mňa zabiják.

Cestou do školy som celá tŕpla, aby som nedostala šmyk a neskončila vyvalená alebo omotaná okolo nejakého stromu. Bola som na polceste do školy, keď sa to stalo. Zabraná vo vlastných myšlienkach a nesústredená na cestu, som nestihla reagovať dostatočne včas, aby som tomu predišla. Z lesa po krajoch cesty sa z ničoho nič vynorila malá srnka, ktorá mi prebehla pred auto. Akonáhle som ju zaregistrovala, dupla som na brzdu, aby som jej neublížila, no v tej chvíli sa moje auto strhlo na stranu a dostala som šmyk. Aj napriek tomu, že som bola pripútaná mnou hodilo na sedadlo a udrela som si hlavu. Zrazu som pocítil náraz zboku do môjho auta, ktoré sa trošku prehuplo na stranu, no potom sa úplne zastavilo. Tento ďalší náraz mnou znova hodil a ja som si udrela hlavu tak silno, až som prišla o vedomie, alebo aspoň čiastočne, pretože v tej chvíli som začula hlasy, medzi nimi aj ten najkrajší hlas na svete.

„Bella! Bella!“ kričal Edward.

„Ty si sa zbláznil Edward!“ kričal niekto ďalší. „Chceš nás prezradiť? Úplne si potratil rozum, hlupák!“ Bol to ženský hlas, ale nemohla som sa pozrieť, kto to je, pretože som nedokázala otvoriť oči.

„Bude v poriadku, Edward.“ Tento hlas som poznala. Bola to Alice, jeho sestra. „Treba zavolať sanitku a oboznámiť Carlislea, neviem, či si to dievča stihlo niečo všimnúť.“

„Nekrváca, ale môže mať nejaké vnútorné zranenie, udrela si hlavu, Alice,“ Edwardov hlas bol zúfalý.

„Ja sa postarám o dôkazy, to auto musím trochu poupraviť, nechal si tam preliačinu, keď si tú plechovicu zastavil, Edward,“ hovoril niekto ďalší. Bol to hrubý mužský hlas.

V hlave som mala teraz dokonalý zmätok, ktorý môj mozog už nezvládol a úplne sa poddal bezvedomiu. Stihla som ešte zaregistrovať húkajúce sirény sanitky.

Otvorila som oči. Bola som v neznámom prostredí, zmätená a strašne ma bolela hlava.

„Bella, si hore,“ úľavou vydýchol Charlie. „Bože, som tak rád, veľmi som sa o teba bál.“ Už som začínala poznávať prostredie – ležala som na lôžku, cítila som pach dezinfekcie. Toto musela byť nemocnica.

„Čo tu robím?“ spýtala som sa ho celá zmätená. A vtedy som si spomenula na srnku, na auto vymykajúce sa kontrole, na náraz a nakoniec na hlasy. Na to, aký som mala v hlave zmätok, som si toto pamätala veľmi presne. Edward zastavil moje auto, áno, hovorili o tom, ale nedokázala som si vybaviť, akoby to bolo možné. Spomenula som si na ten druhý náraz. Vtedy, keď sa moje auto šmýkalo, niečo do mňa zboku narazilo.

„Mala si nehodu, Bella,“ potvrdil mi. „Dostala si šmyk na aute a udrela si si pri tom hlavu.“

„Ale ako som sa dostala do nemocnice?“ Toto som si chcela zistiť ešte predtým, než si overím svoje podozrenia.

„No, vieš, bola si v bezvedomí, keď ťa sanitka doviezla. Našli ťa na ceste deti Doktora Cullena, to ony zavolali sanitku.“ Takže som sa nemýlila, nebol to len sen. Vtom sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpil lekár. Hneď som vedela o koho ide. Bol blond, mladý a vyzeral ako tá najkrajšia filmová hviezda. Doktor Cullen.

„Doktor Cullen,“ pozdravil Charlie.

„Zdravím, Charlie,“ odzdravil doktor a pozrel na mňa.

„Takže, Bella,“ začal, „vaša rengenová snímka je v poriadku. Máte len slabší otras mozgu. Prosím, pozrite sem,“ zasvietil mi do očí baterkou a pohyboval prstom. „Reakcie sú v norme.“ Niečo si zapisoval. Pozrela som na neho a skúsila som to.

„Vraj to boli vaše deti, kto ma našiel,“ povedala som mu a sledovala jeho reakciu.

„Áno, zavolali ti sanitku,“ povedal jednoducho. Náhle sa ma spýtal. „Pamätáš sa na to?“ Pozorne ma sledoval a čakal, ako odpoviem. Ak by som teraz začala rozprávať, vyzerala by som ako blázon a naviac by Doktor Cullen mohol varovať Edwarda a ja by som sa pravdu už nedozvedela. Rozhodla som sa, že budem predstierať menšiu stratu pamäte.

„No, ja ani vlastne neviem. Pamätám si len, ako mi cez cestu prebehla srnka a keď som sa jej chcela vyhnúť, auto dostalo šmyk a potom som si udrela hlavu.“

Doktor Cullen prikývol. „Myslím, že ste mali veľké šťastie.“

„Mne sa šťastie obyčajne vyhýba,“ oponovala som mu. Štvalo ma, že odvracia pozornosť. Potom sa na mňa skúmavo pozrel, rozlúčil sa a odišiel.

S Charliem som kráčala prázdnou chodbou. „Bella, myslím, že by si mala zavolať mame,“ začal nesmelo.

„Čo? Ty si jej to povedal?“ vydesilo ma to. „Bude vyvádzať!“

„Bells, zlatko, je to tvoja matka, má právo...“ Nenechala som ho dopovedať. Vytočil ma. Kedy jej stihol zavolať? Náhle zo mňa začali prúdiť silné vlny emócií.

„Tak odrazu je to moja matka, čo?“ skríkla som. „Prečo ňou nebola vtedy, keď ma vyhodila z domu?!“ Rozčúlilo ma to.

„Nikto ťa z domu nevyhodil. Poslala ťa sem, lebo si s tebou nevedela poradiť. Bojí sa o teba, ale nezvláda ťa.“ Charlie bol tiež nahnevaný. „Bella, pochop, my chceme, aby si bola šťastná, ale ty nám to komplikuješ!“

„Chceš tým povedať, že to robím schválne? Že mi robí radosť ničiť vám život?!“ Bolo mi do plaču. „Vidím, ako mnou každý pohŕda, ako ma každý nenávidí. Ale nikto ma nemôže nenávidieť viac, než sa nenávidím ja sama.“

„Ako to môžeš povedať? Máme ťa radi, Bells, ale ty sa správaš ako...“ odrazu sa zarazil a očervenel.

„Tak to dopovedz. Povedz to. Správam sa ako štetka, ako alkoholička, ako špina. To si chcel povedať?“

„Okamžite s tým prestaň, Bella. A už nikdy to nehovor. Ty nie si taká. Chápem, čím si si prešla, viem, ako ti ublížili, ale ty odmietaš pomoc. Nechceš chodiť k psychiatrovi...“

„Nič nechápeš. Tebe to neurobili. Ty si myslíš, že keď ma dáš zavrieť na psychiatriu, že sa to vyrieši?“ kričala som na neho a slzy mi tiekli. „Nútite ma spovedať sa cudzím ľuďom, neustále mi to pripomínate. Vidím vám na očiach, ako ma ľutujete. Je mi z toho zle.“ Už som to viac nemohla znieť. „Mala som dnes radšej umrieť! Nie, mali ma zabiť už vtedy. Nikdy som sa odtiaľ nemala dostať živá. Mala som zomrieť namiesto Jenny! Len to pokladám za správne. Aspoň by som už nikomu nemohla ničiť život!“ To bola pre Charlieho rana pod pás. Bol celý bledý a neschopný slova, stál ako socha. Rozbehla som sa za roh, no zostala som stáť. Na chodbe stáli Edward a Doktor Cullen a o niečom sa dohadovali. Určite počuli celý môj výstup. Zhrozene som na nich pozerala a oni pozerali na mňa. Zrútil sa mi svet a s plačom som vybehla popri nich.

Ak to predtým bolo hrozné, nebolo to nič v porovnaní s tým, aké to bolo teraz. Od mojej nehody bol Charlie ešte opatrnejší, takmer na mňa ani neprehovoril.

Pochopiteľne, Renée volala a bola hysterická. Nemala som ani najmenšiu chuť s ňou hovoriť. Charlie ju musel niekoľkokrát ubezpečiť, že som v poriadku.

Na druhý deň po nehode som chcela Edwardovi poďakovať. Nie, nechcela som sa mu len poďakovať, mala som v úmysle, zistiť, ako to celé v skutočnosti bolo. Lenže, ako sa spýtať na niečo, čo si iba domýšľate a vyzerá to naozaj bláznivo. Zastavila som ho po hodine biológie.

„Edward, mohli by sme sa pozhovárať?“ navrhla som mu. Zatváril sa veľmi neochotne.

„Čo chceš?“ Už len tým, ako na mňa odvrkol ma nahneval a ďalšie slová som hovorila s hnevom.

„Chcela som ti poďakovať, viem, že to vy ste ma našli.“

„Nie je začo.“ Chcel už odísť, ale ja som ho zadržala.

„Počkaj ešte,“ nazbierala som všetku odvahu a pustila sa do toho. „V nemocnici som povedala, že si na nič nepamätám, ale...“ preglgla som, „viem, že to ty si zastavil moje auto. Cítila som ten náraz a potom niekto hovoril, že si na mojom aute nechal dôkazy a že ich musí odstrániť...“ Vedela som, že to, čo som hovorila, znelo bláznivo, ale už to nešlo zastaviť.

„Bella, ty si myslíš, že som holými rukami zastavil tvoje auto, pričom som tam zanechal odtlačky?“ krútil výsmešne hlavou. „Vieš, že to by ti nikto neuveril.“

„Nikomu to nemám v úmysle povedať,“ prisľúbila som mu.

„Bella, udrela si si hlavu, máš v tom zmätok, možno by si ešte mala zájsť do nemocnice, nie som si istý, že si už úplne v poriadku,“ vysmieval sa mi, čo ma napálilo a očervenela som od zlosti a hnevu.

„Moja hlava je úplne v poriadku, viem, čo som videla.“ Z očí mu šľahali blesky.

„Očividne nie.“ Po týchto slovách sa zvrtol na päte a nebolo ho. Pozerala som na jeho vzďaľujúcu postavu s otvorenými ústami.

Edward sa mi v škole vyhýbal. Už na mňa neprehovoril. Mala som strašné depresie a ani alkohol mi nepomáhal. Utápala som sa vo svojom smútku a bolesti, od ktorej nebolo úniku. Už prešlo niekoľko týždňov od mojej nehody, ale nič sa nezlepšilo. Bol pondelok a koniec vyučovania a ja som šla k svojmu autu. Dovolila som si malý pohľad smerom k Edwardovi. Stál a rukami sa opieral o svoje Volvo, oproti nemu jeho bratia. Pozeral na mňa, keď som prechádzala popri ňom a ruky zatínal do pästí. Jeho bratia sa na neho neveriacky dívali.

Prestala som si ich všíma a kráčala som ďalej, keď som započula hrmot niekoľkých motoriek, ktoré sa práve zastavili na parkovisku. Bola som od nich len pár metrov a vyvaľovala som oči. Na jednej z motoriek za vodičom sedela Judith. Čo tu ona robí?

„Judith!“ zvolala som a rýchlym krokom som sa vydala k nej. „Dievča, čo tu ty robíš?“ Zosadla z motorky a bežala ku mne.

„Bella, ty si borec. Som taká rada, že ťa vidím.“

„Aj ja som, ale moje nervy... čo tu robíš, Judith?“

„Veď som ti písala, že ma Phoenix začal nudiť, tak som si povedala, že sa vrámci svojho výletu pozriem aj za kamoškou!“

Bola som ohúrená.

„Mňa asi porazí. Ty si fakt strelená. A čo to máš za spoločnosť?“ Kývla som na chlapov na motorkách.

„Tých som zbalila v Port Angeles. Poskytli mi útulok a chľast. Bella, nestoj tam a poď, ide sa oslavovať!“ Bola som tak rada, že ju vidím, že som dala na jej návrh.

„Fajn, ale budem musieť zaviesť auto domov. Nemal by ho kto potom šoférovať,“ predpokladala som, že triezva sa domov nedostanem.

„No nie, Bella, ty máš parádnu plechárňu. Ale auto nechaj tak, Jeremy ti ho odvezie. Však, Jer?“ mrkla na jedného motorkára. „A ty sa povezieš s Georgom na motorke.“ Jej nápad sa mi nesmierne pozdával. Hodila som kľúče Jeremymu a sadla si na motorku miesto neho. Chytila som sa Georga okolo pása.

Keď sme vyštartovali, všetci na nás zízali a niektorí neveriacky krútili hlavami. Navigovala som Georga k nám domov, kde sme nechali Pick up a hor sa do Port Angeles.

Chalani nás zaviedli do baru a barman ani nekontroloval náš vek  - taký to bol pajzel. No bolo tam veľa alkoholu a zábava tiež – bodaj by nie, keď sme boli každý spitý ako delá. Z oboch strán sa na mňa lepili opití chlapi, ale bolo mi to v tú chvíľu jedno. Judith mi rozprávala, kde všade už bola a čo zažila. Atmosféra bola fakt super, ale potom sa to zvrtlo.

Chlapi povzbudení alkoholom sa pustili do bitky a barman zavolal políciu. A sme v prdeli. Istotne nás zatknú. Nemala som vek na alkohol a nemusela som ani fúkať, aby videli, že som pila. Do tuhého prišlo, keď nás začali prehľadávať. Jeden poliš pristúpil aj ku mne.

„Rozpažte ruky,“ nakázal mi a ja som poslúchla. Prehľadal mi vrecká a vtom sa zrazil. Z vrecka vytiahol nejaký malý sáčok. Bol v ňom biely prášok. Zbledla som, totálne som dostala strach a v tej chvíli by sa mi krvi človek nedorezal.

„Pôjdete s nami, všetci.“

S hrôzou som pozerala na ten prášok. „To nie je moje.“ Zúrivo som točila hlavou a srdce mi bilo ako splašené.

„To vravte viete komu.“ Judith na mňa zarazene pozerala. Nemohla tomu uveriť.

Zatkli nás všetkých a odviezli na policajnú stanicu. Stále dokola som opakovala, že tie drogy nie sú moje, že mi ich niekto podstrčil, keď prišla polícia. Judith sa našťastie postavila na moju stranu – keďže ona vedela o mne pravdu. Nech som akákoľvek odporná, pijem a fajčím hocikoľko, už nikdy v živote by som si drogu nevzala. Veľmi dobre poznám jej účinky na vlastnej koži. A viem, aké to je, keď musíte prestať, ale vaše telo si ju vyžaduje.

Mala som právo na jeden telefonát. Odmietla som ale zavolať Charliemu – nechcem vidieť, ako by reagoval. Mala som však pri sebe občiansky, z ktorého zistili moju totožnosť a, samozrejme, aj to, že Charlie, môj otec, je policajt. Asi som ho tým dostala do nepríjemnej situácie, nebola to ale moja vina. Sedeli sme s Judith spolu v jednej cele a čakali na rozsudok, čo s nami bude.

„Judith, mrzí ma, že si sa dostala sem. Keby tak boli zatkli iba mňa...“ snažila som sa jej nejako ospravedlniť.

„Blázniš, Bella?“ Neveriacky sa na mňa zahľadela. „Toto je najvzrušujúcejšia noc v mojom živote. Vždy som si to chcela vyskúšať. Máte právo nevypovedať. Všetko, čo poviete môže byť a bude použité proti vám,“ napodobnila hlas policajta. „Prvý raz som to počula na vlastné uši.“

Zazerala som na ňu ako na blázna. Tak ona zrejme strávi noc, a možno aj viac, v base a je to super?

„No tak, Bella, musíš uznať, že je to bomba!“ nedala sa odradiť. Náhle však spozornela. „Teba asi trápia tie drogy, čo?“ Už nebola veselá. „Pozri, viem, že nie sú tvoje. Bella, ja viem, aké to je. Viem, že by si to nikdy neurobila. Ja som iný prípad, veď vieš, že sa snažím prestať. Občas sa mi podarí pár dní vydržať... no potom to na mňa príde a ja...“ Áno viem, aké to je. „Kiež by som len mohla byť taká silná ako ty. Možno by som im mala povedať, že tie drogy boli moje a tebe som ich podstrčila.“ Videla som, že to myslí vážne, ale to nesmiem dopustiť.

„V žiadnom prípade. Nikdy ti to nedovolím. Toto sa nejako musí vyriešiť – určite sa zistí, kto mi to podstrčil.“ Moje plány mali malú medzeru – kto by sa dobrovoľne priznal, že prechováva drogy? Asi si tu posedím nejaký čas.

K mrežiam prišiel policajt.

„Isabella Swanová, môžete ísť domov, váš otec zložil kauciu.“ Moje nervy. Charlie je tu.

„Nejdem nikam.“ To tu radšej zhnijem.

„Bella, neblázni, lebo to fakt poviem na seba. Okamžite padaj a nevymýšľaj!“ Vystrkovala ma z mreží.

„A čo bude s Judith?“ spýtala som sa strážnika.

„Ona si bude musieť počkať do rána. Je už dospelá, takže za ňu nikto nezodpovedá,“ oznámil mi tvrdo.

„Len bež Bella, ja si tu ešte chvíľu poležím.“

„Je mi to ľúto. Uvidíme sa.“ Strážnik ma už ťahal po chodbe. A vitaj moja smrť.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 5. kapitola: