Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 22. kapitola + Epilóg

08.07.2011 (11:45) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 3216×

22. kapitola – Nová šanca

Odtrhla som od seba zlepené viečka a prvé, čo som uvidela, bola tma. Keď som ich znova zatvorila a opäť otvorila, môj výhľad mi zakrývala tvár anjela. Najkrajšieho anjela, akého kedy stvoril svet.

„Zdá sa, že je noc, takže najpravdepodobnejšia verzia je, že ešte stále spím.“ Moje oči si pomaly začali zvykať na tmu a začala som rozoznávať aj jednotlivé tvary. „Keďže si tu ty, tak mŕtva nie som...“ Ešte raz som skontrolovala tvár tej dokonalej bytosti a pomaly mi začalo dochádzať, že ani jedna moja teória nie je správna.

Edward mi to potvrdil. „Nespíš, Bella, a ani nie si mŕtva.“

„Podľa pachu a zimomriavok na tele usudzujem, že som v nemocnici.“ Znepokojivo a nedôverčivo som sa poobzerala po sterilnom nemocničnom prostredí a povzdychla si.

„Mala si príliš veľké zranenia, aby ti ich Carlisle mohol ošetriť u nás doma.“ Len teraz mi pomaličky začínali dochádzať udalosti, kvôli ktorým tu pravdepodobne teraz ležím a rozpamätávala som sa.

„Edward, čo sa tam stalo?“ spýtala som sa priamo, lebo som si pripadala nepríjemne, keď o ničom neviem. „Sú všetci v poriadku?“ Spomenula som si na upíra, ktorý na nás zaútočil a potom na tú ženu, pravdepodobne jeho družku – Victoriu.

„O Jamesa sme sa postarali, ale Victoria nám utiekla.“ Povedal to chladným, oznamovacím tónom.

„A čo ten tretí?“ Len matne som si spomínala na čiernovlasého upíra, ktorý patril k tej svorke.

„Laurent nebude robiť problémy. Bol s nimi iba preto, že mu to vyhovovalo, ale keď sa situácia zmenila, rozhodol sa nezasahovať a včas ustúpiť.“

„Aha,“ odvetila som naoko nezaujato, ale v skutočnosti sa mi poriadne uľavilo. Cítila som Edwardovo napätie, ale nevedela som, ako ho zmierniť. Netušila som, čo je jeho príčinou. „Edward,“ začala som opatrne, „mrzí ma, čo sa stalo. Spôsobila som vám ďalšie problémy. Je to moja vina, že...“

Edward náhle vyskočil z kresla a postavil sa. „Tvoja vina?!“ Jeho tón hlasu bol odrazu plný agresie a hnevu. „To, že si vinou mojej chamtivosti a slabosti takmer prišla o život, a že tu ležíš teraz dolámaná – to má byť tvoja vina?“

„Samozrejme...“

„Bella, prosím ťa, prestaň s tým. Prestaň ma obraňovať, iba čo budem zo seba ešte viac znechutený. Keby som nebol taký sebecký, nikdy by si nemusela mať takéto problémy. Keby niet mňa, mohla by si žiť úplne normálny život – bez toho, aby si tušila o nejakých netvoroch, bez toho, že by si sa musela báť...“

„Edward, prosím ťa, nebuď trápny.“ To sa dalo čakať, že si bude všetko, čo sa stalo, vyčítať a obviňovať sa z toho. „Nič z toho, čo sa mi stalo, nie je tvoja vina. Ako môžeš povedať, že by sa mi bez teba mohlo žiť lepšie? Keby nebolo teba, Edward, už dávno by som bola odpísaná. To ty si mi dal pocítiť, že život môže byť aj krásny, ty si mi dal znova chuť žiť a bojovať. Keby nebolo teba, pravdepodobne by som skončila znova na psychiatrii ako alkoholička, alebo by som to nestihla ani tam dotiahnuť a smrť by si ma našla skôr, než by som zo seba urobila ešte väčšiu trosku.“

„To nie je pravda, nehovor tak. Dostala by si sa z toho. Máš priateľov, rodinu...“ Vyzeral, že sa každú chvíľu položí.

„Nie. Nič si tu nenahovárajme. Obaja vieme, ako by som skončila. Nepomôžeš si, keď sa budeš neustále obviňovať zo všetkého, čo sa mi kedy stane. To proste k môjmu životu patrí.“

Odrazu sa zastavil v pochode hore dole a v okamihu bol znova pri mojej posteli, hlavu blízko pri mojej, že som mohla cítiť jeho chladný dych a vôňu.

„Mal by som odísť. Mal by som ťa nechať žiť svoj život. Nechcem ťa už okrádať o...“

„Mal by si sa hlavne upokojiť a prestať s tým sebatrýznením, Edward. Myslela som si, že ti na mne záleží a ty mi stále hovoríš, že by si mal odísť...“ Stiahlo mi hrdlo a nemohla som pokračovať. Do očí sa mi vliali horúce slzy a zastierali mi tak pohľad.

„Práve preto, že mi na tebe záleží, kvôli tomu, že ťa milujem, by som mal odísť. Ty si pre mňa to najdôležitejšie, čo mám, ale nemôžem byť s tebou, aby som ťa zároveň neohrozoval.“

„Kedy to pochopíš, Edward?“ Tuho som zatvorila oči a v duchu rátala do desať. „Nezáleží na tom, či si alebo nie si so mnou, nebezpečenstvo si ma aj tak nájde. Myslela som, že pre teba má náš vzťah nejaký význam, že mu dávaš nádej...“

„Len tvoja existencia má pre mňa význam, Bella. Len tvoj život – len na ňom mi záleží.“

„No tak potom prestaň s tými výčitkami, lebo ty si môj život. Na ničom inom nezáleží. Pokiaľ si so mnou, môžem čeliť hocičomu, nijaké nebezpečenstvo pre mňa nie je dostatočné, aby som ho neprekonala. Keď som s tebou.“

Zhlboka sa nadýchol a skryl si tvár do dlaní. „Prečo mi to robíš, Bella?“

Pohladila som ho po tých jemných vlasoch a zastavila sa na jeho ruke. „Nemusel by si sa o mňa tak strachovať, keby si ma premenil.“

Cítila som, ako ustrnul a aj jeho dych sa zastavil. Potom pomaly zdvihol hlavu a zahľadel sa mi do očí.

„Nevieš, o čom hovoríš.“

„Bola by som ako ty. Stále ti robí starosti, aká som krehká a rozbitná. Nemusel by si to viac riešiť, nič z toho.“

„Nikdy by som ti nezobral dušu. Ty si zaslúžiš oveľa viac, nie len takúto obludnú existenciu. Ty si nebola stvorená, aby si sa stala netvorom.“ Hovoril mi to naliehavo a ja som cítila, že mu na tom naozaj záleží.

„To je hlúposť, Edward. Vieš to. Nechceš ma vystavovať nebezpečenstvu, ale odmietaš ma premeniť. Čo myslíš, ako dlho potrvá, než si na mňa znova začne smrť brúsiť zuby?“

„Nedopustím, aby sa ti čokoľvek stalo. Ochránim ťa...“

„Nemôžeš ma chrániť večne, Edward. Jedného dňa zomriem, uvedomuješ si to?“

„Nenúť ma, prosím, riešiť niečo, čo teraz nemusím.“

„Namiesto toho sa radšej chceš pozerať, ako pomaličky umieram a starnem?“ odfrkla som.

„Tak je to prirodzené.“ Už som viac nemal, čo by som mu mala povedať. Vyvrátil mi všetky argumenty.

„Fajn,“ odsekla som.

„Fajn,“ odpovedal mi rovnakým tónom.

Prisľúbila som si, že toto nie je moje posledné slovo. Ja sa nevzdám a budem bojovať.

„Ako dlho som bola mimo?“

Povzdychol si. „Len jeden deň. Máš zlomenú ľavú nohu a tri rebrá. Nejaký čas budeš musieť obležať.“ Usmial sa popod fúzy, zrejme spriadal plány, ako ma bude po celý čas obskakovať. „O chvíľu bude svitať. Carlisle sa zaprisahal tvojmu otcovi, že len čo sa zobudíš, pošle poňho.“ Už sa aj chystal na odchod, ale zastavila som ho.

„Ako vlastne znie tá historka?“

Chvíľu premýšľal, na čo sa ho pýtam, no potom sa uškrnul. „Keď si bola u nás, potkla si sa o spadla dole schodmi. To schodisko je naozaj nebezpečné, takže to vyzerá vierohodne...“

Neubránila som sa zapýreniu. Vedela som, že táto historka naozaj mohla byť pravdivá.

„Vrátiš sa, však?“

„Vlastne som ani raz neodišiel,“ priznal. „Vrátim sa.“ Ešte raz sa usmial a potichu sa vykradol z miestnosti a mňa nechal v tme samú.

Keď sem Charlie nabehol, musela som sa poriadne premáhať, aby som nezačala zakaždým gúľať očami, keď ma napomínal, že mám byť opatrnejšia. Snažila som sa príliš to nerozvádzať, aby som si tú historku nepodkopala svojou neschopnosťou klamať. Väčšinu času som len prikyvovala, no keď otec spomenul mamu, zostala som trošku vydesená.

„Samozrejme, že som jej volal. Je to tvoja matka. Bola vystrašená, keď sa dopočula, že si v nemocnici, musel som ju ubezpečovať, že si v poriadku. Chcela prísť až z Floridy.“

Úľavou som si vydýchla, že Charlie pochopil, že je lepšie, keď Renée nepodáva celé informácie. Určite by bola schopná prísť sem. Chcel tu zostať dlhšie, no presvedčila som ho, že bude užitočnejší v práci a podozrievala som ho, že ani jemu toto nemocničné prostredie príliš nevonia.

Poobede ma čakalo prekvapenie v podobe môjho indiánskeho priateľa Jacoba, ktorý ma prišiel pozrieť. Edward naňho nedôverčivo zazeral, no nakoniec nás nechal osamote.

„Teba človek nemôže spustiť z očí ani na okamih, lebo hneď začneš stvárať kúsky hodné cirkusu,“ smial sa Jacob svojím slniečkovým úsmevom.

„To som celá ja. Že ale dokážem narobiť rozruch.“ Vyčarila som na tvári kyslý úsmev, ktorý sa na ten Jacobov ani trochu nepodobal.

„To už stojí za to, keď sa už po celom La Push roznieslo, že si sa potkla na schodoch u Cullenovcov.“ Všimla som si, ako sa silene nenútene usmieva a došlo mi prečo.

„Tvoj otec to zrejme nepokladá za nehodu.“ Billy Black so svojím nepriateľským prístupom ku Cullenovcom vážne občas preháňal. No dobre. Má pravdu, čo sa týka Cullenovcov, ale ten jeho prístup je zaujatý.

„Máš pravdu. On má o tom svoju vlastnú teóriu.“ Pregúlil očami. „Poslal ma sem ako prostredníka, aby som ti odkázal, že sa nebude nečinne prizerať, ako si dcéra jeho najlepšieho priateľa ničí život.“

„Ty tomu vážne neveríš, však?“ nadhodila som nezaujatým tónom. „Chcem povedať – nepridal si sa do klubu poverčivých, či áno?“

„Nie, nemám na to potrebné predpoklady,“ uškrnul sa, „napríklad mi chýba to správne nadšenie pre odboj voči mýtickým stvoreniam.“

„Boh ťa chráň, aby si podnikal sprisahania proti upírom,“ uznala som mu pokus o vtip. Videla som, že si o názoroch jeho otca myslí svoje.

Zmenil tému. „Ako sa cítiš?“ Vyzeral, že ho to naozaj zaujíma. „Len mizerne či fakt príšerne?“ Aj by som sa zasiala, keby som nevedela, že mi to spôsobí bolesti.

„Myslím, že to bolo už aj lepšie.“ Ale musím uznať, že už aj horšie.

„Asi som ti mal priniesť nejaké kvety či ovocie, ale... priznám sa, že ma to napadlo až keď som vošiel do nemocnice.“

„Zaobídem sa aj bez nich,“ pretočila som očami, „a Jacob, som naozaj rada, že si prišiel.“

Zdalo sa, že som ho potešila. Jemu je také jednoduché urobiť radosť.

Niekto zaklopal na dvere. Edward potichu otvoril. „Nerád ruším, ale je čas na lieky.“ Jacob si Edwarda premeral hodnotiacim pohľadom a potom sa smutne pousmial. Ja som urobila grimasu. Prekvapilo ma, keď Jacob vstal.

„Mal by som už ísť.“

„Čože?“ Vypleštila som oči. „Veď si len teraz prišiel. Nemusíš ešte odísť.“ Pomyslela som si, že jeho náhle rozhodnutie súvisí nejak s Edwardovou prítomnosťou.

„Povedal som Billymu, že sa dlho nezdržím. Ale rád by som ťa ešte prišiel pozrieť.“ Nesmelo pozrel smerom k Edwardovi, ktorý pôsobil nezaujato a pripravoval mi lieky.

„Budem veľmi rada, samozrejme, že príď.“

„Dobre teda,“ súhlasil s úsmevom. „Tak sa majte.“

„Budem čakať, Jacob,“ ubezpečila som ho. Prekvapilo ma, keď sa ozval aj Edward. Otočil sa k Jacobovi s neurčitým výrazom.

„Maj sa, Jacob.“

Jake sa ešte raz pousmial a vyšiel z miestnosti.

„Keby som ti tak bezvýhradne nedôveroval a tak zničujúco nemiloval, žiarlil by som na toho chalana.“

Neveriacky som na neho vyvaľovala oči. „To snáď nemyslíš vážne? Jacob je len priateľ. Hádam by si ne...“

„Ty mu nemusíš čítať myšlienky.“

Povzdychla som si. Všimol si, aký nedôverčivý pohľad upieram na lieky, ktoré mi podával a prísnym hlasom ma napomenul. „Musíš ich užívať. Nechceš predsa, aby ťa tie zranenia boleli. Dosť by to totiž skomplikovalo liečenie.“

Namrzene som si vzala tabletku a pohár, čo mi podával, a rýchlo to do seba hodila. Vedela som, že nemá zmysel akokoľvek protestovať.

„Edward, ty predsa vieš, že jediný, ktorému patrí moje srdce, si ty,“ povedala som, keď som prehltla druhú tabletku.

Sklonil sa ku mne a pobozkal ma na čelo. „Viem to. A tiež viem, komu patrí to moje.“

„Ale naozaj?“ doberala som si ho. „A komu?“

„Jedinému dievčaťu, ktoré mi kedy učarovalo. Tej jedinej, ktorú milujem.“ Sklonil sa ešte nižšie a spojil naše pery v nežnom, láskyplnom bozku.

Epilóg

Nikdy by som si nebola pomyslela, ako sa môj život závratne zmení. Vždy som si myslela, že môj život bol jeden veľký omyl, že som sa nikdy nemala narodiť. Bolo to neustále zakopávanie, existencia plná bolesti. Kto by si pomyslel, že ja budem mať raz také šťastie a láska zmení môj život na nepoznanie? Toľko rán som utŕžila a toľko rán som rozdala ľuďom, ktorých milujem a napriek tomu mi bolo dopriate milovať a byť milovaná.

Koľkokrát som si hovorila slová toto je koniec. Koľkokrát som to už vzdala, ale zakaždým som sa pozbierala a život mi dal ďalšiu šancu. Avšak tentoraz som dostala viac, než si zaslúžim. Dostala som lásku milovaného muža a novú rodinu. Novú šancu.

Život mi teraz ponúkol novú šancu. Šancu nájsť svoje miesto vo svete, miesto, kam patrím. Hoci Edward ju zamietol, nevzdám sa jej. Nádej zomiera posledná – pre mňa to platí dvojnásobne. Stále môžem dúfať a bojovať. Neviem, čo mi ešte osud priveje, netuším, koľko rán ešte dostanem, ale som si istá, že s jeho láskou prekonám všetko. Budem bojovať. A nevzdám to.

Túto kapitolu a vlastne celú poviedku by som rada venovala práve ľuďom, ktorí stratili nádej, ale nevzdali to a bojovali so svojím osudom. Tak ako Bella dostala novú šancu, aj každý z nás môže začať odznova.

Rada by som poďakovala ľuďom, ktorí pravidelne komentovali moju poviedku - síce to boli komentáre v skromnom počte, ale o to viac som sa z nich tešila. Aj vám je táto poviedka venovaná. Vďaka patrí aj tým, čo poviedku nekomentovali, ale prečítali si ju. Aj za to som rada.

Ďakujem tým, čo sa prehrýzli až na jej koniec a úspešne zvládli aj poslednú kapitolu. Táto poviedka mala byť akousi inou verziou originálneho Twilightu s novými postavami a novým príbehom, ktorý má v podstate rovnaké pokračovanie (Bellin život sa ďalej uberal, tak ako to napísala Stephenie Meyerová).

Ešte raz ďakujem za podporu a rátam s vami aj pri svojich ďalších poviedkach.

LuMo12

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 22. kapitola + Epilóg: